Prečo liberálnych Čechov dráždi kampaň LGBT+ lobistov Manželstvo pre všetkých?

14.08.2021

Nasledujúce riadky sú vlastne pohľadom diskutérov pod článkom SME.sk - "Je to vulgárna a agresívna debata. Českí gejovia sa chcú sobášiť, politikov to dráždi" a Citlivých tém.

Prečo liberálnych Čechov dráždi kampaň LGBT+ lobistov Manželstvo pre všetkých?

Možno aj kvôli tomu, že ide o šikovný lobistický ťah aktivistov; "bábkových mienkotvorných hercov" môcť urobiť si ďalšiu čiarku na pomyselnú stenu úspechu, nie však aktuálna, široko využívaná a prospešná požiadavka zdola. Alebo úspech sa stane hrejivým pocitom, že "sme krytí, sme už legislatívne normálni." Otázne je pre koho.

Možno ani tým politicky najaktívnejším osobám nedošlo, že týmto úspechom nemusia zbaviť dotknutých nepríjemnej nálepky, že provokovaním, neochotou myslieť aj na iných, na následky, na budúcnosť, nie pokojnými vecnými argumentmi si viac škodia a že homosexuálne manželstvo nie je záruka zastavenia nenávistných prejavov ľudí, ktorí útočia nielen na homosexuálov. A pritom už dnes máme nástroje, ako chrániť v demokratickej spoločnosti akúkoľvek netrestnú odlišnosť. Tiež máme nástroje, ako viesť deti v sexuálnej oblasti a ako aj z homosexuálov vychovávať vzácne, empatické, tolerantné osobnosti, ale o toto až taký veľký záujem spoločnosti nie je. Len dať im čo chcú, nestarať sa o pôvod ich problémov, o skutočné problémy, nie relatívnu intoleranciu spoločnosti a mať s nimi pokoj. V popredí zostávajú nezmyselné a zbytočne vyhrocované boje, ktoré očkujú mladých ľudí nenávisťou, túžbou po pomste, intoleranciou či preventívnou averziou na iný postoj.

Homosexuáli sa možno domnievajú, že ak spoločnosť uzná ich manželstvo, dá to zväzku gayov a lesieb náležitú váhu a dôstojnosť. Toto je utópia, lebo manželstvo samotné už túto dôstojnosť vo veľkom stráca. Už nie je čo z tohto inštitútu vyťažiť, lebo je do veľkej miery vyprázdnený od tradičného vnímania. Je viac než zrejmé že status či atraktivitu manželstva sa nepodarí posilniť ani finančnými príspevkami pre manželov napr. na prvé dieťa a už vôbec nie tým, že sobášiť sa budú môcť aj homosexuáli. Existuje príliš veľa zmien: mení sa sexuálne správanie, mení sa vek rodičov pokúšajúcich sa o prvé dieťa, mení sa rola ľudí vo zväzkoch rozličného charakteru a mení sa aj pohľad spoločnosti na iné formy rodiny.

Pri doterajších skúsenostiach s homosexuálnymi partnerstvami to nevyzerá tak, že by homosexuáli šli heterosexuálnym párom príkladom v udržovaní si kvality, stability a perspektívy vzťahu. Akurát o tom vieme menej, menej sa hovorí o tom, kto je ako gay vo vzťahu a s kým, po rozpade vzťahu z toho nemusia robí haló, vláčiť sa po súdoch a traumatizovať deti rozvodom. Niektorí vnímajú od začiatku svoj vzťah ako niečo otvorené, zábavné, slúžiace na užívanie si. Dokonca väčšina párov spolu nebýva a svoj zväzok nazývajú partnerským vzťahom najmä kvôli tomu, že si rozumejú a majú spolu pravidelný sex - teda obdoba heterosexuálnych párov, ktoré dnes necítia potrebu mať na to nejaký papier.

Už len to, že spoliehať sa na slovo chlapa či spoliehať sa na vernosť, "kým nás smrť nerozdelí," znamená koledovať si o veľký malér, je zdvihnutým hroziacim prstom, aby sme sa konečne spamätali a začali veci robiť inak. Z tohto pohľadu sú aj boje za homosexuálne manželstvá úplne nezmyselné, zbytočné a energiu, čas i peniaze je potrebné vrážať inam.

