Rozhovor s Erikom z knihy Homosexualita bez farieb dúhy

06.11.2020

Návrat ku knihe po roku od jej vydania i k problematike homosexuality v cirkvi...

Ako si s odstupom času spokojný s knihou? Je v nej niečo, na čo si od jej vydania zmenil názor a už by si to do knihy nenapísal?

Nakoľko mám posledné roky nie najfungujúcejšiu pamäť, :-) poriadne si na všetky svoje riadky ku každej téme po roku nepamätám, ale viem, že vtedy som ich písal podľa najlepšieho svedomia a vedomia. Možno by som dnes niektoré veci formuloval jasnejšie. Skôr ma teraz napadá to, čo tam nechceli mať iní ľudia. Napríklad to, že homosexualita sa nedá meniť len tak jednoducho a spochybňovanie toho, či sa dá vôbec meniť. Ďalej slová o fungujúcom priateľstve medzi homosexuálmi a možno aj riadky o kňazstve pre homosexuálov. Nemyslím si ani s odstupom času, že v knihe je niečo zlé. Možno niečo príliš emotívne, iné zasa naivne krásne, ale nie nereálne. Som rád, že kniha vznikla vtedy a tam. Dnes by už nevznikla. Som možno v túto chvíľu rád, že slová z knihy nie je možné vymazať, ostávajú nemenné, čo nikdy nemožno povedať o aktéroch deja. Avšak toto je život - pohyb a neustála zmena.

S akými reakciami na knihu si sa stretával najčastejšie?

Mal som pocit, že keby nepriatelia hlavného autora, ktorí s ním bojovali na Postoji ešte pred vznikom knihy, zaspali, tak by neboli žiadne. Zrejme ich antipatie voči nemu sa museli automaticky preniesť aj na knihu. Inak som nezaznamenal negatívne reakcie. Skôr ma potešil záujem, ktorý sa kde-tu objavuje aj po roku od jej vydania, najmä od mladých ľudí, čo je super. Naplnila svoj (náš) zámer. Že sa to nestane, sme sa tak trochu všetci obávali, pretože sme vedeli, v akom období a do akých spoločenských nálad prichádza. Potešilo ma, že má vzniknúť nová kniha od iného autora a že toto nebola prvá ani posledná lastovička.

Ako vidíš svoju budúcnosť? Máš nejaké plány, s ktorými by si sa chcel s čitateľmi podeliť?

Zostáva v platnosti to, čo som písal v knihe, nič sa nemení. Pracovať a rásť ako človek, muž, kresťan. Je ešte čo robiť, čo meniť. Svoje osobné dilemy som si vyriešil a zásadné otázky zodpovedal ešte pred participovaním na knihe. Zostávam slobodný, hoci mi údajne nejaká veštica predpovedala dcéru. :-) Na to je už pre mňa trochu neskoro, ale možno budem mať pár detí, ktoré síce nebudú biologicky moje, ale budem s nimi nejakým spôsobom vnútorne spojený.

Zdá sa, že čoraz väčšia časť kresťanov s homosexuálnymi sklonmi už považuje partnerský vzťah s rovnakým pohlavím za niečo, čo je pred Bohom v poriadku. Ako vnímaš tento súčasný trend?

Musím sa priznať, že ma to neprestáva fascinovať. Cítim sa ako mimozemšťan, ktorý včera dopadol na Zem. Ak vnímam Písmo v kontexte, legitimita rovnakopohlavného zväzku pred Bohom mi vždy vychádza ako sebaklam. Nech už sa na to pozriem z akejkoľvek strany, s okuliarmi alebo bez nich, ako kresťan alebo ex-kresťan, ako gay alebo ex-gay, ako hriešnik alebo svätec. Fascinujú ma ľudia, ktorý si opačný názor vedia zdôvodniť aj z desiatich teologických zdrojov a doplniť o "vedecké" práce. Že si vôbec dajú toľko námahy, ak pravdu je možné vyhľadať jednoduchším spôsobom. Asi im stojí za to obhájiť sa, lebo doteraz trpeli alebo si myslia, že inak budú trpieť. Vždy pri tom zostávam v nemom úžase, odkiaľ sa to v ľuďoch berie a prečo tomu potrebujú veriť až tak, že sú schopní sa za túto novú, hoci ešte stále neoficiálnu náuku v katolíckom prostredí pobiť až do krvi. Ja by som sa asi viac zaoberal otázkou a pravdivými odpoveďami na to, prečo trpím a či s partnerom alebo po rozchode s ním sa už moje utrpenie skončí. Bolesť je totiž niečo, čo je vždy viac či menej súčasťou našich životov. Vždy závisí od toho, ako sa vnútorne nastavíme na žitú realitu.

