Prečo si všetci gejovia nezaslúžia legislatívnu podporu komunitných a individuálnych požiadaviek?

10.06.2019

Počas niekoľkých rokov som sa usiloval o zmenu pohľadu spoločnosti na homosexuálnu komunitu (nie však často s dehonestujúcim a škatuľkovacím označením "LGBTI" s jej kultúrou a ideológiou) a zmenu pohľadu homosexuálnych jednotlivcov na seba samých. Moje texty bez akýchkoľvek pro-gay či anti-gay manierov poukazovali na rôznorodosť príčin i žitia homosexuality každého človeka a vyzývali na podporu homosexuálnych jednotlivcov:

- ktorí z rôznych dôvodov (už) nežijú v homosexuálnom partnerstve.

- na ktorých sa zabúda v LGBTI a prehliada ich aj spoločnosť pre jeden z dvoch dôvodov - 1. Načo by sa nimi zaoberala, ak nevystrkujú rožky. 2. Nie sú ako tí homosexuáli, ktorých vidno a o ktorých vieme; sú divní.

- ktorí potrebujú zažívať živé priateľské putá (učiť sa žiť kvalitný a úprimný vzťah s iným človekom a čerpať z neho) a niekedy aj kvalitnú a dostupnú psychoterapeutickú podporu.

- ktorí potrebujú vidieť nádej a zmysel iného spôsobu života, zažívať v ňom naplnenie.

Homosexuálny partnerský vzťah totiž nie je všetko a nerieši všetko a niekto ho už zažiť ani nemôže či nedokáže. Nič nerieši prehliadanie skutočných potrieb človeka alebo poskytnutie všetkého, o čom kričia jeho samozvaní zástupcovia, len aby sa už zapchali vplyvné ústa, na strane ktorých stojí právo. Nič nerieši obchádzanie ľudí kvôli ich nedotklivosti a ani nechať sa obmäkčiť emocionálnym vydieraním. Úcte, rešpektu a nápadom, ako skvalitniť životy homosexuálnych jedincov, predchádzajú časté a dlhé rozhovory s ľuďmi, ktorí už vnútorne dospeli, pretože len vtedy môže byť rozhovor plodný. Nezrelosť tolerujem, ale nepokloním sa pred ňou. A samozrejme, nebyť necitlivý, nechcieť homosexualitu liečiť ani uzdravovať náboženskými rituálmi.

Počas rokov existencie v homosexuálnej komunite som si nemohol nevšimnúť:

- s koľkými problémami zápasia homosexuálne orientovaní ľudia.

- že LGBTI skupiny im neposkytujú odpovede ani skutočnú podporu v autentickom napĺňaní potrieb.

- že tieto problémy v minimálnej miere súvisia s intoleranciou okolia či túžbou po registrovanom partnerstve.

- že nedostávajú adekvátnu alebo žiadnu spätnú väzbu za svoje správanie.

- že prostredia, v ktorých sa im dostáva najväčšieho priestoru, sú významne degenerujúce.

Veľká časť homosexuálnej komunity žije v kolotoči lží a prázdnoty. Dávno dospelý muž, ktorý potrebuje dostávať a nie je pripravený dávať, prípadne ani nepociťuje potrebu dávať, musí byť z pohľadu LGBTI úplne vnútorne v poriadku, lebo len tak sa dokáže "naštartovať" a byť vmanipulovaný do ideologických plánov iných skupín. Väčšina homosexuálov sa však netúži zapájať do politických aktivít a svoje životy si väčšinou neplnohodnotne odžijú či pretrpia s partnerom i bez neho (v stave single iba zriedka bez sexu, väčšinou s kamarátmi s "výhodami" alebo náhodným sexom vďaka Grindru, čím sa postupne vnútorne vyprázdňujú). Po 40-tke sa zvyknú pýtať: "Čo je to šťastie, ak návod LGBTI ma šťastným neurobil?" Nie je to len vinou preferovaného spasiteľa dnešných mladých gejov - LGBTI skupín, ale je to aj tým, že veľa ľudí dnes chce byť rýchlo a slepo šťastná a nedokáže ich robiť šťastnými samotná cesta, ktorá za skutočným šťastím nikdy nebola a nebude vystlaná ružami alebo ružami bez tŕňov.

