Terapeut i klient majú vedieť a vedieť ako...

23.10.2021

Ľudia mi hovorili, že som sa narodil ako gay, že sa z toho mám tešiť, prijať to a žiť to. Nikto z nich netušil, že som pravdu o sebe prijal viac ako muž, ktorý každý deň spáva s rovnakým alebo každý týždeň s novým mužom a spôsobuje mu to radosť. Pretože ja som sa prelúskal do samej podstaty svojho bytia a pozrel sa na seba akoby očami pozorovateľa, ktorý môj život nielen pozorne snímal, ale zvečnil a pomenoval aj každú súvislosť. Takto som poskladal svoj život z črepín a pozliepal ich síce do deformovanej, ale odolnejšej a hlavne použiteľnej nádoby, na čo som dodnes hrdý a čo ma motivuje na ceste k neustálemu a radostnému formovaniu seba. Ide o autentickú radosť, nie tápanie na ceste za šťastím. Nádoba by bola, no naplniť ju po okraj môžem len za pomoci odborníka, ktorý rozumie. Takmer všetky cesty ku kvalitnej terapii poskytovanej fundovaným terapeutom mi zablokovala LGBT loby a jej nekritickí služobníci v odborných kruhoch. 

Sem-tam sa objaví niekto, kto mi chce rozumieť, ale tí terapeuti sa väčšinou skrývajú, majú strach, a aj ja mám strach odhaliť ich skutočný motív, dozvedieť sa príliš neskoro to, ako skutočne uchopili problematiku homosexuality. 

Mať terapeutický výcvik neznamená byť osobnostne vhodným, dostatočne zdatným a poznať teóriu (otázne je, akú teóriu a kým podanú) neznamená mať bohaté praktické skúsenosti, zručnosti a dobré výsledky. Mať výcvik reintegrovanej terapie neznamená nemať vnútorné presvedčenie o tom, že sa mi časom má podariť zmeniť sexuálnu orientáciu klienta. Dobrý terapeut sa nenechá ovládnuť klamom ani sebaklamom, zaslepiť túžbou po úspechu, ktorý nakoniec nemusí byť žiadnou výhrou, ale má na pamäti to, že je množstvo dôležitejších vecí v živote klienta (ako jeho sexuálna orientácia), na ktorých treba pracovať. Vždy sa budem obávať toho, že reintegrovanú terapiu budú vyhľadávať ľudia, ktorí neprijali seba tu a teraz a šťastných ich robí vidina zmeny a následne legitímnejšia forma partnerstva, lukratívnejšie či skôr pohodlnejšie, alebo len štandardnejšie riešenie osobnej samoty. Pokiaľ tomu tak nebude, poďme do toho, poďme riešiť to, čo sa skutočne skrýva za mnohými závislosťami každej závislej osoby bez ohľadu na jej sexuálnu orientáciu... alebo čo sa skrýva za osobným nešťastím kohokoľvek, jeho chybovaním, opakovaním tých istých chýb, nevhodným správaním, držaním sa zlozvykov, starého JA či akýmkoľvek zlyhávaním vo vzťahu k sebe i vo vzťahu s inými ľuďmi.

Pokiaľ terapeut úplne oddelí viac či menej závažné vzťahové a emocionálne silné udalosti v anamnéze klienta od formovania jeho identity a sexuality, ide o vrchol neprofesionálnosti terapeuta a o neodpustiteľný omyl, ak do terapeutického procesu zapojil osobné presvedčenie nepodporené existenciou nepriestrelných dôkazov alebo svojvoľne, "inštinktívne" či skôr úmyselne ignoroval praktické skúsenosti cez výpovede mnohých klientov či iných terapeutov.

Rovnako nie je vhodné homosexuálny sklon automaticky a proti vôli klienta posudzovať ako výsledok negatívnych vzťahových a emocionálnych zážitkov v anamnéze, pokiaľ si ich klient nie je vedomý, s danými udalosťami svoj psychosexuálny vývin nechce alebo aktuálne nie je pripravený spájať.

Prestaňme sa však v odborných kruhoch tváriť, že toto, čo píšem a to, čím si skutočne prechádzajú iní ľudia s homosexuálnymi sklonmi neexistuje, prestaňme to zľahčovať či hádzať na intoleranciu okolia, násilnou zmenou ktorej zabezpečíme špeciálny liek na šťastie osoby s každou inakosťou.

Je neetické obmedzovať skúmanie sexuálnej orientácie, pohlavnej a náboženskej identity a právo vyjadrovať sa. A je nesmierne dôležité skúmať problémy klienta z nezaujatého uhla pohľadu, pracovať s traumatizujúcimi spomienkami v súvislostiach, do hĺbky, dlhodobo, v kontexte, s obrazom duše ako celku. Úspechom je nielen vymiznutie kompulzívnych a rizikových prvkov sexuality, ale celkovo návrat do plnohodnotného života klienta.

E. L.