Rozhovor s dvoma kresťanmi s homosexuálnymi sklonmi

28.03.2020

"Keby bola cirkev spoločenstvom dokonalých ľudí, nevedeli by sme do takej cirkvi patriť ani ju milovať." Peter a Filip 

Peter (26) a Filip (22) sú muži, ktorí sa vzájomne nepoznajú, ale spája ich osobná homosexualita i Katolícka cirkev. Jeden i druhý sa s nami teraz podelí o svoj život nielen z pohľadu kresťana, ale aj z pohľadu človeka, ktorý v pokore zvažuje a niekedy i v rozbúrenom srdci zvádza nie jeden osobný boj. Či už v dňoch plných slnka alebo mrakov, rozhodli sa veriť Otcovi, ktorý plní sľuby a neopúšťa.


Filip, Peter vyjadroval v knihe, z čoho pramení jeho homosexualita. Ako to vnímaš ty vo svojom prípade?

Určite pramení zo zranení. Neverím tomu, že je moja, resp. kohokoľvek homosexualita vrodená. Verím tomu, že maximálne je predispozične podmienená - ako napríklad sklony k obezite.

A čo ju u mňa zapríčinilo? V krátkosti: nekvalitný vzor rovnakého pohlavia v podobe otca a vzťah s ním, prílišný vzťah s mamou, šikanovanie a neprijatie kolektívom chalanov (mal som dobré známky, nebol som dobrý športovec, skôr umelec, "slušňák," citlivý), necítil som sa ako správny chlap. Ostatní nimi, podľa mňa, boli, ale ja som si myslel, že nespĺňam "kritériá" na dobrého a správneho chlapa. Hlboko ma zasiahla nenaplnená túžba po zdravom, intímnom (nie erotickom), priateľskom a bratskom vzťahu s mužom.

Peter, si spoluautorom knihy Homosexualita bez farieb dúhy, Filip ju čítal. Myslíte si, že takáto kniha mohla prispieť k zmene vnímania homosexuality na Slovensku spoločnosťou, cirkvami, ako aj vnímanie samotnej Katolíckej cirkvi ľuďmi v nej i mimo nej?

Peter: Určite mohla, ale netrúfam si odhadnúť, do akej miery. Skôr si myslím, že mohla ovplyvniť pohľady niekoľkých jednotlivcov. Počul som pozitívnu spätnú väzbu od jedného kňaza a od laika, ktorého sa homosexualita priamo týka. Aj keby kniha mala pomôcť len pár ľuďom, stálo mi to za to na jej tvorbe spolupracovať. Stretol som sa aj s kritikou knihy. S konštruktívnou kritikou, ktorú považujem za užitočnú, ale aj s kritikou, ktorá bola skôr výsmechom a nebolo možné z nej veľa vyčítať. K akejkoľvek kritike poviem len toľko, že ak sa niekoho niečo z knihy dotklo, mrzí ma to. Snažil som sa voliť slová citlivo a zároveň písať to, čo považujem za pravdu.

Filip: Určite áno. Mám byť úprimný? Asi v každom svedectve/osobnom príbehu chalanov som sa v niečom našiel. Takisto aj iné časti boli veľmi podnetné a dávali mi zmysel. Veľmi som sa z nej tešil možno aj kvôli tomu, že to bola moja prvá kniha, ktorú som o tejto téme čítal. No potrebovala by určite viac propagácie, možno i komerčnej distribúcie. :-)

Aký je tvoj rebríček hodnôt? Čo považuješ v živote za dôležité?

