Pár klamstiev o homosexualite a podpore konverznej terapie slovenskou Katolíckou cirkvou

22.11.2020

Pokúsim sa reagovať na článok o konverznej terapii a Katolíckej cirkvi od Ondreja Prostredníka

Rešpektujem názory pána Prostredníka. Má svoj priestor vyjadrovať svoje názory a nezasahujem mu do neho. Takisto nemám potrebu sa z princípu či kresťanskej povinnosti zastávať Katolíckej cirkvi, ale ak niekto tvrdí, že každý človek sa s homosexualitou narodil, že sexualita človeka je niečo pevne dané a nemenné celý život, alebo že Katolícka cirkev na Slovensku podporuje konverznú terapiu, to sú tak silné lži, že sa potrebujem ozvať ako muž aj slobodný občan tohto štátu. A prečo? Lebo sa v tejto oblasti pohybujem. Keby som si nebol istý, tak radšej nepíšem nič a popremýšľam nad tým, či Prostredník nemá pravdu. Žiaľ, veľa ľudí si nie je istých a tak uverí autorite...

Prejdime teraz k jednotlivým klamstvám.

Každý človek sa s homosexualitou narodil.

Životná prax tvrdí niečo iné a celé moje bádanie, poznanie biológie a v menšej miere psychológie či medicíny. Preto som začal písať. Ponúkam iný pohľad a šlo mi len o prezentáciu toho, že ľudská duša je veľmi zložitá a nemôžeme sa pri homosexualite tváriť, že celá naša komplexnosť bola vopred daná, len nikto to nechápe a "nikto LGBT+ nemá rád."

Tváriť sa, že homosexualita je jedna, že je tu jedna vedecká príčina, jedno spoločensky uznané žitie homosexuality a že "gay" je vždy obeť, nikdy nie vinník mi vždy pripomínalo a vždy bude pripomínať diktatúru JEDNÉHO, ktorá, paradoxne, nebola vždy vnímaná ako zlo a dodnes má svojich zástancov.

Na tomto omyle a celoslovenskom ošiali, ktoré živia aj niektoré slovenské médiá sa odmietam podieľať, hoci by som mohol. Stačilo by chcieť chytiť sa príležitosti a písať to, čo spoločnosť chce počuť, čím potrebuje ľudí kŕmiť. A dnes by som bol jeden z najčítanejších blogerov na Slovensku. V pozadí všetkého vnímam, ako paralelne existuje popri LGBT+ komunite aj ideológia, ktorá sa snaží všetkým okolo vnucovať pocit viny za čo i len odvahu premýšľať o homosexualite trochu inak, hoci stále s úctou k týmto ľuďom, pocit viny za nešťastie neheterosexuálnych jednotlivcov. Táto vyšperkovaná taktika má otvoriť cestu niečomu novému a veľkému aj legislatívne. Dopady? Tie aktivistov nezaujímajú. Ide o cieľ.

Ak cirkev má údajne vymývať mozgy, pýtam sa, čo je toto?

To neznamená, že všetkých ľudí nemáme rešpektovať, všetkých v LGBT+ komunite i mimo nej, ale zároveň im nastavovať zrkadlo bez výnimiek. Ja stojím pri tých najzraniteľnejších z pomyselnej komunity (lebo títo sa nepotrebujú niekam povinne ani umelo zaraďovať), a to sú dnes tí, ktorí sú vysmievaní a spochybňovaní pre minoritný postoj a žitie svojej sexuality. O to viac sa ich to dotýka, lebo vlastne sú vysmievaní za svoje poznanie. Želám si, aby sme týchto ľudí tiež bez výnimky rešpektovali a aj s takýmto životným poznaním a nevysmievali sa im, že sa skôr narodili pomýlení alebo sa stali zmanipulovaní cirkvou. Na jednej strane chceme mávať dúhovými vlajkami a na strane druhej chceme takto ubližovať nepohodlným osobám s tými istými sklonmi?

