Prečo je u nás homosexualita aj odmietaná?

10.06.2019


Vnímanie homosexuality Slovákmi a ako to zlepšiť... 

1. Vnímanie homosexuality ako choroby až zvrátenosti mysle.

2. Nepoznanie javu a strach z neznámeho.

3. Poznanie homosexuality cez Pride pochody, preafektovaných medializovaných jedincov, spájanie s LGBT politikou, hrozbou gender ideológie, kradnutím dieťaťu vzoru rodičov oboch pohlaví a obchodovaním s deťmi od surogátnych matiek.

Vnímanie homosexuality ako choroby až zvrátenosti mysle.

Pravda je taká, že dodnes nepoznáme presné príčiny vzniku a vývinu akejkoľvek minoritnej sexuálnej preferencie. Nakoľko sa však s týmito ľuďmi v minulosti zaobchádzalo veľmi nedôstojne, či už medicínsky, alebo spoločensky, svetové odborné spoločnosti sa dohodli neklasifikovať homosexualitu ako ochorenie. Chýbanie jasných dôkazov poskytuje priestor na pochybnosti, ako aj nesúhlas niektorých laikov s jej vyčlenením z MKCH, ktorý trvá už vyše štvrťstoročie. Túto skupinu oponentov nájdeme asi v každej krajine sveta. Otázka znie, či majú právo pochybovať. Majú. Pochybovať sa môže o všetkom, čo nebolo vedecky podložené, aj o tom, čo sa za vedecké považuje, alebo pri čom existuje množstvo protichodných tvrdení či príliš vysoký počet alternatív, ktoré ponúka vedecká komunita. Vždy to bude boj medzi psychosociálnymi a biologickými faktormi a vždy budú mať navrch biologické tvrdenia, pretože psychológia nie je exaktná veda a mnohé jej výstupy sú prijímané s nevôľou. Takisto pochybnosť vnáša nejasná úloha propagandy v procese skúmania homosexuality v minulosti a objektivita výskumov pod vplyvom vonkajších tlakov. S istotou vieme len to, že za homosexualitu nikto nemôže a pri dospelom človekovi je relatívne nemenná.

Z množstva vyjadrení našincov, ktorými sa k tomuto tvrdeniu stavajú súhlasne, som pri pátraní na internete vyskladal aj dôvod. Vnímajú inú sexuálnu orientáciu ako niečo, čo ovplyvňuje správanie, vnímanie reality a rozhodovanie človeka, a preto ju odmietajú prijať ako niečo iné než poruchu (napr. https://zena.sme.sk#ixzz5hTOJXjXA). Naliehajú na to, aby sa robili ďalšie výskumy, aby výstupy nehľadeli na politiku, ekonomiku a propagandu a aby... STOP! Už tu vieme, že je to nereálne.

Riešením je rešpektovať rôzne pohľady na homosexualitu, ako aj spôsoby jej žitia, ale iba vtedy, ak sa na žiadnu stranu nebude útočiť. Iný názor však nesmieme považovať za útok. Vtedy si vždy spomeňme na práva každého človeka a na komplexnosť problematiky, o ktorej nikto z nás nevie všetko.

K mnohým postojom dôjdeme poznaním, a preto nie je férové si toto poznanie vyvracať. Iba my vieme, či ide o naše poznanie alebo o prevzatie názorov iných. Pokiaľ by to bolo to druhé, potrebujeme starostlivo zvážiť možnosť biť sa za cudzie a vyvracať niekomu jeho vlastné.

Násilná terapia bola a zostane hanbou zdravotníctva. Treba si však uvedomiť, že sa nediala iba pri homosexualite, ale pri všetkých duševných poruchách.