Peter: Som kresťan, preto by mal byť na prvom mieste Boh a vzťah s Ním. Skutočne verím, že je to pre mňa to najdôležitejšie, no musím priznať, že nie vždy sa podľa toho správam. Často dávam prednosť iným veciam, ako sú moje pohodlie, zábava, materiálne zabezpečenie, vzťahy s ľuďmi, ale aj moje neresti. Všetky spomínané veci nemusia byť zlé, ale nie sú dôležitejšie než Boh. Ak niečomu dávam v živote prednosť pred Bohom, robím si z toho modlu. A každá modla prináša skôr alebo neskôr sklamanie. Dôležité sú pre mňa tiež vzťahy s ľuďmi. Partnerský vzťah nehľadám, založenie rodiny teda neplánujem, no kamarátske a priateľské vzťahy si vysoko cením. Mám tiež pomerne dobré vzťahy s rodičmi a bratom, ktoré chcem tiež udržiavať. Dôležité je pre mňa aj moje zdravie, snažím sa v tomto smere o primeranú životosprávu.

Filip: Myslím si, že to, čo je dôležité, nie je ani vzdelanie, ani kariéra, ale moje srdce. Moje "stopy v piesku", ktoré po sebe zanechávam. A ešte jedna vec - Môj životný cieľ je byť šťastný, milovať seba a druhých.

Si katolík s homosexuálnymi sklonmi. Obmedzuje Katolícka cirkev tvoje práva, slobody a potreby?

Peter: Nevnímam to tak. Pre mňa je cirkev hlavne spoločenstvom veriacich. Čo sa týka učenia cirkvi ohľadom homosexuálnych partnerstiev, považujem ho za interpretáciu Božieho pohľadu na túto oblasť. Ak by som sa rozhodol žiť inak, cirkev mi v tom nezabráni, len ma upozorňuje, že je to v rozpore s Božím plánom a pozýva ma k pokániu.

Filip: Budem opäť úprimný a otvorený. Ide o to, ako sa na to pozerám. Či z hľadiska vyššieho, morálneho dobra (alebo ako to nazvať) alebo z pohľadu môjho osobného "dobra".

Pokaľ ide o moju slobodu, môžem (u)robiť čo len chcem. No všetko má svoje následky (ach, niekedy by som bol najradšej, keby nemalo :-D). Ak však ide o potrebu po blízkosti a partnerskom vzťahu s človekom rovnakého pohlavia, tak sa cítim obmedzovaný v tom, že ak sa pre to rozhodnem, budem páchať hriech. No a tu sa už ozýva moje svedomie a poviem vám, nie je to ľahký boj. Hoci mám problémy s Otcom, snažím sa mu veriť v tom, že keď raz povedal, že niečo nie je dobré, že nechce, aby som to robil, pretože mi to ublíži, tak to je naozaj tak. Je to o kroku do neznáma a presvedčení, že moje túžby nemusia byť vždy správne.

Boh je pre mňa Otec. Hoci teraz sa vo vzťahu k Nemu hľadám, som naňho nahnevaný, premýšľam nad tým, či mu mám veriť, no viem, že je to Otec. Aj s otcom sa hádame, ale milujeme ho. A verím, že nebeský Otec je lepší než si ho predstavujem alebo si o ňom namýšľam. Cirkev je zasa domov - spolu kráčame za Otcom. Aj keď aj tu sa hľadám, niekedy sa v ňom cítim zviazaný a neslobodný, hoci cirkev milujem a viem, že ona je tá správna cesta.

Ľudia podľa mňa vnútorne opúšťajú cirkev najmä kvôli nepochopeniu jej učenia, ak (ne)konanie kresťanov nesvedčí o Ježišovi... a kvôli zraneniam spôsobeným jej príslušníkmi (nielen zasvätenými osobami, ale aj laikmi).

Je o tebe všeobecne známe, že máš homosexuálne sklony alebo je to tajomstvo, ktoré si starostlivo strážiš?

Peter: Niečo medzi tým. Nehovorím to ľuďom bežne, no vie to o mne taký široký okruh ľudí, že tajomstvom sa to už nedá nazvať. Prví ľudia, ktorí sa to o mne dozvedeli boli kňazi počas spovede. Touto cestou som to o sebe povedal v priebehu niekoľkých rokov minimálne 30 kňazom. Nebolo síce vždy potrebné o tom na spovedi hovoriť, no mňa zaujímali slová kňaza aj o tejto téme. Niekoľkokrát som sa zúčastnil duchovnej obnovy Linky Valentín (pastoračná aktivita Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa venuje ľuďom s homosexuálnymi sklonmi). Takto sa o mojej homosexualite dozvedelo ďalších približne 30 ľudí, prevažne katolíkov, ktorí majú tiež homosexuálne sklony. Vie to tiež moja matka, brat a pri rôznych príležitostiach som to o sebe postupne povedal asi 15 ďalším ľuďom, prevažne kresťanom z rôznych spoločenstiev.

