Odkiaľ vziať deti pre homosexuálne páry?

20.07.2021

Na Slovensku, na rozdiel od Čiech, sa touto otázkou zatiaľ nemusíme zaoberať, ale čas ju skôr či neskôr nastolí aj u nás a to bez ohľadu na to, ako u nás dopadnú boje o registrované partnerstvá a neskôr homosexuálne manželstvá.

Je niekoľko reálnych možností, ale zdá sa, že najpopulárnejšie budú dve z nich:

  • Obchodovanie s deťmi (veľmi stručné a často urážajúce pomenovanie pravdy).
  • Dohody o rodičovstve v rámci LGBT+ komunity so zapojením druhého rodiča do výchovného procesu alebo s jeho vylúčením z neho.

Na začiatok si môžeme položiť rečnícku otázku - Kde sa v človekovi vzalo popretie správnosti predstavy o tom, že dieťa má prichádzať na svet hoci plánovane, ale z lásky? Pretože už v maternici vníma to, či je chcené alebo nie, či prichádza do fungujúceho alebo komplikovaného až problémového vzťahu.

Názory na podporu takého či onakého spôsobu získavania detí homosexuálnymi pármi sa v spoločnosti rôznia, ale väčšina heterosexuálnej komunity odmieta obchodovanie s deťmi, teda objednanie si dieťaťa u rodičky, ideálne z iného štátu, spísanie zmluvy a odkúpenie iba zdravého dieťaťa. Ľudia chápu, že takýto prístup k životu a deťom ako takým by mohol byť začiatkom konca ešte stále ako-tak udržiavanej morálky, rešpektovania moderných psychologických poznatkov a práv dieťaťa.

Vyzerá to teda tak, že takýto spôsob získavania detí je v podmienkach Česka a Slovenska tabu, nenachádza väčšinovú podporu. Navyše by muselo dôjsť k zmene ústavy, kedy by sa po novom dieťa definovalo ako právo (vlastníctvo) akéhokoľvek dospelého bez ohľadu na práva dieťaťa. To ale neznamená, že sa to nebude diať nelegálne najmä ekonomicky dobre zabezpečenými pármi.

Je ale druhá možnosť (dohody o rodičovstve v rámci LGBT+ komunity) morálne akceptovanejšou a viac chrániacou samotné dieťa? Zamyslíme sa nad tým neskôr, pretože teraz rovno preskočíme na tretiu možnosť a povieme si, prečo sa, pravdepodobne, neuplatní v homosexuálnej komunite u nás. Ide o adopciu detí z detských domovov.

V istej diskusii na českom portáli padol návrh, že najprv by sme mali získať viac poznatkov, ako by výchova homosexuálnymi pármi (muž + muž, žena + žena alebo všetci štyria striedavo) ovplyvnila duševné zdravie a vnútorný komfort dieťa v našich (stredoeurópskych) podmienkach a spustiť dlhodobý projekt, v rámci ktorého by sa adoptovalo napríklad dvadsať detí z detských domovov mužskými homosexuálnymi pármi (nakoľko homosexuálna žena je väčšinou aj biologickou matkou s užšou, už prenatálnou väzbou rodič - dieťa, častejšie a prirodzene prechováva viac citu a empatie aj k cudzím deťom a je to predsa len o niečo iná situácia, podobná situácii slobodných matiek, s ktorými máme v spoločnosti viac skúseností, ako so slobodnými otcami a vieme, že to nie je výchovný ideál s atmosférou, v ktorej by dieťa nestrádalo). "Volanie krvi" pretvára väčšinu mužov na otcov. Tí zo seba niekedy nedokážu vydolovať rolu otca v plnej kráse, správanie otca, kým nebudú vedieť, že toto dieťa je aj ich dielo. Nie raz môže vzniknúť spor ohľadom toho, po kom to dieťa je, kvôli tomu, že mu nerozumiem alebo kvôli tomu, že: "Nie je dieťaťom nás oboch, tak prečo pri konfliktnom vzťahu vynakladať rovnaké úsilie alebo prečo rovno neodísť?" Vychovávať nie vlastné dieťa ako svoje predpokladá byť výnimočne zrelou osobnosťou. Možno aj kvôli tomu niektoré homosexuálne páry napadne zmiešať svoje ejakuláty pred insemináciou pre ich vlastný vnútorný pokoj (zvyčajne nie na dlhú dobu), a tak dieťa nielen že nepozná biologickú matku, ale ani biologického otca. Skoro vyrastie a viac už neuverí tomu, že ho priniesol dúhový bocian alebo že sa ockovia milovali a zrazu ho splodili a potom porodili. V homosexuálnych komunitách trpíme nedostatkom zrelých obetavých osobností s vlastnosťami, ktoré by každý rodič mal mať. Nemožno podceňovať to, akej osobnosti zverujeme dieťa a vôbec, čo je jej motiváciou ho mať.