Aktivisti veľmi citlivo zvažujú, ktorá taktika bude na dosiahnutie cieľa najefektívnejšia. Kiež by viac zvažovali, či morálka, dobro druhých a celej spoločnosti nebola cesta, ako zmeniť svoje, údajne stále negatívne vnímané postavenie v spoločnosti.

Nároky sexuálnych menšín sa presadzujú cez emotívne príbehy a odporcovia sú vykresľovaní ako zaostalí a agresívni. Argumenty žiadne.
Pritom nikto z obhajcov homosexuálnych zväzkov nezodpovedal kľúčovú námietku: prečo by mala byť (akákoľvek) legislatívna úprava postavená na (v istom momente intenzívnej) emócii dvoch (o chvíľu sa bude tlačiť aj na väčší počet) ľudí? Na manželstvo podľa nich stačí romantické partnerstvo, v ktorom je sexuálna aktivita len podporujúcim spríjemnením. De facto je potom diskriminujúce všetko - nielen obmedzovať manželstvo na dve odlišné pohlavia, ale aj na dve osoby. Veď už teraz máme postupne sa rozrastajúcu skupinku ľudí, ktorí sa snažia presvedčiť seba aj okolie, akí sú šťastní vo viacpočetnej skupinke.

Voči tomu sa tradičné manželstvo principiálne líši, pretože hovorí o permanentnom, exkluzívnom vzťahu - telesnom, emocionálnom a duchovnom pute, pre ktoré je charakteristická duševná i pohlavná komplementarita (úplná jednota - jednota vôle a tela). Zo svojej podstaty je manželstvo orientované na plodnosť a teda rodinný život - manželstvo vždy bolo a bude najefektívnejším spôsobom, ako vychovať zdravé, šťastné a integrované deti. Preto ho všetky rozvinuté kultúry zvláštnym spôsobom vždy chránili a vyčleňovali voči iným typom zväzkov.

Ďalším zjavným prvkom homostratégie je presadzovanie tejto legislatívy zvrchu, aktivizmom vlád a súdov. Boli obavy, že referendum by bolo neúspešné alebo aj skutočne bolo, ak sa konalo.

Prečo zrazu robiť zo zväzku muža a ženy niečo obyčajné a nahraditeľné?

Prečo by sme mali meniť legislatívu na základe niekoho aktuálne prežívanej emócie? Manželstvo muža a ženy je pre spoločnosť podstatne prínosnejšie ako akýkoľvek iný voľne zvolený typ spolužitia. Analogicky by som si mohol povedať, že cítim lásku k dvom ženám, automaticky by som mal mať možnosť vziať si ich obe za manželky, aby som nerobil rozdiely, neobmedzoval svoje právo na lásku, neobmedzoval sa v slobode rozhodnutia a vnímania vzťahu tak, ako ho chcem žiť a ako slušný občan platiaci dane by som mal mať nárok na vdovské po smrti každej ženy, ktorú som miloval, ak jej stratou trpím emocionálne aj ekonomicky. Navyše prečo by som mal nejakej žene ubližovať tým, že ju pošlem k vode? Je moja vec, ak sa zvládam plnohodnotne venovať dvom ženám a im neprekáža tento trojuholník. Prečo nemať z milenky plnohodnotnú druhú ženu, ak svojím spôsobom milujem obe? Zatiaľ je to legislatívne nezmysel, lenže pred päťdesiatimi rokmi bol nezmysel homosexuálne manželstvo a plodenie detí bez opačného pohlavia. Dnes si už aj dvaja muži môžu povedať, že čakajú bábätko a všetci sa máme tváriť, že akú sladučkú pravdu hovoria?! Skutočnú pravdu o tom, že len čakajú na to, kedy im ho nejaká žena porodí a odkúpia ho iba ako zdravé za tučnú odmenu už chce počuť málokto. Nenazýva sa to pravým menom - obchodovanie s nenarodenými a potom už narodenými deťmi, ale nazýva sa to tak vznešene - Pomoc či služba neplodným párom vrátane homosexuálnych párov.

Ak z nejakého dôvodu manželstvo muža a ženy štát vyzdvihuje a ten dôvod je principiálny (naraz biologický, emocionálny aj duchovný), nie postavený na aktuálnom subjektívnom prežívaní človeka, má to zmysel a nejaký význam aj pre budúce zdravé fungovanie a prežívanie našej spoločnosti.

