Tabletka „po“ a homosexualita

09.02.2020

Zaznamenávame nezastaviteľný progres vo vnímaní citlivých tém, v praktickom živote kresťana, ale aj všeobecnej morálky.

Možno to niekomu nedáva zmysel a búri sa proti tomu, ale cirkvi zrejme mali byť strážcami morálky. V minulosti z pozície moci však boli až krutými. Ježiš k danej krutosti nevyzýval. Vyzýval k tomu, aby sme boli soľou zeme. Soľ okrem iného aj konzervuje, aby si kresťan mohol zachovať evanjeliovú identitu bez ohľadu na to, čo hovorí svet a zároveň, aby bola celá naša spoločnosť (morálne) zdravá. To, čo odporúča svet, je potrebné skúmať, nie však automaticky prijímať.

Väčšina kresťanov dnes stratila evanjeliovú identitu a túžbu po Bohu, bijúc sa za to alebo prekrúcajúc to, čo nepozná, viac uvažujúc nad šumom sveta, ako nad jasným slovom Písma, ktoré je tým zrozumiteľnejšie, čím čistejším a úprimnejším srdcom je interpretované (s láskou, namierené na aktuálne problémy a potreby jednotlivcov i spoločnosti).

Niekedy sa ale zamýšľam nad tým, čo je dnes ešte vôbec neetické, lebo mám pocit, že všetko, čo kedysi etickým bolo, je dnes už prekonané.

Podobný progres, pri ktorom sa dobré zásady nie zdokonaľujú, obohacujú, ale opúšťajú chceme zažívať aj pri konkrétnom náboženstve. Zmeniť predstavu o Bohu, začať inak interpretovať Písmo, aby sme nikoho neurazili, neupreli mu nejaké práva atď.

Rozdelenie dnešných kresťanov na konzervatívnych a liberálnych s nekonečnými bojmi pri obhajovaní legitimity svojej pozície, nie je veľmi správne, pretože my tých skupín máme viac. Môžeme sa pokúsiť mierne to priblížiť na dvoch pojmoch: tabletka "po" a homosexualita.

Tabletka "po"

je oficiálne abortívna a neabortívna s tým, že abortívnu u nás legálne nezoženieme. V našej krajine dostupná "neabortívna" tabletka "po" nezničí embryo (blastocystu) priamo, ale neumožní jeho nidáciu, teda zahniezdenie v maternici. Áno, stáva sa aj bez akéhokoľvek zásahu zvonku, že oplodnené vajíčko sa z tela ženy vyplaví, ale našou tabletkou "po" pomáhame "náhode." Jednoducho riadime tento proces my sami. Naša ("neabortívna") tabletka "po" je podobná bežnej antikoncepcii, no s mega dávkou ženského pohlavného hormónu, preto sa ani nesmie užívať ako bežná antikoncepcia. Škodlivosť aj bežnej hormonálnej antikoncepcie je nepopierateľná, ale farmaceutický priemysel z nej má ohromné zisky. Laici zvyknú problém bagatelizovať slovami: "Veď berie to každá a neochorie každá, od jednej firmy je to bezpečnejšie ako od inej..." a pod.). Nejde teda len o pohľad nejakého náboženstva, ale aj o varovanie lekárov - zvyčajne to totiž nie je žiadna terapia a teda k zdravotným komplikáciám dochádza úplne zbytočne, z rozmaru oboch - muža i ženy!

Rovnako môžeme rozanalyzovať riadený potrat nielen z náboženského, ale aj z etického hľadiska a argumentovať biológiou, nie náboženstvom. Samozrejme, ani fakty nemôžeme vnucovať nikomu. Ľudský život v momente splynutia dvoch pohlavných buniek prestáva biologicky patriť žene, a tak ani z etického hľadiska nemá právo rozhodovať o jeho zániku. Takisto by v živočíšnej ríši nemalo byť nič cennejšie ako ľudský druh a mal by mať zákonnú ochranu od začiatku existencie.

