„Úspechy“ gender ideológie a trendov LGBTI loby očami „gaya“

24.03.2017

  1. LGBTI v rôznych podobách v histórii vzala ľuďom pravdu o homosexualite (tvrdením, že homosexualita bola vedecky potvrdená ako vrodená a nezmeniteľná). Spočiatku preto, aby chránila dotknutých a zabránila nikam nevedúcim konfliktom. Neskôr však preto, aby mohla zarábať a šíriť svoju moc zneužívaním duchovných hodnôt, využitím a použitím krehkosti človeka.
  2. Homosexualita človeka prestala byť dôvodom na objektívne hodnotenia vnútorného stavu jednotlivca a intenzívnejšieho napĺňania jeho potrieb, ale stala sa nástrojom na dosahovanie cieľov loby skupín. Ich existencia je závislá na úzkom napojení na "poslušné ovečky," ktorých vernosť sa kupuje rôznymi spôsobmi. Vhodným načasovaním a taktizovaním (znásobovaním pocitu krivdy, podnecovaním túžby bojovať, nenávidieť, citovou manipuláciou, manipuláciou výskumov: podvod na politickú objednávku, odmena za účasť na výskume, taká formulácia otázok, ktorá skôr dovedie k žiadanej odpovedi, malá, výberová vzorka, neúplná, nepresná, účelová, chybná interpretácia záverov genetických výskumov... sa zameriavať na osobné nešťastie, ktorého príčinou sú ostatní) sa dokonale využívajú historické i aktuálne zranenia spoločnosťou, cirkvami, osobné zranenia homosexuálne cítiacich osôb, ich slabosť, slabiny, ako i neschopnosť rôznych skupín zvonku byť skutočnou oporou. Bežné je vystupovanie v role hovorcov väčšiny (pritom väčšina osôb s homosexuálnymi sklonmi nikdy nebola a nikdy nebude priamo ani nepriamo podporujúca LGBTI skupiny a nikdy od nich nežiadala to, aby za ňu o niečo bojovali). Pomocníkom gender a LGBTI skupín pri dosahovaní cieľov je davová psychóza. Loby homosexuálom vnucuje myšlienku: "Bez nás vás spoločnosť zožerie a cirkvi zmanipulujú! Všetko je dovolené, neexistujú hranice!" Tým chce povedať, že homosexuálne osoby sa líšia od ostatných tým, že nemajú vlastný názor alebo ho nedokážu vyjadriť, obhájiť sa. Mnohí dotknutí sú ticho, lebo sa pre citlivosť problematiky nedokážu vyjadriť, sú poznačení informačnou dezorientovanosťou, žijú v sebaklame, nie sú zvyknutí premýšľať a hovoriť o svojich pocitoch a názoroch, presadzovať svoje potreby, byť striktný, ísť proti väčšine, líšiť sa a pod. Iní stoja bokom kvôli hanbe, lebo vidia, k čomu ich nezriadená sexualita a odmietanie pracovať na sebe dohnali. Loby totiž hovorí: "Ak si gay, nepotrebuješ sa meniť; si taký, aký si a iný už nebudeš (doslova)!" Pritom bežní uvedomelí ľudia sa potrebujú "vylepšovať" každý deň, aby ich život skutočne stál za viac.
  3. Loby skupiny rozvracajúce integritu človeka majú navonok vždy iné ciele (často šľachetné a odvážne), aké majú vo svojom jadre, najmä ak si nedokážu uznať aj negatívnu stránku seba a svojho pôsobenia. Ich existencia je postavená na boji za alebo proti, nie na bytie pre (VŠETKÝCH dotknutých, ich dobro a skutočné potreby). Už keď raz začnete niekoho klamať, čičíkať jeho ego a na tom stojí vaša existencia, nemôžete prestať (lebo by sa proti vám obrátil ten, ktorého ste "stvorili" - roky určovali životný smer - a roztrhal by vás), musíte sa naučiť robiť to čo najvierohodnejšie. A tak sa navodzujú situácie a hľadajú dôvody, aby sa mohli budiť v jednotlivcovi pocity diskriminácie, nespokojnosti, obmedzovania slobody a aby bol boj za práva homosexuálov, ktoré im v skutočnosti právny štát neupiera, rovnako ako bežným mužom a bežným ženám (oni takisto nemôžu žiadať výnimky zo zákona), opodstatnený, vyžiadaný hlasom zdola.
