Postavenie a práva osôb s menšinovou sexuálnou identitou v evanjelickej cirkvi

16.10.2018

16. 10. 2018 sa uskutočnila "minikonferencia" evanjelikov v Bratislave, v Starom meste. Prednášali, Ondrej Prostredník, Michal Patarák, Mária Patakyová a Lars Müller-Marienburg. Konferenciu otvárala Anna Polcková. V publiku bolo pri poslednom vstupe pred diskusiou asi 25 ľudí, väčšinou podporovatelia Ondreja Prostredníka a Márie Patakyovej. Prišli aj zástupcovia Gay Christians na Slovensku.

Veľmi oceňujem snahu organizačného výboru pozvať aj Zbor biskupov, ktorý ale pozvanie odmietol, a tak sa slova pri téme s názvom Emauský proces a možnosti jeho využitia v ECAV na Slovensku ujal Ondrej Prostredník.

Ja si pána Prostredníka nesmierne vážim ako osobnosť, ktorú publikum jednoducho miluje. Z jeho výstupov som pochopil, že manželstvo, rodina a sexualita nie sú teologickým ani spásonosným centrom a že v podstate iba my ľudia vrátane kompetentných cirkví sa máme dohodnúť, ako sa k citlivým otázkam v týchto oblastiach budeme stavať. A ak už teda 30% evanjelikov na Slovensku je za homosexuálne registrované partnerstvá, potrebujeme ísť s dobou, veď: "Hlas ľudu, hlas Boží."

Keďže nikto z prednášateľov ani zo zúčastnených nebol názorovo nejako inak vyhranený, všetci si mohli vzájomne pritakávať. Najviac ma šokoval postoj k diskusii. Tá mala trvať hodinu, avšak necelých 40 minút diskutovali medzi sebou prednášajúci, napriek tomu, že každý z nich mal počas dňa svoj vstup, a teda až dve osoby z pléna mali priestor niečo sa opýtať alebo vyjadriť svoj názor. Z diskusie prednášajúcich som sa dozvedel, že cirkvi svojím stredovekým prístupom tlačia laikov až do samovrážd, nakoľko nepochopiteľne odmietajú rovnakopohlavné zväzky bez akejkoľvek opory v Písme, a že Patarák má veľa práce s ľuďmi, ktorých zneurotizovali a zmanipulovali cirkvi.

Veľká časť kresťanov nechce homosexuálov odsúdiť, ale v duchu ich spájajú s niečím neprirodzeným až zvráteným. Ľudia majú o homosexualite svoje mylné predstavy, ktorých sa nechcú vzdať. A ukázalo sa to aj na tejto konferencii. Čo ma neprekvapilo aj prekvapilo zároveň, bola aj iná neznalosť alebo skôr cieľ zanechať v bežnom človekovi pocit, že vlastne konzervatívna časť Evanjelickej cirkvi na Slovensku pre homosexuálov nerobí nič, že celá Katolícka cirkev na Slovensku nerobí pre homosexuálov nič zmysluplné (Patarák sa vyjadril, že niečo aj robí, ale všetko je skrývané, utajované, čiže asi nie celkom kóšer) a že oni sú nádej pre Slovensko túžiace po registrovaných partnerstvách nielen v cirkvách, držiac si zdravý rozum a naslúchajúce srdce v silnom zložení - právnička, teológ a lekár.

Všetko by bolo pekné, keby to aj bol pravdivý obraz o homosexualite a homosexuáloch na Slovensku a o ochote viesť dialógy, ktorá existuje v samotnej Evanjelickej cirkvi i v iných cirkvách na Slovensku. Kopec nezainteresovaných ľudí nevie o tom, že by stačila ochota zdola a mnoho ľudí je k dispozícii, sú pripravení vypočuť a viesť. Už dávno neplatí to, že cirkvi sú nepriatelia homosexuálov. Žiaľ, nepriateľov v nich vidia tí, ktorí sa oddialili od Boha a napriek tomu chcú byť členmi cirkví a vydávať svoje za Božie. Dokonca si dovolím tvrdiť, že ochotní nie sú len uvedomelí laici, ale aj kňazi, farári, farárky a iní duchovní byť tu aj pre sexuálne menšiny, ale v súčasnosti sa mladí ľudia prestávajú obracať na hociktorú cirkev ako na autoritu či uznávaného sprievodcu v duchovnej osobe, alebo majú záujem len o individuálne rozhovory či spovede v čase krízy a o nič viac. Nezáujem laika je rovnaký bez ohľadu na jeho sexuálnu preferenciu. Najmä pri homosexualite ľudia nie sú ochotní sa sami stretávať a vzájomne tvoriť rodinu, tú rodinu, ktorú inak zrejme mať nebudú. Mnohí sa nechcú stretávať z dôvodov, ktoré im nie je možné vyčítať. Na druhej strane, cirkvi sú vo všeobecnosti laikom enormne vzdialené, nerozumejú im a hlavne na nich nemajú dostatok času (duchovní skôr sledujú osobné záujmy, udržanie si moci a kariérny postup). Ochota duchovných vodcov a skupín správať sa inak a silné osobnosti sú skôr roztrúsené po Slovensku, ale ich charizma je nenahraditeľná, a hlavne, môžete duchovných naučiť, čo majú robiť, iba pár vyvolených to bude robiť srdcom.