Dnes už nemusíme hovoriť o terapii, ale môžeme hovoriť o zážitkovom vedení, ktoré napr. veľmi pomáha homosexuálnym mladým mužom, ktorí nezažili kvalitné a hlboké kontakty s inými mužmi, najmä v detstve. Nie je požiadavka, nie je ani ponuka. Ale požiadavka nie je kvôli tomu, že by nebolo treba, ale že ľudia sú už skeptickí a naivní vďaka reklame mainstreamu - tendencia veriť tomu, že jediné, čo pomôže skvalitniť život, je nájsť si partnera a boj za legislatívne zmeny. Žiaľ, to je pre skvalitňovanie života príliš málo a príliš neautentické.

Je pochopiteľné, že iný pohľad môže ľuďom prekážať, nakoľko, ak mu uveria, nemusia s tým vedieť pracovať bez drámy a ujmy na zdraví. To ale už nie je zodpovednosť toho, kto prezentoval iný postoj. A ani jeho vina!

Terapia homosexuality sa prestala vykonávať vyňatím homosexuality zo zoznamu porúch pred vyše štvrťstoročím. Lenže čo sa stalo. Terapeuti, ktorí rozumeli problémom homosexuálom starnú alebo v niektorých krajinách kvôli politickému režimu a neskôr zmene MKCH ani nikdy neboli (napr. na Slovensku). Hoci dnes sa odporúča pracovať nie na zmene sexuálnej preferencie, ale na sebe samom, svojej minulosti, aktuálnych presvedčeniach o sebe a oboch pohlaviach, nezdravých návykoch a závislostiach a na posilnení svojej skutočnej identity, nie sú kvalifikovaní terapeuti, ktorí by to pri sexuálnych menšinách robiť vedeli. Ostatní sú radi, že to vlastne robiť netreba a akúkoľvek dlhodobú nepohodu si homosexuál musí riešiť sám, už len preto, že je homosexuál, a teda všetko, s čím má problém, by mal potlačiť, odsunúť a užívať si to, čo je schopný si užívať. Ak si napríklad nedokáže vytvoriť alebo udržať perspektívne vzťahy s inými, tak nech si užíva aspoň sexuálne úlety. Ak ho trápia osobné problémy či minulosť, nech urobí coming out. Absurdné? Realita!

Ak sa dnes pri homosexualite hovorí o terapii, zamieňa sa štandardná terapia s reparatívnou terapiou. Lenže pokiaľ terapeut nerozumie homosexualite a má o nej len poznatky z kníh alebo od homosexuálnych priateľov, ktorých nemá právo analyzovať, ťažko dokáže viesť klienta s homosexuálnymi sklonmi, odhaľovať jeho skryté problémy, ktorými trpí a hľadať ich skutočné príčiny, viesť ho správnym smerom. Najprv teda potrebuje homosexualitu roky poznávať v praxi, a potom môže absolvovať výcvik vo vhodne zvolenom terapeutickom prístupe. Malo by byť právom každého človeka absolvovať kvalitnú a dostupnú terapiu. Okrem toho, každý chlap, ale najmä ten, ktorý v detstve nezažíval naplnené vzťahy s inými mužmi, potrebuje zažívať zdravé kontakty s ďalšími príslušníkmi rovnakého pohlavia tu a teraz (napĺňať potrebu dobrodružstva, poslania a potrebu rásť vo svojom rode). Zdravé kontakty sú hlboké, úprimné a nie nevyhnutne erotické (viem, že sa posúvam dopredu, ak ma pri komplexne príťažlivom kontakte sexuálna zdržanlivosť nepáli a nedívam sa na neho príliš zdola - ako ten maličký, nehodný, nemohúci, nemožný a nepríťažlivý).

Nepoznanie javu a strach z neznámeho.

