Odkaz Erika po rozhovore na Postoji

25.07.2020

Čo všetko by sa ešte dalo povedať pod článkom na Postoji, a asi by som tému nikdy nedokázal vyčerpať. Tak aspoň pár slov pre tých, ktorí by chceli vedieť viac.

Dnešná doba je nielen pre kresťana neprajná hneď pre dva dôvody:

  • V dobe konzumu, sexu a normalizovania všetkého, čo bolo v minulosti nemysliteľné sa potrebujeme menej pýtať Boha. Dnes máme a môžeme mať takmer všetko. A ak nemáme, tak si to môžeme vydupať. Nepotrebujeme už viac byť pokorní ani súdržní, chcieť milovať čo najviac, dávať ľuďom viac a častejšie najavo, že ich potrebujeme alebo že pre nás znamenajú veľa, hoci ide o vzťah mimo partnerstva, manželstva. Sme nedotklivejší, vzťahovačnejší. Pokora dnes znamená skloniť hlavu pred nepriateľom alebo slepo niečo nasledovať. Stratila svoj skutočný význam, rovnako ako sa zmenil aj pojem láska a jej postavenie v živote človeka. Možno sa stratila aj viera v lásku. A najhoršie je, že neváhame raniť a nemať úctu k niekomu, niekedy len tak, inokedy pre iný názor alebo maličkosť.
  • Nepotrebujeme tak ľudsky zvedavo hľadať pravdu ani cestu pre seba samých, lebo to dnes za nás robia iní (médiá, vedci, ideológia, celebrity...). Pritom úsilne hľadaná a ťažko nachádzaná pravda je kľúčom i predpokladom k dobrej kvalite života.

A ešte zvláštnejšie to vyzerá v homosexuálnej komunite. Komunita znie zavádzajúco, nakoľko každý z nás zvyčajne kope sám za seba. Potrebujeme sa stať ozaj zrelými a uvedomelými osobnosťami a mám pocit, že to máme i trochu sťažené rôznymi zlozvykmi a občas i toxickým myslením. Môžem smelo prehlásiť, že sa nám ťažko buduje zdravý vzťah k sebe a k inej osobe a muž, ktorý sa to nenaučí v priebehu svojej dospelosti, zneistí až znechutí množstvo ľudí a napokon i seba.

Uvedomil som si, že my muži, my homosexuálni muži sme zranení. O tom svedčí aj to, že ignorujeme mužov, pri ktorých nie sme vzrušení. Akoby boli vzduchom. Zamilovať sa do duše zrejme nehrozí žiadnemu mužovi bez ohľadu na sexuálnu preferenciu, ale my si dokážeme aj nesmierne ubližovať a potrebujeme viac brať, ako by sme boli schopní dávať.

Veľká časť homosexuálov, zrejme už tá časť oslobodená od tradičnej kresťanskej predstavy Boha si praje, aby cirkev uznala homosexuálne partnerstvo ako normu, nakoľko ju už uznala aj spoločnosť. Ale inak s cirkvou nie sú už vnútorne spojení (a neviem, či niekedy boli), iba ju "hejtujú." Menšej časti stačí len to, aby sa cirkev na gay páry nepozerala pohŕdavo a ešte menšej časti sa nepáči iba to, že v cirkvi nevieme budovať kvalitnejšie spoločenstvá, ale je v plnej pohode s tým, že homosexuálne partnerstvo cirkev ani Boh nepožehnávajú, iba rešpektujú. Viete, netajiť homosexualitu v cirkvi často znamená hovoriť o sebe ako o hrdom gayovi a mať niekde na oblečení dúhovú vlajočku. Nehovoriac o hrdosti na LGBT+ kultúru, ktorá vie byť ozaj nedomyslená až "crazy," keď sa jej lepšie pozriete na zúbky. V podstate tí ľudia často ani nevedia, na čo sú hrdí, resp. sú hrdí len na symboly a možno sa pýšia svojou odvahou navonok, inteligenciou, ktorou cez silné argumenty väčšinu obmedzencov strčia do vrecka, ale prídu domov a bojujú so sebou, napr. s neprijatím seba ako takého alebo napríklad svojej tváre, tela, penisu, talentov, rodičov, kamarátov pre iné názory... a boja sa, že iný názor ich ohrozuje na šťastnom živote. Ak ma niekto alebo niečo dokáže zneistiť, čo to hovorí o stabilite môjho vnútorného presvedčenia? Mnohí necítime naplnenie, vieme, že čosi v našom vnútri nie je v poriadku, hoci sa každý tvári, ako nám fandí a rozumie.