Faktom je, že žiadna cirkev na Slovensku sa nechce problematikou homosexuality zaoberať vo veľkom, pretože jednak nie každý má poznanie, a jednak ten, kto nie je osobnosť, má strach, cíti sa ako medzi dvoma mlynskými kameňmi a nechá sa týmto pocitom ovládnuť. Veď predsa riskuje podporu väčšiny svojich farníkov a nadriadených, ktorá homosexualite nerozumie alebo o nej má skreslené predstavy, a zasa dialóg s aktivistami vyzerá asi ako táto konferencia: "My máme pravdu. Vy môžete mať názor." A i keby to vyzeralo inak, aktivisti už nie raz dokázali, že im prst nestačí, celá ruka je istejšia, bez ohľadu na iné údy, ktoré tú ruku budú potrebovať nie chromú ani odtrhnutú od tela. Kto s nimi vstupuje do spolupráce s vidinou úspechu a akejsi popularity bez veľkej námahy - iba sa postaviť na stranu, ktorá má v podpore prevahu a prezentovať sa ako bojovník za práva utláčaných, ten postupne prestáva byť sám sebou a na míle sa vzďaľuje aj od Boha. Žiaľ, poznám málo kresťanských homosexuálnych aktivistov, ktorí by svoje okolie neznásilňovali, a ktorí si dokážu uznať, že mnohé z toho, čo robia, je len ich, nie Božia vôľa. A tým všetka česť. Pretože každý má právo za niečo bojovať, ale je smutné, ak to prezentuje ako Božiu vôľu, pričom sám dobre vie, že to Božia vôľa nie je, že je to skôr snaha o dohodu človeka s Bohom či len sociálny konštrukt.

Žiaden kompromis sa totiž dosiahnuť nedá dovtedy, kým sa nezačne stavať na spoločnom základe, ktorým je poznanie a pravda o homosexualite v jednom, vyjadrené s láskou, obohatené záujmom a trvalou podporou.

Čo ma najviac zraňovalo, bolo to, že táto konferencia nebola o stavaní mostov, ale o presadzovaní subjektívnej pravdy prednášateľov, na ktorej sa zhodli. Tým druhým vyčítali, že pália mosty, lebo nevedia, čo je homosexualita, aké dôležité sú pre veriacich registrované partnerstvá a homosexuálne manželstvá, a len si zastávajú svoju bigotnú pravdu. Ja som tam nevidel sedieť žiadnu duchovnú ani morálnu autoritu a už vôbec nie odborníka na homosexualitu z tých všetkých, ktorí prehovárali ku kôpke publika. A, hľa, konferencia o sexuálnych menšinách! Ako môže pán Prostredník stavať mosty, keď si už nie raz na svojom Facebooku poriadne kopol do katolíkov? Môže človek bojovať za práva sexuálnych menšín, keď jednoducho nevie vystáť iný názor, neodsúdi gaya, ale katolíka a v skutočnosti vôbec nepozná problematiku homosexuality a aktivity iných cirkví ohľadom nej? Ako môže Patarák vystupovať ako odborník na homosexualitu, keď sa nikdy odborne nevenoval tejto téme a dotknutým ľuďom v takom rozsahu a hĺbke, aby z toho mohol niečo vyvodzovať? Ako sa môže vyjadrovať k tomu, čo robia iné cirkvi pre homosexuálov, keď o tom nemá ani len predstavu? Či už Prostredník, Patarák alebo Patakyová, pokiaľ vidia jediný problém v zatiaľ v neexistencii registrovaných partnerstiev na Slovensku, je to obyčajná detinskosť a populizmus. Uniká im podstata problematiky, iné výzvy, ktoré v homosexuálnych komunitách treba riešiť akútnejšie. Vnútorný svet a zachovanie morálnej integrity a identity mladého človeka s homosexuálnymi sklonmi ich trápi len okrajovo, dôležitejšie je klamstvami upevniť svoju pozíciu a získať čo najviac ľudí na svoju stranu. Ľuďom nemôžeme dať všetko, čo chcú. Potrebujeme im dávať to, čo im osoží. Najhoršie je hodiť mladého človeka do mylných predstáv a nepísaných pravidiel homosexuálnych komunít aj s homosexuálnou praxou s posmelením, že smie všetko, a nech sa v sebe i v nich čo najskôr utopí. Dať mladému človekovi za vzor zoznamku pre gayov, reálnu partiu či nezrelého partnera, musí byť veľká pomoc do života a pri budovaní identity muža, ktorá bola permanentne zraňovaná.

