Reakcia na rozhovor o založení podcastu o sexuálnej výchove

Reakcia na rozhovor: Založili podcast Sexuálna výchova: Ak sa mladí nerozprávajú o sexe, trpia ich vzťahy.

Sexuálna výchova nie je iba o tom a nemá byť iba o tom, ako povedať: "Nie," dokázať vyjadriť, čo sa mi v sexe páči a čo nie, kedy a ako mať prvý sex, zdôrazňovať, že sex musia mať deti bezpečne a inak je jedno ako, kedy a s kým, alebo že potrat je pre mladú nepripravenú ženu najlepšie riešenie.

Cieľom sexuálnej výchovy nestačí byť otvorený. Sexuálna výchova je sprevádzanie, formovanie, čo nemôže robiť každý alebo s akýmkoľvek morálnym kreditom. A nakoľko za formovanie a smerovanie fyzicky nedospelých detí sú zodpovední predovšetkým rodičia týchto detí, oni majú byť v prvej línii sprevádzania aj v sexualite. Po osemnástom roku života dotknutých už do tohto procesu môžu vstupovať aj iní ľudia, ideálne v tom prípade, ak čerstvo dospelí sami žiadajú o pomoc či vedenie, lebo cítia, že majú problém alebo im ešte niektoré veci nie sú jasné. V tomto veku je už ale väčšine mladých ľudí takmer všetko jasné a skôr sa riešia problémy, s ktorými sa nepočítalo alebo ktoré sú náročnejšie na zvládnutie napriek osvojenej teórii.

Učitelia tiež môžu pri sexuálnej výchove v rámci niektorých predmetov zohrať istú rolu, ale potrebujú to robiť veľmi opatrne skôr ponúkaním faktov, skutočne objektívnych informácií podaných adekvátne veku dieťaťa. Niekedy stačí, ak sa do dovŕšenia dospelosti deti povzbudzujú k tomu, aby zdieľali všetko, čo sa v ich duši, na ich tele alebo v ich vzťahoch s inými deje a aby sa nebáli vyhľadať pomoc v prípadoch, kedy doma nie sú vypočuté.

Dovtedy im o intímnych záležitostiach s rešpektovaním ich vývinu, s vedomím, že ide o proces majú rozprávať a pripravovať na nich ľudia, ktorí majú s deťmi vytvorený intímny vzťah. Pretože iba oni vedia kedy a rozhodujú o obsahu a forme zdieľaného šitých na mieru.

Určite je však dobré hovoriť všeobecne o javoch ako je menštruácia, erekcia, ejakulácia, polúcia, ako dochádza k oplodneniu, o rôznych gynekologických či urologických záležitostiach, sexuologických problémoch, ako je sexuálna závislosť, pornografia, masturbácia, sexuálne úchylky, sexuálne zneužitie, znásilnenie, pohlavné choroby, dopady nezriadeného sexuálneho života na dušu a nové vzťahy, neheterosexualita atď. Minimálne o neheterosexualite sa často nehovorí objektívne alebo sa pri tejto téme deťmi iba manipuluje neodbornými tvrdeniami, preto je obzvlášť nebezpečné, aby sa z procesu sexuálnej výchovy vynechávali rodičia a dieťa by mali poúčať externí "všehoznalci" pozývaní do škôl alebo by sa dieťa malo iba posadiť pred počítač kvôli sledovaniu podcastov.

Sexuálna výchova má úplne inú podstatu, ako sa prezentuje v rozhovore. Nemala by byť rukách niekoho, kto nemá s dieťaťom žiaden vzťah, pri kom nemáme žiadnu kontrolu toho, čo bude rozprávať a do akej miery budú výpovede zafarbené subjektívnymi postojmi, osobnými skúsenosťami či ideologickými motívmi.

Nakoľko každé dieťa je iné a každá rodina má iné hodnoty a predstavy o tom najvhodnejšom sexuálnom správaní svojich detí, cielenou skupinou edukácie v oblasti sexuálnej výchovy preto potrebujú byť rodičia. Dospelí by už totiž nemali mať problém filtrovať, vyberať si z kvanta informácií podstatu pre seba a aktuálnosť pre svoju rodinu, vnímať vypočuté ako postoj niekoho, nie záväzok, ktorý musím splniť, inak nie som normálny (ako to napríklad vnímajú deti).

Podpora a vedenie detí nebude mať bez informačnej podpory a vedenia rodičov žiaden pozitívny efekt alebo len minimálny. Táto podpora však má mať charakter individuálneho prístupu odborníka, nie zapálených slečien či dám z internetu bez adekvátneho vzdelania a bez kontroly.

Rodičia by mali sami od seba chcieť konzultovať svoje postoje, správanie detí a ich vedenie aj v sexualite, ale na to je nevyhnutný osobný rozhovor na poznanie cieľa rodičov a zhodnotenie doterajšieho vedenia, ktorá si vyžaduje alebo nevyžaduje zmenu. Jedným z kritérií potreby zmeny môže byť aj správanie či spokojnosť dieťaťa, ako aj jeho ochota sa rodičom zdôverovať. Dospievajúce dieťa rado využíva právo na súkromie a zároveň to súkromie potrebuje, preto proces formovania a vôbec poznania všetkého, čo na dieťa môže kedy číhať, musí byť včasný, dôsledný a dynamický. Iba vtedy môže rodič byť spokojný, že dal dieťaťu čo najviac, pripravil ho na čo najviac situácií, s ktorými sa môže aj v sexualite stretnúť bez nutnosti výrazne zasahovať do jeho súkromia vtedy, kedy to súkromie už dieťa vyžaduje.