Každá žena, ktorá to pochopí a hoci dieťa nebude vychovávať, no zachová a chráni jeho existenciu, je v mojich očiach hrdinkou doby.

Tvrdil by som to aj ako ateista.

Pre mňa je fascinujúci fakt, že ľudia neznesú argumentáciu náboženstvom, no etické argumenty ešte dokážu aspoň vypočuť. Vo svojich výstupoch si náboženstvo ani etika neprotirečia. Napadá ma len jeden dôvod - systematicky pestovaná nenávisť voči kresťanom a znižovanie hodnoty ich akýchkoľvek výpovedí.

Homosexualita

je relatívne trvalá erotická náklonnosť jednej dospelej osoby k inej dospelej alebo dospievajúcej osobe rovnakého pohlavia. Je opradená mýtmi a len výnimočne sa posudzuje bez zaujatosti. Každý svoju homosexualitu vníma a žije inak. Je zraňujúce diktovať osobám s homosexuálnou preferenciou, ako majú žiť, často umocnené nezáujmov riešiť ich skutočné problémy, neláskou a neochotou diskutovať.

Možno sa niekto pýta, prečo vždy a dookola homosexualita. Je to téma, pri ktorej sa naša spoločnosť dokáže maximálne polarizovať, neváha sa uchýliť k extrémizmu a je dôvodom najväčšieho rozdelenia v cirkvách.

Averzia je vzájomná a tak možno povedať, že vzťahy medzi konzervatívnou časťou spoločnosti a osobami s homosexuálnymi sklonmi sú stále významne naštrbené a to si vyžaduje zmenu. Z môjho pohľadu je táto averzia dnes už zbytočne živená, vyhrocovaná, posilňovaná permanentnými snahami zdôrazňovať to, čo rozdeľuje, nepoznaním homosexuality, ale ani životov autentických kresťanov, tvrdohlavosťou, pripomínajúca minulé konflikty či neprávosti, a je potrebné si uvedomiť, že zraňuje najmä tých, ktorí vždy stáli mimo týchto bojov. Kvôli nim by bolo načase skončiť to a uzavrieť mier.

Poznáme biologické a psychosociálne teórie jej vzniku a formovania sa. Psychosociálne teórie sú ale označované za veľmi nebezpečné, lebo môžu vrátiť vnímanie homosexuality do obdobia, kedy homosexualita bola ochorením, kedy sa ju nedarilo terapeuticky korigovať, posilňovať diskrimináciu a menejcennosť osôb s homosexuálnymi sklonmi, spôsobovať potláčanie vyhranenej sexuality a zraňujúce ukazovanie prstom na mikrosociálne prostredie (rodinnú dynamiku, traumatizovanie vnímavého dieťaťa, nenapĺňanie jeho sebavedomia a sebarealizácie v rámci rodu...) ako faktorov prispievajúcich k formovaniu akejkoľvek sexuality. Psychosociálne teórie sa navyše zjednodušujú na výchovu a zosmiešňujú. Spoločnosť v tomto prípade nedokázala problematiku uchopiť a tak sa ustúpilo v záujme upokojenia emocionálne búrlivých prejavov. Nevedelo sa, čo vlastne homosexualita je, ale vedelo sa, že narastá počet nespokojných, poškodených a diskriminovaných osôb, ktoré začali o svojej sexualite a zaobchádzaní verejne hovoriť. Dohoda o tom, že homosexualita nebude diagnózou, mala v spoločnosti nastoliť nový status quo. Terapia bola zakázaná a protesty mali ustáť.