Som si vedomý toho, že nová a silná LGBT loby a kultúra je schopná spôsobiť to, že človek v sebe ešte viac a úspešnejšie potlačí mnohé veci a tentoraz už nie zo strachu, ale kvôli tomu, že nesmie ísť do hĺbky seba a spojiť si čokoľvek v ňom objavené so svojím vnútorným stavom vrátane inej sexuality.

Čo by som zmenil, čo mi dáva kresťanstvo a stav single?

Naša národná kultúra správania sa a vystupovania je plná názorových extrémov a vojen, intolerancie názorovej inakosti so sklonmi skĺznuť do osobnej roviny, rýchlych úsudkov a súdov a ťažko sa v nej hľadajú ľudia otvorení inému názoru. Toto ale nie je v mojich silách zmeniť.

Potom by som rád zmenil nazeranie cirkvi na homosexuálne partnerské vzťahy. Tie sú cestou, ale nie do pekla a nie konečnou. Tam kdesi vždy čaká dobrý Boh, pokiaľ ho človek chce poznať takého, aký je. A zvyšok závisí od ľudských síl, schopností, darov a zranení. Predpokladáme, že Boh odmieta žehnať rovnakopohlavným zväzkom, ktoré chcú napodobniť manželstvo vo všetkom, ale On chápe aj všetky okolnosti a súvislosti. Iba on vidí do duší. Neodporúčal by som homosexuálne orientovaným celibát. To sa nedá odporúčať a zároveň toto slobodné rozhodnutie potrebuje byť podopreté viacerými piliermi. Hlavným pilierom má byť Boh a bočné piliere všetky ostatné dôvody. Pri niekom to udrží iba jeden pilier, ak je mohutný (to je až ľudsky nepochopiteľné prepojenie s Bohom), ale v praxi je väčšinou taký, že iba on sám osebe toto rozhodnutie dlhodobo neudrží.

Prial by som si, aby aj homosexuálni partneri mali v kresťanskom spoločenstve a službe svoje miesto, ak nebudú chcieť zboriť celú cirkev a urobiť z nej LGBT+ "lobisko" či ring, ale budú v pokore dávať spoločenstvu to najlepšie zo seba. A pokorne si v spoločenstve uznajú: "O.K., Boh to takto asi nechce, aby sme spolu žili ako manželia, ale my sme sa rozhodli inak a chceme patriť do spoločenstva, ďalej sa s ním modliť, hoci nebudeme prijímať sviatosti." Prečo by triezvy pohľad na vec mal spôsobovať traumu a neprijatie seba? Prečo by ich to malo ponížiť či odsunúť na okraj ako treťotriednych? Veď oni sami zodpovedajú za svoj charakter, vzťah k Bohu a správanie voči iným. Nezodpovedajú za to, že polovica spoločenstva niečo hrá alebo tají a nemala by pristupovať k sviatostiam možno pre iné dôvody, a predsa to robí. Keď sa teraz budem tváriť, že nebudem pokorný, úprimný ani otvorený, lebo ostatní sú pokrytci a vôbec neberú svoje náboženstvo vážne, tak bude lepšie hľadať si inú skupinu ľudí, kde si toto nebudem musieť myslieť a podľa toho sa zachovať. Lebo ma to nikam neposunie, teda určite nie dopredu a mne na osoh.

Prečo je pomoc homosexuálom v cirkvi dneška vnímaná ako vynucovaná podpora do homosexuálneho partnerstva? Alebo iná pomoc len nemá existovať? Prečo sú aj iné ľudské prirodzenosti podľa Písma hriechom? Prečo je vlastne hriech človeku taký prirodzený a odôvodniteľný?   

Čo mi dáva kresťanstvo a stav single?

Moja cesta nech nie je vašou cestou a neskúšajte ju bez extrémne kvalitnej podpory rodiny a priateľov, pre ktorých ste viac ako ďalší človek na zozname. Každý nech to aspoň zváži, ale musí mať zázemie a dobre sa na to pripraviť. Pokiaľ si neidealizuje partnerský vzťah a manželstvo a nehľadá v nich svoju spásu, bude lepšie zvládať svoju "samotu" z akýchkoľvek dôvodov, ale hlavne - nebude osamelý.