Určite si sa stretol s tým, že (nielen) na Slovensku je nemalý počet homosexuálnych kresťanov, ktorí síce nijako nespochybňujú učenie cirkvi, no vo svojom vnútri pociťujú hlbokú túžbu po partnerskom vzťahu. Ich vnútorné boje môžu inovercom alebo ateistom pripadať ako nezmyselné utrpenie. Ako sa na to pozeráš ty?

Bol som väčšinu svojho detstva skľúčený s negatívnymi pocitmi v rámci mužskosti ako takej a zmätený v rámci svojej identity. A to mi rodičia nevpísali do génov mojím počatím a kolektív to len posilnil. Neexistuje ľudská sexualita odpojená od psychického a sociálneho vývinu jednotlivca. A tak svoje rozhodnutie pre menšinové a "bláznivé" žitie svojej sexuality vnímam ako samozrejmosť. Proste vnímam ho tak, ako napríklad vnímam svoju ľavú nohu s jazvami. Dokonca jednu jazvu som si urobil sám - pri predčasnom vybratí stehov. Vedel som, že sa môžu rozostúpiť okraje rany, aj tak som to urobil. Lebo už keď som si vybral z chodidla a nič sa nestalo, tak prečo nie z predkolenia? Ale tá noha je proste moja, nevymením ju a je poznačená aj mojimi aktivitami. Táto jazva mi pripomína moju hlúposť, iná zasa detstvo. Tak, ako nejdem proti svojej nohe, tak ma nikdy nenapadne myšlienka, či by nebolo lepšie mať partnerský vzťah s mužom. A nikdy som to ani neoľutoval. Stálo ma to roky intenzívnych analýz svojej duše a homosexuality. Človek musí vedieť, prečo žije to, čo žije, inak sa utopí v pochybnostiach, neistote a riskuje, že raz bude ľutovať každý jeden deň, v ktorom mal iné presvedčenie. Navyše bude závidieť životy iným ľuďom, tak ako mnohí kresťania bez partnerského vzťahu veľmi intenzívne závidia to, s akou ľahkosťou si budujú vzťahy homosexuálni ateisti alebo kresťania na voľnej nohe a ako sa tešia z homosexuálneho sexu alebo aj z homosexuálneho aktivizmu v cirkvi.

Si kresťan, snažíš sa zachovať vernosť Bohu. To vzhľadom na tvoju homosexuálnu orientáciu predpokladá život bez partnerského vzťahu. Ako by si reagoval v prípade, že by si sa zamiloval do homosexuálneho muža, pričom by tieto city boli medzi vami vzájomné? Čo by si prípadne odporúčal iným mužom, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii?