  4. LGBTI loby spočiatku fungovala ako skupina aktivistov, cieľom ktorých bolo za každú cenu vyčleniť homosexualitu zo zoznamu duševných porúch. Neskôr fungovala ako spoločenská polícia, dozorovala a minimalizovala snahy liečiť a diskriminovať, aby za žiadnu cenu nedošlo k názorovému odklonu či návratu, preventívnym predkladaním obrazu homosexuála ako trpiteľa a svojho obrazu ako spasiteľa. Dnes je z LGBTI gender ideológia, ktorá sa usiluje vytvoriť niekoľko pohlaví so špeciálnymi právami (aktivisti sa spájajú s inými skupinami, aby mohli úspešnejšie bojovať proti nepohodlným politickým stranám a náboženstvu). Taktizuje a využíva rafinované spôsoby šírenia sa, nahlodaním mysle hľadajúcich a sklamaných aj vo svojich náboženských komunitách (využitie nepohody, zmätku, nešťastia, nevedomosti, sebaklamu iného vo svoj prospech). Náboženskú intoleranciu používa ako ďalší nástroj na uplatnenie svojej moci (každý človek musí niečomu veriť a ak sa vzdáva náboženského presvedčenia, ostáva priestor pre ideológiu "lepších a slobodnejších zajtrajškov"). V súčasnosti je situácia taká, že spoločensky je viac zosmiešňovaný alebo kritizovaný kresťan, prípadne človek mimo mainstream-u, zastávajúci hodnoty svojich predkov i tie svoje, ako "gayovia" popierajúci svoju skutočnú identitu a ostatným sľubujúci "lepšie zajtrajšky" cez coming out a extrémizmus (propagáciou konzumu a braním identít). Keďže v čele ideológie stoja ziskuchtiví a ctižiadostiví lídri bez chrbtovej kosti, uvedomelého a vnútorne slobodného človeka s homosexuálnou preferenciou prestáva skoro napĺňať (vie si porovnať "krásnu" rétoriku so smutným spôsobom i výsledkom uplatňovania v praxi), ale ten čas stačil na to, aby sa aj cez neho o niečo viac rozšírila vo všetkých oblastiach spoločenského a politického života so snahami získavať (aj finančne) a ovládať. Riešením je oslovovať ľudí, aby prestali byť ovce, hľadali a nachádzali seba, prezentovali sa autenticky a presadzovali svoje skutočné potreby a názory. Ak sa odstrihnú od loby skupín, tie zaniknú a bežní ľudia budú môcť opäť žiť slobodnejšie, zmysluplnejšie a plnohodnotnejšie.
  5. Zmätok a narušenie rodovej/pohlavnej identity bol v minulosti len otázkou špecifického narušenia rodinnej dynamiky (pretože v spoločnosti sa k problematike zaujímal jednoznačný a jednotný, hoci neraz extrémistický až krutý postoj). Dnes sa iná sexualita stáva aj životným štýlom alebo ponukou žiť inak po prvotnom zmätku v puberte (kvôli reklame na homosexualitu, šíreniu mýtov a zakazovaniu zaujímať k nej iný postoj). Takto sa buď podporí rozvoj skutočnej homosexuality, alebo niečo, čo by sa homosexualitou v praxi inak nikdy nestalo.
  6. Taktické vyjadrenia (zaváňajúce pochopením, prijatím a väčšou slobodou) šírené cez najschopnejších a vzdelaných rečníkov, s pomocou ktorých sa usilujú formovať najmladšiu a najzraniteľnejšiu generáciu (ešte jej chýba skúsenosť, zrelosť, poznanie seba, súvislostí a histórie problematiky), a ktoré negatívne ovplyvňujú výchovný proces; rodičov tak činia bezmocnými (pubescenti majú i bez deštruktívneho podnecovania zvonku tendenciu rebelovať, povoľovať uzdu morálnym a iným pravidlám, zásadám, tendenciu experimentovať, overovať presvedčenia nadobudnuté v rodine..., a keďže vyhľadávajú aj iné vzory, aké majú doma, potrebujú ich zažívať, nie byť nimi využité).
  7. Navádzanie mladistvých a maloletých k tomu, aby už pri prvom sexuálnom zmätení nasledovali to, čo zmätok naznačil, a to bez zábran a odborných konzultácií. Propagácia sexuálnych experimentov čím skôr, tým lepšie, ak to chcú obaja sexuálni partneri. Úzke prepojenie s kultúrou sexu a porno priemyslom (hlavne v umeleckých sférach).
  8. Loby je postavená na tom, že zosmiešňuje a účelovo degeneruje iný pohľad na problematiku homosexuality. Vraj keby sa dokázal opak - že homosexualita nie je podmienená geneticky ani biologicky, spolu s tým by sa tvrdilo, že (1.) homosexualita je liečiteľná a opäť by sa homosexuáli týrali. Nadobudnutie javu počas života prezentujú ako mienku konzervatívcov presadzujúcich to, že (2.) homosexualite sa učíme jej propagáciou v rodinách a v spoločnosti (homosexualita ako získaný návyk). Podľa aktivistov, toto je dôvod, prečo sa konzervatívci usilujú (3.) zakázať propagáciu homosexuality a vrátiť sa k jej tabuizovaniu (dokopy tri hlavné klamstvá, ktorými argumentujú LGBTI a gender loby). Veľmi sa však mýlia: 1. Nikto uvedomelý dnes úplne nevylučuje genetické a biologické vplyvy a nemá zámer povinne ani dobrovoľne terapeuticky meniť sexualitu. V tomto sa ľudstvo poučilo a doby experimentovania s človekom, zasahovania do osobnej slobody a neetických liečebných metód máme za sebou (vo všeobecnosti skončili doby neľudského zaobchádzania s každou menšinou v civilizovaných krajinách sveta, hoci osoby s homosexuálnou preferenciou nikdy nebudú skutočná menšina; pokiaľ právny status menšiny nedokážeme priznať napr. osobám s vedome potláčanými pedofilnými sklonmi). To, že zlo sa dnes infiltruje pomalšie (nahlodávaním myslí zvrátených a mocných jednotlivcov) a rafinovane sa vydáva za dobro, je známe a netýka sa to len propagácie práva byť čímkoľvek a nedotknuteľný, ale aj práva na život a na smrť. 2. V tradičných výchovných pároch (muž, žena) sa nie je možné homosexualite naučiť (ale pri zlyhaní rodinnej dynamiky sa dieťa psychosexuálne formuje iným smerom). 3. Nejde o zakazovanie, ale o uvedomenie si faktu, akým spôsobom a za akým cieľom chceme našim deťom prezentovať rôzne citlivé problematiky.