Teším sa však tomu, že už aj homosexuálni kresťania si prestávajú myslieť, že roky opakované náhodné sexuálne stretnutia sú lepšie ako legitímny životný aj sexuálny partner v jednom (pretože to prvé vnímali ako pád, to druhé ako neprípustné zlyhanie). Áno, viem, čo som teraz napísal, avšak viem prečo. Len otázka znie, prečo ten legitímny životný aj sexuálny partner nie je na dlhú dobu iba jeden. Gejovia po 40-tke by vám o tom vedeli rozprávať veľmi dlho a pútavo. A tiež sa teším tomu, že na to takmer vždy skôr či neskôr prídu aj sami.

Verejná mienka sa už zjednotila v tom, čo je homosexualita a akí homosexuáli dostanú od mladej generácie podporu, a celkovo v obraze o tom, akí homosexuáli sú normálni, uvedomelí a statoční. Žiaľ, tento obraz prenikol aj do cirkví, ktoré téma rozdeľuje a ktoré sú tlačené do prijatia a propagácie Boha ako Otca žehnajúceho homosexuálnym párom. Lebo len taký boh je dobrý. Ale nie je to už skutočný Boh.

V takomto prostredí sa moje pohľady a snahy strácajú ako výkriky do prázdna. Naše Slovensko je preateistickou krajinou. Nielen teraz, ale od začiatku môjho pôsobenia zrejme nemalo zmysel venovať sa danej téme verejne, ale som rád, že súkromne môžem byť v kruhu priateľov, do ktorého pozývame každého.

Bol by som veľmi rád, keby homosexuáli, ktorí sú politicky a spoločensky aktívni, boli pravdiví pred sebou i pred oslovovaným davom, keby vychádzali z hĺbky svojej duše, nie z povrchu, a keby hovorili za seba, nie za to, za čo sa môžu skryť.

Na portáli pre mladých ľudí sa zdieľal oznam o tom, že Slovensko dalo prísľub OSN podporiť homosexuálne registrované partnerstvá.

Do piatich rokov budeme mať registrované partnerstvá, Slovensko odkázalo OSN

Na základe reakcií čitateľov som si uvedomil, že vlastne mladí ľudia sú selektívne horliví, niekedy a pri niektorých problematikách sa neboja búriť a excituje ich, ak médiá vykreslia nejaký prejav ako intoleranciu. Hoci nepotrebujú skúmať, pýtať sa, rovno bojujú..., napriek tomu si myslím, že je to prejav srdca na správnom mieste, pretože média im každý prejav pri homosexualite podsúvajú ako intoleranciu a tá skutočne nemôže byť akceptovaná. Veľmi to vystihovali slová jedného čitateľa: "Láska je a vždy aj bude silnejšia ako nenávisť." Otázka tiež znie, ako má vyzerať tolerancia a kde má hranice. Mladí ľudia dnes nepoznajú homosexualitu a ťažko sa im verí tomu, že aj iný neodmietavý prístup k nej môže byť správny a niekedy dokonca správnejší, a to nielen z náboženského hľadiska. Intuitívne a pod jemným, ale permanentným tlakom médií však cítia, že homosexuálov treba presvedčiť o jednom správnom prístupe k homosexualite a hoci ani homosexuáli skutočne nepotrebujú registrované partnerstvá, ich dosiahnutie prinesie šteklivý pocit zadosťučinenia a zapchá ústa každému, kto by pri nich v budúcnosti chcel moralizovať, ak sa predsa len rozhodnú držať svojho partnera za ruku na ulici alebo dať mu bozk na ústa. A takisto už nebudú musieť uvažovať o svojom vnútornom svete a zranenej mužskosti. My už automaticky bojujeme za homosexuálov bez rozmýšľania o tom, čo by pomohlo skutočne všetkým, čo vlastne prežívajú, ako sa správajú a pod. Teda bojujeme za nich, ale vôbec nevieme, kto sú, ako žijú, čo cítia, čím si prešli, čo ich ovplyvnilo a čo potrebujú naozaj. Ťažko povedať, či je to dobré, ale určite to nahráva davovému šialenstvu LGBTI. Lebo dnes už veľa dôvodov na politický boj pri homosexualite v modernej spoločnosti nie je, ale predsa to ženieme do extrémov, aby sme z každej situácie vyťažili maximum, zdvihli Slovákov zo stoličiek a pozvali ich do boja za správnu vec. Je jedno, že nepoznáme homosexualitu. Je jedno, že to nie je za všetkých a že to urobí aj veľa zla. Jednoducho, to sme my; rýchlo sa necháme oklamať a radi robíme to, čo robia iní ľudia. Ani za navonok šľachetné veci sa nedá bojovať lžou tak, aby dosiahnutie cieľa skutočne prinieslo pokoj a šťastie.