Už v inom článku bolo napísané, že v génoch ľudská bytosť a genotypovo muž má napísané raz dostať erekciu, ale nemá tam napísané, pri čom a vždy pri čom ju bude dostávať. Jednoducho má do toho čo hovoriť naša hlava, náš mozog a nie je ťažké pochopiť, že sexualita tak zložitej bytosti sa asi nebude vyvíjať jednoducho ani kratučkú prenatálnu dobu a určite ju nebude riadiť jeden faktor. Na to človek naozaj nepotrebuje byť vedec. Ale napriek tomu nikoho nepresviedčam. Využívam svoj priestor na vyjadrenie sa. Jasné, že žiadna sexualita nie je voľba, ale to je už v roku 2020 tak primitívne heslo, že potrebujeme ísť ďalej v možnostiach - výber a vienko. Lebo aj tu platí dúhová paleta možností. Nemôžeme byť ďalej takí obmedzení a presviedčať ľudí o tom, že ak jedna možnosť je blbosť, ostala nám druhá. A kde sme nechali tretiu až desiatu?

Za každou homosexualitou, ktorú som mal možnosť poznať, bol veľký alebo aspoň zložitý, náročný životný príbeh. Začal sa písať ešte pred uvedomením si inej sexuality.

Posledné roky som sa stretával aj s príbehmi navonok s ničím špecifickým, ale často to bolo aj kvôli inému nastaveniu spoločnosti. Jednoducho chlapec cítil zmätok, prijal ho a jeho rodičia tiež a šlo sa ďalej už s tým vnútorným nastavením, že som/je gay a začlenení/m sa do "svojej" komunity s prvým homosexuálnym sexom v šestnástich. Nikoho už netrápilo, či to bol zmätok, pocit alebo fakt.

Ešte častejšie som sa však stretol s tým, že dnešní mladí ľudia nevedia do seba vstupovať hlbšie a reflektovať seba cez vzťahy, ktoré, mám taký pocit, dnes viac prebiehajú vo virtualite ako v realite. Takisto ani reflektovať seba spätne. V podstate všetko zo svojej minulosti si viem vyložiť tak, ako len chcem a nikto nemá právo mi to spochybniť. Je to výsledok dvoch tvárí dnešného vnímania slobody - krásnej i zdeformovanej.

Čo ma trochu mrzí, je to, že perzistuje snaha izolovať LGBT+ komunitu od zvyšku spoločnosti a popudzovať ju k odboju. Lenže to nie sú mimozemšťania, ktorí pristáli na Zemi pred 30 rokmi už ako psychicky zdravé bytosti a ide sa ďalej. Nemôžeme robiť takéto zásadné zmeny vnímania muža a ženy v spoločnosti, ako aj tak citlivej problematiky lúsknutím prstov. Nie je správne tomuto procesu pomáhať zahmlievaním či vydieraním. A takisto si myslím, že si zaslúžia prístup ako ktorýkoľvek iný muž alebo ktorákoľvek iná žena na svete. Pretože samotná sexualita človeka nerobí výnimočným a ani nie je až taká dôležitá, ako sa to neustále propaguje.

Zasa chcieť nejaké iné práva, ako majú ostatní muži alebo ostatné ženy a pritom ma ani nezaujíma, prečo som taký, aký som alebo si analýzou seba viem iba ubližovať, nakoľko to nerobím správne (mám nutkanie myslieť si, že ak to nebola genetika, tak potom mi všetci len ubližovali a ja viem, že mi neubližovali, tak čo to Poľa trepe) ani primerane dlhú dobu (mám nutkanie sa tým týrať do smrti), nie je trochu odvážne? Tak radšej sa postavím na zadné, nájdem si ako ukrivdený nejaký terč a celý život do neho budem triafať či budovať si na tom svoju prestíž? Povedať, že Poľovi nerozumiem, necítim to tak je oveľa zrelšie a odvážnejšie, ako povedať: "Poľa je zlý chlapec, musím ho strážiť!"

Dovolím si tvrdiť, že človek, ktorý už dokonale pozná seba, sa už na život a iných ľudí díva cez úplne inú perspektívu a neuživí dlho v srdci chlapca, ktorý kope a hnevá sa. Neobráti to, čo sa mu nechcelo alebo nedarilo urobiť pre seba na boj proti niekomu alebo niečomu inému.

