"Sexujú" seminaristi aj rímskokatolícki kňazi

25.03.2020

Upozornenie: Čítajte len v prípade, že ste vnútorne zrelí a nechcete cirkev potápať, ale robiť ju lepšou!

Určite máte mnohí čerstvo v pamäti kauzu Michala Lajchu, ktorý spolu so svojím kňazským kolegom vydal v roku 2018 kontroverznú knihu Tragédia celibátu: Mŕtva manželka. Vzbudilo to vášnivé diskusie na všetkých názorových frontoch a padli aj tresty.

Mňa to, čo obsahovo chceli obe verzie knihy povedať, nijako nepobúrilo. Volil by som iný spôsob prezentovania seba, problematiky a svojho odchodu z kňazskej služby, ale ak to malo otriasť našou zdanlivou pohodou v cirkvi, som rád, že to bolo aj takto. Zrejeme a vychovávame sa celý život a nikto nevie, čím si v danom období prechádzal aj samotný autor či samotní autori, možno aj akým sklamaním z pokrytectva duchovných osôb, ktoré by mali dodržiavať sľub sexuálnej zdržanlivosti a po ktorom nie málo mladých mužov šliape už počas seminárnej formácie. Vtedy si možno títo chlapci hovoria: "Ešte môžeme." Ale potom už pod tlakom samoty a množstva náročných životných situácií i psychickej záťaže si povedia: "Musíme! Aj my si zaslúžime kúsok lásky, nehy, pozornosti, mať sa ku komu pritúliť, dovoliť si chýbať niekomu..."

Nikto seminaristom, ktorí sú mladí a ani múry seminára či kláštora ich neizolujú od atmosféry presexualizovanej doby a od túžby naplno s niekým zdieľať seba nielen sexuálnu intimitu nemôže zazlievať či vyčítať ich boje, sklamania, potreby, rany, pochybnosti, vytriezvenia a prešľapy.

Nie všetci, ale predsa len niektorí vstupovali do seminára nie aby ušli pred svetom a získali rešpekt, postavenie a slušné alibi pre úlety a vášne rôzneho druhu, aby kŕmili svoje duševné poruchy, sexuálne úchylky alebo neriešili iba jatrili jazvy na duši, prehliadali až ignorovali rôzne deficity a zranenia, ale prichádzali s túžbou poznávať Boha, jeho vôľu, pracovať na sebe, prijímať svoju minulosť, riešiť staré i čerstvé rany na duši legitímne, takto tiež napĺňať svoje potreby, vyjadrovať primárne emócie v bezpečnom priestore, pracovať na svojom vzťahu k Bohu, ľuďom, otvárať sa Bohu i ľuďom bez toho, aby museli niečo tajiť či hrať nejaké hry.

Lenže ako to už býva, realita je krutá, berie vám ilúzie, sny. Za úprimnosť či prešľap prichádza jedna, druhá, tretia... facka, nepochopenie, trest a navyše vidíte, ako nezodpovedne, márnivo a chladne pristupujú k svojej duševnej, duchovnej formácii i budúcemu či aktuálnemu poslaniu ostatní.

Akoby služba iným, niekedy vnímaná iba ako práca, bola jedna vec, Boh ako zovšednený alebo už na nervy lezúci rozprávkový starec - symbol mojej práce - niekde ďaleko, kladúci na človeka veľkú ťarchu druhá vec a súkromný život, do ktorého nikomu nič nie je tretia vec.

Všímajú si, že seminár je vlastne na to, aby sa z človeka mohol stať dobrý herec, aby si získal priazeň ľudí, ktorí budú ochotní ho aj v budúcnosti podporovať a kryť a aby robil tak, nech po ňom nezostáva usvedčujúci dôkaz. Stáva sa vlastne divadelnou prípravou a hereckou školou na poli cirkvi, v ktorej postupne začínajú padať z tvárí všetky masky. A buď sa prispôsobíte, alebo odídete. Nehovoriac o kňazoch po desaťročnej a viacročnej pastorácii, z ktorých už doslova cítite, že sú tak pozraňovaní ľuďmi i sebou samými a že to, čo hovoria, už dávno nerobia a ani tomu neveria.

Len je rozdiel, či svedomie začalo otupievať pred vstupom do seminára, v ňom alebo v kňazstve. Minimálne v tom, že zodpovednosť nesiem iba ja sám alebo aj niekto iný, kto za mňa mal byť zodpovedný alebo bol svedkom nielen môjho nemorálneho konania, ale radšej zavrel oči.

Nech už sa v mojom živote diali akékoľvek veci, vždy som mal možnosť ísť doľava alebo doprava, riešiť svoj problém legitímne, predchádzať stavu, ktorý reálne hrozí každému človeku v službe iným a navyše ešte aj s krížom sexuálnej abstinencie a nie ojedinelého pocitu vnútornej osamelosti, nenaplňovania svojich potrieb, ochudobňovania sveta emócií alebo ich núteného potláčania.