Keby sme sa na to pozreli lepšie, svet je plný "diskriminačných" rozhodnutí

Vždy som ako dieťa závidel niektorým rodinám vlaky zadarmo a ako študent ostatným študentom vlaky zadarmo. Musel som to prijať ako fakt, ako zákon. Takisto platiť mestu Bratislava daň ako študent denného štúdia. Obrátil som sa aj na televíziu, no zbytočne, lebo to bolo nariadenie Magistrátu mesta Bratislava a ja predsa nedostanem výnimku. Nechcel som platiť za štúdium, lebo som neštudoval druhú vysokú školu z rozmaru, ale kvôli tomu, aby som si rozšíril kvalifikáciu a lepšie sa tak uplatnil na trhu práce. Nikoho to nezaujímalo a musel som platiť školné, hoci pracovať sa nedalo. Lebo zákon. Neželal som si, aby mi na vrátnici internátu každý deň merali teplotu bezkontaktným teplomerom, lebo sú veľmi nespoľahlivé (pol stupňa Celzia hore-dole), no i tak som to musel podstupovať a občas byť považovaný za potenciálnu hrozbu s vyššou teplotou. Lebo nariadenie kohosi. Neželal som si mať rodičov, ktorí ma vôbec nepripravia na život a kvôli čomu budem potom pätnásť rokov šikanovaný v škole, ale nikto sa ma na to dopredu nepýtal. Toto je len zlomok vecí, ktoré ma obmedzovali, ovplyvňovali môj život mnoho rokov a ktoré iní považovali za to najlepšie pre mňa. Ono to tak býva, že nie všetky zákony sú domyslené alebo že ak nejakým nariadením chceme chrániť jedného, automaticky obmedzujeme iného. No myslím si, že deti nám stoja za obetu v podobe snáh znížiť tak obrovské percento rozvodovosti, nezadovažovať si dieťa ako zvieratko, ktoré si objednám a potom kúpim a pri adopcii uprednostniť vhodný heterosexuálny pár, aby si dieťa zažilo to, aké je to obohacujúce a nenahraditeľné mať milujúcu mamu aj otca.

Prečo nedám žene v práci dvíhať ťažké bremená, hoci ona to chce? Automaticky by som ju tým mal dnes diskriminovať. Ale viem, že na to nemá predispozíciu, vhodnú konštitúciu tela, dostatok svalovej hmoty. Ja viem, že chce, ale môže si ublížiť, alebo ak jej to padne, môže to padnúť na niekoho iného, teda ublíži niekomu inému. Jasné, nechtiac, nechcela zle sebe ani inému, chcela mi dokázať, že môže všetko, ale aj tak vyjadrím svoj nesúhlas s jej chcením a vnímam to ako prejav slobody a videnia nezmazateľných rozdielov a nie svoje svojvoľné upieranie práv niekomu. Zachovám sa ako džentlmen a to bremeno jej zdvihnem, premiestnim, hoci to nie je náplň mojej práce. Prečo nie? Vari ju tým ponižujem? Niečo podobné by mohla robiť väčšinová spoločnosť pri homosexuáloch. Nedať im všetko, čo chcú, pokiaľ to ani nie je vhodný krok, ale pomáhať im skvalitňovať ich životy, brať ich normálne, ako rodinu.