Ďalší môj veľmi silný motív bola prudká zmena v cirkvi v priebehu možno pätnástich rokov. Akoby sme v cirkvi mali povinne preskočiť toleranciu homosexuálneho partnerského zväzku a rovno sa hanbiť za to, ak vyslovíme možnosť inej cesty. Svedčí to o obrovskej sile, gigantickom nadnárodnom vplyve niečoho, čo sa nedá nazvať ničím iným ako ideológiou. Ideológiou, ktorá väčšinu svojich vízií presadzuje pod vznešenými heslami ako sloboda, spravodlivosť, láska, tolerancia, hrdosť, dôstojnosť, rovnosť a právo. Som šokovaný, že v cirkvi sa dnes priateľstvo považuje za slabý odvar medziľudského vzťahu a buď sa nevie, alebo sa odmieta budovať ako priateľstvo, stačí kamarátstvo a priateľstvo sa buduje s partnerom - nakoľko tam je aj sladký benefit. V podstate relativizovanie až úplné popriete učenia Ježiša a ešte väčší výsmech stavu "dlhodobo nezadaný," čo už dnes znie ako: "Asi má problém, chudák." A o vznešenosti cnosti sexuálnej zdržanlivosti, čo je na veľký smiech už aj pre mnohých kresťanov ani nehovorím. Láska sa spojila so sexom (nie sex s láskou) za každých okolností a sexuálna potreba sa spojila s nutnosťou uspokojovať ju s využitím dostupných prostriedkov a osôb.

Sexualita človeka je niečo pevne dané a nemenné celý život

K akémukoľvek sexuálnemu správaniu a vnútornému prežívaniu, cíteniu, stotožňovaniu sa s niečím intímnym treba dospieť. Rovnako ako treba dospieť k obrazu o sebe samom. V podstate sexualita človeka je len akoby zrkadlom i doplnením jeho psychiky zároveň, samozrejme od istého veku so schopnosťou vyjadrovať náklonnosť aj eroticky. Je zaujímavé, že hoci dospelý človek plnšie prežíva svoju sexualitu a môže byť už závislý na kadečom, vždy sú jej zmeny v dospelosti po nejakom duševnom ataku reverzibilnejšie. Detstvo, ktoré zasa nie je o sexualite alebo nie je o sexualite v súvislostiach a v plnosti jej prežívania - skôr telo predbieha dušu - vie spôsobiť takmer nemenné zmeny v sexualite alebo zmeny doživotné, ak ich už dospelý človek v sebe nechá tak. Je pozoruhodné, že búrlivé zmeny v sexualite sa odohrávajú v čase, kedy ju dieťa prakticky vôbec nemusí používať a zaoberať sa ňou. Pretože jej predchádzajú zmeny v duši. A v tejto komplexnej sieti, v týchto rôznych prepojeniach tela, duše, sexuality nemožno hovoriť, že sexualita je nemenná. Možno hovoriť iba o tom, že nútiť niekoho, aby ju menil alebo nabádať niekoho k tomu, aby si myslel, že zmenou duše sa určite zmení aj jeho sexualita je neetické. Najhoršou motiváciou neheterosexuálnej osoby je chcieť byť orientovaný heterosexuálne. Horšia už nie je. A hneď za ňou je neprijatie seba a celoživotné prispôsobovanie svojho života nejakým štandardom a očakávaniam kohokoľvek, hoci aj všetkých okolo. Na treťom mieste je sebaklam.

Napriek tomu mi pripadá rovnako neetické úmyselne zablokovať ľuďom možnosť vybrať si také odborné vedenie, o akom sa tí ľudia domnievajú, že je pre nich najlepšie a šité na mieru práve na ich životnú situáciu a potreby. Napríklad vnímanie ženy ako hrozby, vnímanie seba ako nie dosť atraktívneho, vnímanie seba ako neplnohodnotného, vnímanie vzťahových a emocionálnych zranení z dávnej minulosti ako stále živých, nespracovaných, boliacich, objavovanie vecí, ktoré sa iba potlačili do nevedomia.

Je zaujímavé, že tu nemá platiť staré známe: Ak dostaneme potlačené nevedomé obsahy, ktoré nám škodili, do vedomia, veci v nás sa začnú hýbať.

