Syn tam asi má přítele. Bojím se ostudy...

13.11.2020

Hoci nesledujem stránku vlasta.cz, zaujal ma príbeh (problém) jednej čitateľky, s ktorým sa chcem s vami podeliť aj s pripojením svojho pohľadu na vec.

Článok SYN STUDUJE V JINÉM MĚSTĚ, MÁ TAM ASI PŘÍTELE. BOJÍM SE OSTUDY, ŘÍKÁ GÁBINA (59) som rozdelil na dve časti. "To moje" veľmi ľahko spoznáte - bude to v slovenčine. Upozorňujem, že nemám záujem provokovať. Chcem len, aby bolo počuť aj môj hlas, či už sa niekomu páči, alebo sa protiví.

1. časť

Dvě dcery se odstěhovaly už před pár lety, mají svoje rodiny, s nimiž bydlí poblíž, a s rodiči se pořád vídají často. Nejmladší syn na rozdíl od nich odešel studovat vysokou školu a nedává o sobě moc vědět. A když ano, Gábinu to spíš trápí.

David byl vysněné dítě. Benjamínek, který splnil manželovy sny o synovi, malý kluk, kterého si Gábina mohla opečovávat a s nímž se mohla mazlit ve chvíli, kdy jí dvě pubertální dorostenky lezly na nervy. Narodil se, když jí bylo skoro čtyřicet, a na malém městě z toho bylo docela pozdvižení.

Už jako dítě byl trochu jiný než většina kluků. Zatímco spolužáci si pořád, alespoň obrazně, poměřovali svaly, rvali se, měli plné kapsy autíček, Davídek si nejradši hrál doma se stavebnicemi, kreslil, maloval, pomáhal mámě vařit, hrál si s jejím oblečením. Gábinu to trochu trápilo, ale na druhou stranu byla ráda, že si se synem tolik rozumí.

Ani na střední škole se to moc nezměnilo. Zatímco jeho vrstevníci se pomalu začali zajímat o holky, které jim byly do té doby ukradené, David s nimi stejně jako dřív kamarádil, ale s žádnou nechodil. Po maturitě se dostal na vysněnou vysokou školu a většinu času tráví v Brně, kde studuje. Původně bydlel na koleji, od druhého ročníku v bytě s dalšími třemi vysokoškoláky - může si to dovolit díky práci, kterou si přibral ke škole.

Čo tam chce a potrebuje vidieť maistream?

Krásne, že ste si so synom tak sadli už odmalička. Pomohlo tomu to, že sa narodil ako iný, že mal v génoch cit pre ženské vnímanie sveta a potreby. Je úplne normálne, že sa Davídek radšej izoloval od rovesníkov. Bol od narodenia citlivejší, nechcel sa s chlapcami biť ani s nimi súperiť. Mal krásne mierumilovnú povahu. Možno mal byť dievča, ak sa radšej hral s maminými šatami. Možno je škoda, že ste ho viedli ako chlapca. Čo ak bol vnútorne uväzneným dievčaťom v chlapčenskom tele?

Čo tam vidím ja?

Áno, chlapec mohol byť predispozične temperamentom melancholik, možno flegmatik s citlivou dušou, ale nemuselo to automaticky znamenať, že sa narodil ako gay. Keby som to mal napísať sprosto, syn v puberte mal síce v génoch napísané, že zažije erekciu, ale nebolo tam napísané, pri kom alebo pri čom ju dostane. To aby ľudia chápali, že keby naša osobnosť, konanie a cítenie mali byť dané iba geneticky, sme zvieratá konajúce pudovo. Lož, že všetko je dané geneticky sa stala základom manipulácie a aktuálne všeobecne a masovo uznanej pravdy. Zázrak ľudskej sexuality spočíva v tom, že málo je predurčené, viac je prijímané a že vlastnému vývinu sexuality predchádza neerotické vnímanie seba i oboch pohlaví.

Rozumel si s matkou preto tak veľmi, lebo si ho k sebe pripútala. Stali sa jednou dušou. Zistila, že sa pod jej rukami krásne formuje na želaný obraz a nevzdoruje. Rada mu venovala všetok svoj voľný čas, všetku svoju pozornosť, lebo..., a kde bol otec? Podľa riadkov v druhej polovici textu je otec prísny? Nezapája sa tam, kam nemusí, nechce príliš rozumieť, ale vyžaduje? A tak celý synov svet bola mama a celý mamin svet syn. Vytvorili si silné až nezdravé puto, čo navonok vyzeralo, že sú čírou náhodou jedna myseľ. Avšak nebola to náhoda. Aj preto sa syn radšej hral s maminými šatami, ako by mal skúšať otcove topánky alebo chcieť byť prítomný pri otcovom majstrovaní. Bolo by zaujímavé zistiť, prečo to vlastne nechcel robiť naozaj. Záľuby, ktoré mal ako chlapec, mohli byť nie samostatným rozhodnutím sa chlapca pre ne, ale mohli byť mame najmilšie, hlavne bezpečné. Bol pri nej a nemusela sa o neho tak báť. Určite však jeho izolácia a postoj k rovesníkom nebol v poriadku - ak chlapec odmieta byť v kolektíve chlapcov, môže to mať množstvo dôvodov - môže sa ich báť, môže im nerozumieť, pretože vďaka mame rozumie hlavne ženskému svetu. Mohol sa s chlapcami nebiť preto, lebo sa mohol báť zranenia, lebo by to podľa mamy nebolo správne a hnevala by sa, čo by ho nesmierne zraňovalo. S chlapcami nemusel chcieť súperiť aj kvôli tomu, lebo si myslel, že na nich jednoducho nemá, nepatrí do ich sveta.

