Stop strážcom novej „morálky!“

03.02.2020

Začnem úryvkom z knihy Homosexualita bez farieb dúhy (2019):

"Dôkazom ideologicky podmienených vyjadrení vedcov bol napr. článok v prestížnom vedeckom časopise Science v roku 1993 s názvom Evidence for Homosexuality Gene, avšak vedci v skutočnosti vtedy žiaden gén homosexuality neobjavili, o čom svedčia aj ich slová na záver štúdie: 'Ak budeme môcť objaviť gén homosexuálnej orientácie, potom môžeme zisťovať, čo tento gén spôsobujeʻ (Hamer, D. et al., 1993). Zároveň sa v tom čase začali na Slovensku rodiť prvé myšlienky pro-gay aktivizmu, pretože slovenský denník Národná obroda záver vedcov interpretoval: 'Vedcom sa podarilo objaviť gén podmieňujúci sexuálnu orientáciuʻ (13. augusta 1993, s. 6 v rubrike Zo zahraničia).

Je pochopiteľné, že ľudia sa v minulosti báli, aby sa homosexualita opäť nezačala považovať za chorobu či liečiť, no ani to neospravedlňuje postoj vedeckej komunity k problematike, ktorým roky ignorovali inú ako biologickú interpretáciu homosexuality. Vždy bol spôsob, ako homosexuálov chrániť. Klamstvá totiž len vyprodukovali ďalšie klamstvá, ktoré sa spojili do globálnej ideológie presadzujúcej legislatívne zmeny, kompletné popretie rodu a skutočného pôvodu sexuálnej atraktivity.

V tom istom časopise (Science) bola v roku 2019 zverejnená štúdia Large-scale GWAS reveals insights into the genetic architecture of same-sex sexual behavior (Ganna et al., 2019), ktorá nepotvrdila existenciu konkrétnych génov súvisiacich s homosexuálnym správaním a vybrané úseky DNA nekorelovali s konkrétnym sexuálnym správaním signifikantne. Nakoľko to vedci uzavreli tým, že za sexuálnou orientáciou človeka zrejme stojí množstvo veľmi ťažko detekovateľných génov, hormóny i vplyvy prostredia, laici sa v diskusiách začali búriť, ako si vedci dovolili zahrnúť do vývinu ľudskej sexuality sociokultúrne vplyvy. Je to tým, že roky klamstvami kŕmená verejnosť už odmieta prijať to, že behaviorálne fenotypy sú komplexné, genetické poznatky sú stále obmedzené, zato pri problematike homosexuality sa roky zneužívali ako hlavná opora sociálnych bojov o výhody."

Keď už vedcom nevyšla pri homosexualite genetika, na ktorej sa postavil celý LGBTI lobing a spôsobil v mnohých krajinách sveta revolúciu s následnými zmenami legislatívy, začalo sa argumentovať hormonálnymi vplyvmi počas gravidity, potom epigenetikou (ktorá je natoľko komplexná, že pri človeku ju nevedia uchopiť ani vedci, nie to ešte laici) a nakoniec imunológiou, ktorá dnes zažíva svoj "boom" (aký pred koncom minulého storočia zažívala genetika). Do dnešného dňa máme do desať významných a desiatky menej významných biologických teórií vzniku ľudskej homosexuality. Ide o výsledok obrovskej snahy neúnavne pracujúcich mimovládnych organizácií s vedcami, ktorí sa usilujú dokázať nedokázateľné. A hoci je sexualita človeka viac vecou duše, po psychosociálnych vplyvoch sa zľahla zem. To však nie je náhoda. Je to zámer novej ideológie, internetových gigantov a sponzorov výskumov, ktorí iný návrh zmetú zo stola už v zárodku a označia ho ako diskriminačný a nedôvodný. Svet sa už predsa názorovo dohodol a aktuálne nastavenie gender a LGBTI ideológie dokáže zarábať či získavať nových sympatizantov v podstate už bez pohnutia prsta. Psychiatri homosexuálom ubližovali (len sa zabudne uviesť, že psychiatria v plienkach a z dnešného pohľadu nehumánna ubližovala všetkým pacientom) a spoločnosť zvíťazila. To je odkaz, ktorý nepotrebuje reklamu, stačí už iba bojovať proti cirkvám ako posledným nepriateľom gayov.