Zrejme v danej dobe a pri obmedzených poznatkoch sa len takto mohlo zabrániť šíreniu strachov z terapie, rastúcim nezdarom a traumám z terapie, experimentom s dušou človeka a porušovaniu ľudských práv a slobôd. Hoci poznatky sme neskôr získali, unáhlené rozhodnutie o homosexualite sa nepredpokladane stalo pevnou a nezmeniteľnou súčasťou verejnej mienky a nástrojom politických rozhodnutí a demokratická spoločnosť potrebovala už len nejako vedecky obhájiť správnosť kroku vylúčenia homosexuality zo zoznamu chorôb a urobiť ho nespochybniteľným produkciou nových teórií. Jednoducho definitívne zmiesť zo stola všetky pochybnosti.

To už bol liberalizmus v spoločnosti celkom slušne ukotvený a vplyv cirkví oslabený, čo zamiešalo karty. Právo človeka sa začalo interpretovať inak, ako bolo zvykom a akékoľvek potreby jednotlivca boli postavené na piedestál. Nová éra cielene a postupne odtabuizovávala rôzne témy a sexuálna potreba sa stala potrebou základnou. Nové sociálne konštrukty narušili status quo pri homosexualite, už nie odporúčali, ale zaväzovali vnímať a prezentovať homosexualitu ako biologickú variáciu sexuality, čo automaticky viedlo k vzniku sexuálnych menšín, ktoré majú právo predkladať a presadzovať svoje špecifické požiadavky. A teda k vzniku nových bojov v spoločnosti, ktoré sa stali bojmi politickými.

Predpokladám, že vylúčiť homosexualitu zo zoznamu chorôb bol veľmi ťažký krok, ale pri tom všetkom vyššie opísanom aj pochopiteľný. Vtedy to zrejme nikto nedokázal vnímať ako menšie zlo, začiatok nových bojov, časť novej ideológie, atď. Cieľ upokojiť vyhrocovanú situáciu nepredpokladal najväčší chaos a rozdelenie spoločnosti o niekoľko desaťročí neskôr. A zrejme už vôbec nikoho nenapadlo, že sa vyprovokujú aj ďalšie skupiny s inou sexualitou túžiaci stať sa taktiež legitímnou sexuálnou menšinou s možnosťou spolitizovať svoje erotické túžby, bojovať za ich napĺňanie v legitímnom zväzku a slušný spoločenský status. Sú to napríklad bisexuáli, ktorí nemajú možnosť uzavrieť zväzok troch a poberať sociálne výhody. Rovnako osoby eroticky milujúce deti trpia pre nie príliš vľúdny postoj spoločnosti, odporúčania na liečbu a trápi ich takmer žiadne pochopenie a žiadne sociálne výhody. Pociťujú krivdu a boli by radi aspoň za tretinu výhod, ktoré spoločnosť priznala homosexuálom v mnohých krajinách vrátane trestov za iný názor. Musia potláčať svoje túžby, za ktoré nemôžu, ktoré by mali byť vnímané ako prirodzené a pociťujú nedostatok ochrany ich osoby a erotických túžob zo strany spoločnosti.

Za práva bisexuálov sa dnes masy ľudí nebijú, lebo zväzky troch zriedka vyhovujú všetkým trom a zakázané ovocie chutí viac. Pedofilov nie je tak veľa, aby boli braní vážne. Vlna odporu voči nim, posilnená rodičovským pudom, je stále veľmi veľká.

Trochu sme si teda definovali tabletku "po" a homosexualitu a skúsme si teraz definovať ich vnímanie kresťanmi. Rozlišujem jednu skupinu autentických kresťanov a tri skupiny samozvaných kresťanov:

