Religiózna forma OCD a ďalšie následky náboženského fanatizmu v živote človeka

Prečo sú deti z hlboko veriacich rodín v dospelosti neraz stratené, vnútorne nevyrovnané, rozorvané, opakovane chybujúce a často končiace v psychologickej či psychiatrickej starostlivosti?

Vždy som mal a stále mám veľký rešpekt pred človekom s hlbokou spiritualitou. Môj strýko bol presne takýto muž a dodnes nerozumiem tomu, ako mohol vo svojej jednoduchosti vidieť a vedieť veci, ktoré nemal odkiaľ. Čerpal hlavne zo spirituality a to ho posunulo na ceste sebarozvoja významne dopredu. Aj vďaka nemu som pochopil, že napojenie na duchovno má nesmierne veľký význam v živote každého človeka a muža obzvlášť, pretože ho to ako budúceho vodcu a morálny vzor významne formuje a posúva v osobnostnom raste vrátane pokory a odovzdanosti.

Zároveň ma to presvedčilo o tom, že človek v dobre nastavenej osobnej spiritualite, ktorú dokáže dynamicky prepájať s biologickým, sociálnym a psychologickým pohľadom na seba, vzťahy a akýkoľvek problém, môže časom lepšie rozumieť svojej duši a byť skutočne šťastný.

Sčasti sa môže každý naučiť žiť zdravú spiritualitu, ideálne od zrelých duchovných vodcov, a sčasti to zrejme každý dostáva aj darom vďaka kompatibilite osobnostnej štruktúry.

Každý človek sa v nie jednoduchom procese sebapremeny usiluje o čo najdokonalejšiu, resp. najfunkčnejšiu integráciu duchovnej a duševnej perspektívy a bez komplexného, nielen spirituálneho sebarozvoja, vstúpenia do hĺbky seba a otvorenia sa svetu to zrejme nedosiahne nikto.

Duchovný život, život v náboženskej skupine zaiste má mnoho limitov, ale pokiaľ človek začne inklinovať k postoju, ktorý mu nedovoľuje vnútorne sa rozvíjať a slobodne si voliť vlastnú cestu, takéto smerovanie je vždy viac ohrozením duševného zdravia, ako prínosom preň.

Vidíme to na mnohých našich pacientoch, ktorí z hlboko veriacich rodín vychádzajú nešťastní, vnútorne neslobodní, trestajúci seba či príliš negatívne nazerajúci na svet či svoju budúcnosť, odsudzujúci iných alebo len uväznení vo svojich predsudkoch, mučivých pochybnostiach a úzkosti, so strachom urobiť "hriešny" krok a s neustálym vnútorným konfliktom o tom, prečo ho neurobiť, keď iní ho robia s ľahkosťou. Ide o tzv. náboženské obsedantné myšlienky – laicky škrupulozita, odborne religiózna forma OCD a rôzne iné dopady náboženského fanatizmu na kvalitu života.

Je potrebné si uvedomiť, že náboženstvo samo osebe nemôže za obsedantné myšlienky, zhoršenú kvalitu života, ako aj rozhodnutie byť martýrom uväzneným vo vlastnom nešťastí, vlastných predstavách o správnom či spásonosnom prežívaní viery. Je to o chápaní konkrétnej spirituality našimi výchovnými vzormi, jeho žití nimi a odovzdávanie patologického sebadeštruktívneho postoja, ako aj postoja deformujúceho vzťahy ďalšej generácii. Niekedy rodičia vlastné deti učia žiť jedno a konajú iné. Nakoniec sme to však my, už dospelé deti, ktoré to patologické nedetegujú a/alebo rozhodnú sa v tom pokračovať.

Často je teda koreň religióznej formy OCD v nevhodnej výchove, ktorá nedáva dieťaťu priestor polemizovať, učiť sa na vlastných chybách a rozhodovať sa slobodne. Dieťa sa nemá pýtať, má len slepo počúvať príkazy, zákazy a nariadenia bez ohľadu na to, či mu dávajú zmysel, či im rozumie, či mu ubližujú, prípadne či si ich vie spojiť s logikou i psychologickým prístupom aj v obdobiach dospievania a dospelosti. Typická je tiež prítomnosť prehnanej kritiky, napomínanie či trestanie pri pochybovaní, premýšľaní o inom názore, prípadne strašenie peklom. V centre náboženského života v týchto prípadoch stojí vízia potenciálneho zatratenia. V kombinácii so senzitívnou, traumatizovanou, závislou či emočne nestabilnou osobnosťou sa nielen že stráca radosť z prežívania viery, ale zvyšuje sa pravdepodobnosť vzniku depresie, rezignácie a kvôli neustálemu vyčerpávajúcemu vnútornému boju tiež stupňovanie myšlienok o nezmyselnosti vlastného života s túžbou či predstavami o jeho ukončení.

Veľmi častým kameňom úrazu býva sexualita, postoj k sebe či iným ľuďom, či už sa to týka tela ako celku, pohlavných orgánov, fyziologických cyklov a zmien, štandardných či neštandardných sexuálnych predstáv, partnerstva, sexu.

