Prečo je menej seminaristov v seminároch a prečo odchádzajú?

Nejaký čas po tom, ako som komunikoval s viacerými seminaristami a nestíhal sa čudovať pri vystupovaní a vnútornom nastavení niektorých z nich, som dostal správu, že do seminárov veľmi nepribúdajú noví seminaristi a niektorí kandidáti na kňazstvo svoje rozhodnutie byť kňazom zmenia práve v seminári.

Všetci v cirkvi (a možno i spolu s tými mimo nej) sa pýtame, kde je vlastne chyba? Fungujú naše katolícke semináre tak, ako by fungovať mali? Otvárajú muži počas prípravy na kňazstvo svoj vnútorný svet tak, ako sa to od nich žiada, alebo si ponechávajú na tvárach masky? Ako sa kompetentní stavajú k aktuálnym potrebám a problémom mladých mužov? Ako flexibilne sa prispôsobujú novým výzvam?

Odchod z kňazského seminára nepovažujem za žiadnu drámu, pretože odísť zo seminára je z môjho pohľadu jedno z najodvážnejších rozhodnutí mladého muža. Zostať v kňazstve, hoci nezvládam svoju samotu, nevyriešené veci z minulosti, aktuálne problémy, pomáhajúcu profesiu alebo sexuálnu závislosť a nič s tým nerobím, je zasa jedno z najzbabelších rozhodnutí muža.

Niektorí v cirkvi už dnes strašia, že o pár rokov budeme mať málo kňazov. Ja sa len pousmejem a poviem si: "Málo, ale budú stáť za to!" Veď koľkí dnes prosia o múdrosť zhora? Radšej dajú prednosť kariére pred časom stráveným pre iného a možno aj toho obyčajného človeka, ktorý kňazovi nič nezaplatí za jeho čas a služby? Ježiš počas pozemského života zažil málo úcty a uznania od ľudí. Prvýkrát, keď sa narodil, potom keď ho ako 12-ročného počúvali v chráme, predposledný raz po vzkriesení Lazára a poslednýkrát krátko po tom, na udalosť, ktorú si pripomíname na Kvetnú nedeľu. Kňaz, ktorý si myslí, že to v jeho prípade bude inak, má zrejme ambície líšiť sa od Ježiša, byť "chytrejší," "predvídavejší" ako Ježiš. A prečo by vlastne mal trpieť, odriekať si, obetovať sa? Kňaz si niekedy povzdychne a povie si, že každá práca si žiada svoje a každé odriekanie si žiada svoju kompenzáciu.

Zdôrazňujem, že stále máme kňazov, ktorí sú svetlom sveta a soľou zeme, len je ich každým rokom menej, hoci čo do počtu je ich na Slovensku stále dosť.

Dnešní muži sú celkovo málo zrelí a vlastne sú tak trochu otroci svojich vášní s nízkou ochotou na sebe tvrdo pracovať.

No a po mojich skúsenostiach so seminaristami sú mnohí z nich ešte nezrelými osobnosťami s nesprávnym uchopením svojej viery i poslania či nestabilným presvedčením o tom, že zvládnu všetko, ak budú v chránenom prostredí a budú zažívať podporu komunity (Ak aj áno, čo potom?). Iní sú zasa plní neochoty, nedôvery, strachu, pýchy v rôznych podobách, pocitu nedostatku času, krivdy, ale aj vnútornej nevyrovnanosti či nezvládanej sexuality. Nikdy v histórii ľudstva nebolo tak náročné učesať svoje sexuálne túžby, ako tomu je v konzumnej spoločnosti za posledných desať rokov. Nikdy sme nemali toľko zranených ľudí vo vzťahoch a emocionalite, nezažili toľko sklamaní smerom k ideálom a takúto krízu mužskosti a otcovstva. 

Ak o tom nebudeme v cirkvi otvorene hovoriť, veľa sa nezmení. Toto nie sú témy, ktoré by mal v rámci uzavretej komunity otvárať iba klérus. Cirkev sme my všetci. A akí sme my všetci, taká je aj naša cirkev vrátane seminaristov a kňazov. Na našich pleciach leží zodpovednosť za aktuálny stav, v našich rukách je aj jeho náprava. A možno aj tento článok zapôsobí na rôzne strany motivačne či stimulujúco.

Pravdou je, že vždy môžeme robiť pre cirkev viac a ak môžeme robiť pre cirkev viac, môžeme robiť viac aj pre našich seminaristov, či skôr pre mladších mužov, ktorí sa chystajú na vstup do seminára. Niekedy stačí povedať len: "Počkaj ešte. Som s tebou, budem ťa sprevádzať a sám uvidíš, či je to pre teba tá správna cesta." A seminaristovi: "Som s tebou, prekonáme to spolu. A zostanem s tebou ako tvoj otec, brat, priateľ nielen v Kristovej, ale aj osobnej láske, hoci sa rozhodneš zo seminára odísť." Viesť mladých mužov k úprimnosti a otvorenosti nielen pred samým sebou, ale aj pred vodcami (hoci prirodzených vodcov zažíva dnešný svet veľmi málo).

Navyše, v čase náboženskej slobody je celkom jednoduché byť kňazom pri oltári, ale je to ťažšie, ak už muž má byť "kňazom," vodcom doma, v partii, v práci.

V podstate sú veci, ktoré v cirkvi ovplyvniť dokážeme takmer okamžite. Sú veci, na ktoré ešte nie sme pripravení (napr. správať sa v klére voči laikom transparentnejšie, otvárať pred nimi svoje chyby a nedostatky či chcieť požiadať o pomoc). A sú veci, ktoré ani pri maximálnej snahe robiť veci inak či osobnej zainteresovanosti v prevencii ovplyvniť nevieme (nastavenie spoločnosti nepotrebujúcej Boha, s odmietavým, negatívnym postojom voči cirkvi).

Takmer okamžite napríklad môžeme pozývať do seminárov psychológa, psychiatra, terapeuta, aby mladých mužov sprevádzal duševne (aby nezažívali len duchovné sprevádzanie), naučil ich otvárať seba, svoj vnútorný svet s jeho konfliktmi, zažiť si individuálnu i skupinovú psychoterapiu pravidelne v praxi, získať náhľad na rôzne problémy a situácie, byť otvorený možnostiam a dokázať obohatiť teológiu o psychologický aspekt (pochopiť, že teológia a psychológia sa vzájomne nevylučujú, ale dopĺňajú, ba dokonca, vzájomne sa potrebujú - navyše ich obe rovnako potrebuje seminarista, kňaz pre seba ako toho, kto sprevádza, i pre toho, koho sprevádza). Psychológia tiež sama osebe dokáže očistiť, oživiť a prehĺbiť aj duchovné nazeranie jedinca na seba, na svet a ľudí v ňom. Komplexnou duchovnou a duševnou starostlivosťou môže duša mladého muža dozrievať a jeho osobnosť sa ďalej rozvíjať. To zároveň predpokladá zvládnutie vnútorných i vonkajších konfliktov, ako aj chápanie svojich emócií, vyjadrovanie svojho prežívania v budúcnosti, stojac pred náročnými situáciami (počas krízy v sexualite, vzťahoch, viery, v osobných krízach, pri zvládaní kríz iných...), výzvami v nechránenom prostredí komunity. Už to, ak niekto z kléru zostane autentickým človekom, otvoreným možnostiam, neskrývajúcim svoje zlyhania, bude v cirkvi obrovským prínosom pre celé lokálne spoločenstvo.