1. Malá skupina, ktorá Cirkev i Písmo berie vážne, používa ich na svoju sebavýchovu a zušľachtenie seba. Nenájdeme v nej večne bojujúcich ani ukrivdených ľudí. Títo ľudia majú rebríček hodnôt postavený na Písme a učení Cirkvi, od čoho nechcú bočiť, nezjednodušujú citlivé témy a neobmedzujú náročné životné situácie na povrch a ego hladkajúci postoj. Obetujú svoje predstavy a aktuálne odporúčania spoločensko-politického zriadenia, veriac tomu, že návod na šťastie už niekto priniesol a to šťastie skutočne aj pociťujú. Náročné životné situácie odľahčujú vierou, zvládajú prijímaním, láskou a budovaním kvalitných vzťahov. Ich skutková kreativita, radosť so života a vnútorný pokoj sa rozvíjajú v rámci mantinelov nastavených Písmom a Cirkvou (ktorá spája Písmo a stáročnú tradíciu). Za hlboké analýzy citlivých téma a definovanie ich zoširoka - so všetkými súvislosťami, spochybňujúc tie svetské teórie, ktoré odporujú Písmu, sú často kritizovaní. V súčasnosti je táto skupina najviac ohrozená nespravodlivou diskrimináciou a útlakom, neraz pod tlakom verejnej mienky, ale stoja aj pred novými výzvami, morálnymi otázkami a opätovným prehodnocovaním správnosti tradície. Títo kresťania sú napr. ako lekárnici alebo gynekológovia schopní uplatniť si právo výhrady vo svedomí. Ich život sa totiž nedelí na normálny a kresťanský, ale to kresťanské je pre nich autentické a normálne.

2. Väčšia skupina navonok veľmi podobná predošlej skupine. Skupina bigotných a chladných. V tejto skupine sú ľudia, ktorých Písmo ani Cirkev šťastnými nerobia, pretože ich nedokážu využiť na budovanie seba, necítia potrebu zmeny vlastného myslenia, cítia sa obmedzovaní, ale nedokážu z Cirkvi ani vystúpiť. Motívom je strach zo zatratenia a silný vplyv výchovy s náboženskými automatizmami bez priestoru skúmať, pochybovať, objavovať iný rozmer viery a jej posolstvo pre moderného človeka a s láskou s podmienkami. Budujú si svoje predstavy o krutom a chladnom Bohu a také prežívanie viery, ktorými svoju zlosť z osobného neplnenia môžu prenášať na iných, kritizovať ich za to, po čom oni sami v hĺbke duše túžili. Kritizujú teda tých kresťanov, ktorí sa neriadia len literou a oni ju navyše ešte majú nesprávne interpretovanú, ako aj tých kresťanov, ktorí chcú žiť aj podľa Písma, aj podľa seba prispôsobením si Písma svojim pohľadom na to, čo je a čo nie je správne.

Obe tieto skupiny striktne odmietajú tabletku "po" a homosexuálnu erotickú prax. Jedna skupina ale po dôslednom skúmaní, neprežívajúc to dramaticky. Druhá skupina ich prijíma ako nariadenia, ktoré sa nesmú spochybňovať, nemá sa o nich diskutovať - zástancovia tabuizovania citlivých tém. A nakoľko nedokážu k niekomu pociťovať lásku bez podmienok, nepovažujú za potrebné ponúkať nejaké riešenia, byť šíriteľmi lásky, nie perzekútormi. Majú tendenciu hľadať vinníka a nutkanie proti nemu bojovať. Túto skupinu odlíšime od tej prvej skupiny veľmi jednoducho - hoci sú ohniví vo vyjadreniach, nedokážu argumentovať a nevedia milovať ľudí s iným pohľadom na vec. I vlastných však milujú s podmienkami a dokážu ich kedykoľvek odvrhnúť "v mene" Písma či Boha.

Obe skupiny sú spoločnosťou vnímané ako brzda progresu, plné bigotných a zmanipulovaných osôb, ktoré navodzujú sebe i iným ľuďom v okolí duševné poruchy, obmedzujú iných čierno-bielym vnímaním sveta a života. Kým však druhá skupina sa takto označuje právom, prvá neprávom, po účelovom a často nenávisťou motivovanom nerozlišovaní a nespravodlivom škatuľkovaní. Prvá skupina je odmietaná preto, lebo vyvoláva strach z nepoznaného, strach z toho, že Boh môže skutočne existovať a niečo vyžadovať. Druhá vyvoláva odpor, upevňuje názor, že ľudia si Boha a cirkvi vymysleli, aby mohli manipulovať iných z pozície moci a univerzálnej pravdy. Usvedčujú ich tiež historické omyly najmä Katolíckej cirkvi.