Spočiatku je to veľká vášeň. My kresťania, ktorí sme sa rozhodli pre "celibát," v sebe máme stále evolučne zakódovaný vzorec "zvádzania a plodenia." To sa nedá potlačiť, ale dá sa to vedome premeniť. Možno "blbé" pre kresťana na tom je to, že tá doba, kedy chceme "zvádzať a plodiť" je u každého rôzne dlhá. U mňa, našťastie, trvá krátko. Vidím prvé chyby, zranenia a už sa na šialene krásneho chlapa začínam dívať ako na brata, nie ako na sexuálny objekt. Ale poznám mužov, ktorých vášeň doslova spaľuje veľmi dlhý čas, vždy by sa chceli objímať, mojkať, avšak zvyčajne vtedy, keď je pre nich daný muž nedostupný alebo dostupný len krátko. Už keď s ním chodia, začína sa život s "nohami pevne na zemi." Je to síce postupný proces, vášeň tu stále je, ale je to citeľne iné. Akoby z nej každý deň trochu ubudlo, hoci len stotinka. Môj pohľad na to je taký, že vždy sa s mužom skôr či neskôr dostanem do bodu, v ktorom sa budeme rozhodovať, či ostaneme spolu ako bratia alebo si budeme hľadať nový objekt, s ktorým môžeme celý proces vášne zažiť odznova. Boh nás ale videl ako bratov v čase šialenej zamilovanosti a vášne a vidí nás ako bratov aj roky po tom, kedy sme sa spolu vyspali naposledy. On nás nikdy nebude vnímať ako partnerov. Vždy nás bude vnímať ako bratov, ktorí spolu nikdy nemali spať a rozdúchavať medzi sebou túto spaľujúcu vášeň. Nemám však univerzálny recept na to, ako preklenúť toto "šialené" obdobie vášne medzi mužmi, ktorí chcú zostať bratmi, lebo každý je originál. Sú to vtedy dve mašiny s natlakovaným "centrom svojho bytia" a to ich ovláda. Boh to tak chcel, že ak muž má erekciu, stráca hlavu, aby sa sústredil na plodenie a neriešil nič ostatné. Nenechá sa vyrušovať ani svojimi chybičkami krásy. Nakoľko ide o takú veľkú silu, Boh ju vložil do záväzku, vzťahu muža a ženy; dal tomu obmedzenia, čo do pohlavia (opačné), osôb (s jednou), času (možno 5 - 10 rokov, kedy nás dokáže spaľovať nekontrolovateľná vášeň k jednej osobe), aby to niekoho neovládlo a nezotročilo. A preto to ani nikdy nemali byť dvaja muži, dve rovnaké podstaty, sexuálne sily. Čas plodenia detí a obrovskej chuti na sex sa vždy pominie, no láska by sa pominúť pri správnej osobe nikdy nemala. Pri dvoch mužoch tento proces nie je a plodiaca sila je skôr "vybíjaná" naprázdno, imituje manželstvo, no s neprirodzeným sexom a bez detí. Je náročné robiť niečo, čo svet nazve ísť proti vlastnému telu. Ak dvaja muži nedokážu rovno budovať bratskú lásku a neotriasa to mučivo "centrom ich bytia" (lebo to centrum sa už presťahovalo vyššie a tam mu je lepšie), nech na ten čas, možno roky, idú od seba. Nie je vylúčené, že sa k sebe vrátia ako bratia. Možno by stačilo, keby centrom ich bytia nebol penis ani ľudský rozum, ale Boh... a nemuseli by od seba utekať či dávať si pauzy ako milenci.

Ak sa ešte vrátim k túžbe objímať sa a mojkať, tá nemusí znamenať len moju osamelosť, ale môže znamenať aj to, ako sa pozerám na samého seba a ako veľmi sa chcem ukryť do náruče väčšieho či silnejšieho muža. A prečo som vlastne ja maličkým?

Je podľa teba vhodné vytvárať v cirkvi spoločenstvá len na základe spoločnej homosexuality (napríklad ďalšie projekty podľa vzoru Linky Valentín)? Niektorí ľudia by si mohli myslieť, že homosexuálom vlastne takto vytvárame zoznamku.