Skúmalo by sa nielen prospievanie detí, ale aj stabilita homosexuálnych zväzkov. Bol by totiž predpoklad, že ochota udržať vzťah napriek problémom bude väčšia práve kvôli dieťaťu.

Lenže aj tu narážame na etické dilemy. Nie je dôvod na to, aby sme deti, často už dosť traumatizované až hendikepované životným štýlom matky pri nechcenej gravidite alebo niekoľko mesačným až niekoľko ročným pobytom v detskom domove vystavovali experimentu. Výsledky by navyše boli vyššie spomenutými faktormi skreslené a deti by mohli neprospievať práve z tohto dôvodu, nie výchovným prostredím dvoch otcov. K tomu by sa mohla a nemusela pridať šikana v kolektíve, uvedomovanie si reality bez biologických koreňov, poznania svojich príbuzných (rodokmeňa), túžba nájsť svojich biologických rodičov alebo mučivá otázka: "Prečo?" Navyše máme relatívne kvalitné mechanizmy, ako dieťa dostať do fungujúcej profesionálnej rodiny s otcom a matkou alebo k neplodnému heterosexuálnemu páru. A nakoľko nám stúpa počet neplodných párov, šlo by len o experiment, viac neetický - vystaviť riziku dvadsať životov pre nové poznatky a výsledky, ktoré by nakoniec aj tak pri takejto malej vzorke detí mohli byť sporné a pre prax zbytočné, lebo reálne bude prebytok neplodných heterosexuálnych párov. No a nie menej dôležitým faktom je to, že o deti z detských domovov nie je taký záujem kvôli zložitej legislatíve adoptívneho procesu, uvedomovaniu si aj poruchy a traumy veľkej časti detí v ústavnej starostlivosti, náročnosti ich výchovy, a kvôli klesajúcej ochote homosexuálnych párov vychovávať úplne cudzie dieťa, ak môžu mať pri zachovanej plodnosti vlastné (teda jeden z páru).

Hoci tento spôsob stať sa rodičom vyzerá byť najlegitímnejší až najnevinnejší či najprospešnejší pre spoločnosť, prax v našich podmienkach pravdepodobne ukáže, že bude najmenej využívanou voľbou.
Hrôzostrašné, srdcervúce scenáre hovoriace o tom, že problémovým rodinám sa budú odoberať deti a ponúkať na adopciu homosexuálnym párom, sa v našich podmienkach nemajú šancu naplniť práve kvôli prísnej legislatíve. Určite nie najbližšie desaťročia a preto tým nikoho nestrašme.