Tu pomôže jedine osveta. Avšak veľmi závisí od kvality osobnosti ľudí, ktorí sa na túto osvetu podujmú. Ísť "tankami" na konzervatívnych kresťanov sa dodnes ukázalo ako nesmierne kontraproduktívne, zhoršujúce snahy o spájanie a obmedzujúce názorovú slobodu. Je potrebné pochopiť a prijať to, čo tvrdí každá skupina a diskutovať o ich obavách, potrebách, požiadavkách a strachoch. Jedine takto sa budeme môcť ako spoločnosť pohnúť v téme ďalej. Hoci to niekomu znie ako z rozprávky, je potrebné sa naučiť rešpektovať aj náboženské presvedčenie každého človeka bez jeho hanobenia a aj neschopnosť protistrany argumentovať. Ľudia dnes disponujú rôznymi zmätočnými informáciami z internetu, ktorých sa chytia a šíria poplašné správy. Konzervatívni občania sa potrebujú naučiť rozumieť problematike, aby vedeli argumentovať a liberálni občania zas otvorenosti iným pohľadom, aby vedeli počúvať trpezlivo a bez útokov. Ono je veľmi ťažké spájať dva tábory, pokiaľ sa odmietajú čo i len stretnúť. Odstraňovať túto ťažkú antipatiu bude prvý krok.

Poznanie homosexuality cez Pride pochody, preafektovaných medializovaných jedincov, spájanie s LGBT politikou, hrozbou gender ideológie, kradnutím dieťaťu vzoru rodičov oboch pohlaví a obchodovaním s deťmi od surogátnych matiek.

Aby bol Gay Pride niekedy uznaný a podporovaný väčšinou heterosexuálnej i homosexuálnej komunity, potrebuje rešpektovať a podporovať rôznorodosť, ako aj rešpektovať národnú kultúru a zvyky. Osobne som za vytvorenie čohosi vlastného, nemusíme všetko prevziať zo zahraničia. Sme predsa samostatná a svojprávna krajina. Napríklad žiadna krajina sa tak jednoducho nevzdá národnej hrdosti, my sme niekedy schopní prispôsobiť sa iným krajinám vo všetkom. Akoby nám chýbala národná identita. Označenie LGBT navyše nepovažujem za šťastné, pretože nevyjadruje identitu a podstatu človeka, je to len našou kultúrou totálne slepo prevzatý výraz, ktorý už skôr zaváňa politikou genderu a kultúrnym konštruktom, ako skutočnou homosexualitou. Gay Pride nemá kĺzať po povrchu, byť všeobecnou oslavou čohosi abstraktného, volaním po zmene v krajine, v ktorej nám zrejme celkovo nie je dobre a ignorovať skupinu homosexuálov s inými postojmi. Inak sa môže ľahko stať, že po dosiahnutí legislatívnych zmien už kvalita života homosexuálov nebude nikoho zaujímať. Pokiaľ si ľudia nechcú spolu sadnúť aj v iné dni v roku a nechcú spolu riešiť problémy všetkých, nielen tých, ktorí prijali západnú gay kultúru, tak maškaráda a pretvárka jednoty jeden deň v roku mi príde úplne zbytočná. Je mi ľúto, že sa účastníci Pride festivalov nevedia stretnúť aj inokedy a v inej atmosfére, ako tej, ktorá nehovorí o skutočných problémoch homosexuálnych ľudí, pri budovaní spoločenstiev a skutočnej nádeje pre všetkých.

Boje v spoločnosti a v cirkvách sú často označované ako boje medzi tradíciou a toleranciou. Je to obrovský nezmysel, pretože tolerancia znamená poskytovať aj slobodnému človekovi všetko, čo potrebuje pre kvalitný život, rešpektovať jeho náboženské a iné presvedčenie, tolerancia nie je vyzdvihovanie homosexuálneho partnerstva či manželstva ako jediného správneho modelu pre túto minoritu. Byť tolerantný voči deťom predpokladá, že ak budeme mať dostatok neplodných heterosexuálnych párov, tak ich vždy uprednostníme pri procese adopcie, pretože model rodičov a výchovných vzorov dvoch pohlaví je najlepším výchovným obrazom pre dieťa. A nakoniec, byť tolerantný voči deťom znamená zabrániť obchodovaniu s deťmi, pretože je obrovská tendencia nechať si dieťa vynosiť. Je to síce drahé, ale inak oveľa jednoduchšie, ako absolvovanie právnej kaskády a častých obštrukcií a prieťahov pri osvojovaní si dieťaťa z detského domova. Dieťa s génmi "objednávateľa" takisto posilňuje ego "tvorcu" a je väčšia šanca, že bude duševne a intelektuálne na inej úrovni, ako dieťa z detského domova, ktoré bolo poškodené už prenatálne (najmä deti mentálne zaostalých matiek) alebo je vážne a doživotne duševne poznačené ústavnou výchovou. A ani raz som pri argumentácii nemusel použiť slovo tradícia!