Verím, že mnohí mali úplne iné predstavy o mieste svojho terajšieho pobytu, o ľuďoch, ktorí ich mali formovať, o spolužiakoch, kňazoch a kňazstve a som si tiež istý, že nie je možné sa vopred pripraviť na škaredý pohľad zvnútra cirkvi, z jadra, kde sa prešľapy, konanie zla z rôznych pohnútok a nekonania potrebného dobra zo strachu či obáv zo straty pohodlia zvyknú bagatelizovať, ospravedlňovať a v ktorom dochádza k vzájomnému krytiu previnilcov či lenivcov. Karierizmus je tak príznačný pre dnešného seminaristu, a to ešte ani nie je kňazom. Otázka: "Prečo si tam?" kladená seminaristovi pri osobných rozhovoroch či v duchovnej tlači má tisíce knižných odpovedí so závanom mystickej extázy a s dojmom osobného zážitku s Bohom, ale pravda je často taká, že tu a teraz to už ani on sám nevie.

Možno úprimnejšou odpoveďou by bola táto: "Mal som byť morálnou autoritou a čestným mužom. Bez ohľadu na situáciu a problém, pretože vždy je spôsob, ako otvoriť seba a cesta k tomu, pri kom tak môžem urobiť - a ísť donaha. Reflektovať seba nielen pred kolegom v kňazskej službe, ale aj pred laikmi. No neviem, či vôbec chcem byť tou morálnou autoritou a čestným mužom a čo je vlastne pre mňa morálka a čestnosť."

Seminarista bez snahy o čisté a úprimné srdce bez ohľadu na konanie okolia a spolubratov nemôže byť seminaristom a kňazom už vôbec nie.

Myslíme si, že laik kňaza nepochopí? Mnohí laici sa dokážu vžiť do situácie kňaza a keby i nie tak celkom, kňaz je ten, kto aj o tom musí rozprávať - aj o tom že nezvláda svoje sexuálne a iné potreby. V momente, ako si povie, že on nemusí, že on nemá také problémy ako laici, že on tu nie je na to, aby rozprával o sebe a upadával v očiach iných ľudí, že jeho aj tak nikto nepochopí, v tom momente začína kŕmiť zviera v sebe, ktoré ho začne ničiť ľudsky, hodnotovo i duchovne.

Mnoho seminaristov, keby vyvodili zodpovednosť za stav, do ktorého sa sami dostali alebo za situáciu, v ktorej sa pod ťarchou rán, sklamaní alebo len silnejúcich potrieb ocitli, hrozilo by im totálne dno s veľkým rizikom psychického kolapsu i kolapsu spoločenského uplatnenia pod tlakom obrovských výčitiek, viny a hanby zvnútra i obviňovaní, nepochopení, dehonestovaní zvonku. Ale má to byť ospravedlnením? Takto sa ospravedlňujúci muž nikdy nebude vodca a nebude mať ani právo ľuďom niečo kázať pri spovediach alebo homíliách. A to nie kvôli tomu, že nie je dokonalý, ale že nechce byť dokonalejší aj vlastnou tvrdou prácou na sebe samom, nielen modlitbovým povzdychom: "Som hriešny a iný už nebudem." Chlapom sa každý muž stáva práve odrazením sa od dna a kto sa tomu silou-mocou bráni, nebude ani len tým chlapom, nie to ešte duchovným vodcom (ktorým, mimochodom, nemusí byť len ako kňaz).

Žiaden muž vstupujúci do seminára alebo rehole nevie, čo ho v nich čaká, s čím sa stretne, ako ho zmenia, ako sa zmení o sám, ako ho napríklad začne páliť to, po čom niekedy až tak netúžil, nemal až takú potrebu to riešiť a podobne.

Existuje aj hŕstka prípadov, kedy chlapec vedel, s čím vstupuje do seminára a tušil aj to, že už teraz to nezvláda, alebo že ešte si tým musí prejsť mimo seminára, a napriek tomu sa v ňom ocitol.

Dostávam informácie o tom, že množstvo seminaristov a kňazov nedodržiava celibát.

Asi tretina slovenských seminaristov je homosexuálna a z toho približne polovica až 75% teraz ani potom neuvažuje nad tým, že by sa v tomto smere nejako obmedzovala, lebo už teraz sa ani v praxi neobmedzuje. Zvyšných čaká kríza a boje so sebou samým až po okúsení reality kňazstva. Ide o boje často prehraté.