Iste, manželstvo muža a ženy nie je iba o plodení. Sobášia sa aj páry, ktoré už pred sobášom vedia o svojej neplodnosti a sobášia sa aj páry pred či po dovŕšením dôchodkového veku, ktoré už takisto nemôžu mať vlastné deti. Ale aspoň stále majú kompatibilitu pohlavných orgánov! Muž má právo splodiť dieťa aj ako 70-ročný, ale zasa aj dieťa má právo neprísť o otca ako 5-ročné. Možno aj preto to príroda tak vymyslela, že samice/ženy v starobe už nemôžu mať deti, lebo vedela, že na prežitie druhu je u cicavcov predsa len potrebná starostlivosť aspoň jedného rodiča. A pri ľuďoch je to o niečom viac, ako len nakŕmiť a ochrániť pred nepriateľmi, proces komplexného formovania dieťaťa je dlhodobý. To, že človek dnes vie obísť prirodzený zákon prírody napríklad reprodukčnou medicínou, neznamená, že je to vždy na prospech. Úspech je v tomto prípade relatívny, najmä ak v perinatologickom centre potom vidíte tie trápiace sa a umierajúce detičky. Len preto, že niekto chcel ísť silou-mocou proti prírode. A tak namiesto oháňania sa nejakými právami si môžeme pokorne priznať fakt, že dve ženy, samice a dvaja muži, samci nemajú kompatibilné pohlavné orgány a ani keby chceli, nemôžu splodiť potomka (príroda vedela prečo) a tým pádom by si ani nemali nárokovať na povýšenie ich zväzku na status manželstva. To nebráni tomu, aby sa jeden o druhého starali, ako sa o seba starajú neplodné či staršie heterosexuálne páry bez pomyslenia na dieťa. A na to, komu dám svoj majetok môžem myslieť ešte ako zdravý, vitálny, pracujúci - ak som si svojím partnerom a tým, že si to naozaj zaslúži skutočne taký istý.

Argumentovanie všeobecne vyššou mierou rozvodovosti a jedinečnosťou manželstva je čisto účelovým krokom

V realite je manželstvo mŕtvy inštitút. Dnes už neexistuje žiaden spoločenský ani morálny tlak na jeho udržanie. Ľudia už tolerujú vzťahy nadivoko a aj osoby s jedenástimi deťmi s desiatimi ženami dokážu byť uznávané autority. Index rozvodovosti stúpa nielen na Slovensku. Faktom je stále menší a menší záujem o manželstvo, vyššia rozvodovosť a vyšší počet detí vychovávaných v rodinách s jedným rodičom v porovnaní s minulosťou. Realita je nezvratná a mladí ľudia už majú úplne iné nastavenie. Už málokto vníma manželstvo ako niečo posvätné. Je navyše viac vnímané ako forma nejakého daňového alebo iného zvýhodnenia, čo je mínové pole pre partnerov z oboch strán.
Pred nami je enormný sociálny experiment, aký dopad rozpad rodiny bude mať na obyvateľstvo.

Inak odporúčam k téme túto analýzu. Obsahuje aj zaujímavé doplňujúce štatistiky. Napríklad nasledujúce:

"Jedným zo základných ukazovateľov sobášnych tabuliek je tabuľková prvosobášnosť, vyjadrujúca podiel slobodných osôb (15 - 49 rokov), ktorí aspoň raz vstúpia do manželstva.

V polovici 90. rokov by pri zachovaní sobášnych charakteristík zostalo trvalo slobodných mužov (mužov, ktorí do 50. roku života ani raz nevstúpia do manželstva) okolo 28 % a slobodných žien (žien, ktoré do 50. roku života ani raz nevstúpia do manželstva) okolo 24 %. V roku 2018 podiel trvalo slobodných mužov predstavoval 34 % a trvalo slobodných žien 27 %. V tejto skupine sú osoby, ktoré nevyhľadávajú žiadnu formu spolužitia, ale aj osoby, ktoré preferujú iné formy spolužitia, napr. kohabitácie. Tie môžu u mladých ľudí nahrádzať manželský zväzok, a to nielen dočasne."

A neskôr tento tím tvrdí nasledujúce:

"Súčasťou druhého demografického prechodu (od 90. rokov) sú zmeny rodinného a partnerského správania. Tieto zmeny sú charakterizované ako výraz rastúceho individualizmu a deštandardizácie životných ciest. V dôsledku toho sa dominantné postavenie rodiny oslabilo a rozšírili sa iné formy spolužitia.

Štatisticky postihnuteľnou inou formou partnerského spolužitia sú kohabitácie. V porovnaní so situáciou pred začiatkom druhého demografického prechodu, kedy bolo kohabitovanie skôr výnimkou, v období druhého demografického prechodu dochádza k rozširovaniu tohto javu, čo dokazujú údaje zo sčítaní obyvateľov.

Kým pri sčítaní v roku 1991 bolo zaznamenaných 20,9-tisíca kohabitácií, v medzicenzovom období 2001 - 2011 bol identifikovaný ešte dynamickejší nárast, v absolútnych hodnotách z 30,5 tisíca v roku 2001 na vyše 89-tisíc v roku 2011.