Homosexuála dokáže držať nad vodou len ten homosexuál, ktorý je šťastný. Linka Valentín ho sama osebe šťastným neurobí. Ona môže spájať na jednom mieste viacerých takto orientovaných ľudí, ale smútkom a ochkaním sa nikam neposunú, ani tým, že sa budú točiť vo svojich pochybnostiach a znova a znova si zakazovať tak krásne partnerské spolužitie s iným mužom neustálym bičovaním sa svojím kresťanstvom. Utopia sa v tom alebo si v emocionálnom pretlaku sexuálne užijú, čo nazvú zlyhaním. Jedno je isté, že v Božej blízkosti je všetko iné. Zrazu má človek akoby na všetko silu a na všetko sa díva cez perspektívu lásky k Bohu. Všetko je zrazu ľahšie, lebo koná Boh. Cíti sa ako Superman a pritom Boh pre neho robí to, čo robil vždy, hoci ho človek nevidel a nepotreboval. Mnohí už zažili ten pocit po obnove. Ale ak do toho prišli sebaľútosť a smútok z toho, že... "Ja musím žiť bez partnera. Čo som komu urobil?" to už nemá nič spoločné s Bohom. Homosexuáli potrebujú žiť v Božej blízkosti v spoločenstve každý deň. Vsadení do rodiny Božích detí, ktoré spolu žijú, pracujú, modlia sa, plačú, smejú sa... Linka Valentín toto zabezpečiť nevie, preto je bezpredmetné pýtať sa, koľkí sa tam do seba zamilujú alebo sa spolu vyspia, hoci to nebolo cieľom príležitostných stretnutí.

Homosexuálni muži sa, samozrejme, môžu zamilovať hocikde, ale pokiaľ cielene nevyhľadávajú ďalších homosexuálov cez rôzne zoznamky, sú v kontakte najmä s heterosexuálnymi mužmi a s nimi si nič erotické nezačnú. Na druhej strane, ak som gay a často sa vyskytujem v skupine homosexuálnych mužov, ľahko sa môže stať, že mi niekto padne do oka a "preskočí iskra." Ako vnímaš túto "hrozbu" vytvárania spoločenstiev na základe rovnakej sexuality?

Spoločenstvo tu skôr vnímam ako ľudí, s ktorými žijem v priestore, kde spoločne bývame. Nerád vnímam spoločenstvo ako teambuilding kresťanskej mládeže. To mi môže niečo dať na pár dní, ale neviem z toho žiť celý rok. A vždy závisí aj od toho, aké úprimné sú tam vzťahy a aké hlboké priateľstvá. Čím je človek starší, tým viac mu nestačí sa iba "kamošiť." Ideálne by bolo, keby nás heterosexuáli milovali aspoň tak, ako milujú svojich bratov. Aby to bolo živé a úprimné. Toto zabezpečiť nevieme, a tak musíme improvizovať a zrejme sa pokúsiť vystačiť si sami, hoci to bude tým pádom o dosť náročnejšie. Rovnako náročné by asi bolo necítiť lásku, prijatie a pochopenie od heterosexuálneho muža, s ktorým by sme zdieľali spoločné bývanie. Alebo si s ním nedajbože nesadli a museli s ním žiť. Možno si len k sebe treba hľadať vždy a všade takú cestu, na akej nás chce mať Boh a prosiť ho o silu, aby sme z nej nevybočovali vplyvom okolností a ani len vplyvom svojej sexuality a nezneužívali ju alebo ju aspoň držali na uzde bez bičovania sa svojím kresťanstvom a neustáleho obviňovania seba za rôzne túžby tela. Nie každá túžba tela nás spasí, najmä ak ju pred Bohom nedokážeme napĺňať autenticky.