Cieľom cirkví by nemalo byť štiepiť sa na tejto téme ani prispôsobovať sa práve alebo IBA v tejto téme sekulárnemu svetu. Úlohou cirkví je venovať sa viac ľuďom, ktorí sa z rôznych dôvodov rozhodli nemať homosexuálny vzťah alebo sex, teda nerozvíjať svoje homosexuálne sklony. Cirkvi by mali byť na strane pravdy, nie moderných a nevedeckých trendov, na strane ľudí, ktorí pochopili Božie slovo, žijú ho a napriek tomu medzi svojimi nenachádzajú podporu. Tolerovať iné pohľady áno, ale vždy byť na strane pravdy, prezentovať na príkladoch, že žiť sa dá aj inak a je to možné ustáť spoločne. Pravda totiž nebude nikdy zastaralá.

V cirkvách vždy budeme mať duchovných a laikov, ktorí sú homosexuálni, ale ktorí svoju homosexualitu neposunú do partnerských vzťahov a väzieb. Tí, ktorí verejne bojujú za práva homosexuálov a budú presadzovať právo na homosexuálne manželstvo, sa zaobídu aj bez podpory cirkví, lebo ju majú dostatočnú od širšej sekulárnej spoločnosti vrátane EÚ, rôznych mimovládnych organizácií atď. Lenže kto sa v cirkvi postaví za tých, ktorí majú iné poznanie, poznanie od autentického Boha - teda ešte od Boha, ktorého obraz nie je človekom znetvorený, kto im naplní potrebu lásky a kto im prestane klamať o tom, čo je homosexualita a aká je realita homosexuálnej praxe.

Patarák sa zmienil o tom, že už nevie, ako má cirkvám vysvetliť, že nie je možné oddeliť homosexualitu ako stav od homosexuálneho správania. Toto môže povedať iba človek, ktorý považuje homosexualitu za identitu človeka. Ja sa nejako správam ako muž s homosexuálnymi sklonmi, nie ako homosexuál s mužskými črtami. Homosexuálna preferencia nie je identita samotná a už vôbec nie niečo statické, padnuté ako nevinný dar z génového či skutočného neba niekomu do lona. Má svoje zákonitosti vzniku, svoju dynamiku, svoj vývin ovplyvnený množstvom faktorov - od osobného prístupu po vonkajšie elementy. Stvorený ako gay nebol nikto - to je len fráza ľudí, ktorým sa Boh lepšie prezentuje ako bôžik s ľudskými vlastnosťami. Reálny Boh by totiž vkladaním homosexuality do človeka, či už pred alebo po jeho narodení, jednoducho šiel sám proti sebe. 

Nech sa už tvárime ako akákoľvek názorová odnož akejkoľvek kresťanskej cirkvi, pokiaľ tvrdíme, že Boh sa niekedy pozitívne vyjadril k homosexuálnemu manželstvu a sexu, tak veľmi rafinovane klameme samých seba a možno aj iných klameme s dobrým úmyslom - aby už nemuseli byť šikanovaní. Klamstvo ale bude vždy klamstvom a dobehne človeka v inej oblasti života, ak nie pri homosexualite.

Pokiaľ už sme ochotní hľadať pravdu, pýtame sa Boha: "Prečo nie si za homosexuálne partnerstvá, homosexuálny sex, homosexuálne rodiny?" Jednoduchá otázka, ktorú mu ale nechceme dávať. Pre istotu. Keď som sa to Boha opýtal, dostal som odpoveď cez ľudí, ktorých som stretol - desiatky ľudí, ktorých homosexualita nebola vrodená, a napriek tomu, že im výkriky gay aktivistov hladkali ego, neboli šťastní, cítili sa neúplní alebo nemohúci vo svojej pohlavnej role - a to zvnútra seba, nie kvôli okoliu. Prečo? Ich identita bola narušená - nezažili hlboké a láskyplné vedenie mužom a nejaká žena (najčastejšie matka), ktorá mala na týchto mužov silný vplyv, im tento obraz mužskosti krivila odmalička. Iní si zakúsili aj iné rany vyvíjajúcej sa mužskosti, ako sú sexuálne zneužite v detstve, neprijatie v kolektíve či poníženie od sexuálnych partnerov. Tieto príčinné súvislosti si mnohí dokážu uvedomiť o desiatky rokov neskôr alebo nikdy. Boh by teda odpovedal: "Lebo ti to neosoží. Hľadaj najprv pravdu a Božie kráľovstvo a ja ti pomôžem naplniť tvoje potreby aj cez ľudí, ktorí ťa budú naozaj milovať a vybuduješ svoju identitu cezo mňa i cez autentickú lásku iného muža."

My ako spoločnosť sa potrebujeme zjednotiť pri tvorbe nových zákonov, nenechať sa riadiť emóciami, propagandou či ľuďmi, ktorí sa len tvária, že homosexualite rozumejú. My ako spoločenstvo cirkvi si takisto potrebujeme vyjasniť pojmy a zjednotiť sa v nich. Môžeme sa pri tom pýtať tých homosexuálnych jedincov, ktorí majú poznanie a nie sú nasiaknutí klamstvami liberálov či dezorientáciami konzervatívcov. Takých ľudí je dnes už síce veľmi málo, ale sú a oplatí sa im načúvať.