Sedem úprimných priznaní autora knihy Homosexualita bez farieb dúhy

22.09.2019

Ľudí okolo seba vediem k tomu, aby boli transparentní. Nemôžem to neaplikovať aj na samého seba.

Pred niekoľkými dňami sme s ďalšími autormi dokončili knihu o veľmi citlivej téme, pred ktorou veľa ľudí - najmä kresťanov - radšej pribuchne dvere. Nemáme radi nič, čo ohrozuje naše pohodlie a núti nás priznať si, že sme sa mýlili alebo že sme neurobili viac, hoci to bolo v našich silách. Jednoducho odmietame všetko, čo nás kompromituje a čo nás zaväzuje k žitiu ľudskejšieho alebo kresťanskejšieho života.

Ako som sa už vyjadril v blogu na Postoji, písanie knihy nebolo ťažké kvôli tomu, že by azda neexistovalo ani jedno oficiálne stanovisko nielen Katolíckej cirkvi k homosexualite, ale pre tieto dôvody:

  1. Knihu som sa rozhodol napísať po tom, ako som mal za sebou už stovky kontaktov s homosexuálne orientovanými mužmi. Šlo prevažne o písomný kontakt. Povedal som si, že ako laik by som svoje skúsenosti mohol odovzdať ostatným, snáď mi ako laikovi budú viac rozumieť, lenže v knihe je len šesť príbehov. Ľudia budú tvrdiť, že nemôžem zovšeobecňovať na základe šiestich príbehov. Nevedia, že ja takýchto príbehov poznám niekoľkonásobne viac. Kniha nie je dokonalým knižným dielom, nie som profesionálny spisovateľ ani slovenčinár. A ako každý človek na Slovensku, ani ja nie som odborník na homosexualitu. Pre tých, ktorí nevedia, ako som sa dostal k homosexualite - pripomínam, že mi šlo o viaceré citlivé témy, ale táto téma sa ujala najviac. Som konzervatívny, ale zisťujem, že sa líšim od väčšiny konzervatívnych ľudí na Slovensku. Možno aj kvôli tomu, že si konzervativizmus nespájam s predsudkami ani s náboženstvom. Nie som nadšený z toho, že moje meno je spájané s homosexualitou, ale ak to má pomôcť dobru veci, život je len jeden. Ďalšia šanca už nebude, hoci ma toto prepojenie skôr trápi, ako teší.
  2. Kniha je konštruktívnou kritikou tak cirkvi, ako aj homosexuálnej komunity. Nepoznám žiadne dielo, ktoré by ponúkalo takýto pohľad, no bude tŕňom v oku zrejme na oboch diskutovaných stranách.
  3. Som síce kresťan, ale sú situácie, kedy si viem vec obhájiť aj bez toho, aby som sa opieral o náboženstvo. Homosexualita je jednou z nich. Už to, že som kresťan, bol ale môj veľký hendikep pri písaní knihy. V dnešnej dobe je byť verejne známym kresťanom stigma. Ľudia zrazu začnú všetko hodnotiť cez túto jedinú vec, a samozrejme aj spochybňovať čokoľvek, čo poviete a vysmievať sa z toho. Priznám sa, že o podporu cirkvi som pri písaní cirkvi nežiadal, nakoľko som ju nemal ani predtým. Rozlišujem však Katolícku cirkev ako inštitúciu a jednotlivcov v nej. Našlo sa pár kňazov, ktorí ma aspoň morálne podporili, ale nevedeli pre mňa urobiť nič viac. Báli by sa hovoriť viac o problematike, o knihe alebo ju nebodaj nejako prezentovať veriacim, nakoľko nie je cirkevne schváleným textom. Ako všetci zamestnanci nejakej inštitúcie, aj oni sú viazaní pravidlami, zásadami a poslušnosťou voči svojmu nadriadenému. Knihu som však ponúkol niektorým kresťanským vydavateľstvám, ktoré ju však odmietli alebo som sa na ne ani nevedel nakontaktovať.