Filip: Som extrovert, takže udržať to v sebe bolo veľmi ťažké, pretože si neviem riešiť svoje problémy len vo svojom vnútri. Potrebujem sa o nich porozprávať a "vyrozprávať sa". Počet ľudí, ktorým som sa otvoril, stúpal pomaly, po rokoch. Najprv jeden človek, potom druhý, a nakoniec viacerí, no nie všetci (niektorí z mojich najbližších priateľov to o mne stále nevedia).

Niektorí ľudia považujú Katolícku cirkev za homofóbnu. Aké sú tvoje skúsenosti? Stretol si sa v nej s odsúdením kvôli svojej sexuálnej orientácii?

Peter: Ja mám s Katolíckou cirkvou prevažne dobré skúsenosti. Pripúšťam však, že niektoré vyjadrenia niektorých kresťanov na adresu homosexuálov sa ma dotkli, keď som bol mladší. Nebolo to ale mierené priamo na moju osobu. S takým niečím som sa zatiaľ nestretol. Možno mám šťastie, no určite je to aj tým, že si starostlivo vyberám, komu o svojej inakosti poviem a komu radšej nie. Zvyknem to hovoriť len ľuďom, ktorých poznám a viem, že sú v pohode. Naposledy som to o sebe povedal dvom mužom z nášho spoločenstva, približne v mojom veku. Jeden z nich si z toho trochu uťahoval, ale viem, že to nemyslel zle. Sme dobrí kamaráti, sám mi navrhol, či by sme ako partia nešli v lete niekam k moru na dovolenku, preto o neprijatí nemôže byť reč. Vieme sa porozprávať aj o citlivejších témach ako napríklad zamilovanosť. Nechcem tým povedať, že v cirkvi je všetko dokonalé. Keby som z nej kvôli tomu odišiel, prišiel by som o veľa. V skutočnosti je pre mňa veľkým šťastím, že ľudia v cirkvi majú svoje chyby. Keby totiž cirkev bola spoločenstvom dokonalých ľudí, nemohol by som sa k nim pridať.

Filip: Je to veľmi smutné. Bohužiaľ, osveta v tejto oblasti ešte neprišla do celej cirkvi a nemám pocit, že by sa šírila nejako rýchlo. Kto chce, ten si nájde stanovisko Katolíckej cirkvi k tejto otázke. No určite cirkev nie je homofóbna. Prijíma a snaží sa pomáhať homosexuálom. Samozrejme, nájdu sa aj také prípady, kedy sa niektorí jej členovia správajú či vyjadrujú homofóbne. Môže to byť veľmi zraňujúce, najmä ak nevedia o vašej náklonnosti a "vyjadria svoj názor" pred vami. Na druhej strane, právo na názor má každý, len sa ho potrebuje naučiť vyjadrovať ako človek. :-) Čo môžeme urobiť my okrem pokúsenia sa o konštruktívne vysvetlenie? Milujme ich. Potrebujú to.

Aký máš názor na homosexuálne partnerstvo? Myslíš si, že ľudia sa na Katolícku cirkev hnevajú oprávnenie, ak neschvaľuje homosexuálne partnerstvá?

