Ovplyvňuje Katolícka cirkev vzťah neheterosexuála k sebe samému negatívne?

27.03.2021

Nedávno ma zaujala aktivita mladého muža ex-katolíka, dnes už ateistu, ktorý sa v rámci svojho štúdia rozhodol "rozbehnúť" výskum o tom, ako aktívne členstvo v Katolíckej cirkvi - čím sa rozumie riadenie sa základnými tézami cirkvi, ovplyvňuje vnímanie a rozvoj vlastnej hodnoty, sebavedomia, sebaúcty, láske k sebe a hrdosti na seba v kontexte seba ako neheterosexuálnej osoby.

Nepochybujem o tom, že výskum študenta ukáže, že Katolícka cirkev zasahovala "self-esteem" aktívne veriaceho katolíka a účastníka jeho výskumu subjektívne negatívne vo väčšine prípadov.

A bude o dôkaz viac, prečo Katolícka cirkev nie je pre neheterosexuálne osoby vhodným prostredím pre ich zdravý duševný rast a sebarozvoj (podobné aktivity som už vo verejnom priestore zaregistroval, hoci sa tvrdí, že sa o tom nehovorí).

Určite nepochybujem o dôležitosti takýchto výskumov, veď výskum je preto výskumom, že neponúka výsledky dopredu. Môže ich ale predpokladať, tak ako ich predpokladám v tomto prípade ja. Ale nedá mi hlbšie sa nad tým nezamyslieť.

Áno, môžeme špekulovať o tom, že ak chceme robiť kvalitný výskum, nemôžeme si povyberať ľudí cirkvou ukrivdených, na cirkev nahnevaných (čo je asi drvivá väčšina neheterosexuálov na gay zoznamkách) a limitovať to vekom (do 30 rokov), v ktorom sa stále vyvíja osobnosť človeka. Človek niekedy až s odstupom väčšieho časového úseku dokáže zhodnotiť svoju minulosť objektívnejšie, zhodnotiť jednotlivé vplyvy i vlastné rozhodnutia cez perspektívu zrelej a vyrovnanej osobnosti.

Na začiatok si potrebujeme uvedomiť nasledovné fakty. Najmladšia generácia (mladí ľudia do cca 25 rokov) už celý svoj život vyrastala v atmosfére kvanta informácií o neheterosexualite, významnej propagácie neheterosexuality a LGBT komunity, čo im umožnilo až príliš skoro sa identifikovať ako ich členovia s pasívnym prevzatím a umocňovaním kolektívneho hnevu najmä voči Katolíckej cirkvi, nakoľko sa o neheterosexuálnych osobách hovorí ako o diskriminovaných cirkvou a kvôli cirkvi, konzervativizmu. Kto vie, čo je davová psychóza, ten vie aj to, že ona pre svoje šírenie nepotrebuje byť objektivizovaná a nemôže minúť mladého človeka. Ak k tomu pridáme nedokonalosť a rôznorodosť ľudí a ich názorov v cirkvi, je viac než očakávané, že mladý človek hodí svoj vnútorný diskomfort na cirkev a konzervatívnu spoločnosť.