V takomto stave ste nútený viac hľadať a poznávať seba. Niekto to nazýva viac sa trápiť, ale tu si dovolím oponovať - trápil sa preto, že mu nebol poskytnutý priestor na to, aby sa chcel otvoriť, iní ho presvedčili o tom, že cirkev je zlá, že všetci kňazi sú pedofili a homosexuáli a pod. Ste nútený premýšľať nad tým, prečo to Boh chce práve takto a "čo z toho budem mať." Takto premýšľali aj apoštoli. Nikto nechce trpieť, no nakoniec i oni za Ježiša položili aj život. Ja netrpím pre svoje sexuálne sklony viac ako pre čokoľvek iné, čo mi občas prinesie vnútornú nepohodu. Prišiel som týmto sklonom na koreň a to ma robí šťastným. Motivuje ma to dívať sa na svet, vzťahy, lásku, ľudí, život, prírodu, šťastie, smrť... inak, ako je to možno bežné pri ľuďoch, ktorých jedinými snami sú kariéra a rodina. Zrazu máte klapky na očiach a ani si nevšimnete napr., že partner je osamelý, že na dvore rozkvitla prvá púpava, netrápi vás, že ste nepomohli kamarátovi alebo že ste niekoho cudzieho ignorovali. Myslím si, že práve ľudia s akoukoľvek inakosťou dokážu svet napĺňať tým, čo mu chýba - iným pohľadom na vec, skutočnou radosťou z maličkostí, čítaním medzi riadkami a pravým rozmerom lásky. A to nehovorím preto, že sa ma to týka, ale kvôli tomu, že človek hladujúci po láske so schopnosťou vidieť neviditeľné dokáže dať svojmu okoliu i spoločnosti oveľa viac..., len mu tú túžbu po láske skúsme aj naplniť. Sám si ju naplniť nemôže.


Názory, ktoré ma zaujali

Stanovisko ECAV

Za ... dôležité rozpoznanie považujeme to, aby homosexualitu praktizujúci človek bol privedený k vedomého rozhodnutiu zanechať homosexuálnu prax, svoj život prežil v sexuálnej abstinencii, v dobrovoľnom celibáte. Aby bol v tomto všemožne podporovaný radami, povzbudeniami, modlitbami a prajným, akceptujúcim spoločenstvom. Áno, nie je to jednoduché rozhodnutie. Práve rozhodnutie takéhoto druhu je dnešným populárnym diskurzom kritizované ako násilné, traumatizujúce, nemoderné. Z hľadiska toho čo vieme a veríme, sa nám však javí ako jediné možné. Naviac, paradoxne, je práve táto cesta otestovaná ako dobré riešenie mnohými kresťanmi - homosexuálmi, ktorí sa cestou dobrovoľného celibátu vydali. Je v kontexte toho, čo poznamenáva apoštol Pavel v Galatským 5, 24, že "tí, čo prináležia Kristovi Ježišovi, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami."

Michal P.

"Príde mi kruté obetovať možnosť dávať lásku druhému len preto, aby som žil v súlade s jedným, podľa mňa nie veľmi dobre vyargumentovaným pravidlom v rámci katolíckej náuky. A keďže nie som éterická bytosť, ale hmotný človek z mäsa a kostí, tak pre mňa je láska kombinácia spirituality, fyzického a kamarátstva."

Ondrej B.

"Čiže človek, ktorý je homosexuál má naveky ostať sám? Čo za psychopata by som musel byť, aby som vyznával náboženstvo, ktoré dvom ľudom doslova zakazuje, aby sa mali radi a žili plnohodnotný manželský život? Je vtipné, že toto o homosexuáloch z Biblie si beriete doslovne, ale to, že keď vás neposlúcha dieťa, tak ho máte ukameňovať, už nie."

Tibor D.