Často sa pohnú aj tie fixné, zamrznuté. Pretože, voilà, ľudský mozog. Pre bolestivú cestu a možno už v momente rozhodnutia sa pre ňu odsúdenú na neúspech má právo sa rozhodnúť každý človek. Smutné, ak sa dostane do rúk niekoho, kto terapiu robiť nevie, ale rád sa hrá s dušou človeka a zarába na tom. Smutné, ak klient mal nevhodné či skôr prehnané očakávania, ale má mať na to právo. Nepoznám nikoho zo Slovenska, kto by po roku 2010 absolvoval nejakú terapeutickú zmenu svojej sexuality dobrovoľne či nasilu (v našej krajine sa to nikdy nerobilo, hoci pokusy sa kde-tu objavili, no na to školení terapeuti tu nestihli existovať), ale poznám kopec ľudí, ktorí sa neskutočne vnútorne trápia či už v partnerskom vzťahu alebo bez neho, či už ako veriaci alebo ateisti. Poznám tiež muža, ktorý v zahraničí absolvoval zážitkové niekoľko dňové vedenie inými mužmi (žiadni terapeuti) a žil z toho pár mesiacov. No na Slovensku už na to nemal kde nadviazať, tak sa postupne dostal tam, kde bol.

Ja osobne nové terapeutické prístupy v rôznych formách pri homosexualite vnímam ako vnútornú stabilizáciu pre toho, kto ju potrebuje, ale, samozrejme, všetky by mali prebiehať lege artis a transparentne. Teda každá takáto aktivita by mala byť kontrolovateľná a v dnešnej dobe nie je taký problém poznať mená skutočných "škodcov" - ale nie z pasie. Potrebujeme dôkazy o tom, že daný človek nepomáha, ale škodí, teda výpovede priamych svedkov. A nie vymyslené štatistiky o tom, že niečo škodí, ale nedozviete sa z nich dokopy nič - žiadne konkrétne metódy, počet poškodených - nič. Dobré meno si odborník nevybuduje tým, že sa pekne volá, ale musí mať za sebou výsledky. A pokiaľ tomuto dnes niekto chce silou-mocou brániť, zaváňa mi to rafinovanou snahou ovládať iných ľudí subjektívnym postojom autority vydávaným za pravdu. Žiaľ, tých autorít sa dnes spojilo viac, aby mohli ovládať väčšou silou a s väčším úspechom. Zamyslel som sa nad tým, že aj to zážitkové vedenie pre mužov od iných mužov sa muselo robiť tajne a vyrazilo mi to dych. Pritom tí vedení muži na nich prvýkrát alebo po dlhom čase pocítili prijatie v "mužskej tlupe," do ktorej sa neotvárajú dvere formovaným telom ani slušne veľkým penisom. Kto trochu pozná mužské iniciačné programy, tak zrejme vie, o čom hovorím.

O ľudskej sexualite máme vedecké dôkazy

Žiaľ, nemáme, pretože nevieme odšifrovať ľudský mozog v jeho plnej kráse. A obávam sa, že i keby sa nám to podarilo, tak by to bolo jeden mozog a aj tak by šlo iba o mozog, nie o komplexný obraz ľudskej bytosti s funkčnými stopami v danom mozgu. Čo duša? Ako rozoberieme na súčiastky ju? A čo z jednej duše možno vyvodzovať?

Centrom ľudskej sexuality je mozog, hoci by sme možno my chlapi nie raz chceli, aby to bolo niečo iné a preto sa k tomu aspoň správaním približujeme. :-) A pokiaľ sa ten formuje aj po narodení, nepotrebujem ďalšie ostatné výskumy, ktoré údajne vniesli na poli vedy dvadsiate piate nové svetlo do problematiky a jej "vysvetlenie." Biológia už viac svetla do ľudskej sexuality vniesť nedokáže. Etológia zvierat (v rámci biológie) už vôbec nie. Na rade sú iné vedné disciplíny. Vlastne boli. Teraz si už môžu hovoriť, čo chcú - pod masovou kritikou a obrovským tlakom by museli aj tak odvolať všetko, čo by vyprodukovali nie v zhode so spoločenským úzom. Pravda, načo sa pokúšať, pochopili to už dávno. A tak sa nám z času na čas ozývajú spoločnosťou ostrakizovaní kresťania, ktorí sa ešte vedia oprieť pri svojich tvrdeniach aj o Písmo. No, žiaľ, odborník s nálepkou "kresťan" je dnes už odpadkový kôš.

Ľuďom nedochádza, že jednou rukou mávajú dúhovou vlajkou za slobodu a pestrosť a druhou zabíjajú klinec do rakvy, kde sloboda s pestrosťou ležia. Nehovoriac o úcte ku komukoľvek.