Je normálne, že kritizujeme niečo, čo nefunguje alebo čo raní, ale zabúdame byť objektívni, zahrnúť do kritiky aj tú druhú stranu, vďaka ktorej možno mnohí homosexuáli trpia. Cirkvi nie sú jedinými a možno ani hlavnými vinníkmi. Spomeniem napr. samovraždu 14-ročného chlapca, ktorý sa údajne zabil kvôli tvrdým slovám kňaza a neprijatiu Katolíckej cirkvi. Nikto sa už nezamyslel nad tým, kde všade inde hľadal chlapec pomoc a pochopenie. Nie je nič nezvyčajné, že ich mladý človek hľadá na virtuálnych zoznamkách s túžbou nájsť si kamarátov alebo priateľa. Málokto však vie, čo mnohé portály svojim klientom ponúkajú, aký odpad (návody na sexuálne dobrodružstvá, neviazaný sex, modelov ako vzorov krásy a dokonalého sexu, vyzdvihovanie konzumného správania, bagatelizovanie nezodpovednosti, popieranie sebakritiky, sebakontroly, rozvoja seba ako pokorného bojovníka, nie egoistu podmaňujúceho si okolie) prezentujú tým, ktorí sú ešte stále sugestibilní, potrebujú vnútorne rásť, potrebujú vzory a vodcov s hodnotami a silným morálnym kreditom. Minimálne svojím obsahom popierajú rôznorodosť myslenia a životného štýlu, nanucujúc jediný správny pohľad na život a na svet.

Zároveň, samotní užívatelia sa pre svoj neblahý duševný stav často uchyľujú k patologickým formám správania, budujú úbohú primitívnu kultúru, ignorujú iných členov, vysmievajú sa im, vnucujú im deštruktívnu predstavu o vlastnom JA - že jedine penis, svaly a pekná tvárička ich robí hodnotnými a zaujímavými ľuďmi, a že najdôležitejšie pre muža je sexuálne uspokojenie. Mne sa po pobyte na rôznych portáloch pre gayov vrátili spomienky na šikanu z detstva a pocity z nej. Opäť som si pripadal ako nehodný a špinavý. Cítil som sa tiež cudzo, nakoľko som vyznával iné hodnoty, inak som sa správal, čo daná virtuálna kultúra považovala za niečo obmedzené a slabé.

Áno, cirkvi môžu raniť, ale oveľa viac zraňuje prostredie, javiace sa na prvý pohľad ako nezväzované konvenciami a mýtmi, v ktorom by človek (hľadajúci seba, nových priateľov alebo partnera) mal mať priestor slobodne sa vyjadriť, nájsť svoju hodnotu a stať sa plnohodnotnou súčasťou života iných ľudí. Mladý, ešte v kolektíve vzácnych osobností neukotvený človek, ktorý si hľadá svoje miesto v živote a ešte si možno ani nie je istý svojou sexualitou, sa v tomto virtuálnom chaose stráca (stráca vlastnú integritu a cieľ, ktorý si pôvodne vytýčil), a ak predsa len podľahne, dostáva sa tam, kde nechcel byť. Ak nepodľahne, často zostáva sám. V takomto prostredí človek teda nemá šancu udržať kurz, ale nemá šancu ani na zmenu k lepšiemu, pokiaľ ju potrebuje.

anonymný autor