No a máme poslednú možnosť, ktorá sa dnes už aj v Českej republike využíva, a to hľadanie homosexuálnych darcov spermií s možnosťou nebyť otcom "na papieri," ale umožniť mu občasný víkendový kontakt s predstavením ako matkin kamarát či rodinný známy alebo so znemožnením vyhľadať dieťa a podieľať sa na jeho výchove. V podstate sa ten muž ani nedozvie, či žena otehotnela alebo porodila aj jeho dieťa. Zvyčajne, ak lesbická žena nechce uznať muža ako otca, vyberie si heterosexuálneho darcu spermií. Pokiaľ chce pre dieťa aspoň výpomoc v starostlivosti a súcití s gaymi túžiacimi po vlastnom dieťati, vyberie si ako darcu spermií a víkendového otca práve gaya v single stave alebo v páre.

Hľadanie sa len za účelom plodenia neprináleží ľudskému stavu a dôstojnosti človeka a navyše sa tu môžu uplatňovať sexuálne poruchy či úchylky, ako je túžba muža oplodniť čo najviac žien, lebo mu to prináša vzrušenie. Nie menej zaujímavé je skúmať skutočný motív stať sa rodičom.

Ak žena umožňuje otcovi kontakt s dieťaťom, ide o situáciu neporovnateľnú s tou po rozvode rodičov, lebo otec sa do výchovy zvyčajne zapája až vtedy, keď je dieťa staršie a dlho mu nie je prezentovaný ako jeho otec, skôr ako kamarát alebo rodinný známy. Toto všetko plus odhalenie pravdy dieťaťu či dieťaťom niekedy v puberte môže byť pre dieťa veľmi traumatizujúci zážitok, s ktorým sa nemusí nikdy vyrovnať.

Podobne homosexuálni muži hľadajú ženu v lesbickom páre. Tí už musia upustiť zo svojho egoizmus a túžby vlastniť. Nemôžu si klásť žiadne podmienky, naopak, musia sa prispôsobiť všetkým podmienkam zo strany ženy alebo lesbického páru. A tak sa ženám občas až zúfalo či submisívne ponúkajú ako nezištní inseminátori a po rokoch víkendové "au pair girls," ktoré nebudú zasahovať do života, súkromia žien a výchovy ich spoločného dieťaťa. Ponúkajú najmä finančnú pomoc pri výchove a robia všetko pre to, aby si mohli aspoň občas užiť pohľad na vlastného potomka. Či je to túžba zrelých mužov, ktorí potreby dieťaťa kladú na prvé miesto, alebo infantilný sen nevýrazných osobností je vždy veľmi diskutabilné, nakoľko egoistická túžba sa dá distingvovaným človekom veľmi úspešne a dlho maskovať, niekedy aj pred egoistom samým, ktorý zasa nemusí byť egoista či nezrelý vo všetkom.

Je viac než isté, že klamstvo, zavádzanie dieťaťa, zahrávanie sa s jeho citmi a otec skôr v úlohe menej dôležitého záskoku za skutočného otca pre dieťa nie je to najlepšie. Pre dieťa nie je priaznivé neplánované, nie to ešte plánované oddelené bývanie rodičov, najmä, ak si začne uvedomovať, že to takto nemuselo byť, že to nebola zhoda okolností, ale chladný zámer, egoistická dohoda rodičov, ktorí sa nemohli milovať od samého začiatku, ale ešte pred splodením dieťaťa sa dohodli na hre na rodičov. Nakoľko je veľký predpoklad, že dieťa homosexuálnych rodičov bude heterosexuálne (aj to musí byť ešte predmetom ďalších štúdií), aspoň takto to prezentujú doterajšie štúdie, čím do istej miery aj spochybňujú vrodený základ sexuality, takéto dieťa si zaslúži roky vnímať zväzok a lásku oboch pohlaví, aby si osvojilo vzorce správania a model fungujúceho vzťahu muža a ženy pre svoju šťastnú budúcnosť.