"Homosexualita je mimoriadne ťažká téma, ľahko je ju odsúdiť a biblicky vyargumentovať, ako sa s ňou citlivo zaoberať a popasovať ako s ľudským "problémom" a hriechom. Sväté Písmo homosexuálne praktizovanie nepovoľuje, teologicky na takúto "žiadostivosť" existuje iba jedno riešenie, keď Ježiš hovorí: "Ak ťa teda pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a odhoď od seba. Je pre teba totiž lepšie, ak zahynie jeden tvoj úd, ako keby celé tvoje telo bolo uvrhnuté do pekla. A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba. Je pre teba totiž lepšie, ak zahynie jeden tvoj úd, ako keby celé tvoje telo prišlo do pekla." (Mt 6, 29-30). Nejde tu o deštrukciu tela, ale o popretie seba samého - v tomto prípade, homosexuálnej praktiky (ako nepovolenej žiadostivosti), ktorá sa v tele homosexuála zdá "prirodzená," ale pre vyššiu hodnotu spásy sa jej zriekne (mimochodom, každý hriech sa zdá byť "prirodzený"). Skoncovanie s každou vlastnou nepovolenou žiadostivosťou je ako s operáciou, voči ktorej sa človek zdráha, lebo prináša bolesť a Ježišove slová ako "vylúpiť" alebo "odtnúť" znamenajú spočiatku bolestivý proces v živote veriaceho, ale pre vyšší cieľ sa človek zrieka svojich telesných žiadostí, lebo nie sú v súlade s Božími hodnotami. Niekedy to nejde z dňa na deň, napr. apoštol Pavol sa dobrovoľne zriekol manželstva pre službu evanjelia (1 Kor 7, 8), čo ale neznamená, že nezápasil ďalej so svojimi telesnými žiadosťami (viď: Rimanom 7, 14-24). Ježišom spomenuté radikálne riešenie prijíma iba ten, pre koho znamená Boh viac ako hocičo, čo sa viaže k tomuto pozemskému a pominuteľnému svetu. Nečudo, že Biblia používa na človeka, ktorý sa do Boha zamiloval, slovo "obrátenie", ktoré vystihuje podstatu toho, že ide za Bohom a nie za hodnotami a žiadosťami tohto hriechom poznačeného sveta. Avšak pre toho, kto "obrátenie" pod pôsobením Ducha Svätého v živote skutočne nezažil a mal iba akúsi chvíľkovú citovú náklonnosť voči náboženstvu ("obrátenie" totiž neznamená iba akési sympatické pocity voči Bohu či nejaké kresťanstvo nasilu, ale životný štýl, ktorý vychádza z dobrovoľnej, ale radikálnej zmeny hierarchie hodnôt vo svojom osobnom živote), tak sa na kresťanské hodnoty a biblické odkazy vždy bude pozerať pohŕdavo a nechápavo, označujúc ich za spiatočnícke a nehumánne."

Adam P.

Ani heterosexuáli to nemajú z pohľadu katolíckej sexuálnej etiky ľahké. Dajme tomu, že ste slobodný muž, nie veľmi atraktívny, chorý alebo finančne na dne. Alebo všetko dokopy. A:

- masturbácia je zakázaná,

- sexuálne služby sú zakázané,

- náhodné/šťastlivé "one night stand," dokiaľ dotyčná zistí, čo ste zač, zakázané.

Mimo manželstva je skrátka sex zakázaný, a aj ten musí byť plodivý. A čo si budeme nahovárať, je podstatne viac hetero mužov (a myslím si, že aj žien), ktorí nikdy nebudú mať partnerku, ako homo-orientovaných kresťanov dokopy. Takže homosexuálom by som poradil robiť to, čo robí mnoho hetero - nájsť si partnera a žiť s ním verne, byť v cirkvi s výhradami, ak v nej chcú byť. Je kvantum heterosexuálnych kresťanov, ktorí sexuálnu náuku nedodržiavajú. Erotická intimita je najintenzívnejším prejavom lásky medzi dvoma ľuďmi. Neviem, ako by som dvom lesbám vysvetlil, prečo konajú zlo, ak žijú verne. Na druhej strane oponujem LGBTI hnutiu, pretože sex banalizuje a vulgarizuje, je to vidieť na pride-och aj na živote komunity.

Rôzni ľudia majú rôzne sklony, niekto má silnejší sexuálny pud, iný slabší. Zápas o vernosť rovnakému ideálu manželského sexu je preto pre každého rôzny, pre homosexuálov úplne nemožný. Cirkev od počiatku stanovila prísny ideál, ktorý je krásny - dať nový život deťom, ktoré vychovávajú ich starostliví biologickí rodičia - ale pre časť spoločnosti nemožný. Tam mala diferencovať a trvať na kultivovaní hlbokých citov, verných vzťahov, vzácnosti tela. Ale nepostaviť situáciu buď všetko, alebo nič.

Ak má niekto silnejšie libido, nemal by mu dať voľný priebeh. Nepomôže však ani úplná abstinencia. Mal by hľadať umiernený spôsob, ako dôstojne žiť. Napr. nájsť si podobného partnera. Ak je slobodný, využiť služby. Ak je to problematické, užívať lieky. Myslím si, že existuje priestor pre vôľu aj primerané uspokojenie zároveň. Neopustiť ideál, ale rozumieť jeho stupňom. Muži, ktorí veľmi túžia po sexe a nemajú ho, sú neraz úchylní a dlhodobo si škodia viac, ako keby žili občas nečisto.


Keby sme všetci robili, čo cítime, tak je tu neskutočný chaos, a viera v Boha založená na pocitoch by vlastne ani nemusela existovať. Inštitucionalizované náboženstvo tiež nie. Nikto nečaká, že ľudia budú žiť ideál. I partnerská vernosť je ideál. Vlastne ideál je už samotné očakávanie, že s daným človekom zostarnem. Toľko vecí nemáme v prirodzenosti a je iba na nás, či a kedy si ich chceme osvojiť.