Peter: Za najviac autentický vzťah, aký môže byť medzi dvoma mužmi, považujem nezištné priateľstvo. Dúfam, že tým nikoho neraním, ale osobne sa neviem stotožniť s myšlienkou, že homosexuálny vzťah je niečo prirodzené (hoci na pohľad môže vyzerať lákavo). Osobne si neviem predstaviť život s Bohom a zároveň v partnerskom vzťahu s mužom. Z môjho pohľadu sú to navzájom protirečiace si záležitosti. Rozumiem, že sa niekto rozhodne ísť aj touto cestou, keďže viem, aká bolestivá môže byť samota. Je o to bolestivejšia, že bežné vzťahy medzi ľuďmi, ako sú priateľstvá a kamarátstva, nie sú tak vysoko cenené. Ľudia sa o ne spravidla tak neusilujú ani po nich netúžia v takej miere, ako túžia po vzťahoch partnerských. Verím tomu, že keď má človek veľa kamarátov a pár skutočne blízkych priateľov, absenciu partnerského vzťahu neprežíva tak bolestivo. Ak človek priateľov nemá, single stav je zrejme náročnejší. Napriek tejto náročnosti single života sa stále stotožňujem s učením cirkvi o homosexuálnych vzťahoch. Tá hovorí, že nie sú v súlade s Božím plánom. Nepovažujem za férové hnevať sa kvôli tomu na cirkev. Len sa usiluje o interpretáciu Božieho pohľadu. Nehovorím, že cirkev nemá podporovať homosexuálne orientovaných ľudí. Určite má, ale nie tak, ako si to predstavuje svet. Rovnako ako každému človeku, tak aj homosexuálne orientovanému by cirkev mala pomáhať spoznať Boha, budovať s Ním vzťah a vidieť v sebe jeho milované dieťa. Na cirkev sa ľudia z môjho pohľadu hnevajú oprávnene v prípade, že dáva pohoršenie. Úlohou kňazov, ale aj nás obyčajných veriacich, je privádzať ľudí ku Kristovi. Ak my kresťania svojím správaním dávame zlý príklad, robíme opak - odrádzame iných od Krista. Vtedy ako kresťania zlyhávame.

Filip: A sme pri zložitejšej téme. Súhlasím so stanoviskom Katolíckej cirkvi. A viem, že to robí z lásky a nechce nám zle. Hoci je prirodzené, že sa túžba po partnerstve, ktorá je vo mne, bije s týmto názorom, ktorý som prijal a uznal za správny. Rozum a túžba. Viera a cit. Čo teraz? Asi jedine hľadať pravdu. Teda Pravdu. Neuspokojiť sa s pravdou s malým p. A Pravda nás vyslobodí.

Mnoho ľudí sa sťažuje, či cirkev miluje uniformitu názorov. Nie je tomu celkom tak. Nikdy nebudeme rovnakí, ale pokiaľ budeme v základných postojoch diametrálne odlišní a pritom máme jedného Otca, je to už "hard core". Takisto si mnoho ľudí neuvedomuje, že cirkev nič nezakazuje, ale usiluje sa o autentickú interpretáciu Písma, ktoré pri homosexualite potrebujeme vnímať komplexne, zahŕňajúc aj vzťah muža a ženy, jeho naplnenie a poslanie. Napriek tomu sa mnohí cítia ukrivdení a útočia na cirkev. Čo robiť, aby sa homosexuálne páry necítili cirkvou odmietané?

Peter: Určite sa nemusíme baviť o tom, že kresťania sa občas voči homosexuálom vyjadria aj tvrdo, nevhodne, možno aj urážlivo. Nečudujem sa preto, že niektorí sa cítia odmietaní. Čo robiť? Z môjho pohľadu netreba vymýšľať nič nové. Ak ľudia cítia od nás neprijatie, znamená to, že sa málo podobáme na Krista. Riešenie je "jednoduché," viac nasledovať príklad nášho Pána. Ako to zvládneme, keď sami na to nemáme silu? Potrebujeme tráviť viac času s Bohom, v Jeho prítomnosti, viac sa venovať modlitbe, čítaniu Božieho slova. Keď mu to dovolíme, bude nás pretvárať. Ak budeme skutočne autentickými kresťanmi, ľudia od nás nebudú cítiť odmietnutie. Ak by sa však homosexuálny pár cítil odmietaný nie kvôli nerestiam nás kresťanov, ale kvôli tomu, že nezdieľame jeho pohľad na homosexuálne vzťahy, je to iné. Myslím si, že v takom prípade by sa skôr kresťan mohol cítiť odmietaný kvôli svojmu presvedčeniu o tom, že homosexuálny partnerský vzťah je pred Bohom v poriadku.