3. Tretia skupina, skupina ľahostajných, neistých a stojacich bokom, už rozhodnutia Cirkvi berie s rezervou a hoci sú ochotní počas sviatkov zúčastňovať sa bohoslužieb, skôr je to vnímané ako bezobsažný rituál alebo kultúrne predstavenie. Sú to veriaci, ktorí najmä v náročných životných situáciách idú svojou cestou. Písmo ešte stále až na malé výnimky rešpektujú a vyhradzujú si právo celé ho nevnímať doslova, neriadiť sa ním vždy a netrápiť sa tým. Pohľad týchto kresťanov na tabletku "po" a homosexualitu je vecou voľby po zrelativizovaní Písma s tým, že Boh je láska a nikto nemá nikoho súdiť. Tabletke "po" teda dávajú svoje "áno" v náročných životných situáciách a pri homosexualite sa zdržiavajú vyjadrenia, nakoľko čo, kto robí, je to každého osobná vec. Napríklad umelé ukončenie tehotenstva po znásilnení alebo pri hendikepovanom dieťati je pre nich jasnou voľbou. Radi sa opeknievajú a chvália tým, že nikomu neubližujú. Záleží im na tom, aby boli vnímaní ako dobrí a pokrokoví veriaci i ako ľudia, na ktorých okolie nemusí ukazovať prstom, lebo uznajú pravdu a právo každého na to, čo cíti, najmä ak ide o zväzok plný lásky, vernosti a erotiky iba medzi dvoma. Často si ale protirečia, zamotávajú sa, preto neradi argumentujú.

4. Štvrtá skupina jasne vystupuje proti prvým dvom skupinám. Je plná rétorov ako hlásateľov nového chápania lásky, pravdy a tolerancie. Argumentačne sú veľmi dobre vybavení. Odbojná skupina a skupina ľudí plných seba. Argumentuje najmä vedou, spoločenským pokrokom a nutnosťou pokroku náboženského. Radi veci relativizujú v prospech slobody a demokracie. Bojujú proti tomu, aby viera v Boha bola inštitucionalizovaná, bojujú proti cirkvám. Sú za to, aby viera v Boha bola súčasťou životného štýlu, ktorému každý môže dať svoje pravidlá. Boh má byť ideál dokonalého JA každého indivídua (teda tých bohov má byť viac ako šesť miliárd), ktorý vlastne nikdy nedosiahnem. Nikto a nič ma nemôže v ničom obmedzovať, lebo moje práva a aktuálne schopnosti či ochota konať/nekonať stoja nad všetkým. Pocit viny a hanby musí byť v spoločnosti vykorenený ako nástroj zla. Pokiaľ sa riadim nejakými spoločenskými zásadami a etickými princípmi, nemusia ma trápiť ešte aj tie náboženské, ktoré si ľudia vymysleli, vytvoriac si predstavu Boha ako všemohúcu, vyžadujúcu aj trestajúcu bytosť, ktorá mala svoje miesto v dobách minulých, ale dnes je bezpredmetná. Tabletka "po" má byť užívaná vždy, keď to tak žena cíti a homosexualitu by mal každý žiť tak, ako to cíti, ale má sa snažiť čo najmenej ubližovať iným, lebo to už nie je morálne správne. Ale zasa má právo bojovať tvrdo, nepotrebuje zvažovať, spochybňovať svoje postoje, rozširovať si obzory a za svoje skutky sa nemusí ospravedlňovať. Ak bojuje za svoje šťastie, každý musí ustúpiť po dobrom alebo po zlom.