Vo všeobecnosti uvedené spolužitia môžu prinášať so sebou ďalšie problémy, často ešte neidentifikované, týkajúce sa partnerských vzťahov, ale aj výchovy detí a ich šancí na neskoršom optimálnom budovaní vlastných partnerských vzťahov."

Riešme zvýšenú rozvodovosť a neospravedlňujme sa tým, že je to už raz tak

Je neskutočne primitívne, ak používame vyššiu rozvodovosť, prípadne násilie v rodinách ako argumenty pre homosexuálne manželstvo. Veľmi by ma zaujímalo, koľko aktivistov by sa dokázalo zriecť jedného rodiča, ktorého rodiča by hodili cez palubu, aby boli progresívni, teda to, čo nanucujú iným, že je to vlastne jedno, kto dieťa vychováva. Mnohí z nich si totiž možno len podvedome uvedomujú, že to, čo im nemohol dať otec, im dala matka a naopak, že vnútorná identita sa im posilňovala a integrita im rástla, ak si pomysleli na to, že títo dvaja ich splodili, lebo sa milovali, ak mohli poznať svoj rodokmeň..., akurát ideologický tlak im to z mysle vytesnil. Takisto násilie je problém násilníka a nie staromódnosti inštitucionalizovaného vzťahu muža a ženy. Mnohí ľudia vo vzťahoch trpia alebo sa cítia nepochopene, ponížene, osamelo aj bez alkoholizmu partnera či fyzického násilia. Je naivné myslieť si, že v homosexuálnych pároch nie sú konflikty a že dieťa by nimi netrpelo, lebo konflikty a utrpenie detí nájdeme len v "tradičných" rodinách.

Neexistuje žiadna sila morálna ani iná, ktorá by hovorila, prečo by sa v manželstve k sebe mali partneri správať inak ako "bez papiera," ani sila, ktorá by ich v manželstve držala spolu viac ako mimo neho.

Mladí ľudia si dnes dobre uvedomujú komplikácie rozvodu a nakoľko majú zvyk galantne sa zbavovať zodpovednosti, nezakúšať osobnú nepohodu kvôli druhému s malou ochotou meniť seba, s rozchodom tak trochu počítajú. Keby sme boli zrelšími osobnosťami, rozchody i rozvody by sa diali len v krajnej núdzi, maximálne tolerantne a spravodlivo pre obe (všetky) strany.

Problémov rozpadajúcich sa manželstiev i partnerstiev je mnoho a predchádzaniu týmto problémom sa potrebujeme v spoločnosti viac venovať. Kto si myslí, že nezodpovednosť, individualizmus, deštandardizácia kedysi vznešených cností, osobných i spoločných cieľov sa homosexuálneho vzťahu nedotknú, je buď veľmi naivný, alebo hlúpy. Ale ako by povedal básnik, ak sa chcú nielen sobášiť, ale aj rozvádzať, nech sa páči. Je dobré nebyť obmedzený ani zaslepený, hľadať skryté príčiny, súvislosti, predpokladať následky a hlavne nebyť zaujatý. Trochu sa obávam toho, nakoľko poznám viacero homosexuálnych párov (nebudú tretej strane priznávať problémy vo vzťahu, riešiť to s právnikmi a súdnou cestou), že ich manželstvá oficiálne neskončia rozvodom, ale každý z manželov si bude pohodlne žiť svoj vlastný život, naďalej využívajúc ekonomické a iné bonusy plynúce z manželstva. Lepšie bez dieťaťa, horšie s naťahovačkami o to, čie je to vlastne dieťa a kam pôjde. Dovolím si pochybovať o tom, že to bude pre štát až také výhodné, ako sa dnes prezentuje, či už čísla oficiálne rozvedených homosexuálov budú rásť alebo zostanú na nízkych hodnotách.

Nemožnosť sobášiť sa v kostole, iba na mestskom či obecnom úrade opäť môže byť vnímané ako diskriminujúci krok, nakoľko zmena národnej legislatívy sa nerovná zmene cirkevných zákonov. Neviem, či na toto niekto myslí. Predsa len sobáš v kostole je lukratívnejší, má čarovnejšiu atmosféru a mnoho ľudí sa kvôli nej aspoň na pár mesiacov v rámci povinnej manželskej prípravy stane "veriacimi," ale v každom prípade je milé, že ateisti sa s kresťanmi dokážu zhodnúť na dôležitosti či posvätnosti inštitútu manželstva, škoda však, že ateisti len v prípade homosexuálov.