Keby mladý človek dnes viac hľadal, našiel by množstvo duchovných, ktorí by jeho homosexuálne partnerstvo plne rešpektovali, nehovoriac o laikoch, nehovoriac o západných cirkvách vrátane ČR, kde je to už často aj o niečom viac, ako len o rešpekte. Ošemetnou môže byť otázka rozhrešenia, no tu je vždy otázne, či ho žiadateľ potrebuje a načo ho potrebuje. Sviatosti v cirkvi a žitie viery nie sú v spoločenstve o tom, kto to ako cíti a komu je ako lepšie. Vychádza sa z Písma, tradície cirkvi a určite nie bez toho, aby sa veci skúmali, prehodnocovali. Ak to niekto cíti inak, nemôže mať účasť na plnohodnotnom živote cirkvi, ale to neznamená, že je z nej vylúčený a že nikoho nezaujíma jeho názor, kým ho nezmení. Na druhej strane, aký má človek motív patriť do inštitúcie, s ktorou nesúhlasí v základných tézach? Zvyk? Potreba ju zmeniť v prospech seba a iných odbojníkov? Nie som si istý v tom, či otázka homosexuálnych partnerstiev má byť správna oblasť obrodzovania cirkvi a motív odboja. Určite ešte sú spôsoby, ako sa dá viac pochopiť neheterosexualita a prijať neheterosexuál v cirkvi, ale my si potrebujeme uvedomiť, že strácame pokoru, chceme meniť, prekrúcať Písmo a nechceme či nedokážeme poznať svoju neheterosexualitu. Vtedy je čas uvedomiť si svoje limity a rešpektovať hranice cirkvi. Pekným príkladom sú parafilici, ktorí sú nútení vstupovať do seba, skúmať seba a svoje erotické túžby či učiť sa nad nimi získavať kontrolu. Homosexualita už dávno nie je ochorením, ale čo s tým, ak nemáme jasné a overiteľné dôkazy o tom, čo to vlastne je? Má sa prepisovať Písmo kvôli tomu, že veda nie je dodnes schopná dokázať, ako vzniká homosexualita? Pri homosexualite teda ide skôr o spoločnosťou umelo a bez dôkazov vytvorenú a živenú diskrepanciu medzi ňou a cirkvou. Na jednej strane spoločnosti prekáža postoj cirkvi k homosexuálnemu partnerstvu, na druhej strane jej neprekáža nesúhlas cirkvi so sexom mimo manželstva. Nad tým sa iba pousmeje. Ide o zvláštne meradlo hodnotenia cirkvi podľa toho, koho a čoho sa to týka. Ešte som nezažil verejné protesty kvôli tomu, aby cirkev uznala sex mimo manželstva, pričom neexistuje vedecká prekážka ho nemať. Navyše sex sa dnes popisuje ako základná potreba, teda potreba, bez napĺňania ktorej hrozí človekovi vážne poškodenie zdravia až smrť (čo je, samozrejme, nezmysel, ale dobre sa tomu verí). Je zvláštne, čo dokáže politika a verejná mienka, ak sa vytvorí konštrukt, za ktorý je masová ochota bojovať do krvi.

Povieme si, že to sa predsa netýka "poslušných," nerebelujúcich mladých katolíkov, ktorí zasa pasívne a až príliš nekriticky prijímajú učenie Katolíckej cirkvi. Netvrdím, že pasívny a príliš nekritický člen cirkvi je správny obraz kresťana. Ale ak množstvo ľudí zvonku neustále atakuje cirkev a množstvo ľudí zvnútra nesúhlasí s cirkvou pri jej prístupe k homosexuálnym partnerstvám, je pochopiteľné, že toto sa odrazí na cirkvi ako na celku a zasahuje to všetkých členov, aj tých, ktorí by inak mali väčšiu šancu nájsť si v nej spriaznené duše, podobne mysliacich, až príliš nepochybujúcich o tom, či žijú správnu vec, vnímajúcich Písmo v kontexte bez povinnosti dodržiavať obmedzenia, nedajbože ešte vnímané ako mučiace a s túžbou s vierou kráčať v danej cirkvi spoločne. Už aj tí "poslední Mohykáni" trpia, tápu, pochybujú, alebo medzi svojimi rovesníkmi nenachádzajú oporné body, podobné vnímanie Písma, náplne, smerovania a cieľov života neheterosexuálnej osoby podľa neho.

"Ako dieťa v puberte som nemal žiadne informácie o sexualite, nie to ešte o homosexualite. Na jednej strane to bol dôvod môjho vnútorného tápania, na druhej strane som nemohol byť manipulovaný médiami, článkami, gay zoznamkami a moja sexualita sa postupne formovala do čistej a jasnej homosexuality, ktorú som už do 25-teho roku života vedel pomenovať a krátko na to aj prijať. Nepotreboval som k tomu žiadne "múdre" internetové rady ani pornografický materiál. Čo mi ale chýbalo, bolo nebáť sa hovoriť o tom, čo cítim, úplne otvorene, a mať pri sebe reálneho človeka, ktorý by ma v tomto skutočne chápal a nesmeroval tam, kam by som nebol pripravený ísť.