Keďže dokonca ani samotní mladí homosexuáli nevidia a tak skoro ani nebudú vidieť do hĺbky skutočné problémy a potreby homosexuálnych osôb, kĺzaním po povrchu môžu takisto nadobudnúť pocit, že sa im aj iným ľuďom s homosexuálnymi sklonmi deje krivda, že sú vlastne nešťastní kvôli svetu, rodine, cirkvám a zlým heterosexuálom. Avšak intolerancia je všade okolo nás a absolútne sa netýka konkrétnej inakosti. A ak chceme podporovať nejakú menšinu, potrebujeme myslieť na všetkých ľudí v nej. Na to, že nie všetci chcú a potrebujú to isté. Že sú ľudia, ktorí:

- potrebujú ísť do hĺbky, a pre ktorých takéto ústupky spoločnosti nepredstavujú žiaden osobný prínos.

- tento cirkus vnímajú ako politický a spoločenský ošiaľ, v ktorom sa konkrétny jednotlivec stráca a v ktorom je zakázané hovoriť o tom, že homosexualita nemusí byť vrodená, že sa stavia na niečom, čo nebolo nikdy hodnoverne preukázané. A keby aj, ako je možné, že sa v kresťanských spoločenstvách totálne vytráca hľadanie Božieho pohľadu na vec a ochota riadiť sa ním? Ako je možné, že sa hľadá čokoľvek, čo ospravedlňuje a nie to, čo oslobodzuje?

- už teraz vidia, že atmosféra v homosexuálnych komunitách je dosť kritická. Mnohí mladí ľudia s homosexuálnymi sklonmi si ubližujú, šliapu po sebe a svojej hodnote, ponižujú jeden druhého, nútia iných byť neautentickí, uveriť tomu, že o hodnote a záujme o nich môže byť reč, až keď splnia podmienky dané komunitou a zvnútornené jej uvedomelými a ničím neobmedzovanými členmi.

Osobne ma najviac trápia prejavy intolerancie a vnútornej nezrelosti medzi mladými mužmi s homosexuálnymi sklonmi a duševný diskomfort, ktorý nepotrebujú alebo nemajú kde riešiť. Oni nepotrebujú nevšímavú a intolerantnú spoločnosť; dokážu sa navzájom ničiť aj sami, ubližovať sebe a iným. A tento stav z niečoho pramení. Z niečoho hlbokého, čo začalo už v ich detstve.