Rozvody treba riešiť (výchovou, prevenciou, predmanželskou prípravou, zastavením kultúry triviálnosti rozvodu atď.), ale to, že existujú, nijako neruší principiálny fakt o heterosexuálnom manželstve ako najlepšej inštitúcii pre výchovu detí. Okrem toho, "rozchodovosť" homozväzkov je násobne vyššia, nehovoriac až o promiskuitnom správaní najmä mužov - homosexuálov.

Poďme zachrániť deti z detských domovov!

Po legislatívnom uznaní homosexuálneho manželstva nastane problém, čo s deťmi, po ktorých väčšina manželov prirodzene túži a ktoré homosexuálne páry sami osebe nemôžu počať na rozdiel od relatívne alebo absolútne neplodného heterosexuálneho páru so stopercentnou pravdepodobnosťou aj bez odborného vyšetrenia. A neexistuje objektívny dôvod, prečo by mal byť homosexuálny pár uprednostnený pred heterosexuálnym párom pri žiadaní o adopciu, ak je na výber dostatok záujemcov a prihliadame hlavne na dobro dieťaťa, nie na to, aby sme ponúkli nevinnú obeť nenásytnej ideológii alebo si u niekoho šplhli a postúpili o pracovnú pozíciu vyššie.

A kde sme boli doteraz, ak sme si vedomí toho, že deti v detských domovoch trpia? Alebo azda čakáme na to, že to zmení homosexuálna komunita?

Adopcia detí a argumentovanie, teda emocionálne vydieranie tým, koľko detí v detských domovoch trpí, je len zámienka, pretože o adopcie takýchto detí je minimálny záujem. Najmä ak záujemcovia pri bližšom prieskume zistia, že tie deti často nie sú duševne úplne zdravé, vyžadujú si špeciálnu starostlivosť a uvedomia si zdĺhavý legislatívny proces. Navyše je zbytočné riešiť túto tému, ak máme dostatok neplodných heterosexuálnych párov a náhradných rodičov, a keď aj tak si chce väčšina homosexuálnych párov zabezpečiť dieťa iným, často neetickým alebo morálne pochybným spôsobom. Tu nejde o prihliadanie na práva dieťaťa ale o postavenie svojho chcenia na vrchol pyramídy osvojeného životného štýlu.

Všetky ostatné právne úkony a výhody môže dvom slobodným dospelým osobám rovnakého pohlavia žijúcim v jednej domácnosti (pričom je každému zvonku jedno, či spolu spávajú alebo nie), zabezpečiť už aktuálna legislatíva, len sa treba trošku "pohrabať" v zákonoch alebo konzultovať svoje požiadavky s právnikom. Nepotrebujem si nikoho brať za manžela ani manželku, aby som mu/jej dal právo nahliadať do zdravotnej dokumentácie. Samozrejme, aktivisti už medzičasom prišli na iné dôvody, prečo je homosexuálne manželstvo lepšie (prídavky na dieťa, OČR, daňové úľavy, vdovské, dedenie bez závetu atď.), ktoré sú pre najčastejšie sa vyskytujúce bezdetné spolužitia homosexuálnych osôb v páre v praxi nevyužiteľné a bezdetnému páru postačuje súčasná legislatíva minimálne na zabezpečenie kvalitného života aj po sociálno-ekonomickej stránke. Určite mi dáte za pravdu, že dôležitejšie pre fungujúci a perspektívny vzťah sú iné veci ako legislatívne výhody a všetka česť všetkým homosexuálnym osobám, ktoré sa postarajú o svojho chorého či starého partnera. Ak Boh dá, dozviem sa o takom páre. Zatiaľ o takom vo svojom okolí neviem. Dokonca mnohé páry spolu ani nebývajú, iba sa navštevujú. Takže životný štýl "mama hotel" a "večný adolescent," ktorý vlastne ani nepotrebuje dospieť a homosexualita, rola obete preceňovanej intolerancie okolia mu príde ako dobrá zámienka.