Učiť sa pokore je liekom pri citlivých otázkach

29.01.2020

Ako pre človeka, ktorý k homosexualite zaujal jasný postoj po detailnom skúmaní problematiky, je pre mňa veľmi úsmevné, ako sa nielen celá spoločnosť, ale aj kresťania názorovo rozdeľujú pri homosexualite a zároveň si veľmi vážne uvedomujem potrebu takýchto diskusií.



Avšak, ak chceme diskutovať o homosexualite, nemôžeme mať o nej chabý informačný základ a opierať sa o vedecké bádania, ktoré boli od začiatku motivované silnými lobistickými skupinami s dopredu jasným cieľom - postaviť homosexualitu na úroveň heterosexuality a vývin oboch postaviť na prirodzenosti od počatia po smrť s tým, že heterosexualita sa môže meniť, no homosexualita už nie. S týmto operujú vlastne všetky výskumy ľudskej homosexuality, resp. toto sa usilujú prezentovať a dokázať, čo je už samo osebe absurdné. 

Nemôžeme heterosexualitu a homosexualitu zrovnoprávniť, lebo nemajú rovnaký pôvod. Môžeme len povedať, že málokedy sa tak či onak vyformujú vlastným pričinením človeka, ktorého sa týkajú. 

Tieto lobistické skupiny s podporou vedcov sa dnes nemusia snažiť, pretože už vychovali generáciu, ktorá sa do krvi pobije za názory, v ktorých vyrástla a ja si dovolím tvrdiť - do ktorých bola vmanipulovaná. Toto nemá nič spoločné s progresom, ako prezentuje PS a Spolu, kde si pletú homosexualitu s etnickou odlišnosťou a, žiaľ, aj napriek kresťanským kandidátom. Na Slovensku nikdy ani v cirkvách a ani v spoločnosti neprebehli diskusie, na ktorých by sa zúčastnili aj ľudia, ktorí veľmi dobre poznajú fenomén homosexuality. Vždy sme sa ako malé opičky hrdili názormi, ktoré k nám prúdia zo západných spoločností a považujeme ich za vzor demokracie a progresívneho kresťanstva. Dokonca mnoho ľudí na Slovensku zneužilo svoju odbornosť na to, aby mohli Slovákom zvestovať "radostnú" zvesť západných krajín o homosexualite bez detailnejšieho skúmania homosexuality a pripustenia faktu, že iné názory tu sú, nie sú ani scestné ani nelogické, len sú často znetvorené neuvedomelými osobnosťami. Tie média nájdu, zvýraznia a zovšeobecnia ako model zlého, ktorý treba nekompromisne zahubiť. Ľuďom s iným názorom, ktorí dokážu argumentovať s úctou, už priestor nedajú, lebo im tento model otvorených diskusií  s rešpektovaním iného poznania nevyhovuje - neudržal by kolektívnu nenávisť a narušil by uplatňovanie jasných politických a spoločenských cieľov pri problematike homosexuality. Označovať nepriateľa a udržiavať nenávisť nie je vyjadrením snahy o zjednocovanie, sociálneho cítenia, kresťanstva ani empatie. Ide len a len o vyjadrenie obyčajnej ľudskej, politickej, duchovnej..., a, žiaľ, aj odbornej nezrelosti. Je zrejmé, že ak by sa k homosexualite vyjadroval človek, ktorý jej rozumie, stal by sa nepriateľom a ohrozením pre mimovládnu organizáciu a dnes už aj politickú stranu. Pokiaľ ale sú aktivisti či politici presvedčení o svojej pravde, musia mať až taký strach, že bránia inému vystúpiť na verejnom zhromaždení? Je takýto strach namieste? Svedčí o vierohodnosti a korektnosti takejto skupiny v tom, že jej ide skutočne o hľadanie pravdy, o stavanie mostov, o všetkých... alebo najmä o svoje blaho, o blaho vyvolených a o morálne tresty pre ľudí s iným postojom?