Filip: Myslím si, že na každú otázku v tomto rozhovore by mohol vzniknúť samostatný článok či dokonca kniha. Áno, rozumiem, že sa cítia ukrivdení. Veď sú sami o sebe zranení a nepotrebujú, aby ich niekto zraňoval ešte viac, resp. ich odsudzoval za ich spôsob života, ktorého výber určite nebol ľahký. Je potrebné vnímať rozdiel medzi: "Miluj hriešnika, nenáviď hriech." Cestou je, podľa môjho názoru, určite edukácia zasvätených osôb i laikov. Táto téma nemôže byť naďalej tabu! Vo vnútri cirkvi sú ľudia, ktorí sa so svojím "problémom" boja komukoľvek zdôveriť. Tak sa v nich hromadí úzkosť a vnútorná nepohoda, ktorá môže končiť až samovraždou.

A čo sa týka toho, aby sa necítili odmietnutí cirkvou. Prirovnám to k starostlivosti cirkvi o rozvedených, ktorí žijú opäť vo vzťahu s niekým iným. Ani pred nimi cirkev nezatvára dvere, tak prečo by ich mala zatvárať pred homosexuálnymi pármi?

Cirkev má svoje chyby a zlyháva v láske, ale to nie je dôvod na to, aby sme nehľadali Božiu vôľu a životnú cestu pre seba samých, budovali spoločenstvá a rástli v láske, nie v nenávisti či zatrpknutosti. Myslíš si, že keby boli ľudia viac milovaní, bol by väčší záujem zo strany cirkvi o ich život, mali by viac priestoru na hľadanie seba samých, načúvanie Bohu, hľadanie svojej životnej cesty, nechýbala by im túžba zažiť aj inú formu lásky a sexuálne naplnenie?

Peter: Myslím si, že ak sa človek cíti byť milovaný, túžba po sexuálnom naplnení sa znižuje a stáva sa ľahšie zvládnuteľnou. Na to, aby sme sa v cirkvi cítili byť milovaní však nestačí väčšie úsilie kňazov. Ľudia si často pod pojmom "cirkev" predstavujú hlavne kňazov a biskupov, ale treba si uvedomiť, že viac než 95% cirkvi tvoria laici. Preto je hlavne na nás laikoch, aké prostredie si v cirkvi vytvoríme. Je na nás, či budeme k sebe navzájom žičliví, či si budeme pomáhať a snažiť sa vidieť v sebe to dobré alebo, naopak, budeme si škodiť. Ak sa budeme navzájom ohovárať, závidieť si, posudzovať sa, ani tí najlepší kňazi nevytvoria z cirkvi harmonické prostredie, v ktorom sa ľudia cítia byť milovaní. Bolo by smutné, ak by pre nás kresťanov malo byť typické to, že moralizujeme a odsudzujeme. Prví kresťania boli typickí tým, že sa navzájom milovali. Nepochybujem o tom, že ani oni sa nebáli pravdivo pomenovať konanie, ktoré bolo v rozpore s Božou vôľou. No napriek tomu, moralizovanie nebolo tým, čo ich vystihovalo. Bola to láska. Ľudia nevedeli pochopiť, odkiaľ ju kresťania majú. Prečo si vedia tak rýchlo odpustiť? Ako to, že sú títo ľudia ochotní znášať aj krivdu bez toho, aby nenávideli? Ako je možné, že títo rodičia vedia s vďačnosťou prijať svoje nevyliečiteľne choré dieťa? Ako to, že napriek tomu, akí sú odlišní, je medzi nimi taká jednota? Odkiaľ to majú? Sami od seba toho nie sme schopní, no ak to Bohu dovolíme, bude nás viesť a pretvárať.