Je zaujímavé pozorovať, ako sa pred voľbami dajú zneužiť rôzne menšiny. Mimovládne organizácie majú obrovskú moc, ktorá nie je kontrolovaná. Vzniká priestor na zneužívanie tak dotácií, ako aj dôvery ľudí, priestor na presadenie seba, nie verejného záujmu a spoločného dobra. Veď prečo by aj, ak "ja len rozšafne či prvoplánovo navrhujem a následky už ponesie niekto iný." Takéto skupiny sú neraz radcami politických strán, ba dokonca občas sa stane, že z nich vznikne samotná strana.

Za peniaze z eurofondov, alebo ak nastane nejaký problém, tak aj za peniaze našincov po predošlom emocionálnom vydieraní, sa majú presadzovať vízie iných krajín o tom, že dobrá a potrebná zmena je zbúrať všetko doteraz vybudované a emocionálnym nátlakom presadiť nový pohľad na rod, jediný pohľad na smerovanie sexuálnych menšín, výchovu detí ohľadom sexuálnych menšín a v sexualite ako takej a uniformný postoj k riešeniu ich problémov. A aby toho nebolo málo, aj tresty za iný názor - minimálne v podobe škaredého vysmiatia sa, ponižovania a pranierovania prostredníctvom sociálnych sietí.

Lídri mimovládnych gender a LGBTI organizácií často nemajú vysoký morálny kredit, hoci neustále vyslovujú z úst vznešené pojmy. Odmietajú hovoriť o možných následkoch svojich vízií, ako aj o tom, ako by ich dokázali minimalizovať. Neukazujú svojim sympatizantom pravú tvár. Jednou z tých tvárí je mať viac kompetencií, väčšiu moc a žiadnu zodpovednosť.

Nie, neprekáža mi to, že osoby s inou ako väčšinovou sexuálnou orientáciou na Slovensku bojujú za lepší život, hoci stále si myslím, že sexualita je tak súkromná vec každého a s tak rôznorodým prístupom k nej, že to nemôžeme otvárať iba v rámci nejakého prieskumu či združenia a hovoriť za všetkých - podstatná časť ani len anonymne nezverejňuje svoju sexualitu v plnom rozsahu objektívne (niektorí pravdu zahmlievajú úmyselne, iní nad sebou a problematikou zatiaľ hlbšie neuvažovali). Takmer celý život sa učí žiť so sexualitou inou a s rôznymi erotickými fantáziami ako s vecou svojho najhlbšieho súkromia.

Vnímam osoby s menšinovou sexuálnou preferenciou ako veľmi zraniteľné a mlčiace z pochopiteľného dôvodu. Prekáža mi to, ak sú zneužívané rôznymi združeniami a mimovládnymi organizáciami, podnecované k nenávisti, k odboju. Dnes už dokonca aj politickou stranou, ktorá sľubuje hory-doly, ale nedokáže a nebude vedieť dokázať skvalitniť životy všetkým osobám s menšinovou sexuálnou preferenciou, pretože nedokáže rešpektovať spôsob žitia sexuality všetkých takýchto ľudí. Nanucuje jediný správny prístup a jediné správne riešenie. Takáto snaha o čudesnú uniformitu a vládu jednej názorovej skupiny tu už v minulosti bola a ako národ sme ju porazili.

Prekáža mi to, že boj za lepšie podmienky pre sexuálne menšiny je v našej krajine ako cez kopírovačku bojom iných krajín, v ktorých už dnes neexistuje priestor na iný názor, pretože mimovládne organizácie s LGBTI friendly politickými stranami ako samy sebou korunované morálne zložky polície robia čistky.

Nedokážem pochopiť, ako sme mohli byť ako národ schopní a ochotní pri problematike homosexuality stratiť akýkoľvek nadhľad a kritické myslenie. Zovšadiaľ - ako keby to bolo riadené, na internete vyskakujú články o tom, ako sú homosexuáli obmedzovaní, šikanovaní a utláčaní, ako, kedy a kde sa na ich adresu niekto zle vyjadril, namiesto toho, aby sme hovorili aj o tom, že výstrední homosexuáli sa šikanujú aj medzi sebou, často nie sú dostatočne vnútorne zrelí ani ochotní budovať krajšiu spoločnosť pre všetkých ľudí so zachovaním osvedčených hodnôt, neriešime podstatu šikany, neriešime jej skutočné dôvody a tvárime sa, že manželstvo pre všetkých vyrieši všetko, že umlčať ľudí, ktorí nerozumejú homosexualite je demokratickým krokom atď.