  9. Človek má právo vybrať si pohlavie, aké chce a žiť ako chce, ale s ďalšími možnosťami voľby už LGBTI a gender ideológia nesúhlasia. Demokracia a ľudské práva a slobody garantujú možnosť voľby, ktorou neobmedzujem ani nedehonestujem práva a slobody inej osoby (to znamená pristupovať k človekovi s inými postojmi nielen s úctou a rešpektom, ale tiež vyhovieť jeho potrebám a požiadavkám týkajúcich sa kvality jeho života), neporušujem zákon. Propaganda a loby možnosť voľby uznáva len čiastočne (pokiaľ sa postoj či rozhodnutie nevymyká nepísaným pravidlám); kto nežije homosexuálne pohlavne aktívne, alebo má iné názory na žitie osobnej homosexuality, alebo so svojím psychickým obrazom, spätým s homosexualitou (sme psychosexuálne bytosti, lebo nie sme zvieratá, či sa to niekomu páči alebo nie), chce niečo robiť, je menejcenný, neuvedomelý a zlým príkladom (pripomína mi to nie tak dávne politické režimy). Pestovanie formy demokracie, pri ktorej, ak zastávaš iný názor, si nepohodlný, snaha zdiskreditovať.
  10. Svojimi aktivitami (GAY PRIDE, zosmiešňovanie) zahanbuje, diskriminuje a obmedzuje osoby s homosexuálnou preferenciou už len tým, že bráni uplatňovaniu a rozvoju iných životných postojov v praxi (existencia rôznych foriem terapie vychádzajúcich zo skúseností a z poznania psychického obrazu osôb s homosexuálnymi sklonmi, podporné skupiny) a usiluje sa o to, aby to bolo v blízkej budúcnosti protizákonné. Aby osoba s homosexuálnymi sklonmi túžiaca po morálnej podpore, odmietajúca homosexuálny partnerský vzťah alebo adopciu dieťaťa, zostala na okraji spoločnosti bez možnosti akýchkoľvek preventívnych, podporných či formačných aktivít podľa jej vôle.
  11. Tendencie odpájať sexualitu človeka od psychiky a prirovnávať ju k pudom zvierat.
  12. Úspešnejšie šírenie pohlavne prenosných ochorení, ale najmä duševnej nepohody (hlavne pocitu osamelosti), hodnotovej dezorientovanosti a morálnej otupenosti. Je zaujímavé pozorovať, ako sa v rámci gay kultúry formuje subkultúra HIV pozitívnych mužov, pozorovať ich myslenie, ďalšiu prezentáciu seba a sexuálne správanie v komunite i mimo nej. Tak ako sa nedávno homosexuáli učili byť hrdí na svoju homosexualitu, niečo podobné sa v súčasnosti deje pri stále sa rozširujúcej komunite osôb s AIDS (vnímam aj malé náznaky presadzovania svojich práv mimo nespokojnosti s obmedzeniami).
  13. Prehlbovanie deficitu morálnej podpory, autentickosti a sebaúcty.
  14. Navodzovanie pocitu vinu za iný názor, ktorý je problematické s niekým zdieľať.
  15. "Skupovanie" odborníkov na dušu, ktorým často chýba smerodajná, odborná, objektívne ladená literatúra s postupmi a smernicami.
  16. Trend disociácie prirodzenosti, jej prezentovanie ako niečoho zastaraného a obmedzujúceho slobodu. Cieľom je neuznať prirodzenosť a neskloniť sa pred veľkoleposťou života.
  17. Snahy integrovať sexuálne "iných" do spoločnosti budovaním subkultúr s pravidlami neuplatniteľnými v bežnom živote, a normalizácia patologického správania.