Nikto mi nevie odpovedať na otázku, prečo sa do skúmania sexuality človeka nezahrnul psychologický aspekt, resp. prečo sa vedci tak skoro vzdali skúmania psychosociálnych príčin a tých genetických sa nepustili, hoci sa nikdy nepotvrdili. Možno sa chcelo či potrebovalo špekulovať jedným smerom pre nejaký "vyšší" cieľ.

Všetci máme právo neskúmať pôvod svojej sexuality a svojho vnútorného stavu a všetci máme právo na také partnerstvá a sexuálny život, aký len chceme. Ale asi je namieste a praktické potom vyvodiť nejakú zodpovednosť, ak chceme násilím zmeniť normy, ktoré tu boli dávno predtým, ako sme si zmysleli, že v spoločnosti povýšime homosexualitu (a iba homosexualitu, nepohodlné odchýlky od normy nie), normy, ktoré majú chrániť život, jeho vývin, stabilné zázemie i zdravie spoločnosti, minimálne tak, že veci mimo nich budeme konať pokornejšie a možno aj diskrétnejšie. Nie je nikdy fajn niečo hrať alebo predstierať, ale nie je fajn ani tvrdo v spoločnosti presadzovať svoje pravdy a pocity ako normu. A ešte sa pritom odvolávať na vedu, ak vieme, že veda zatiaľ nemohla pri homosexualite odhaliť nič, lebo sa NIKDY neskúmala komplexne a posledné desaťročia ani objektívne (bez ideologického vplyvu či politického cieľa). A obávam sa, že to objektívne už ani nikdy nebude.

Často som sa zamýšľal nad tým, prečo homosexuáli v krajinách, kde sú homosexuálne partnerstvo a sex bežné a vnímané ako podanie ruky, majú potreby stretávať sa alebo mať sex tajne. Možno je to kvôli tomu, že to pre nich vnútorne nie je prirodzené a zrejme ani nevedia prečo. A tak sa ospravedlňujú tým, že si len potrebujú naplniť sexuálnu potrebu a vzrušenie znásobuje riziko odhalenia či tajomstvo. 


To najdôležitejšie na záver

Veľa rokov som skúmal Písmo, aby som mohol homosexuálnym jednotlivcom i LGBT+ organizovaným spolkom oznámiť, že v Písme sú medzery a môžeme si žiť, ako len chceme. I keby som však vymazal každú homosexuálnu súlož z Písma, zostane mi z neho jasné posolstvo a návod na život kresťana, ktorého toto posolstvo viaže. Musel som zostať ticho, ale nie smutne ticho. S pokojom v srdci, lebo viem, čomu verím.

Veľa rokov som sa pýtal iných mužov na ich minulosť, sledoval ich správanie i aktuálny vnútorný stav, aby som mohol aspoň zapochybovať o tom, že aj moja homosexualita je vrodená a všetky ostatné súvislosti sú len náhodou. Musel som zostať ticho, ale nie smutne ticho. S pokojom v srdci, lebo viem, kým som a z čoho sa skladá moja duša.

Veľa rokov som poznával liberálnych kresťanov, ex-kresťanov, LGBT+ kultúru a spolky, aby som mohol povedať, že chcú dobro pre nás všetkých s takouto neheterosexuálnou preferenciou, myslia na nás všetkých, že za ich "otváraním očí" sa neskrýva nespracovaná krivda, túžba po pomste, nevedomosť, ideologicky motív či politický cieľ. Musel som zostať ticho, ale nie smutne ticho. S pokojom v srdci, lebo viem, že ja chcem robiť veci inak.

Návod na šťastný život pre každého? Nemám ho..., ale pomôže poznanie Boha, svojej duše, rozlišovanie vo veciach, ktoré sa mi zvonku ponúkajú ako riešenie a riadenie sa vlastným rozumom po poznaní Boha, svojej duše, skúsenosti. Potrebujem skúmať okolnosti, súvislosti, pramene cudzích odporúčaní vrátane morálneho kreditu toho, kto ma chce smerovať. Hlas iného sa nesmie stať hlasom vo mne oberajúcim ma o moju vnútornú slobodu. Zo chcenia sa potrebuje stať presvedčenie a k presvedčeniu dôjde po zvnútornení toho, čo je pre mňa dobré, uzdravujúce, formujúce a za čím jednoducho mám ísť, hoci sa neraz vo mne všetko búri.

Sústreďovať sa na oveľa dôležitejšie veci, ako je homosexualita a nikdy si o sebe nemyslieť, že som niekto viac kvôli niečomu.

Erik (33)