Šikanu v kolektíve som zažíval kvôli hodnotám, ktoré mi vštepila rodina, nie vnútila cirkev a ktoré som miloval, robili ma šťastným. Keby ma dodnes nenapĺňali, dávno by som sa ich zriekol. Moje osobné ideály a presvedčenia sú zároveň ideálmi a presvedčeniami cirkvi bez ohľadu na to, ako sa ich mne osobne alebo aj lokálnej cirkvi darí napĺňať. Bolo by jednoduché nielen kritizovať predstavených cirkvi a laikov, ale na protest aj vystúpiť z cirkvi, lenže týmto krokom by vo mne naďalej ostali ideály a presvedčenia totožné s tým, čo hlásala Katolícka cirkev a či by som to chcel alebo nie, naďalej by som ostával jej súčasťou, tak ako aj homosexualita bude naďalej mojou súčasťou. A stále by som hľadal spoločnosť ľudí, ktorí ma v týchto ideáloch a presvedčeniach podporia. Dal som si šancu na ich dozretie a preto sa už nemenia, nech by už v cirkvi bola akákoľvek búrka alebo nech by mi už ktokoľvek mimo nej núkal čosi "lepšie."

Moje sebavedomie, sebahodnotu a zdravú sebalásku rozbila nie cirkev, ale šikana. Šikana, ktorá si nevyberá podľa sexuality, vierovyznania, ale podľa akejkoľvek inakosti. Ako by aj mohla stáť na inej sexualite v detstve? Ja som sa necítil ako homosexuál, ale ako tínedžer, ktorý si nedokáže nájsť svoje miesto v živote, ktorý je nepochopený, neprijatý a ktorý sa vďaka existencii cirkvi aspoň mal s kým porozprávať, mohol mať sny o tom, že jeho utrpenie sa skončí a zlo bude potrestané. Keby sme dnes nemali toľko dostupných, často klamlivých, zavádzajúcich, skreslených a už dieťa atakujúcich informácií o neheterosexualite, žiadne dieťa sa na základnej škole takto predčasne neidentifikuje a keby deti dostali kvalitnú výchovu, pochopili by, že ani neexistujú objektívne dôvody na šikanu. Chlapci do skočenia puberty príliš od dievčat výzorom, správaním a myslením neutekajú, len niektorí sú výraznejšími, iní menej výraznými, hoci stále sa formujúcimi osobnosťami a každý inak zranený aj tou vlastnou rodinou, čo prezentuje rôznym správaním v kolektíve. Každé dieťa má právo na zmätok, avšak potrebuje usmernenie od dospelých, aby sa ho nebálo, aby mu príčina zmätku nezasahovala do života ako definitíva." Erik

Stredoškolské obdobie je kritickým obdobím, v ktorom je dieťa masívne ovplyvňované inými, najmä ak vo svojej rodine nedostalo žiadne alebo uspokojivé odpovede na citlivé témy. Tam už začína byť hanbou byť aktívnym katolíkom, ale nie je hanbou skúsiť homosexuálny sex. Kolektívne myslenie a správanie našepkáva, že Katolícka cirkev je brzda, ktorá nechce, aby si sa prijal, experimentoval, užíval si. Ale čo je za tým naozaj, to dieťaťu potrebuje odhaliť uvedomelá rodina, nie kolektívy ani médiá. Napriek tomu ešte na strednej škole tak nepáli, že niekto má iné názory ako ja alebo chce žiť inak ako ja. Ale už zažívam prvé pochybnosti a vnútorný nepokoj.

Takmer každý neheterosexuálny vysokoškolák vidí, ako na jeho rovesníkov prichádza oneskorená puberta, nakoľko sú "konečne" preč z domu, vníma páriky, počuje zvuky sexu na internátnych izbách. Tu sa stupňuje pocit osamelosti, pochybnosti a vnútorný nepokoj. Ľudia sa začínajú pýtať, či niekoho mám a prečo ho nemám. A napriek nejakému tomu spoločenstvu v meste začínam pociťovať, že to nestačí, že ja potrebujem viac a aj od cirkvi potrebujem zažívať viac. Lenže médiá, okolie mi našepkávajú, že cirkev mi berie slobodu kvôli tomu, že nesúhlasí s homosexuálnym partnerstvom či premenou ženy na muža a naopak. Ba čo je horšie - že cirkev je proti homosexualite ako takej a nebude v nej už dlho pre mňa miesto. Je pochopiteľné, že cítim vnútorný tlak, neslobodu, mám chuť rezignovať a legitímne sa pýtam, že ak sa rozhodnem žiť inak, bude ešte v cirkvi pre mňa miesto?