Filip: Ťažko povedať. Je to individuálne. No myslím si, že miera potreby vyhľadávať homosexuálne vzťahy či zážitky by výrazne klesla. No na to by musela mať cirkev potrebnú kapacitu (množstvo kňazov, vzdelávanie kňazov, prísnejšie kritéria na kňazstvo a pod.), čo si myslím, že v súčasnosti nemá.

Ako si predstavuješ svoju budúcnosť?

Peter: Veľmi sa nad budúcnosťou nezamýšľam. Momentálne neplánujem veľké zmeny v mojom živote. Akokoľvek prepracované plány človek môže mať, vždy mu ich môže prekaziť nečakaná udalosť. Vidíme to napríklad na súčasnej pandémii. Uvedomujem si, že by bolo dobré, keby som dával viac priestoru Bohu. Nech on píše môj príbeh. Rád by som sa stal lepším kresťanom, takým, ktorý zjavuje Boha vo svete. Viem, že sám nie som toho schopný. Sám nedokážem milovať ľudí, ktorí sú mi nepríjemní. Nedokážem zakaždým rýchlo odpustiť ani prijať nejakú ťažkosť bez reptania. Ak to však Bohu dovolím, verím, že ma bude postupne pretvárať. Musím priznať, že doteraz som Mu dával často len zvyšky môjho času. Toto by bolo dobré zmeniť. Možno sa tiež zapojím do nejakej služby, nejakej konkrétnej pomoci ľuďom, no v súčasnosti nemám konkrétne predstavy. Čo sa týka môjho rodinného stavu, pravdepodobne ostanem slobodný. Bolo by však dobré prehlbovať vzťahy s priateľmi, kamarátmi a členmi môjho kresťanského spoločenstva. Je dosť pravdepodobné, že aj bývať ostanem sám. Možno pre mňa bude niekedy samota náročná, možno mi pôjde na nervy, ale musí byť všetko podľa mojich predstáv? Určite nemusí. :-)

Filip: Neviem. Som na križovatke. Rozmýšľal som, resp. rozmýšľam aj nad vzťahom s mužským partnerom, no srdce ma ťahá inde. Viem, že v takom vzťahu by nebolo naplno uspokojené, hoci by tam veľmi chcelo ísť. Neviem, či to čitateľ chápe alebo hovorím mätúco. V tomto je moje srdce rozdelené a chcelo by ísť aj aj. Chcel by som asi podstúpiť reintegratívnu terapiu, ktorá nie je viazaná na sexuálnu preferenciu, no môže pomôcť uzdraviť moje zranenia. Túžim po tom a verím, že je to možné, aby som mal vzťah a zakúšal erotickú príťažlivosť k žene a neskôr si založil rodinu, mal deti. Potvrdzuje to množstvo uznávaných psychológov alebo psychoterapeutov, medzi ktorých patria napríklad Gerard J. M. van den Aardweg a Richard Cohen.

Vnímaš život bez životného partnera ako krutosť alebo výzvu? Čo robiť, aby to človeka nepálilo?

Peter: Krutosťou by som to nenazval, výzvou možno občas. Rozhodne to nie je vždy jednoduché. Pocity osamelosti sa občas objavujú, rovnako ako túžba milovať a byť niekým milovaný viac než bratsky. Môj život ale nie je o odriekaní si pôžitkov. Viac sa sústredím na to, čo mi prináša radosť. To, že sa kvôli samote občas objaví aj bolesť, nepopieram. Na otázku, čo robím, aby ma to nepálilo, odpoviem protiotázkou - naozaj potrebujem, aby ma to nepálilo? Musí byť môj život bez bolesti? To, že občas prežívam kvôli absencii partnera nepohodu, považujem za normálne. Každý má v živote niečo, čo sa mu nepáči. Ale aby to nevyzeralo, že sa vyhýbam odpovedi, absenciu partnerského vzťahu sa snažím nahrádzať kamarátskymi a priateľskými vzťahmi. Nemyslím si ale, že priateľstvo mi nahradí partnerský vzťah, no možno som len nezažil také hlboké priateľstvo bez erotickej príťažlivosti. A možno toho nie som schopný a chyba je vo mne. V každom prípade, aj keď od priateľov alebo kamarátov nečakám, že úplne vyplnia absenciu partnerského vzťahu, sú pre mňa povzbudením a mám z nich radosť. A, samozrejme, radosť a vnútorný pokoj mi prináša najmä vzťah s Bohom, ktorý by som nevymenil za nič.