Absolútne sa nedáva priestor osobám s homosexuálnymi sklonmi, ktoré vnútorne dozreli, odmietajú byť riadení nejakými organizovanými skupinami, no v takomto názorovom "pretlaku" jediného akceptovateľného postoja majú strach prehovoriť. 

Ak demokracia má byť vytváraním atmosféry strachu a relativizovaním hodnôt, za čo a načo sme my a už aj mnohí zosnulí Slováci bojovali v novembri 1989? Máme nutkanie byť naďalej otrokmi, hoci tentoraz už iného ideologického režimu?

Ako spoločnosť máme spoločne pomáhať rodinám a ochraňovať práva tých najnevinnejších. Alebo sa máme riadiť každým zahraničným "odborníkom," ktorý radí, čo je najlepšie pre naše deti? To už skutočne nemáme žiadnych svojich, ktorí ešte nie sú odtrhnutí od reality, dokážu z množstva teórií starostlivo vyberať tie, ktoré najviac korešpondujú s ich praktickou skúsenosťou? Máme ešte odborníkov, ktorí by neboli zapredaní alebo plní strachu?

Rodiny nie sú dysfunkčné preto, že homosexuáli ešte nedosiahli svoje práva, ale preto, že riešime všetko možné, len nie podstatu problémov rodín. Myslíme si, že ak rodiny rozložíme ešte viac a deti zneistíme ešte aj v ich pohlaví, bude náš národ prosperovať?

Pestujem k homosexuálne cítiacim osobám nesmiernu úctu, ale je mi proti srsti tvrdiť, že oni ako skupina sú bez škvrny a lídri organizovaných LGBTI skupín sú ešte čistejší. Som za to, aby bolo vždy a všade možné každej skupine našej spoločnosti nastavovať zrkadlo, či už sú to verejní činitelia, cirkvi, mimovládne organizácie alebo sexuálne menšiny. Pretože my ako národ potrebujeme vždy a všade vedieť pomenovať, aký krok je vstupenkou do chaosu a neistoty a akými krokmi môžeme zveľaďovať a zreparovať to, čo bolo stáročia fungujúce, no náročnou dobou, v ktorej začína byť človek človeku vlkom ochromené. Bezhraničný liberalizmus bez etických zásad, cieľov a morálnej zodpovednosti za možné následky nie je liekom a mrzí ma, že mnoho ľudí má dojem, že áno.

Často rozmýšľam nad tým, kam sa podeli vzácne a múdre osobnosti zo Slovenska, že je už tak slabo počuť rozumné nápady, ochota spojiť sa a posúvať našu krajinu k skutočnému progresu a tak silno v nás rezonujú egoistické, bezohľadné maniere extrémistických hnutí. Nebude to tým, že ľudia veľmi dobre vedia, že strážcami slovenského virtuálneho priestoru a mediálnym filtrom sa stali prívrženci novej ideológie, ktorá šíri nenávisť a neváha ubližovať? Takto jedna extrémistická skupina na Slovensku provokuje druhú a zdravý rozum je už len bokom stojacim a nezaujímavým hlasom.

Možno väčšina sa stále vieme zhodnúť v tom, že fašizmus je zlo a bojovať proti nemu. Potrebujeme však vedieť identifikovať aj iné zlo, ktoré sa k nám zatiaľ iba plíži a je oblečené do rúcha pochopenia, progresu, tolerancie, spravodlivosti, rovnosti, šťastia, slobody a lásky. Viem, že rafinované zlo je ťažšie odhaliť, ale stále verím v múdrosť Slovákov a v to, že naše vzácne osobnosti prehovoria skúmajúc možné následky extrémne škodlivých, nekritických, nezodpovedných, manipulujúcich a účelových praktík organizovaných gender a LGBTI skupín a s nimi sympatizujúcich mimovládnych a politických hnutí. Nikdy však nebojujme proti ľuďom, ktorí sa nimi iba nechali využiť veriac ich "programu" či víziám. Tie totiž nikdy neboli a nikdy nebudú pre všetkých a nevznikli preto, aby spojili ľudí v rámci menšiny alebo aby spojili menšinu s väčšinou, ale vznikli preto, aby ich vo vnútri rozdelili ešte viac a ešte viac ich odseparovali od väčšiny, vytvárajúc im svet s novými pravidlami, modernými "morálnymi" hodnotami, pohľadom na svet i na život, ktorým sa iba zneužíva sloboda, ignorujú sa možné dôsledky a zbavuje sa zodpovednosti. Keď sa to niekomu ideologicky hodí, argumentuje sa psychológiou. Keď sa to ideologicky nehodí, psychológia akoby neexistovala a nič nehovorila.