Katolícka cirkev na Slovensku podporuje konverznú terapiu

Katolíckej cirkvi nastavujem zrkadlo asi rovnako dlhý čas ako LGBT+ komunite na Slovensku. Ale ak sa jej krivdí, ozvem sa. Keby som si dal na misky váh, koľko mladých ľudí s homosexuálnymi sklonmi bolo fakt že do špiku kostí zmanipulovaných LGBT+ ideológiou so stratou kritickosti myslenia a s presvedčením, že majú právo aj ubližovať... a koľko Katolíckou cirkvou v roku 2020, tak ani na sekundu neváham povedať, ktorá miska vystrelí nahor (postoje Katolíckej cirkvi a jej vplyv na mladého človeka dneška). Nazývať každú terapiu konverznou alebo jej odnožou len preto, že je šitá na mieru pre neheterosexuálnych ľudí, je scestné. A prečo by nemohla byť špecifická, ak predsa len ich vnútorné prežívanie má isté špecifiká (samozrejme, nie generalizovane, lebo príčin homosexuálneho správania je dnes viac než dosť a aj spôsobov toho, čo v ňom koho ne/napĺňa - a to najpodstatnejšie - ide tu o dušu, nie o sexualitu a tá sa vyznačuje alebo môže vyznačovať v danej komunite tými špecifikami) a klasickí terapeuti tomu takmer vôbec nerozumejú. Nevedia, aký model majú použiť a ak nepôjdu do hĺbky, nepomôžu. A ísť do hĺbky, aby tým nijako neotriasli aj sexualitou z dlhodobého hľadiska je asi nemožné. Navyše, keby pri homosexuálnom páre použili modely, aké sú zvyknutí aplikovať pri pároch heterosexuálnych, asi by nepomohli viac ako ktokoľvek z ulice. Mužská a ženská podstata a ich vzájomné nepochopenia v páre sú niečo úplne iné ako stret dvoch rovnakých a často podobne zranených podstát. Niekedy je to naozaj veľký tresk, hoci nerobí veľký hluk, ale spôsobuje konanie, ktoré často nechápe ani ten, kto sa k nemu uchyľuje a usiluje sa ho nejakým spôsobom racionálne vysvetliť, možno si ho ospravedlniť, aby sa necítil až tak vinne. O tom som však už určite písal.

Nemôžeme zabúdať na to, že sme duševné poruchy nevedeli dlhé obdobie liečiť a čo všetko sa pri nich experimentálne robilo, tak to by bolo na milióny žalôb, keby tí ľudia žili dodnes. Ale to je, žiaľ, škvrna na historickom rúchu psychiatrie, s ktorou sa treba nejako vyrovnať a nevidieť za každou aktivitou jej stopu.

Ďalšia vec je, že ak dnes má byť právo objednať si dieťa a poskladať mu rodičov z ľubovoľných pohlaví, o to viac by malo zostať právom slobodne rozhodovať o svojom duševnom zdraví a životnom smerovaní.

Samozrejme, poznám motívy viacerých ľudí nebyť neheterosexuál a musím skonštatovať, že väčšina z nich potrebuje terapiu sebaprijatia a väčšieho odpútavania sa od toho, čo si myslí okolie.

Napriek všetkému nesmieme zabúdať na to, že ak tak vehementne obhajujeme práva nejakej skupiny ľudí, možno aj nevedome komplikujeme životy iným ľuďom a určite sa pri spoločenských náladách živených a vyhrocovaných aj naším konaním necítia byť slobodnejší.

Skôr mi to pripadá ako odstavovanie ľudí s iným postojom k svojmu vnútornému utrpeniu, na ktoré neheterosexualita iba nadviazala a nie naopak.
Toto nepovažujem za prejav demokratickej spoločnosti, navyše ak skutočne nemáme jasné dôkazy o duševných pilieroch ľudskej sexuality a jej dynamike. Celkovo ľudský mozog nie je nemenná masa neurónov, ktoré nemajú nič na práci, iba postupne odumierať.
Prečo sa nehovorí o tom, že mozog sa vyvíja aj po narodení, nie je záhada, ale zámer. Rovnako mlčanie vied o duši. O sexualite sa prestalo hovoriť, lebo heterosexualita by sa zrejme musela formovať opačným procesom ako homosexualita. Tak načo ľudí dráždiť nejakým vývinom sexuality. Je to v nás od narodenia, lebo v tomto prípade sme tiež zvieratá. V inom prípade už nie. Tam sme už predsa ľudia.