Moderná psychológia akoby tají vznik sexuality človeka (vznik a rozvoj sexuality človeka má svoje zákonitosti), aby nekrížila cestu biologickým predpokladom, ktoré nikdy neboli faktami, pretože biológia sama osebe lege artis nikdy nemohla a nikdy nebude môcť vysvetliť ľudskú sexualitu ako celok - súčasť komplexnej - psychosomatickej bytosti, akou človek je. A sexualita je práve tá časť človeka, ktorá je viac vecou duše. Pokiaľ je snaha zakryť či zahmliť tento fakt vedeckým postupom, potom si neviem predstaviť, kam by sme dospeli pri iných problematikách, ktoré, našťastie, nie sú (až tak) spolitizované.  

Progres nemôže znamenať zákaz hľadania pravdy. Ak prispôsobenie sa pravde po jej nájdení má znamenať obmedzovanie osobnej slobody, potom nežijeme v demokratickej spoločnosti, ktorá ľudí vedie k oživujúcemu progresu. Chaotické a zraňujúce nútenie do niečiej pravdy nebolo nikdy prejavom slobodnej spoločnosti, ktorá nie je vládou ani liberálov a ani konzervatívcov s patentmi na pravdu. Je však jasné, že chceme zmenu nie preto, že je správna, ale preto, že sa v iných krajinách už udiala a je pripisovaná jedinému vhodnému spôsobu (konsenzu na základe ničoho relevantného), ako v tejto problematike progredovať. 

Vždy mi na Slovensku chýbala a bude chýbať akási jeho autonómnosť a upúšťanie od extrémistických manierov, ktoré sú považované za jediný model správnosti riešenia citlivých tém. Áno, extrémizmus je u mňa tak homosexuálne manželstvo, ako aj perzekúcia za iný, no eticky vyjadrený postoj. Je neprijateľné, aby sme v demokratickej spoločnosti označovali za diskriminačný každý iný názor len kvôli tomu, že nevyhovuje niekomu, kto má v našej spoločnosti priazeň veľkej časti Slovákov, resp. zneužíva veľkú priazeň Slovákov. Pretože patent na pravdu nemá nikto, aby sa mohol odvážiť ponížiť iného človeka za iný názor (ako je bežná prax niektorých členov už spomínanej politickej strany).

To, že homosexualita je iba medzi dospelými ľuďmi, ktorí sa rozhodnú spolu žiť, nemôže byť argumentom pre legitimitu homosexuálneho zväzku. Tú legitimitu si zvolili ľudia, lebo si ju zvoliť chceli. O ďalších 50 rokov môžeme dospieť k niečomu podobnému pri iných sexuálnych odchýlkach alebo viacpočetných zväzkoch.

Ak sa chce široká verejnosť hádať o názoroch, nech sa páči, ale udivuje ma názorová nejednotnosť kresťanov v problematike homosexuality a vehementné vyhlasovanie vlastných právd za pravdy Božie. Máme sa čo učiť od prvých kresťanov, ktorí problémy riešili pri jednom stole ako rodina, nevynímajúc žiadneho jej člena a nevymýšľajúc nové revolučné riešenia problematík, pri ktorých máme v Písme jasný návod, ako ich žiť, len ho jednoducho odmietame akceptovať. Medzi riadkami v Písme čítajú najmä tí, ktorí sa na neho nedívajú komplexne. Alebo inak - medzi riadkami čítajú najmä tí, ktorí si neprečítali ani tie riadky. Cirkevné spoločenstvá majú o názoroch diskutovať, zvažovať a nie byť nahnevaní, rozčarovaní, v rozpakoch, nevedieť argumentovať a skrývať sa pred médiami kvôli smelým vyhláseniam vedeckej i laickej mainstreamovej obce, za ktorými aj vďaka dysfunkčnosti mnohých cirkví stojí aj nemalý počet kresťanov.