Registrované partnerstvá na Slovensku očakávam. Už sme nie raz pri hlasovaní ako národ dokázali svoje liberálne ladenie a sme tiež súčasťou európskeho spoločenstva, v ktorom nechceme/nemôžeme byť pozadu. Každý s iným pohľadom je pozadu. Toto sa dnes razí už medzi deťmi a toto formuje nielen našich politikov a dvíha im preferencie. Ľudia chcú niečo nové. Kašľať na to, čo tu bolo. Chcú, aby všetko, čo je už bežné v zahraničí, prišlo aj k nám, lebo je to vôňa nového nekonvenčného a podľa prvého dojmu aj šťastnejšieho sveta, v ktorom si každý môže robiť, čo chce a žiť, ako chce. A už keď môže, prečo v tom nemať legislatívnu podporu? Prečo nevyužiť dobu, ktorá mnohým novotám a sociálnym konštruktom praje aj politicky? Pokiaľ by totiž nepriala, budeme kričať pre porušovanie ľudských práv a obmedzovanie osobnej slobody. Kašľať na to, že realitu už nikto podrobne neskúma, lebo vzťahy medzi ľuďmi by boli vraj aj tak horšie ako v minulosti, mnohé prieskumy sú manipulované a koho by aj tak zaujímal dopad vážnych politických rozhodnutí, ak každý dostal a žije to, čo chcel? Nachádzame sa v dobe, v ktorej sa isté veci robiť a podporovať jednoducho majú či musia a je zbytočné sa zamýšľať nad tým, nakoľko je to osožné pre tých či iných ľudí. Veď zamýšľajú sa len večne nespokojní ľudia, ľudia odmietajúci progres. To však hovoria tí, ktorí nevedia, čo je progres, odmietajú niesť zodpovednosť, ako aj o homosexualite rozhodujú tí, ktorí nevedia, čo je homosexualita. Stačí, že majú moc a vplyv a stačí, že presadia svoje vízie lepšieho sveta. Lepšieho však pre koho?

Zamyslel som sa nad tým, ako má registrované partnerstvo, ktoré je len prvým krokom k ďalším požiadavkám, vlastne vyzerať. Kto to určuje? Našiel som niekoľko rokov staré video, v ktorom sú Škóti žijúci vo švédskej trojke, alebo teda inak - traja homosexuáli zdieľajúci jeden byt a jednu posteľ a sú verejným, nielen mileneckých triom. Pretože si v tom čase zamýšľali aj zaobstarať deti, z čoho usudzujem, že svoj zväzok povýšili na partnerstvo a príbuzné ženy boli ochotné im ich vynosiť alebo aspoň darovať svoje vajíčka. Títo muži hovorili, že sa na nich ľudia pozerajú čudne, ale že im je to jedno, pretože sa milujú všetci traja a majú právo byť šťastní v trojke. Skutočne, je to ich vec a keby im v tom niekto bránil, mohol by byť považovaný za konzervatívneho, nemoderného, ubližujúceho a napádajúceho ich slobodu a ľudské práva. Zaspomínal som si na to, ako sa tak niekedy ľudia dívali na verejne známy homosexuálny pár. Dnes sa už takto dívať môžu len na troch mužov držiacich sa za ruky, len neviem, či oprávnene, pretože očami dnešnej verejnej mienky je to právo a šťastie človeka, ktorý si nevyberá, koho bude naraz milovať, s kým bude chcieť spoločne žiť a mať s ním sex a čo všetko o ďalších dvadsať rokov určite požehná aj Boh, len ešte musíme počkať, kým dozrejú ľudia i On do vyššieho stupňa tolerancie a legislatívnej podpory ľudí, na ktorých sa dnes pozerá krivo alebo ako na druhotriednych.

Video škótsko-švédskej trojky

Ďalej som sa zamyslel nad tým, prečo vlastne má byť podporovaný iba pár mužov či žien v partnerskom vzťahu, ak ľudia sa dokážu milovať, byť si verní a šťastní aj viacerí. A že prečo si legislatívnu podporu zasluhuje práve homosexuálne duo. Po dlhom premýšľaní ma napadlo, že možno v tomto chceme napodobniť plnenie Božieho plánu, v ktorom On sám pri intímnych vzťahoch pracoval práve s číslom dva. A teda napodobniť heterosexuálny pár v sexe, spoločnej domácnosti, rodine. Má to byť stále pár. Na triplety ešte žiadna spoločnosť nie je dostatočne pokroková. Zatiaľ. Na plnenie funkcií rodiny, ktorú si zakladajú osoby schopné vzájomne plodiť dieťa, stavať na biologickom pute, dnes môžeme zabudnúť. Dôležitejšia je podpora napodobňovania a improvizovania. A je aj celkom jedno, že práve tá pôvodná rodina má problém udržať sa pokope a zišla by sa jej podpora. Toto už nikoho nezaujíma, nikoho neohúri a nepredá sa to tak dobre ako príbeh dvoch alebo troch mužov, ktorí bojujú za svoju lásku a za svoje šťastie.