  18. Tvoriť verejnú mienku a úspešne zasahovať do rodičovskej a inštitucionalizovanej výchovy detí, ich sexuálnej výchovy, pritom nepoznajú alebo prekrúcajú poznatky z vývinovej psychológie. Väčšina z nich ani nevie, aké náročné je vychovávať dieťa aj bez mätenia nezmyslami, kradnutia detstva a dehonestáciou duchovných hodnôt či narúšania kultúrneho a morálneho dedičstva (snahy narušovať stáročiami nedotknuteľné, posvätné doplnením o "polstoročný" experiment registrovaných partnerstiev, homosexuálnych manželstiev a adopcií detí homosexuálnymi pármi).
  19. Podľa čoho poznáme gender a LGBTI loby zmanipulovaného človeka? Podľa výroku: "Nech je, ako chce, nikto mi nezakáže nebyť gayom!" Rola gaya je viac ako pohlavná rola a na to právo stigmatizovať seba, môcť homosexualitou ospravedlniť svoje správanie, nesmie nikto siahnuť! Snahy stigmatizovať a odnímať prirodzenú identitu muža a ženy, podpora alibizmu, nedotknuteľnosti, teatrálnosti a výstrednosti.
  20. Boj za rovnoprávnosť, ktorý ak psychoanalyticky rozmeníme na drobné, dostaneme zrovnoprávnenie prirodzených a zdravých postojov o vzorcov sexuálneho správania, ktoré sa formujú zložitým procesom (nadobudnuté osobné presvedčenie o sebe - aký koncept rodu si vytvorím a ako si myslím, že doň ne/zapadám, presvedčenie o iných, skúsenosti, na základe ktorých si tento koncept vytvorím...) s neprirodzenými a nezdravými. Dieťa ešte nemá vytvorené tak silné obranné mechanizmy (schopnosť jasne vidieť a nasledovať dobro, odbúravať stres, riešiť konflikty), ktorými by odolávalo negatívnym vplyvom výchovného prostredia, rovesníkov, spoločenských konvencií, médií, kultúry... bez následkov. Dieťa hlavne nie je "samovýchovný element."
  21. Politika menšieho zla a tolerancia sebaklamu tak, aby sa ľudia necítili zodpovední za svoje konanie (ani za svoje zlyhanie).
  22. Mediálna selektivita a cenzúra.
  23. Neuznávanie psychologických a psychoterapeutickych výstupov a poznatkov z praxe ako dostatočne relevantných. Hoci je pravda, že sexualitu by sme bez pohlavných chromozómov, orgánov a hormónov nemohli v praxi realizovať, opomína sa fakt, že bez mozgu by sme žiadnu sexualitu nemali. A tak ako mozog, aj sexualita sa formuje intenzívne prvé dve desaťročia života jedinca a pohlavná zrelosť predbieha zrelosť duševnú. Rozlišujeme negenitálnu fázu psychosexuálneho vývinu v detstve, genitálnu fázu v puberte a fázu psychosexuálnej zrelosti na konci adolescencie a začiatku mladej dospelosti spojenú s rozvojom vo vzťahovej oblasti (zrelé vs. nezrelé prežívanie lásky). V každej fáze psychosexuálneho vývinu je duša dieťaťa najcitlivejšia na kľúčový impulz, ktorý určuje jej ďalšie smerovanie (ak predlohy, do ktorých pasujú len modely identického tvaru, zostanú prázdne alebo sa do nich vtesnajú modely iných tvarov, komplexný mechanizmus o dve desaťročia síce bude fungovať v záujme zachovania vlastnej existencie, ale bude zlyhávať, chybovať a tápať). Ak dospelý jedinec dostane to, čo mal dostať v detstve, neskôr, účinnosť identického stimulu bude malá alebo žiadna. Avšak i malá zmena vďaka psychoterapii a vlastnému úsiliu znamená pre človeka veľa (mozog je veľmi dynamický orgán množstvom a kombinatorikou synáps a ich remodeláciou).
  24. Prístup k sexualite človeka ako k neintímnej záležitosti, ktorá môže a má byť odkrývaná hoci aj v priestore, ktorý nie je bezpečný a môže rôznym spôsobom zraniť. Prístup, že so sexualitou človeka možno zaobchádzať podľa ľubovôle. Zranenia vo vzťahoch liečiť sexom a iným pôžitkom, nie láskou, lebo tá nás robí ešte viac zraniteľných a núti nás zamýšľať sa nad zmyslom a podstatou života, pestovať empatiu, solidaritu, ochotu, rešpekt, úctu, dôveru, odpustenie, obetu, snahu začínať od seba atď.
  25. LGBTI inštitúcie tu nikdy neboli na skutočnú morálnu podporu (vysmievajú sa zo spojenia "morálne dobro") jednotlivca a na podporu homosexuálnych osôb s inými názormi na žitie osobnej homosexuality. Svedčí o tom výsledok budovanej subkultúry so striktným odmietaním morálnej podpory a rešpektovaním individuality jedinca aj s jeho skúsenosťami a názormi, vďaka čomu homosexuáli navzájom bojujú a nekompromisne po sebe šliapu (využívanie, ponižovanie seba alebo iného, žiadostivosť ako jediná radosť, závisť, žiadna hanba, fetišizmus na penis a svaly, závislosť, neúcta...), ak sa líšia, sú nútení vystupovať neautenticky. LGBTI neuznáva existenciu javu sexuálnej závislosti a terapeutickú potrebu mnohých homosexuálov z rôznych príčin (mimo príčin intolerancie okolia), a neuznáva tiež vnútorné boje a nehumánne zaobchádzanie vnútorne zranených indivíduí v miestnych skupinách, ktoré sama "stvorila" a riadi.