Žiadna skupina, ktorá odmieta kompromis, kritiku, produkujúc neobjektívne či neúplné informácie o problémoch svojich členov, nemôže byť našou spoločnosťou glorifikovaná. Nemôžeme pred ňou ustupovať so sklopenými ušami. Ako ale na Slovensku dosiahnuť, aby sme sa pri tom vyhli extrémizmu?

Môj priateľ, ktorý nežije na Slovensku, má homosexuálne sklony, ale aj manželku a dve deti, ktoré nemieni opustiť, pretože sa mu zdá byť morálne správne a dobré, aby pre nich bol otcom denne a na plný úväzok a aby bol ľudsky aj chlapsky verný svojmu sľubu a rozhodnutiu. Zdôveril sa mi s tým, že už nemá chuť žiť. Povedal som mu, že aj rozvod je možnosť a následný život s mužom, ak si myslí, že to znovu dá jeho životu zmysel. Túto možnosť odmieta. Takýto človek mal mať právo vyhľadať pomoc, pomoc, vďaka ktorej by sa so svojimi homoerotickými túžbami naučil pracovať a kvalitne žiť tak, ako to považuje za morálne správne. Podobne má každý človek právo žiť podľa svojho náboženského presvedčenia a ak v tom potrebuje pomoc, má mu byť poskytnutá, a to bez znižovania jeho hodnoty, hodnoty jeho rozhodnutia, bez výsmechu. Nemôžem sa postaviť a povedať: "Ty budeš žiť takto a takto, lebo tak sa verejnosť, ktorá si tvoj život neprežije, dohodla, že bude morálne správne a budeš vnímať homosexualitu, ktorú žiješ, ktorá sa ťa bytostne týka tak, ako to chcel dokázať nejaký vedec z USA, ktorý gayov videl najviac možno na papieri rozložených na gény, hormóny či črty tváre." Na druhej strane, človek, ktorý chce byť kresťanom, má návod na to, ako žiť svoju homosexualitu, súhlasí s tým, ako má žiť podľa Písma a potrebuje ešte viac pozornosti a pomoci, aby to zvládol. 

V zahraničí cestu terapie úplne zablokovali, aby človek v rozpore a nesúhlasiac s novou ideológiou mohol trebárs spáchať aj samovraždu. 

V demokratickej spoločnosti sa toto diať nemôže, ľudia majú mať právo rozhodnúť sami o veciach, ktoré nevie (alebo skôr nechce) definovať ani moderná veda a ktoré sa ich bytostne týkajú. Zaslúžia si pomoc v takomto presvedčení, nie byť označovaní za psychiatricky chorých, obmedzených alebo neplnohodnotných, ak nesúhlasia s propagandou (opakujem, že ide iba o propagandu, pretože biologické vedy nedokážu samy osebe vysvetliť komplexnú sexualitu človeka).

To všetko len na základe ideológie, ktorá považuje svoje vnímanie homosexuality za jediné správne, šíri sa všade, túži preniknúť do škôl k deťom, do rodín, pretože samu seba korunuje za spasiteľa, ktorý prišiel s empatiou ponúkať "etické" riešenie.

Možno by to takto bolo správne, keby skúsenosť neukazovala, že homosexualita nie je geneticky daná - hoci snahami o dokázanie prenatálnych vplyvov (teda defektov) ľudia produkujú vlastne iba to, že homosexualita nie je normou. Existuje však aj skúsenosť, nielen predpoklad. Experimenty s dušou človeka robiť nikto nebude a biológia nedokáže vysvetliť vznik a vývin ľudskej sexuality ako komplexného javu. Vždy narazí na hranicu svojej kompetencie. Viac sa o sexualite človeka vieme dozvedieť od tých, ktorí pracujú s psyché (dušou). Vedieť o ľudskej duši viac bolo aj pre mňa veľkou školou života a táto skúsenosť ma spojila s inými ľuďmi, ktorí kvôli čomukoľvek prichádzali do kontaktu s desiatkami až stovkami homosexuálnych jedincov. Naše skúsenosti sa zhodli bez toho, aby si to ktokoľvek z nás želal či vynucoval. Svoju skúsenosť nikomu nevnucujem, iba vyzývam, aby sme všetci nanovo a tentoraz už poctivo a nezávisle skúmali to, o čom vlastne homosexualita je, aby sme získali vlastnú skúsenosť a naučili sa s touto skúsenosťou pracovať tak, že nebudeme ľudí raniť, ale budeme im pomáhať skvalitňovať ich životy.