Či sa to už niekomu páči alebo nie, Písmo je jasným návodom na to, ako žiť v stave, v ktorom človek nie je schopný manželstva (muž a žena vo zväzku) pre akékoľvek dôvody. Samota človeka nie je pričinením Boha a argumentovať škodlivosťou sexuálnej abstinencie, pokiaľ človek žije v spojení s Bohom, veriac v nekonečnosť takéhoto spojenia (jednak nebo a jednak nekonečnosť možností a napĺňajúcej radosti), je nonsens. 

Slovensko je síce preateistickou krajinou, ale bolo by fajn, keby sme sa nechceli názorovo ovládať a používať pri tom nejaké argumenty vedcov. Dnešná veda nemá dostatok vedomostí ani možností na to, aby mohla vysvetliť všetky procesy a zmeny v ľudskej psychosexualite. Môže len predikovať a jej hypotézy nemusia byť správne. A nie sú ani overiteľné, nakoľko sexualita človeka je komplexná a viac či menej fluidná (neuroplasticita). Preto s plnou vážnosťou naďalej prijímajme všetky s úctou vyjadrené postoje, lebo mnohé sú vzácne, aj keď nie práve mainstreamové. Učme sa byť takými lídrami, ktoré si svoje hypotézy starostlivo overujú v osobnej praxi, inak sme argumentačne na smiech a iba zneužívame svoje postavenie na ovplyvňovanie masy ľudí, ktorá nevie zaujať a udržať si vlastný postoj.

Neargumentujme vedou tam, kde jej možnosti boli a budú limitované. Biológia (genetika, evolučná biológia, etológia zvierat), psychiatria a psychológia vždy mohli a naďalej môžu ľudskú homosexualitu interpretovať tak, ako ľudstvo chcelo a chce, aby vnímaná bola.

Čo sa týka kresťanov, máme jasný návod na citlivé témy a možnosť prosiť o múdrosť zhora, čo ale predpokladá chcieť skloniť hlavu pred Otcom. Ak toto nedokážem, nemôže ma žiadna cirkevná obec brať vážne, pretože už nie Bohu v sebe dávam priestor, ale svojmu egu, ktoré sa derie von a teší sa z víťazstiev, ku ktorým dospelo iba obyčajným zneužitím domnelého mlčania Boha. Stále budú existovať Božie aj prirodzené pravdy, ktoré žiadna veda ani modernejší prístup nebudú vedieť zmeniť. Čiže pôjde už len o dohodu medzi ľuďmi napríklad v tom, čo je diskriminujúce, čo je nespravodlivé, čo je správne, čo nám dal Boh (poznámka autora: Homosexualitu Boh nikomu nedáva, ale dopúšťa ju a miera genetickej predispozície je príliš malá na to, aby niekto už pri narodení disponoval sexuálnou odchýlkou od normy) a pod. Ale ani Boh a ani príroda nemlčia. To len človek sa rozhodol, že ich nemusí počúvať, domnievajúc sa, že s modernou vedou im načúvať ani nemusí. Len kam snahami o zmenu dospeje ľudstvo a aké hranice ešte bude ochotné prekročiť v mene svojského progresu, je veľmi otázne. To, čo v sebe máme evolučne zakódované, chceme zmeniť v priebehu pár desaťročí. Prináša to so sebou nie jedno riziko poškodenia obyčajných a často naivných ľudí, bez hlasu ktorých by naše spurné maniere neprežili ani deň. Verejná mienka je schopná sa takto rýchlo meniť, ale duša človeka nie. Spôsobíme v životoch ľudí veľa chaosu a veľa bolesti. 

Apoštol Pavol neprestal byť "rebelom" svojej doby ani po osobnej premene, ale jeho pokora mu už neumožňovala odkláňať sa od Zdroja a vydávať čokoľvek svoje za Božie. A pokiaľ jasne rozlišuje cudzoložstvo a súlož muža s mužom ako dva hriechy, nie jeden (teda homosexuálny skutok nie je hriechom iba vtedy, ak dvaja muži cudzoložia bez lásky), potom to nie je možné ignorovať.