  26. Ponúkanie amorálnych vzorov, ktoré narábajú so svojou sexualitou ako s tovarom a predstavenie odvahy nie ako niečoho, čo pomáha žiť čestne, pravdivo a hrdo, ale teatrálne poukazovanie na seba a dožadovanie sa výnimiek. Lídri a prívrženci týchto skupín sú často emocionálne nezrelé osobnosti bez sociálneho a rodinného cítenia, zázemia a stabilných vzťahov, schopnosti prijímať, empatie, etických zásad, mravných zábran a citu pre morálne dobro. Majú narušenú integritu a konzumný postoj k životu, svojej sexualite i sexualite iných. Ich cieľ je presadiť seba, rozvrátiť a zožať úspech za extravaganciu, nemorálnosť a patologické chápanie odvahy. Nasleduje ich kvantum mládeže, ktorá takisto dlhodobo nemala morálne a životné vzory, a zrazu o nich niekto prejavil záujem.
  27. Zakrývanie pravdy o homosexuálnych partnerstvách, adopciách a neviazanom sexe (fenomén adopcie homosexuálnymi pármi je pomerne mladý, nikto nevie, aký má skutočný dopad na zdravý psychický vývin človeka v rámci celoživotnej perspektívy). Dospelé dieťa môže byť heterosexuálne orientované, ale obraz intímne sa dotýkajúcich rodičov rovnakého pohlavia ho musí sprevádzať celý život, navodzovať pochybnosti o správnosti svojej identity, alebo povzbudiť k experimentovaniu. Zvrátené vnímanie partnerského spolužitia a podceňovanie úlohy zdravej a kompletnej rodiny sa týka spoločnosti ako takej. Nazýva sa to však snahou spestriť, obohatiť, tolerovať iné predstavy a chute. Aj zvýšenú rozvodovosť, krízu rodín a žitie nadivoko alebo oddelene (40% detí sa rodí mimo manželstva) LGBTI loby používa ako nástroj na šírenie zmätku tvrdením, že rovnakopohlavní rodičia sú lepšia voľba ako detský domov alebo nefunkčná tradičná rodina. Zabúdajú však na fakt, že väčšina homosexuálov nechce mať potomka (a tí, čo ho mať chcú, chcú biologického potomka; egoistické vyjadrenie a hľadanie strateného obrazu seba - dospelý chce vziať dieťaťu všetko a vyplniť to sebou, dieťa vystupuje ako prostriedok vnútorného vykúpenia dospelého), a že ani homosexuálne partnerstvá nedokážu byť perspektívne, pretože neúmyselne preskakujú napĺňanie aktuálne dôležitejších potrieb (vidieť, kto som, rešpektovať to, kým nie som, pokúsiť sa pomalými krokmi smerovať k takému obrazu seba, aký túžim mať a ako túžim vnímať iných), ako je potreba sexuálneho partnera a dieťaťa. Nikto nemá právo na dieťa a v záujme dieťaťa je, aby vyrastalo v čo najlepších podmienkach, aby sa z neho stala osobnosť odolná (vyzbrojená čeliť sebe i svetu nedeštruktívnym spôsobom), pripravená, schopná kvalitne existovať vo všetkých úrovniach vzťahov, sebavedomá, samostatná, vnútorne slobodná, činná... a ešte stále ľudská s rešpektovaním prirodzeného zákona v srdci a predispozíciou naplniť ho v praxi (bez potreby meniť všetko okrem seba vnútornou vzburou či manifestovanou revolúciou). Každý štát je dobrým štátom vtedy, ak chráni rodinu, myslí na rodinu aj preventívnymi opatreniami, podporuje ju a vždy uprednostní dobro a zdravý vývin dieťaťa pred (často egoistickými a nezrelými) záujmami dospelých (nedovolí, aby dieťa trpelo, stalo sa hračkou, rukojemníkom alebo predmetom obchodu). Nič kvalitne nesformuje dušu dieťaťa tak, ako skutočne sa milujúci muž a žena v jednej domácnosti (dieťa vychovávané jedným rodičom je veľmi ochudobnené, často neúmyselne, kým dieťa v homosexuálnych partnerstvách je ochudobňované a mätené zámerne a plánovane). Do rodiny, nech už to dnes v praxi vyzerá akokoľvek zle (vplyvom sociálnej politiky, morálky, osobných presvedčení jednotlivcov, ich ovplyvniteľnosti zvonku, pracovnou záťažou rodičov), jednoznačne patrí mužský a ženský vzor, ktoré sa vzájomne milujú, vyjadrujú si úctu, dieťa ich vníma ako vznešené a preberá od nich tie najcennejšie kvality (dieťa nepotrebuje víkendových rodičov ani vzory na diaľku).