Ak v takejto citlivej téme chceme pomáhať ideológiou, budeme viac škodiť. Ak do pomoci zapojíme skúsenosť po dôkladnom bádaní a zapojení nestranných odborníkov na dušu, môžeme skutočne pomáhať.

Iný príklad: Klient vyhľadá terapeuta s tým, že je vyrovnaný so svojou homosexualitou, má dokonca partnera, ale na terapii sa nečakane vynoria veci, ktoré súvisia s jeho zranenou mužskosťou, zranenými vzťahmi a emocionalitou. Aký postoj má terapeut zaujať? Môže si dovoliť oslabiť (závisiac od kvality, dĺžky terapie, hĺbky homosexuálnych sklonov, veku klienta a ďalších faktorov) klientovu homosexualitu tým, že začne pracovať na veciach, ktoré ju v klientovi iba posilňujú? My totiž homosexualitu ako následok nevieme odtrhnúť od duše človeka, v ktorej všetko so všetkým súvisí. Alebo by takíto terapeuti, ktorí neurobia všetko pre to, aby homosexualitu klienta posilnili za každú cenu, mali byť vyhladení zo zemského povrchu? Ja si myslím, že už vyhladzovaní sú. Mnoho našich terapeutov sa v takomto momente terapie zasekne a nevedia, čo ďalej..., hlavne však nevedia, čo homosexualita je, lebo nemajú skúsenosť a navyše musia postupovať lege artis.

Keby klient argumentoval tým, že pozná niekoho, kto gayom bol a už nie je? Ako má terapeut reagovať? "Sorry, ty také šťastie mať nebudeš, tak sa s tým zmier alebo snívaj ďalej." Hoci to píšem nadľahčene, sú to veľmi vážne otázky. Dôvera klienta je veľmi vážna vec, terapeut musí hovoriť pravdu, k čomu patrí aj to, že homosexualita nie je len nevinná a holá sexuálna orientácia, ale v jej pozadí je množstvo iných a často vážnych vecí, ktoré je vhodné riešiť terapeuticky. Ale ako, keď pri nich prichádza terapeut do konfliktu, zákonite sa dotýka aj sexuality človeka, ovplyvňuje ju a najlepšie je potom s takýmto klientom do terapeutického procesu vôbec nevstupovať?

Prosím ľudí, aby sa nenechali vtiahnuť do vízií pochybných lídrov, ktorí nekriticky odkopírovali každý návrh riešenia problematiky "sexuálnych menšín" (tento umelo vytvorený pojem používam nerád, lebo preceňuje, separuje, je extrémne citlivý na krivdu, nárokuje si na nedotknuteľnosť a špeciálne práva) z prostredí mimo našej kultúry, zabalili ho do boja proti rasizmu a diskriminácii a to všetko previazali mašľou národnej priority a hrdosti. Ďalej prosím, aby sme si ako národ verili, aby sme nezahadzovali svoju autonómiu, pretože my Slováci nepotrebujeme v morálnych otázkach pomoc zvonku. Počúvajúc svoje srdce a držiac sa múdrosti predkov si vieme zachovať to, čo je dobré a zveľadiť to, čo začalo zlyhávať náročnosťou doby, búrlivými zmenami, na ktoré sa mnohí z nás nedokázali adaptovať.

Bežní ľudia s menšinovými sexuálnymi preferenciami si nezaslúžia doplácať na tieto boje spoločnosti, ktoré len posilňujú nenávisť voči nim a vždy viac a viac zahmlievajú skutočnú podstatu homosexuality - vzďaľujú moment pochopenia, ktorý je dnes vytlačený vďaka takýmto praktikám do vesmírnych vzdialeností a nahráva rozvoju extrémizmu. Voľme zodpovedný prístup, objektivitu, takú formu prijatia inakosti a riešenia podstaty problémov, ktorá nie je diktatúrou, ale výsledkom poctivej práce, vysokého morálneho kreditu a funkčného svedomia.