Napríklad ako vysvetliť homosexuálnemu mužovi, že ak túži po homosexuálnom partnerskom vzťahu a sexe, odopierať si ich môže byť pokračovaním v sebatrýznení či sebaklame. Pretože ak človek túži po niečom legálnom a má to na dosah ruky, skôr či neskôr to dosiahne, resp. urobí to vtedy, keď sa v ňom zníži intenzita mučivých výčitiek, strachu a stresu z vnútorného konfliktu. Často je to o tom, že človek chce veriť tomu, že sa rozhodol urobiť pre seba to najlepšie, ale akosi sa mu v tom aktuálnom vnútornom nastavení nedarí byť šťastný a bojí sa slobodne rozhodnúť pre niečo iné. Na to, prečo to neurobiť, má zvyčajne veľmi vágne dôvody. Takíto muži sa napokon rozhodnú pre partnerský vzťah s iným mužom, v ktorom si dohodnú jasné hranice – napr. mať iba bozky a objatia a keď príde erekcia, túžba dotýkať sa penisu toho druhého či zažiť spolu s ním orgazmus, prichádza mučivé odmietanie sprevádzané zúskostňujúcimi výčitkami, stupňujúcim sa vnútorným tlakom, konfliktom. Čiže homosexuálny muž s presvedčením, že človeku je samému smutno, priateľstvá sa mu nedarí udržať alebo nie sú pre neho emočne dostatočne hlboké, volí akoby nezmyselný kompromis medzi osobnou spiritualitou, učením cirkvi a prirodzenou túžbou človeka po partnerskom emočnom aj sexuálnom spojení. To je zvyčajne odsúdené na zánik a konkrétny muž sa dostáva do väčšej beznádeje a pocitu nezmyselnosti či neúnosnej ťažkosti osobnej existencie.

Podobne sú na tom heterosexuálni veriaci štyridsiatnici, ktorí nutkavo veria tomu, že Boh či spoločenstvo im musia nájsť vytúženú životnú lásku, bez ktorej ich život nemá zmysel, neprináša radosť ani naplnenie. Pri opakovaných neúspechoch unikajú pred svetom a uzatvárajú sa do seba a ani im nenapadne premýšľať nad tým, či a čím (vnútorným nastavením, vysokými nárokmi, predsudkami, negatívnym hodnotením prítomnosti a nerealistickým zbožšťovaním a nalinajkovaním predstáv o budúcnosti, pasivitou, nízkou mierou sebareflexie a ochotou pracovať na sebe kvôli sebe atď.) vlastne nie sú príťažlivými pre okolie. Oni však nutkavo a nevyvrátiteľne veria tomu, že ich život je nezaujímavý, nenaplnený a i oni sami sú pre okolie nezaujímaví kvôli stavu "slobodný." A Boh to má zmeniť postavením krásnej veriacej ženy do cesty s očakávaním spásonosného prínosu.

Nutkavé myšlienky môžu ďalej ovládať ľudí s pocitom osobnej chudoby a potrebou byť nechutne bohatý, s pocitom neúspešnosti s potrebou sa ukázať, aby im mohol každý závidieť.

Zaznamenávame tiež odpor k menštruácii, polúcii, pohlavným orgánom opačného pohlavia alebo problémy v sexuálnom spolužití dvoch partnerov s vyčítajúcimi či zúzkostňujúcimi otázkami typu – ako to mám robiť, prečo to mám robiť, ak necítim potrebu či zažívam bolesť, nie potešenie, prečo tak často, prečo pri svetle, prečo takto či onako, keď mne sa to takto hnusí a podobne.

Pritom podstatné je, aby som robil to, čo skutočne chcem ja a nie niekto iný..., aby keď niečo nechcem, aby som si to vedel veľmi dobre obhájiť sám pred sebou..., aby som bol ako veriaci či člen konkrétnej cirkvi skutočne šťastný, motivovaný, hnaný dopredu a naplnený a aby som sa nebál zmeniť názor či pustiť niečo, čoho sa tak urputne držím, mysliac si, že ma to zachraňuje, no v skutočnosti ma to ničí. Tým môže byť idealizovanie si partnerského vzťahu s predstavou, že na sebe nemusím nič meniť a že len partnerská láska je dokonalá a uzdravujúca..., ale aj presvedčenie o tom, že odopieranie si niečoho, po čom bytostne túžim, sa na mne nikdy negatívne nepodpíše.

Dobré je tiež dokázať rozlišovať zdravé prežívanie viery od toho patologického vrátane identifikácie obsesií a úzkosti, negativity či odporu prameniacich z takého uchopenia náboženstva, života v cirkvi, ktoré je nakoniec ohrozením duševného zdravia a udržateľnosti zdravých vzťahov.

Inak nič z toho, čomu verím a pre čo sa tak obetujem, nestojí za môj vnútorný úpadok a nemá zmysel v tom pokračovať.