Piatu skupinu spoločnosti tvoria ateisti alebo teda ľudia, ktorí veria vo svoje schopnosti, silu prírody, vesmíru atď. Delia sa na tolerujúcich a netolerujúcich kresťanov. Netolerujúci kresťanov si buď len myslia svoje, alebo proti nim aj aktívne vystupujú - popudzovaní neautentickými kresťanmi, ktorých je hromada a nie vždy je jednoduché ich na prvý pohľad odlíšiť. A okrem toho je zvykom hodiť štyri skupiny kresťanov do jedinej skupiny. Zvyčajne boje ateistov nie sú také agresívne, ako boje štvrtej skupiny "kresťanov." Nepotrebujú byť násilní ani niečo vnucovať. Riadia sa tým, čo je morálne správne, ale čo je dnes už veľmi naštrbené individualizmom, neustálym spochybňovaním a zmenami postojov smerujúcich lídrov. Nakoľko si uvedomujú tento chaos, tí uvedomelejší sú nútení rešpektovať rôznorodosť, dokážu sa odosobniť, keďže nie sú zväzovaní konvenciami ani obmedzovaní nesprávnym uchopením viery, netúžia bojovať so svetom, a tak sa im jednoduchšie a slobodnejšie uvažuje nad tým, čo je pre človeka skutočne dobré, na následky i príčiny sa dokážu dívať triezvejšie, objektívnejšie, nepotrebujú citlivé problematiky skrývať ani tabuizovať, iný názor pre nich nie je hrozbou. Zvažujú a do čohokoľvek nového vstupujú radšej znalí ako naivní. Sú otvorení novým informáciám a novým možnostiam. Je tu ale jedno "ale." Potrebujú byť vnútorne zrelí a uvedomelí rovnako ako ktorýkoľvek kresťan. Potom už medzi kresťanom a ateistom nie je veľký rozdiel. Jedného riadi Boží i prirodzený zákon v srdci v spojení so sebakontrolou, zrelosťou ducha i duše. Tento zákon ohraničuje, nie okliešťuje. Druhého riadi vycibrený cit pre spravodlivosť, túžba po poznaní a spoločnom dobre napriek otvorenosti pre rôzne názory. Oboch ich spája láska k človeku a ochrana šťastia budúcich generácií, čo aj niečo stojí, čo nie je zadarmo. Oboch ich spája maximum pokory, ktoré núti zvažovať a minimum egoistických pohnútok, ktoré núti dať inému ešte viac, ako zažili oni sami.

Spája sa svet, ktorý navonok nemá veľa možností, no nepotrebuje viac... so svetom, ktorý si navonok môže dovoliť všetko, ale potrebuje mať hranice. A keďže Boh je láska i dobro, neexistuje nič, čím by sa tieto dva svety obmedzovali alebo šli proti sebe.

Otázky na záver:

Kto sú dnes kresťania a kto sú samozvaní kresťania?

Sú samozvaní kresťania hanbou Cirkvi, terčom kritiky i príčinou odporu širšej verejnosti?

Prečo majú skupiny samozvaných kresťanov rozhodovať o osude autentických kresťanov, vynášať súdy a robiť ostatným kresťanom zlé meno?

Prečo sa tak bránime otvorenosti iným pohľadom na vec?

Prečo si tak pevne potrebujeme držať to svoje, až to zdeformujeme?

Prečo neanalyzujeme, keď naše rozhodnutia nemusia byť postavené na náboženstve a nie raz sa s ním opäť spoja okľukou?

Prečo sa v spoločnosti pri citlivých otázkach rozdeľujeme?

Prečo sa chcú skupiny samozvaných kresťanov biť, otvárať iným oči, meniť ľudí a spochybňovať to pôvodné, keď takúto potrebu nemajú ani mnohí ateisti? Sú vari zaujatí? Sú zranení, nahnevaní, a preto chcú ničiť?

Chceme zbytočne zraňovať autentických kresťanov a diskriminovať ich?