  4. Prax uteká ďaleko od teórie. Pastorácia homosexuálne cítiacich je celoživotná úloha a veľká zodpovednosť. Nedá sa "vybaviť" jedným dokumentom, jedným duchovným rozhovorom alebo odkazom na Linku Valentín. Z môjho pohľadu je takýto prístup, taktiež neochota viesť kňazov k tomu, ako sa postaviť k homosexuálne cítiacemu a centralizácia záujmu o takto sexuálne orientovaných kresťanov (Bratislava a potom nič, a potom Košice) - veľkou a dlhodobou nezodpovednosťou cirkvi na Slovensku.
  5. Kniha prišla neskoro. Prišla do obdobia, v ktorom už majú mladí ľudia o vzniku, vývine a žití vlastnej sexuality viac-menej jasno a vedia si to obhájiť. Navyše žijeme v období veľkého nepriateľstva mladých ľudí voči cirkvám, predovšetkým ľudí z okrajových skupín obyvateľstva, ktoré sa šíri hlavne vo virtualite a musíme sa pýtať samým seba, nakoľko je toto nepriateľstvo založené na faktoch. Dnes mladí ľudia povedia, že Boh je láska a cirkvi túto lásku nevedia ani vyjadriť ani "predať," pretože ich láska často nie je autentická a nevychádza z Boha, a teda ako taká nedokáže oslovovať, priťahovať. A hlavne nie je skutková.
  6. Na začiatku písania knihy ma zarazilo to, že som nemohol počítať so všetkými ľuďmi, ani s tými, ktorí k homosexualite majú čo povedať a chcú, aby sa situácia v cirkvi zmenila. Narážal som na totálne banálne výhovorky, prečo sa nezapoja. A tá ľahostajnosť mi vyrazila dych. Pýtal som sa sám seba: "Tak chcete zmenu alebo budete len fňukať? Ja tu zmenu sám pre seba nepotrebujem!" Ale keby som to povedal nahlas, vyčítal by som si to. Mnoho ľudí (a pri homosexuáloch to platí dvojnásobne) má dnes v sebe chaos, ovláda ich strach a na mnohých mužoch sa podpísala kríza mužskosti i otcovstva. Ja nie som tá správna osoba, ktorá by im mala čosi vyčítať. Pokiaľ sa ale niektorí zapojili do iných projektov v rámci problematiky, nevedel som to nebrať osobne. Tí ľudia neverili mne alebo tomu, čo robím a zrejme ani odkazu, ktorý som knihou chcel ostatným odovzdať a tak je zrejme aj dobré, že sa nezapojili. Ak niekto niečo nerobí z presvedčenia, tak to nemá zmysel. Na tomto mieste chcem poďakovať spoluautorom, ktorí odpovedali na otázky a ochotne spolupracovali na tvorbe knihy napriek tomu, že sme mali od začiatku ďalší problém, ktorý som vyrobil ja sám.
  7. Slovensko je malá krajina. Niekedy naozaj platí, že každý každého pozná. Svoje súkromie som sa rozhodol po pár pokusoch, ktoré sa neujali, prísne chrániť. Počas desiatich rokov verejného venovania sa problematike som okúsil krutosť ľudí a pochopil som, že veľmi nebezpeční sú krutí alebo obmedzení ľudia s mocou. Nikdy som síce nebol celebrita a nikdy nebudem, ale pochopil som, prečo si verejne známe osobnosti tak chránia svoje súkromie. Na Slovensku nie je možné odhaľovať svoje súkromie bez toho, aby ste neschytali. V mojom prípade - keď som povedal ľuďom, že som heterosexuálny, mnohí mi neverili alebo hovorili, akým právom sa starám do homosexuálov, neviem nič, čo prežívajú a čím si prechádzajú. Keď som napísal, že som homosexuálny, moje slová mali väčšiu váhu, ale veľká časť ľudí to zneužila, začali ma ľutovať, poúčať, zachraňovať alebo ponižovať - že ja som ten úbohý, cirkvou zmanipulovaný a extrémne nešťastný kresťan, ktorý tu asi ako jediný vykrikuje a každému je len na smiech, pretože nič nepochopil, nič mu ešte