Homosexuálni seminaristi aj kňazi sa zoznamujú anonymne cez internet a stretávajú sa potom za účelom sexu. Niekedy sa o sebe dozvedia iným spôsobom. Podmienkou je byť tiež kňaz alebo seminarista, aby nedochádzalo k úniku informácií a vydieraniu, no i tak sa občas stane, že k vydieraniu dôjde. V Katolíckej cirkvi sa takéto skutky nevnímajú vážne, pokiaľ to už nie je do očí bijúce s množstvom dôkazov alebo pokiaľ to už neprejde do sexuálnych hier s osobami mladšími ako 18 rokov, čo je bežný vek miništrantov a penitentov (tohto sa ale v praxi na Slovensku, chvalabohu, väčšina bojí, hoci chute by boli). Seminarista si väčšinou vyhliadne iného seminaristu z iného seminára alebo kňaza zvonku. Stáva sa však, že v niektorých seminároch dochádza k sexu alebo dokonca partnerstvám aj v rámci jedného seminára. K stretávaniam so ženami dochádza ešte diskrétnejšie a k prvému kontaktu rôznymi spôsobmi, ale menej často cez zoznamky, ako v tom predchádzajúcom prípade. Je bežné, že mnohí kňazi majú svoj tajný partnerský alebo aspoň sexuálny život.

Čo s tým?

- Nehádžme všetkých seminaristov a kňazov do jedného vreca, budeme nespravodliví. Ani nerobme paniku, ale uvedomme si, že situácia začína byť vážna. Uvedomujem si ju už pár rokov v komunikácii so seminaristami, pozorovaním ich správania a všímaním si ich vnútornej nezrelosti a smerovania, na ktoré by som ako ich otec alebo brat hrdý byť nemohol.

- Potrebujeme sa v seminároch oveľa viac a oveľa častejšie rozprávať o nezvládaní sexuálnej potreby, ale aj iného nenaplnenia či stresových situácií počas seminárnej formácie i v kňazstve. Rád by som povedal, že sexuálna potreba je základná, ale nie je to tak a k zlyhávaniu často nedochádza primárne kvôli jej nenaplneniu, ale používa sa pri snahe o naplnenie inej dôležitejšej potreby alebo o vyrovnanie sa so svojimi vzťahovými a emocionálnymi zraneniami.

- Taktiež sa potrebujeme veľa rozprávať o homosexualite.

- Ak niekto zatají svoju homosexualitu pred vstupom do seminára alebo rehole bez toho, aby už inde mal svojho sprievodcu pri homosexualite, ktorému o sebe hovorí všetko a pravidelne, mal by byť zo seminára nekompromisne vylúčený. Pred tým si ale treba zavolať na pohovor prípadného sprievodcu, ktorý ho môže ako jediný "zachrániť" a ospravedlniť jeho mlčanie. Nemôžeme čakať na dôkazy, pretože ak nie je splnená podmienka sprievodcu, hoci i mimo seminára, prešľap, ktorý rôzne hlboko zasiahne aj iných ľudí a zraní ich dušu, na seba nenechá dlho čakať. Mali by sa však skúmať morálny kredit, vierohodnosť a sexualita sprievodcov, aby nedochádzalo k tomu, že takýto človek bude seminaristu kryť alebo dokonca sám bude jeho sexuálnym kontaktom. Pokiaľ seminarista zostane v seminári, jeho sprievodca by mal pravidelne alebo na vyžiadanie informovať osobu zodpovednú za duševnú i duchovnú formáciu v seminári, aby tak spolu vedeli pohotovejšie, súčinnejšie a efektívnejšie reagovať na aktuálne krízy či potreby seminaristu. Netreba trvať na tom, aby sprievodca bol kňazom. Kňazstvo totiž automaticky neznamená duchovnú ani duševnú zrelosť a kvalitnejšiu spätnú väzbu dokáže poskytovať človek nezaujatý, neovplyvnený možno morálnym úpadkom a zlozvykmi, s ktorými sám prišiel v seminári do kontaktu a akceptuje ich ako tradičný problém, nad ktorým sa už nikto príliš nepozastavuje a nerieši ho.

- Apelovať v seminároch na budovanie charakteru, nie posilňovanie pokrytectva a zbabelosti. Osvojovanie si hesla: "Ak urobím prešľap, vyvodím plnú zodpovednosť, sám si dám adekvátny trest bez toho, aby som čakal na to, že ma usvedčí niekto iný." V opačnom prípade sa stane to, že seminaristi či kňazi sa budú doslova vyškierať svedkom alebo sexuálnym kontaktom za to, že nemajú žiadne dôkazy a budú dôslední v tom, aby po sebe nezanechávali žiadne dôkazy. Ak totiž každý nezačne od seba, tento sexuálny turizmus a pestovanie tajných partnerských vzťahov sa žiadnym opatrením zo slovenského duchovenstva nevykynoží.