  28. LGBTI a gender výstupy presviedčajú verejnosť o tom, že iná sexualita si zasluhuje špeciálne právne privilégiá, ak nie hneď rovnosť so zákonnou rodinou, ktorá ako jediná poskytuje najväčší priestor, najistejšiu stabilitu a pestrosť pre zdravý duševný vývin nových osobností (ktorých mozog sa vďaka neuroplasticite formuje dvadsať rokov života aj cez výchovné vzory, ich osobnostné kvality, zdravé a náležité stimuly vo vývinových medzníkoch pre dané vzorce správania). Je to zo strany kričiacich akýsi pokus o satisfakciu - byť vnímaný, viditeľný a uznaný. Možno ide i o snahu napodobňovať iným modelom, ktorý ale nikdy nedosiahne úroveň dokonalosti pôvodného modelu (pozor na dokonalosť modelu a jeho nedokonalé prevedenie v tradičných rodinách - je to rozdiel). Navrhovaný model minority si však vždy zaslúži vypočutie, priestor a jeho navrhovatelia úctu, pretože nič, čo predkladajú, nepredkladajú z dlhej chvíle, ale mnohé veci sa ich osobne a hlboko dotýkajú. Manželstvo (právne definovaný zväzok plne rešpektujúci dôstojnosť oboch strán spojených v intimite, vyjadrujúci vznešenosť a majestátnosť - kráľ vzťahov s perspektívou garantovanou verejným sľubom) muža a ženy by malo byť premysleným krokom dvoch ľudí, spečatenie túžby a zrelosti človeka zodpovedne si plniť svoje roly, čeliť problémom, vnútorne rásť, spoznávať seba cez vzťah s iným, isto a hrdo preukázať (nie neisto skúšať) nadobudnutú zdatnosť a duševnú sviežosť v páre i vo vznikajúcej rodine (chcieť sa posunúť ďalej, vybudovať niečo spoločne a spoločne tomu odovzdať kus seba). Máme vrátiť manželstvu a rodine ich vážnosť a miesto. Porozmýšľajme nad tým, kam sme sa ako jednotlivci i spoločnosť posunuli za posledné desaťročia morálne, duševne i hodnotovo (v kvalite osobného a sociálneho života), či nás experimenty a búrenie sa voči prirodzenosti učinilo šťastnejšími, či odpútavanie pozornosti od seba nás učinilo šťastnejšími, schopnejšími atď. Ako jednotlivci a občania máme rôzne vzťahy (okrem manželských a partnerských), ktoré právny štát ošetruje bez ohľadu na sexuálnu orientáciu oboch subjektov (plná moc na určité alebo všetky právne úkony - vrátane možnosti byť informovaný o zdravotnom stave druhého, dedenie zo závetu a zo zákona atď.) Ak povýšime právo nad prirodzený zákon a morálku, začneme šliapať po ľudstve, teda po sebe samých. Naša evolúcia trvala desaťtisíce rokov, ale podobnými tendenciami jej dáme už len pár desaťročí po spustení programu autodeštrukcie. Nemôžeme ani zmenou legislatívy meniť podstatu vecí, môžeme sa len tváriť, že sme ju úspešne zmenili. Ľudstvo ani žiadna ideológia nemá neobmedzenú moc.
  29. Obrovský vplyv na laikov, ktorí automaticky preberajú názory väčšiny. Ich cieľom je brániť sebapoznaniu, sebarealizácii, videniu vlastnej hodnoty, dosahovaniu vnútornej rovnováhy, inak by už adept nebol vhodný na slepé nasledovanie a najkratšia cesta k vrcholu (cez konzum a šliapanie po iných) by pre neho nebola chcenou voľbou. Dokázal by totiž rozpoznať, že skutočné šťastie nie je popretie všetkého, čo stojí pokoru, snahu, obetu, hoci v každom z nás vždy ostane kúsok egoizmu a živočíšnych sklonov. I keď v sebe nemáme nič potláčať, dôležité je chcieť sa ovládať, kontrolovať, tvoriť, vidieť svoju hodnotu, prezentovať vyššie hodnoty a ciele a túžiť po nich kvôli vlastnému šťastiu i ako rokmi osvedčený návod pre budúce generácie. I tak sa nám nedarí bojovať s vymoženosťami dnešnej doby a pohľad na tradičné hodnoty sa spontánne mení. Čo sa ale stane, ak to vzdáme úplne?
  30. Homosexuáli nie sú vnútorne šťastní ani v úplne spoločensky priaznivých podmienkach. Príčiny treba hľadať v nich, nie v prostredí. Ide o evolučne a len čiastočne kultúrne zakódovaný obraz muža a ženy v každom jedincovi v prirodzenosti, ktorý, ak sa nerozvinie, nemôže nikomu priniesť šťastie. Človek sa dokáže úspešne adaptovať na neprirodzenosť, ktorú si sám nespôsobil, a naučiť sa byť v nej šťastný. Len zrejme na to potrebuje loby, aby mu pomohla celý svet presvedčiť o tom, že toto je jeho pravé šťastie, bojovať za to, aby mu ho nikto nebral a nepoukazoval na to, že sa nespráva hodne človeka ani svojho pohlavia.