A prečo práve homosexualita? Lebo sa jedná o dospelých ľudí a nepohoršuje tak, ako iné sexuálne preferencie, kde by nešlo o dospelých ľudí alebo iba ľudí. Človek si nevyberá, čo ho sexuálne priťahuje, ale iba niektorí ľudia s niektorými sexuálnymi odchýlkami majú právo zažiť aj legislatívnu podporu.

Ministerka kultúry Laššáková zlyhala, a tak sa začali mobilizovať ľudia, ktorí hľadali sponzorov na podporu dúhových vecí a farebnej kultúry. Myšlienku podporila najväčšia slovenská banka a peniaze od dobrovoľných darcov sa pomaly sypú na účty Dúhového Pride Bratislava, Iniciatívy Inakosť a divadla Nomantinels, pretože tie a iba tie pomáhajú zlepšovať život LGBTI ľuďom na Slovensku. Búrajú bariéry a približujú menšinu slovenskej verejnosti. Tí, ktorí skutočne chcú skvalitniť životy nie LGBTI ľuďom, ale osobám s homosexuálnymi sklonmi s ohľadom na ich rôznorodosť a skutočné potreby, si už podporu nezaslúžia, ani žiaden verejný priestor.

Slovenská sporiteľna spúšťa zbierku pre LGBTI projekty, informuje mladý redaktor pro-gay orientovaného a selektívne objektívneho portálu Refresher.sk Daniel Mikolášik.

Podporiť finančne farebnú kultúru? Nech sa páči.

Škoda, že Inakosť, Gay Christians Slovakia a ďalšie farebné spolky a združenia nepodporujú všetkých homosexuálov a škoda, že homosexuálov nepodporujú svojimi projektmi tak, aby z nich mohli vyrásť skutočne vzácne a silné osobnosti, tolerantní a zrelí ľudia. Nepoznám jeden projekt, v ktorom by sa kládol dôraz na vnútorný rast a psychologickú podporu takto orientovaných ľudí, v ktorom by sa rešpektovala inakosť žitia homosexuality a kládol by sa dôraz na morálny kredit. Pretože aj mladý gej je len muž a potrebuje rásť za rovnakých podmienok ako ktorýkoľvek iný muž. Každý otec mi dá za pravdu, že to nešlo len hladkaním, ale aj tvrdou prácou, pokorou aj cez slzy, učením sa sebadisciplíne a nesením následkov za chybu s povinnosťou ju napraviť, ako to len šlo. Takto sa formovali vzácni muži bez ohľadu na ich sexuálnu preferenciu. Muži, ktorí mohli byť opornými bodmi našej spoločnosti, strážcami hodnôt a morálky, vnímavými hľadačmi pravdy a citlivými zvažovateľmi nových prístupov s ohľadom na následky. Títo muži sa nie raz obetovali pre vyššie dobro a za všetko, v čom boli presvedčení. Pretože keď sa každý budeme oháňať svojimi právami (ktoré v skutočnosti už ani nie sú našimi právami, ale osobnými presvedčeniami, pretavenými do masových politických bojov s krycím názvom: Vášnivý boj za krásne veci), hlava-nehlava infantilne-neinfantilne, aký svet vybudujeme? Nastavovať si zrkadlo a nešíriť nenávisť voči iným skupinám ľudí sa dnes mladým homosexuálom neodporúča... Je potrebné držať spoločnosť pri tejto problematike vo vedomí, že homosexuáli trpia kvôli nej. Všetky sily treba vynaložiť na boj s inými ľuďmi - aj za cenu degenerovania vlastnej osobnosti, znecitlivenia vlastného svedomia a ignorovania výkrikov vlastnej duše.