Doba sa posunula, treba sa prebrať z minulosti a žiť v prítomnosti a zistiť si legitímne a nezraňujúce postupy v prístupe k ľuďom s nechcenou sexuálnou preferenciou, pri ktorej nikdy nejde iba o túto nechcenú preferenciu. Nesmierne by pomohlo, keby sa homosexualita vnímala ako niečo, čo existuje, ale neglorifikuje sa, nezaslepuje oči krivdou, túžbou dokázať Slovensku, že ja zmením svet a všetci sa mi poklonia a nebráni slobode inak mysliacich. A ešte viac by pomohlo, keby si každý homosexuál uvedomil, že jeho miesto je medzi ostatnými mužmi či ženami. Len týmto jediným faktom o sebe nie je absolútne zaujímavý a zvlášť, ak si myslí, že má právo na dieťa a meniť aj to, čo objektívne nie je zlé len preto, že to chce a potrebuje mať inak. Nemyslím to v zlom ani výsmešne. Sme predsa chlapi a chlapi si veci majú povedať na rovinu. Nepoznám chlapa, ktorý by bol v živote šťastný pri neustálom sťažovaní sa, hádzaní viny na iných, sebeckom dupaní, že niečo chce, ale už zodpovednosť a premýšľanie o následkoch - nikde.

Spomeniem čerstvý príklad. Kamarát mi hovoril, že je hrdý gay, že občas si z toho robí žarty. Napríklad u lekára, ak sestrička chcela podpichnúť, že tí po tridsiatke nie a nie do vzťahu, tak on povedal, že chce všetko, aj dieťa, ale je gay. Lekár onemel, sestričkina tvár sa zmenila na červenú papriku. Hovoril som mu, že to je super, nech si ľudia zvykajú, že aj slobodní sú normálni ľudia a gayovia sú medzi nami a tiež zvyknú byť normálni. Lepšie ako fňukať a tajiť dôvod toho, prečo sa nežením aj v štyridsiatke. Ale potom sme sa dostali k tomu dieťaťu, že odkiaľ ho teda chce vziať. Tak vraj kamarátka by s ním rada mala dieťa, ale že nie je debil, brať jej ho nebude. A ja že "super," "zodpovedný" prístup a slovo "chlapa!" Nebude dieťaťu niečo chýbať? Nie, my s (budúcim) partnerom mu dáme všetko. Opýtal som sa ho, či je správne umelo produkovať obraz rodiny, ktorý sa podobá na tú rozvedenú, či to deťom ozaj robí dobre, ak sú posielané ako balíčky pred dvere toho druhého na každý druhý víkend. Hovoril mi, že ak bude chcieť, tak príde. A ja na to - bavíme sa o dieťati, ktoré má trebárs dva alebo tri roky? Ono ak bude chcieť? Alebo si počkáš, kým bude mať desať a potom mu povieš, že si jeho otec, či nechce prísť na návštevu? Lebo to dieťa ťa ako otca vnímať nebude a víkendový mu, ver tomu, bez matkinho poručenia po nejakom tom piatom roku života chýbať nebude. Veľký kamarát možno áno, ale otec už určite nie. Lebo s ním nebol, keď ho bolelo bruško, keď nemohol zaspať a prvý vypadnutý zúbok "videl" vtedy, keď sa cestou k otcovi stratil. Samozrejme, padla tradičná otázka - v čom sú dvaja otcovia horší? Hovorím mu, že v ničom, len už teraz si po treťom vzťahu, žiaden ti nevydržal ani desať rokov a má to len jednu chybu - dieťa by síce nevedelo, čo je to mať mamu, ale to neznamená, že by zažiť to nikdy nechcelo. Veď ak si bol dieťa, vieš, ako často sa dieťa dokáže zasnívať i zaplakať pre oveľa menšie veci. A toto maličkosť určite nie je, ak si ju dieťa začne uvedomovať. Na záver som sa ho opýtal, či nechce radšej psíka. A on tak žartovne, narážajúc na mňa, že radšej papagája. :-)