A prečo teraz od mamy uniká? Zrazu zažíva svet bez mamy. Zrazu má priestor poznávať a milovať muža. Ale mamin vyčítajúci vnútorný hlas ho už neopustí. Aj teraz vníma, že zrejme robí niečo zlé - proti polovici jednej podstaty, ktorú si vytvorili a budovali spoločne s mamou a nechce tým raniť jemu najdrahšiu.

Pokračovanie článku (2. časť)...

Manžel by to nerozdýchal

Gábina je nešťastná, že už ho tak moc nevídá, rozhodně totiž nejezdí domů každý víkend. Ale ještě víc jí trápí podezření, že její syn se ve městě zamiloval, a to do muže. Nedávno jí totiž známá řekla, že ho v Brně navečer potkala s nějakým mladíkem a že se k sobě moc měli na to, aby to byli jen kamarádi. Jeho matku to vlastně zase tak nešokovalo, tušila dávno, že by její syn mohl být gay. Ale mít to de facto potvrzené ji zaskočilo.

Zjišťuje, že její tolerance má taky svoje meze, protože jí to vlastně vadí, což ji děsí. Bojí se to říct manželovi, o kterém ví, že má poněkud konzervativní názory a že si myslí, že homosexualita je trochu zpovykaný projev dnešní mladé generace. A asi největší obavy má z reakce okolí, příbuzných i sousedů. Že od Davida nebude mít vnoučata, ji mrzí, ale ne tolik, protože je má od dcer. Ale představa, že by k ní syn přijel na nedělní oběd se svým přítelem? To by se asi ostudou propadla.

Co dál? Má na syna uhodit, aby se přiznal? Má mu zakázat, aby přítele vodil domů? Jak na to připravit manžela a co má říct své matce, která se pořád ptá, zda Davídek už má nějakou slečnu? Gábina sama ví, že tahle orientace se změnit nedá, ale ráda by, kdyby to na jejich malém městě zůstalo tajemstvím, o kterém nebude nikdo vědět.

Čo tam chce a potrebuje vidieť maistream?

Je to smutné až príšerné, ak matka v 21. storočí nedokáže prijať synovu homosexualitu a radšej sa možno bude presviedčať o tom, že taký nie je. Synovi tým spôsobuje krivdu a hlbokú traumu. Také veci by sa už dnes nemali stávať. Aká je to matka, ak sa za syna hanbí a radšej by pred okolím prezentovala falošnú pravdu o svojom synovi? A neprijať synovho partnera? Veď to je celé zle. Nečudujem sa, že ho ani nechce priviesť domov ukázať rodičom. S týmto musíme skoncovať masívnejším a trefnejším lobingom.

Čo tam vidím ja?

Matka má strach. Vyrastala v spoločnosti v dobe, kedy homosexualita nebola nič krásne ani úžasné, bola diagnózou. Stále sa nachádza v spoločnosti, v ktorej sa na homosexuálov cez ich občasné nevhodné verejné aktivity alebo agresívne pretláčané uletené požiadavky nedíva vždy s pochopením. Teda je normálne, že tomu nerozumie a potrebuje čas na to, aby to mohla spracovať. Tí homosexuáli boli vždy ďaleko a nebolo treba chápať. No teraz je jeden doma. "Je jeden z nich, alebo je to stále ten istý môj synček?" Matka, ktorá si k sebe syna pripútala, je vždy tak trochu aj nahnevaná, že o syna prišla. A nevie, na koho alebo na čo sa vlastne má hnevať. A tak si aspoň povzdychne: "Tak nech už bude aspoň šťastný on. Ja sa nejako obetujem. Ale šťastnejší by asi bol, keby bol ,normálnyʻ. Alebo..., možno..., to skôr ja by som bola šťastnejšia, keby sa moja kópia, na ktorej som toľko pracovala a toľko do nej vrazila, zrazu nestala v mojich očiach nedokonalou, nevďačnou, vzdorovitou a robiacou mi hanbu."

Už to nie je iba jej chlapec. Nepodarilo sa otcovi jej ho "ukradnúť" a teraz sa to malo podariť neznámemu mužovi? A čo ona? Akú rolu bude ďalej v živote syna zohrávať? Má čušať a zo všetkého sa nasilu tešiť?

Ako by sa matke i otcovi prijímal dvadsať rokov sa stvárňujúci vnútorný stav a vnútorné nastavenie syna, keby si boli uvedomili, že i oni boli jeho tvorcami? Naďalej by sa hanbili za synove aktivity? Naďalej by ich najradšej zakrývali pred okolím? Naďalej by homosexualitu vnímali ako hru prírody, ktorá ju nemusela rozohrať práve s ich synom? Naďalej by pre otca bola homosexualita moderným zvykom a správaním?

Áno, možno to nejde zmeniť, ale nepredstavujme si homosexualitu tak jednoducho, ako niečo, čo sa stalo - kdesi tam, úplne mimo nás a čo jednoducho len máme problém prijať. Pretože na prijímanie máme právo. Máme právo si naň vyhradiť toľko času, koľko potrebujeme. Ale máme tiež ponuku načrieť hlbšie, ako len kĺzať po povrchu. Bez obviňovania i bez klapiek na očiach. Spolu ako rodičia..., to nie je len záležitosť matky...

Erik