Všimol som si, že niektorí mladí homosexuáli začali nenávidieť všetky prvky maskulinity a mužského správania, ako aj samotných heterosexuálov. Je to skutočne extrém, ako spracovať možno svoje neprijatie otcom alebo iným heterosexuálom. Nikomu nepomohlo sa viac izolovať a nazvať ženskosť iným prejavom mužskosti, lebo je sloboda a nemôžem ísť proti nadmernej ženskosti v sebe. To, ako sa má správať muž, máme aj v Písme. Nie je to sociálny konštrukt a ešte k tomu neaktuálny. Má svoj zmysel, lebo sme k nemu aj uspôsobení - telom aj mozgom. Čiže kostra by bola, ale čím ju vyplníme a čím ju vyplnilo naše okolie, keď nás formovalo? Alebo sa budeme cítiť lepšie, ak pred zúriaceho psa strčíme ženu, lebo my sme reálne "posratí" strachom? Nemáme potláčať svoj strach, ale ak vnímame boj proti strachu ako výsledok sociálneho konštruktu a tyranie "tupých heterákov," asi by sme sa mali nad sebou zamyslieť, aké pohlavie sme si vlastne umelo v hlave vytvorili, akú modlu na klaňanie a ospravedlňovanie svojej rezignovanosti alebo neúspechu bojov, ktoré boli dopredu odsúdené na neúspech, pretože sme to chytili za nesprávny koniec.

Napadá ti iný spôsob, ako by sme v cirkvi pomohli jej homosexuálne cítiacim členom? Potrebujú vôbec nejakú zvláštnu pozornosť? Nestačia im aktivity, ktoré sú určené pre všetkých?

Ten, kto nejedol tri dni potrebuje inú porciu jedla ako ten, kto nejedol tri hodiny. A my tak potrebujeme viac lásky, záujmu a pozornosti ako väčšina rovesníkov. A hlavne viac priestoru byť sám sebou a nahrádzať si absentujúci partnerský vzťah i možnosť byť otcom. Možno preto nás stále ťahá na gay zoznamky, hoci už máme partnera - byť znovu a znovu naplnený iným mužom a môcť niekoho napĺňať. Nikdy nemáme dosť.

Zrejme nestačí to, čo sa v cirkvi bežne ponúka. To spoločenstvo potrebuje rúcať všetky doterajšie predstavy o fungujúcom kresťanskom spoločenstve. Musí to byť rodina. Rodina, ktorá spolu býva. Inak to nepôjde. A čím väčšia rodina, tým lepšie.

V praxi nevidím dôvod na to, prečo by si traja alebo štyria muži, ktorí dozreli duchovne i osobnostne, nemohli kúpiť spoločný byt a žiť spolu, veď poznám aj heterosexuálnych mužov v "celibáte." Alebo aby homosexuálny muž prenajímal jednu či viacero izieb svojho bytu iným osobám, aby sa necítil byť sám. Mal by vynikajúcu príležitosť vybudovať si s niekým hlbší vzťah a vznikla by tak láska medzi mužmi, ktorých ani nezaujíma ich sexuálna preferencia, ani ju nepotrebujú vedieť. Len pozor na to, aby to z jednej strany nezačalo byť nezdravé zaoberanie sa tým druhým, kontrolovaním ho, ovládaním, závislosťou, chcením mať toho druhého len pre seba. Máme sa čo učiť a čo robiť, aby naše vzťahy s inými mužmi vedeli byť zdravé. Preto nie je dobré, že homosexuáli vo všeobecnosti príliš skoro, automaticky a príliš často skáču do homosexuálnych partnerských vzťahov a kresťania po nich neraz túžia ako po svätom gráli. Namiesto toho, aby sme si uvedomili, že Boh globálne nie každého človeka povoláva do partnerstva, ale každého povoláva učiť sa takej láske, akou miluje On, aby sa nikto nemusel cítiť osamelo a nenaplnene.

Čo ty a Boh? Ako hodnotíš svoj vzťah s Bohom v súčasnosti?

Viem, že ma miluje, viem, že existuje, viem, že On nie je stelesnením mojich želaní a viem, že si k nemu potrebujem neustále a nanovo hľadať cestu. Som mu vďačný za to, že mi dal poznanie, aby to nemuselo byť len o viere. Občas sa na neho "hnevám" za to, akí sú ľudia v mojom živote, akoby On za to mohol... Naďalej si s ním potrebujem prehlbovať osobný vzťah a rád by som to robil v spoločenstve, o akom píšem.

Otázky kládol Peter. I jeho môžete viac poznať cez knihu a verím, že sa spolu dočkáme i ďalšieho rozhovoru s ním.