- Niektorí ľudia, hoci sa už nestihli narodiť v časoch totality, je im blízke udavačstvo. Chcem zdôrazniť, že tu udavačstvo nepomôže. Pomôže len skutočný záujem iných, dlhé a hlboké intímne rozhovory, pokora každého seminaristu a kňaza, ktorá jednému aj druhému dovolí uvedomiť si to, že sám to nezvládne. Pomôže ďalej to, ak sa o týchto veciach budeme v seminároch, reholiach i v cirkvi veľmi veľa rozprávať. Možno stačí len nezhnusiť mladému mužovi morálku alebo neobmedziť ju len na literu, ale pokúsiť sa skutočne vychovávať, vypočuť, chápať, viesť k otvorenosti a úprimnosti (pri vyjadrovaní emócií, potrieb, postojov) bez strachu z trestu a k čistote srdca.

- Či sa to niekomu páči alebo nie, súhlasím s Michalom Lajchom, aby celibát nebol ani v Rímskokatolíckej cirkvi povinný, hoci má svoje čaro a svoj zmysel, ale nie je pre každého. Ak by len to malo byť prekážkou tomu, aby bola vzácna osobnosť vysvätená za kňaza pre službu iným ľuďom a bližšie priblíženie sa k nim, nie je to správne. Takisto nemôžeme nútiť chlapcov, aby sa kvôli tomu, že nebudú zvládať stav sexuálnej i citovej odlúčenosti od iného človeka v intimite zriekali svojho obradu a vstupovali do Gréckokatolíckej cirkvi. Buď teda budeme dodržiavať tradíciu, ale každý si z nej v súkromí urobí zdrap papiera a posmech, alebo naozaj budeme dôsledne dodržať sexuálnu abstinenciu v kňazstve až nakoniec dospejeme do obdobia, kedy budeme mať nedostatok kňazov. Toto opatrenie ale nevyrieši postoj kňazov, seminaristov (a možno aj rehoľníkov) k praktizovanej homosexualite.

- Ukazuje sa, že život v rehoľnom spoločenstve vychytáva nedostatky a minimalizuje počet prešľapov seminaristov a farských kňazov (zrejme skôr odhalí nezrelosť či nepripravenosť človeka, vychováva, vedie, podporuje kvalitnejšie a autentickejšie a napĺňa tie potreby, ktoré si muž po opustení seminára už ďalej napĺňať nemôže, hoci i pristupoval k seminárnej formácii a k jej pravidlám so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou).

- Nutne sa potrebujeme v Katolíckej cirkvi zjednotiť v otázke homosexuálnej problematiky, nazerania na ňu a pomáhať takýmto ľuďom napĺňať ich potreby autenticky. Ja v tomto našu cirkev nemôžem meniť a ani na to nemám právo, ale môžem ponúknuť to, čo mám - svoje uši a srdce. Milí homosexuálni chlapci - seminaristi, muži - kňazi, ak ste homosexuálni, nebojte sa mi napísať. Nie, nepotrebujete pomoc, nie ste chorí, ale ak sa otvoríte správnym ľuďom, nebudú vás tak páliť veci, ktoré by ťažkosti spôsobovali každému, nielen vám, netabuizované nebude až tak lákať, nestanú sa z vás časom morálne trosky, pokrytci, vyhasnuté sviece a, žiaľ, niekedy aj sexuálni predátori, ktorí si svoje hranice časom posunú tak, že neodmietnu ani chlapcov vo veku nižšom ako 20 rokov. Hoci by vás aj milovali, časom pochopia, že im ublížil človek, cirkev i samotný Boh. To, že spávate medzi sebou, aby ste do toho nezaťahovali laikov, nie je kvôli potrebe chrániť laikov, ale zo strachu o seba. Aj tak si ale ubližujete navzájom, ak sedíte na dvoch stoličkách a vie o tom viac ľudí, ako si myslíte. A teraz veľmi tvrdo - ako chlap chlapovi - Často mladším chlapcom alebo aj ženám sľubujete večnú lásku, ochranu, záujem, ale nič z toho neviete dodržať, lebo ste zbabelci, ktorí si kryjú vlastný chrbát a nedokážu sa rozhodnúť pre jedno. Ožeňte sa, milujte danú ženu naplno, povedzte o svojej láske svetu, ale už nie ako rímskokatolícki kňazi (kým pravidlá nepustia). Pri homosexualite to ako kresťania máte ťažšie, ak to s kňazstvom zabalíte, ale aspoň si pred sebou zachovajte čistý štít ako ľudia a muži s autentickým napĺňaním potrieb vo formácii, kňazstve alebo mimo nich. To je oveľa viac, ako byť kňazom, a to si potrebuje uvedomiť aj každý seminarista, ktorý ešte nič nepokazil, aj keby mal viac sexuálnych skúseností ako jeho rovesníci vonku.