Možnosť "výpomoci" v rámci LGBT+ komunity je zatiaľ nielen že najviac využívaná, ale má aj istú podporu empatických priaznivcov LGBT+ komunity (tých zvonku). Určite väčšiu, ako je tá, ktorú nemožno nazvať inak ako obchodovanie s deťmi. V podstate i táto voľba je istou formou neetického zaobchádzanie s deťmi, ale zahalená rúchom vzájomného vypomáhania si pri rodičovstve ako práve. Ústa odporcov je možné okrem práva na dieťa zalepiť tým, že o dieťa sa budú starať minimálne obaja rodičia a väčšinou aj s partnermi (single gay, prípadne gay pár a lesbický pár oddelene) pri troche šťastia v susedných bytoch alebo v poschodovom rodinnom dome (čo je málokedy). Údajne to napodobňuje rozvedené manželstvá s novými partnermi, čo sa ale v mnohých ohľadoch nedá povedať, nakoľko táto umelo vytvorená schéma je vždy v niečom iná, prináša niečo nové, prekvapujúce, neočakávané a stresujúce. Už len zahmlievanie identity rodiča, klamstvá o pôvode dieťaťa, vytváranie okolo dieťaťa peknej, ale časom sa rúcajúcej ilúzie, odhalenie krutej reality či to, že dieťa v sebe alebo pred kolektívom potláča pravdu o tom, ako v skutočnosti žije a že sa vymyká štandardu... sú stresujúce situácie typické pre homosexuálne rodičovstvá. Navyše permanentne stresujúce prostredie a množstvo nových náročných situácií, pri ktorých chýbajú návody na ich zvládnutie i podpora zvonku robia vzťah krehkým a nestabilným, nehovoriac o tom, keby navyše nešlo o zrelé a s homosexualitou, so vzťahom či rodičovstvom plne vyrovnané osobnosti.

Tejto možnosti je možné vytknúť to, že k dieťaťu sa pristupuje ako k domácemu zvieratku na vyplnenie voľného času, experimentálnu rolu rodiča nie na plný úväzok a amorálna dohoda, plán nemať pre dieťa rodiča druhého pohlavia vôbec alebo ho mať len sporadicky, nie v jednej domácnosti. Liberálni aktivisti argumentujú a tlačia na city rôzne, ale faktom je, že je to dopredu premyslený egoistický plán pripraviť dieťaťu neplnohodnotné a často komplikované výchovné prostredia. Netýka sa to len homosexuálnych párov, ale aj časti slobodných matiek. A netýka sa to nikoho, kto rozvod, rozchod či smrť partnera a druhého rodiča neplánoval a už vôbec nie ešte pred plodením dieťaťa, ale šlo o náhodu, smutnú udalosť alebo únik zo vzťahu z objektívnych dôvodov a zabezpečovanie kvalitnejšieho života sebe i dieťaťu (neliečený alkoholik, tyran, človek odmietajúci vidieť a riešiť svoju duševnú poruchu atď.).

Z toho vyplýva, že žiadne takéto aktivity či snahy homosexuálnej komunity o rodičovstvo by sme nemali nechávať prebiehať voľne, bez akejkoľvek kontroly, legislatívnej korekcie či posilnenia ochrany práv detí. Pohlavné bunky človeka by nemali byť predmetom obchodu. Doprajme dieťaťu poznať svoj pôvod, zažívať pokrvné puto, trojuholník kvalitných vzťahov otec - matka - dieťa ako najlepšiu prípravu na jeho budúci vzťahový a emocionálny život a nevystavujme ho umelo vytvoreným prostrediam či situáciám, ako keby šlo o experimentálne zviera pre naše egoistické právo byť rodičom. Myslime na to, že ak dieťa nepozná svoj pôvod, nemá žiadne väzby na biologických príbuzných, je to nielen záťaž na jeho psychiku, narušenie identity, ale tiež sa tým zvýrazňuje problém pri hľadaní darcu v prípade smrteľnej diagnózy, znemožňuje sa diagnostika i prevencia prenosu dedičného ochorenia, ktorého nositeľom je biologický rodič (znemožnením ho vypátrať) a tiež riziko inbrídingu v budúcnosti, pokiaľ aktívny muž v jednom meste poskytol spermie viacerým ženám.