nedošlo. Nezakladám si na podpore ľudí, ale poteší každého, aj mňa. Dáva tiež zmysel práci každého, kto pracuje pre iných, hoci sám nie je neomylný a nevie všetko. Ľudia nevidia, koľko hodín obetujete niečomu, čomu veríte - cez písanie článkov, štúdium či rozhovory s inými ľuďmi. Vidia len naivného až hlúpeho človeka, ktorého potrebujú umlčať. Áno, vedel som iba o tých, ktorí prehovoria, ale na Slovensku máme taký trend, že kričia tí, ktorí by mali byť ticho a ticho sú tí, ktorí majú čo povedať, minimálne sa iného človeka zastať. Lenže problém je v tom, že často jedni ani druhí články nečítajú, nepoznajú vás, ale radi kritizujú alebo teda nemajú dôvod sa zastať. Takže ja o tichej podpore väčšiny ľudí ani len neviem a vedieť nikdy nebudem. Ale aby som sa dostal k podstate toho - aký problém som si vyrobil ja sám. Počas písania knihy som mal rôzne, aj turbulentné obdobia (a i dnes ešte pociťujem veľkú únavu). V jednom z nich som si uvedomil, že som vlastne strašne nepochopený a neprijatý aj ľuďmi, ktorých som mal rád a považoval ich za oporu, a zasa niektorými aj využívaný. Hľadal som legitímny spôsob, ako sa od takýchto ľudí oslobodiť (šlo o ľudí, ktorí mi spôsobovali vnútornú nepohodu). Ten viackrát nezabral a keďže prevažne šlo o kresťanov, napísal som potom pár ľuďom "nekresťanský" e-mail s textom, v ktorom sa priznávam, že som si našiel partnera a že to málo voľného času, ktorý mám, chcem venovať jemu. Samozrejme, že táto informácia sa začala šíriť (o nejaký čas mi prišiel e-mail až z Čiech, či nepotrebujem pomoc, kedy som si uvedomil, že homosexuálna komunita je neskutočne prepojená a že máme viac ľudí, ktorí chcú "pomáhať," ako som si myslel - len neviem v čom a s akým výsledkom) a spoluautori knihy boli právom znepokojení touto situáciou - pretože keby to bola pravda, kniha by bola iba obyčajným výsmechom pokrytca. Toto je zároveň jediná súkromná vec, s ktorou sa ľuďom verejne zverím - Nikdy som nemal nič erotické s iným mužom a nikdy som so žiadnym mužom nechodil. Nie som asexuál, ale homosexuáli ma nepriťahujú. A i keby ma teoreticky priťahovali, neriadim sa opojnými pudmi, ale rozumom. To radím aj každému homosexuálovi či heterosexuálovi. Osobne mi to vyššie spomenuté klamstvo, ktoré som napísal ani nie desiatim ľuďom, veľmi pomohlo odfiltrovať tých, ktorí v mojom živote nemali čo robiť, ale určite neprospelo dôveryhodnosti pripravovanej knihy. Nie som na to hrdý, pretože klamstvá nie sú riešením na nič. Ja si však nebudujem kredit u ľudí a ak mám byť ešte menej populárny - vždy si poviem - Prečo nie? Našli sa aj takí ľudia, ktorým táto informácia neprekážala a som za nich rád, len pri niektorých z nich som zasa vedel, že nemá zmysel rozvíjať niečo, v čom som sa ani dovtedy necítil dobre (hoci tie negatívne pocity zvyčajne prišli časom, nie hneď). S jednou osobou som sa stretával aj naďalej. Zároveň som si uvedomil, ako sa musia cítiť niektorí kresťania v homosexuálnych partnerských vzťahoch v cirkvách nehodne, odstrkovaní, neprijatí, nezapájaní do ničoho (väčšina párov sa ale odstrihla od cirkvi už dávnejšie). Viem, že aj toto moje priznanie si môžu mnohí ľudia vysvetliť po svojom a môže to spustiť vlnu kritiky, ale ak sa niektorí cítia súci na súdy, tak im to nebudem brať.