Filip: Určite ako krutosť. Hoci by som to mal vnímať ako výzvu, no ja som vždy chcel mať životného partnera v podobe manželky. Homosexualitu som si dobrovoľne nezvolil, tak sa niekedy pýtam, prečo by som ja mal trpieť kvôli niečomu, čo som si dobrovoľne nezvolil. Kňazi si napríklad dobrovoľne zvolili celibát. Ale ja nie.

A čo robiť? Na to neviem úplne odpovedať, ale chcem byť obklopený ľuďmi, ktorí ma budú "zalievať" láskou. Čistou láskou.

Aké je vlastne tvoje vnímanie lásky?

Peter: Niektorí ľudia vnímajú lásku hlavne v romantickom zmysle. Zužujú pojem láska hlavne na lásku partnerskú. Myslím si, že takú v plnosti nezažijem, ale to pre mňa neznamená život bez lásky. Stále sa môžem tešiť z lásky medzi priateľmi, ktorá je síce iná ako partnerská láska, ale stále je to láska. Do partnerského vzťahu by som nešiel. Pre mňa by to totiž znamenalo, že sa musím vzdať vzťahu s Bohom, a ten je pre mňa cennejší než potenciálny partner. Možno to neviem zrozumiteľne vysvetliť, no osobne som presvedčený o tom, že pre dvoch mužov je najviac obohacujúcim vzťahom nezištné priateľstvo. O priateľstve sa veľa píše aj v Božom slove. Pre mňa osobne je fascinujúci príklad priateľstva, aké bolo medzi Dávidom a Jonatánom. O ich blízkosti sa dočítame: "Keď Dávid dokončil svoj rozhovor so Šaulom, Jonatánova duša sa privinula k Dávidovej duši a Jonatán ho miloval ako seba samého." (1Sam 18, 1) Alebo tu: "Krušno mi pre teba, brat môj, Jonatán, veľmi si mi bol milý. Tvoja láska mi bola vzácnejšia ako láska žien." (2Sam 1, 26)

Filip: Je to rozhodnutie milovať daného človeka v dobrom aj zlom, nebyť závislý len na pocitoch. Prejavovať mu lásku tak, ako to on potrebuje a hlavne ju potrebuje cítiť.

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí si myslia, že svojím spôsobom života a videním osobnej budúcnosti len niečo v sebe potláčaš a nechávaš sa manipulovať cirkvou?

Peter: Viem, že to tak môže vyzerať a vôbec sa takým ľuďom nečudujem. Môj životný štýl som si však dobrovoľne vybral. Rodičia ma síce vychovávali v kresťanskej viere, ale neskôr ostalo rozhodnutie na mne, či tak chcem naozaj žiť. Ja sa pre takýto život dobrovoľne rozhodujem preto, lebo neverím, že niekde inde môžem nájsť takú radosť a vnútorný pokoj, ako pri Bohu. Áno, uznávam, predstava partnerského vzťahu s príťažlivým mužom môže pre mňa vyzerať lákavo, ale neverím, že v takom vzťahu nájdem to, čo skutočne potrebujem. Neverím, že partnerský vzťah naplní moje najhlbšie túžby, že mi poskytne odpovede na otázky ohľadom zmyslu života, ani že mi prinesie pokoj. To mi môže dať len Boh.

Filip: Takých je veru dosť. :-D Ďakujem, že rešpektujete moje rozhodnutie, ku ktorému som dospel, a to veru nie ľahko, ale cez "pot a krv". Ďakujem, že ma prijímate, milujete, budete prijímať a milovať takého, aký som a s tým, pre čo som sa rozhodol. Tak chcem milovať aj ja vás.