  31. Zamieňa sa tolerancia s nekonečným ustupovaním. Hodnoty, ktoré sa budovali stáročia, sa chcú zboriť za pár rokov, beztrestne a bez negatívneho vplyvu na životy ďalších generácií. Maličké percento nemôže riadiť väčšinu, ale potrebuje si uznať svoje hranice.
  32. Gender neobhajuje skutočné dobro, súdržnosť vzťahov, stabilitu rodiny, zdravý psychosexuálny vývin mládeže. Nezaujíma ho spoločenská morálka. Každá skupina sa snaží uzurpovať si niečo, ale málokomu ide o spoločné dobro, skôr sa podporuje individualizmus, pravda sa podriaďuje subjektívnemu vnímaniu slobody, jednotlivci dosahujú svoje aroganciou, agresivitou, nenávisťou, bezcitnosťou a cynizmom. Mali by sme sa naučiť žiť vedľa seba a vidieť potreby druhého (nie pre svoje pohodlie nevidieť iného alebo žiť na úkor jeho nepohodlia). Naše snahy mať niečo svoje (uzákoniť niečo svoje, presadiť niečo svoje) sú pritom z hľadiska časového intervalu nášho bytia tak malicherné (ako keď sa opití dezorientovaní chlapi predbiehajú v tom, ktorý z nich vyčúra svoje iniciály do snehu skôr) a tieto snahy by sme mohli vložiť do toho, čo je naozaj prospešné, dobré a overené skúsenosťami - do poznania seba, rešpektovania iných a začatia od seba. Máme veľa prospešných projektov, ale nevieme spolupracovať, každý chce mať svoje pieskovisko. Potrebujeme sa naučiť opäť tešiť zo života taký, aký je, nie vynakladať všetky snahy na to, aby sme mohli zmeniť prirodzené zákony prírody, ľudskej existencie či legislatívu (to nie sú zmeny pre dobro skupín, ale z roztopašnosti jednotlivcov). Je to ako chcieť mať žltú planétu, lebo modrá bola už príliš dlho a my sa nudíme. Nezaujíma nás, že modrá je životodarná, že nevidíme a nežijeme poriadne to, čo je, vzťahy sa nám rozpadávajú pod rukami, aj naša planéta trpí, a my stále chceme niečo nové a lepšie. Nie! Predsa to je politika, marketing, reklama, nie pre dobro, ale pre peniaze a moc! Rodová rovnosť sa má týkať muža a ženy, do boja za rovnosť rás a menším sa nemá čo zahŕňať homosexualita, lebo muž je muž a žena je žena a homosexualita vraj nie je hendikep, nemáme legislatívne špekulovať nad rovnakopohlavnými partnerstvami (pretože prirodzenosť a biologická a psychická komplementarita muža a ženy v láske sú najvyššie hodnoty a najväčšie dobro pre dieťa) a adopciou detí takými pármi, viac odolávať nezmyselným tlakom a požiadavkám zo zahraničia, všímať si skutočné problémy jednotlivcov, párov a rodín - zaoberať sa tým, čo si akútne vyžaduje zavedenie dlhodobého plánu a plnenia podporných a protektívnych opatrení, a čo je základným pilierom spoločnosti - rodina, duševné zdravie a morálna ukotvenosť budúcich generácií schopných budovať zdravé vzťahy na všetkých úrovniach (požiadavky na vzdelanie sú neúnosné pre deti - nemajú čas si užívať detstvo, vzdelávací systém nie je šťastne nastavený, mnohé deti trpia aj v rodinách samotou, stávajú sa otrokmi technológií a ešte ich chceme zaťažovať ďalšími nezmyslami presexualizovanej a konzumnej doby, pracovná vyťaženosť zabíja pohodu rodiny, vzťahy sa nebudujú, ale krachujú, lebo nikto sa nechce meniť ani hľadať kompromisy atď.), prestať inovovať prirodzenosť a skutočnú (i sexuálne vyjadrenú) lásku a viac sa ju pokúšať žiť. Keď sa totiž dnes mladých ľudí opýtate, čo je láska a čo je rodina, už tápu, lebo sme im spôsobili chaos v názoroch, presvedčeniach i aj životnou praxou im ukazujeme všetko možné, len nie radosť z rodiny a skutočne napĺňajúcu lásku v jej nahej jednoduchosti, kráse a slobode. Mladí vysokoškoláci, či už medici, právnici alebo iní, síce chcú byť najlepší, ale absolútne ich netrápi komunikácia s pacientom/klientom a etický prístup, hoci prisahajú, že budú svoje povolanie vykonávať so cťou, úctou, rešpektom k človekovi, zodpovedne. Chcú podať výkon aj cez mŕtvoly a je im jedno, či sa vnútorne mýlia, alebo je ich presvedčenie správne. Právom sa môžeme pýtať, kam smeruje rodina, mladí, čo so starými atď. Náš však trápia iné problémy, a kým sa neskutočne trieštime alebo zahlcujeme nepodstatnými vecami, celý systém sa nám rúca.
