Príbeh Jozefa

04.07.2018

Volám sa Jozef, mám 28 rokov, som katolík a som homosexuál. Znie to dosť paradoxne, ale, áno, je to tak. Môj životný príbeh som ešte asi nikomu celý nerozprával. Koho by to v dnešnej dobe zaujímalo. Každý má dosť svojich problémov.

Narodil som sa do veriacej rodiny. Mama so mnou mala veľmi náročné tehotenstvo. Náročné to bolo pre ňu aj po pôrode, keďže sa musela hneď sťahovať do úplne cudzieho mesta a prostredia. Mama sa totiž presťahovala k môjmu otcovi a k jeho rodine, v ktorej to bolo veľmi ťažké. Nemala tu nikoho. Dosť náročná situácia a popri tom ešte vychovávať dieťa. Staval sa dom a na mňa nejako nezostával čas. Z detstva si toho pochopiteľne veľa nepamätám. Iba nejaké útržky. Spomínam si ale, že vždy som bol veľmi rád, keď ma otec nosil "na koníka." Dokázal by som sa nosiť aj hodiny, len môjho otca by z toho asi seklo v krku. To je asi najkrajšia spomienka s mojím otcom. Niekedy si so mnou robil aj domáce úlohy. Keď som ale niečo nevedel, tak bolo veľa kriku. Bolo mi lepšie s mamou. Pri nej som sa cítil najbezpečnejšie.

S rodičmi som nikdy nemal vytvorený nejaký blízky vzťah. Nikdy sme sa nerozprávali medzi sebou o tom, čo nás trápi alebo z čoho máme radosť. V škôlke a škole to pre mňa tiež nebolo jednoduché. Vždy som bol ten, ktorý bol vyčlenený z kolektívu. Vysmievanie bolo na dennom poriadku. Nenávidel som to tam. Chalani ma nikdy neprijali medzi seba ako rovnocenného. Nikto z nich sa so mnou nechcel priateliť. Skôr som sa rozprával s dievčatami. Celkovo som pre rovesníkov nebol dosť dobrý, aby so mnou trávili čas. Takže stále som sedel iba doma.

Príťažlivosť k rovnakému pohlaviu som začal pociťovať už na základnej škole. Chalani sa pozerali po dievčatách, no ja som sa pozeral po nich. Nejako som to neriešil. Na strednej škole som padol do závislosti na masturbácii. Bol to môj únik z reality. Aspoň tam som mohol mať pred sebou nahého atraktívneho chalana, po ktorom som vždy túžil. Aj keď iba virtuálne. Takto sa to so mnou ťahalo dlhé roky. Nemal som nikoho, komu by som sa mohol zdôveriť. Bolo pár dievčat, ktoré to o mne vedeli, ale nedokázali mi nijako pomôcť. Mysleli si, že bude pre mňa najlepšie nájsť si chlapca. Veľakrát som rozmýšľal všetko toto trápenie ukončiť.

V 24 rokoch som pozbieral všetku odvahu a navštívil kňaza našej farnosti. Na moje veľké prekvapenie ma prijal s otvorenou náručou a vôbec ma neodsudzoval. Dodnes je mojím úžasným spovedníkom. Odporučil mi duchovné obnovy, ktoré organizuje iný kňaz a ktorých sa zúčastňujú mladí ľudia ako ja. Bol som na dvoch takýchto duchovných obnovách, ktorých sa zúčastnilo pár vzácnych ľudí. Bolo zaujímavé stretnúť niekoho, kto ma dokáže úplne vo všetkom pochopiť, keďže prežíva to isté, čo prežívam ja. A takisto, kto nechce viesť aktívny homosexuálny život, ale chce prežiť svoj život s Ježišom. Dodnes som s niektorými ľuďmi v kontakte. Občas si napíšeme alebo sa aj stretneme.

Stále u mňa nie je naplnená túžba po pravom mužskom priateľovi. Pravdou je, že takéto priateľstvo mi nemôže dať homosexuálne orientovaný človek, pretože on sám ho potrebuje dostať. Prosím Boha o takéhoto priateľa. Boh to so mnou nemá vždy ľahké, keďže väčšinou chcem, aby to šlo podľa mojich predstáv a nie podľa Jeho vôle. A nie je to ľahké ani preto, lebo mám strach spoznávať nových ľudí. Bojím sa, ako na mňa budú reagovať a či ma príjmu medzi seba. Mám strach hlavne z chalanov. Obdivujem ich pre ich mužnosť, ktorú som ja nikdy nemal. Cítim sa v ich spoločnosti ako ten najmenší človek na svete.

A ako to je s mojimi rodičmi a so mnou dnes? Mama to o mne vie. Nie je to pre ňu ľahké, čo ja, samozrejme, chápem. Ani pre jednu stranu to nie je jednoduché. Otec k tomu ešte začal pred viacerými rokmi piť, takže s ním je to niekedy dosť ťažké. Nikdy na nás nezdvihol ruku, ale nadávky boli dosť časté. S otcom sa pozdravíme, prehodíme zopár slov, a to je všetko. Nejaké pokroky však pomaly nastávajú. Napríklad - otec ma nikdy nezobral na hokej, tak som po 27 rokoch zobral ja jeho. Viem, že to bolo preňho vzácne, hoci on, rovnako ako ja, nevieme prejavovať svoje pocity navonok. On to o mne nevie. Teda možno aj vie, ale bojí sa ma to opýtať. Ešte mám mladšieho brata, ktorému som to povedal. Berie to úplne normálne, hoci sa na tému Homosexualita nechce veľmi rozprávať.

Nikdy som nemal vzťah s chalanom. Bolo to aj vďaka Bohu, spomínaným duchovným obnovám a Svetovým dňom mládeže v Krakove. Žijem sviatostný život. Sviatosť zmierenia prijímam každé dva týždne a Sviatosť Eucharistie tak často, ako sa len dá. S Božou pomocou už vyše 7 mesiacov žijem v čistote. Pokušenia, samozrejme, prichádzajú každý deň, ale teraz už viem, že na ne nie som sám. Ježiš zomrel na kríži za každého jedného z nás. Každý deň sa modlím. Ďakujem za každú jednu maličkosť vo svojom živote, za každého jedného človeka, ktorého mi Boh posiela do cesty. Je veľmi dôležité naučiť sa aj ďakovať, nielen prosiť. Takisto nechávam vo svojom živote voľnú ruku pôsobeniu Ducha Svätého. On je vždy tou najlepšou navigáciou, aby som vedel, akou cestou sa mám uberať. Modlím sa za vás všetkých.