Tu by som veľmi chcel pozvať mladých ľudí k tomu, aby neostávali pri povrchu, aby boli trpezliví a počkali na spätný pohľad seba ako zrelej osobnosti, aby objektivizovali, nebáli sa pýtať, aby v cirkvi nerezignovali, aby sa nebáli hľadať ľudí, ktorí síce žijú podľa učenia cirkvi, ale nebudú sa na nich dívať zhora ani ich zatracovať, ak sa rozhodnú pre niečo iné. Hľadajte odpovede tam, kde odpovedajúci vami nemá záujem ani nevedome manipulovať. Je to veľmi ťažká úloha v kresťanskom prostredí i mimo neho, ale stojí za to, nakoľko jej naplnenie oslobodzuje a ponúka pevný bod v živote. Nestačí len kritizovať. Dôležitejšie je robiť nedokonalú cirkev dokonalejšou.

Odporúčam mať vo svojom živote takéto piliere aj v cirkvi. "Koľkokrát som si do 25. roku života myslel, že cirkev mi nerozumie, že mi čosi odopiera, že to je v nej celé zle, že ako je v nej dobre heterosexuálom, ktorí môžu všetko, že či by mi nebolo lepšie žiť mimo nej, ale dnes viem, že sloboda sa rodí v mojom vnútri a čokoľvek krásne sa vo mne nemôže rodiť cez negativizmus, bezmocnosť, krivdu, zatrpknutosť, hnev, toxické myslenie, porovnávanie sa, sebaľútosť, utápanie sa v príliš subjektívnych postojoch, zbožšťovanie si iných stavov či skupín ľudí, ich životov atď. Ak sa mi nedarí či nenachádzam odpovede - možno ich ešte nie som pripravený nájsť a nemusí byť za to nutne zodpovedná cirkev. Život ma naučil, že v cirkvi je to vždy o stretnutí tých správnych (alebo aj nesprávnych) ľudí v kritickom veku či období života a tí akoby udávali mojej viere ďalší smer, smerovali k druhému či poslednému dychu mňa ako kresťana. Koľkokrát však uveríme neovereným, prekrúteným informáciám a koľkokrát sme tak citliví na seba, že nás nesmie viesť už nielen kňaz, ale ani Boh? A tak potrebujeme mať boha vlastného. Nie, ani ja som nestretol príliš veľa ľudí, ktorí by chceli kráčať po mojom boku. Možno som bol príliš náročný, možno som bol už ďalej ako niektorí z nich, ale napriek tomu som sa nevzdal a som pripravený spolu s tebou cez spoločenstvo tvoriť cirkev takú, ktorá nás bude napĺňať, ak budeme poznávať autentického Boha, nie umárať sa fiktívnymi predstavami o ňom a nedokonalosťou cirkvi, ktorá nám čosi berie. Nie cirkev ma okradla, nie cirkev mi vzala identitu, ale urobili to zloba a nevšímavosť ľudí, ktorí nepochopili, čím mi ubližujú a čo naozaj potrebujem. Som však rád, že ja som si dal dostatok času vyzrieť v tom, čo naozaj potrebujem bez možnosti byť vtiahnutý do rôznych hier a poloprávd iných. Bez cirkvi by sa to udialo len veľmi ťažko. A len veľmi ťažko by sa zo mňa stal silný človek túžiaci po hodnotách. Nezažil by som to, že je aj iná cesta, keby sa ľudia naozaj dokázali milovať. Avšak po ničom inom ako po autentickej láske netúžim." Erik

Mužská láska je krehká, náročná na identifikáciu, zmyselná, vyžadujúca transformáciu. Ako motýľ. Krásna, ako čistá vzácna. Má hranice narábania, dotýkania sa jej. Inak stráca lesk, farby, životaschopnosť, krásu, ktorú jej nedal nikto z nás, nie je naším dielom. Len sa ju naučiť používať tak, aby skutočne napĺňala a zároveň to prežila. Veď aj ja ako muž som očarený ľudskou dušou, ktorá vie byť nahá a ochotná milovať.