  33. Zo skúseností môžem čestne prehlásiť, že LGBTI a gender prívrženci nemajú ochotu skutočne riešiť (morálne a osobné) problémy a záujem skutočne skvalitňovať životy dotknutých, pristupovať ku každej osobe s homosexuálnymi sklonmi individuálne, rešpektovať jej potreby atď.

Poznámka: Tieto body vypracoval muž s homosexuálnymi sklonmi, nie homofób ani človek zvonku!

Záver

Posledné desaťročia badáme trend normovania patologického a trend dekonsolidácie (uvádzania do chaosu, do prechodného, nestabilného alebo až negatívneho stavu) normálneho (okrem trendov separácie a individualizmu). Oboma trendmi sú poznačené naše vzťahy všetkých typov a úrovní, oblasť vzorcov správania sa, ale aj sexuality. Začíname byť dezorientovaní pri pohľade na komplexný obraz o človekovi ako takom a jeho prejavoch, pri osobnej formácii. Túžime sa zorientovať a nájsť pravdu viac ako kedykoľvek predtým. Zároveň sa však túžime čo najdokonalejšie začleniť a nestavať sa proti väčšine. Mení sa pohľad či nároky na výzor muža, ženy, správanie, vzťahy, sex... . Rokmi zaužívané a fungujúce modely sa rozvracajú, uvoľňuje sa morálka a očakáva sa, že takáto väčšia "sloboda" a "pohodlie" či hladkanie ega prinesú viac pokoja a šťastia do osobných životov, partnerských vzťahov i do dynamiky rodín a spoločnosti. V skutočnosti sa iba maskuje chaos a bezhlavo liberalizuje (skupinami, ktoré majú politickú moc a spoločenský vplyv). To sa následne považuje za prirodzený proces, súčasť spoločenského vývoja, krok dopredu, odpútanie sa od obyčajnosti, stereotypu. Zabúdajú sa budovať vzťahy, potreba intimity chce byť napĺňaná sexom (môžeme mať veľa sexu bez intimity alebo žiaden sex so zážitkom intimity a s napĺňaním potrieb s ňou súvisiacich - intimita totiž znamená "vidieť do mňa"). Zažívame reálnu krízu mužskosti, ženskosti, rodín a identity. Morálnych vzorov a ochotných sprievodcov životom je málo, alebo prestávajú byt vzormi a tými ochotnými. Pritom jediné, čo by sa od dnešnej doby malo očakávať, je to, aby síce bola otvorená, ale zároveň sa držala pravdy, objektívne skúmala jednotlivé problematiky, a perspektívne predikovala dôsledky iných, najmä účelových interpretácií, citlivým spôsobom prezentovala pravdu a ponúkala účinné riešenie. Realita je taká, že žiaduco smeruje procesy, ktoré nazýva pokrokom. Avšak žiaduco pre koho? Je nevyhnutné dávať dôraz na to, aby sa v spleti cieľov nestratil prvotný - duševný rozvoj človeka a jeho skutočné šťastie v prijatí, žití a odovzdávaní nemateriálnych hodnôt. Mienkotvorná spoločnosť potrebuje usmerniť, aby človekovi skutočne ponechávala vnútornú slobodu, nevnucovala pocit viny či prevzatie stigmy ako následok iného rozhodnutia. Chýba nám zodpovednosť a rozvážnosť. Dôležité ale je, že sme moderní, normalizujeme nezáväzný sex, staviame sa benevolentne k rozvodom, inkompletným rodinám, k nelátkovým závislostiam, deštruktívnym zlozvykom, rôznym perverzitám, bagatelizujeme emocionálno-vzťahové zranenia, pokiaľ nie sú výrazne symptomatizované, a potom sa čudujeme, že mladí nedokážu spolunažívať, ale roky sa hľadajú a nevedia žiť ani sami so sebou (v dnešnej dobe máme málo osobného kontaktu a málo času jeden pre druhého, absolútne si nevšimneme, kedy nás niekto potrebuje, ale máme veľa času na seba, ktorý nie sme schopní zúročiť, a na virtualitu). Skvalitňovať vzťahy a robiť v nich niečo navyše (a tým budovať aj seba) je dnes skôr stratou času.

Úspech či neúspech človeka závisí od kvality jeho vzťahov, a to už pred narodením a ďalej po celý život. Vzťahy sú alfa i omega.


Čo si o tom myslia iní?


Názor psychológa a psychoterapeuta Iňakiho Guerrera

Prepis prednášky a linky na diskusiu nájdete na stránke Hnutia fokoláre.

Kde sa zastaví morálny posun spoločnosti? Zastaví sa vôbec? Pohltí ideológia vedu a zdravý rozum? Budeme stíhaní za obhajobu prirodzenosti?