Obzretie sa za Linkou Valentín po dvadsiatich rokoch jej existencie

23.07.2020

Linka Valentín je celou Katolíckou cirkvou na Slovensku uznávaná a klérom i laikmi pohotovo až automaticky propagovaná ako dlhodobá pastoračná iniciatíva pri Gréckokatolíckej cirkvi v Košiciach. A zrejme i najlepšia voľba pre hľadajúceho človeka.

Keďže pre kvalitné fungovanie každej iniciatívy či združenia, ich posun dopredu je potrebná aj konštruktívna kritika, dovoľujem si venovať Linke Valentín pár riadkov aj ja. Najprv ale svedectvo istého muža...


Linku Valentín som vnímal najprv s nadšením, neskôr s postupným uvedomovaním si akejsi tradície stretnutí, jasného modelu stretávania sa vytvoreného jedným človekom a necítením skutočnej lásky a prijatia. Áno, o svojej homosexualite som mohol hovoriť, hoci som na to ešte nebol pripravený a cítil som nátlak kamaráta, ktorý mal tendenciu ma zrejme nevedome ponižovať a tlačiť do vecí, ale to bolo asi tak všetko. Duchovný zážitok z obnovy by bol silný aj bez toho, ale ako každý zážitok, ktorý už nie je ďalej živený, i tento o pár týždňov zoslabol a ja som znovu pocítil hlad po láske a prijatí nie svojej homosexuality, ale seba celého - takého, aký som. Túžil som po priateľstve. Linka mi vtedy nedala žiadne. V tej atmosfére akéhosi negativizmu až martýrstva to asi ani nebolo možné. Kamarát, ktorý ma do Linky priviedol, bol vlastne iba kópiou Valentína - strojená láska, záujem, evanjelizácia. Až neskôr som si uvedomil, že Linka Valentín je výrazne poznačená a okliešťovaná osobnosťou Valentína.

Iné názory na život, vieru a spôsoby vedenia boli prijímané neochotne. Bol som potrestaný odchodom zo spoločenstva výčitkami vo forme listu. Priateľstvo sa razom zmenilo na slepé nasledovanie autority. Pocit slobody nebol taký výrazný, ako zranený človek potreboval cítiť. O pestrosti pomoci sa hovorilo, ale skutky unikali dostratena.

Či čakám Valentínovo ospravedlnenie? Nie, pretože si myslím, že veci konal v dobrej viere. Ale potešilo by ma, keby pred inými uznával svoje chyby a vedel sa ospravedlniť aspoň im a možno aj všetkým ľuďom, ktorí na spoločné či súkromné stretnutia prestali chodiť kvôli nemu či jeho predstavám, len to nepovedali nahlas.

Predovšetkým malo ísť o skutočné priateľstvo a lásku aj heterosexuálnych mužov a žien k tým homosexuálnym, čomu sa nedá naučiť. Lebo my homosexuálni sa navzájom častejšie ťaháme viac dole ako hore. Ak je človek celý život zväzovaný pravidlami, pomôže mu iniciatíva v rámci cirkvi, ktorá vlastne neponúka nič iné? Prijatie svojej homosexuality dnes mladí ľudia bežne zažívajú v kolektívoch a dokonca pri silnejšom pocite slobody rozhodnutia. Prijať iba pri inej sexualite nestačí. Homosexualita nikdy nebola najmä o zvládaní modlitbou a náboženskou vierou a nikdy ani nebude.

Aký by bol môj odkaz Linke Valentín dnes? Učte záujemcov budovať pevné až rodine podobné priateľstvá a hľadať pomoc tam, kde ju skutočne nájdu. Dávajte im viac slobody svojím správaním a výrokmi. Pravdepodobnosť, že sa stretnú dvaja ľudia s rovnakými hodnotami, presvedčením, sadnú si osobnostne a budú spolu vedieť žiť po prekonaní erotickej príťažlivosti jeden k druhému alebo bez jej vzniku, je minimálna. Preto sa treba otvoriť svetu a zvýšiť túto pravdepodobnosť. Ako sa zmienil kňaz Marko Rozkoš v jednom rozhovore, že homosexuálne osoby vnímajú veľmi citlivo a intenzívne prežívajú vznik, priebeh a zánik medziľudského kontaktu. A ja len potvrdzujem, že si nemôžeme dovoliť plytvať časom a energiou v kontaktoch, ktoré nestoja o "dlhodobé dobrodružstvo na spoločnej ceste napriek chybám a nedostatkom" alebo na to tí ľudia nie sú vnútorne stavaní, nemôžu sa do toho vložiť pre iné dôvody atď. Pravidlá, prílišné riadenie stretnutí, aktivít, odvolávanie sa na Boha, cirkev..., aby sa predišlo tomu, že ľudia budú spolu chodiť alebo mať sex, môžu koniec koncov spôsobiť len to, že to aj tak urobia. Potrebujeme zažívať hlboké a perspektívne vzťahy s ľuďmi, ak sa od nás očakáva, že zvládneme žiť tak, ako nám to odporúča cirkev. Potrebujeme vidieť, že niekto je v tomto rozhodnutí naozaj šťastný, inak bude táto pastoračná služba umelá a neúčinná.


Toľko zo svedectva. Linka Valentín sa za tých dvadsať rokov existencie menila i nemenila. Valentín a jeho predstavy o sprevádzaní sa výrazne nemenili, ale dynamickým prvkom bol príliv a odliv ľudí. Odliv ľudí bol vysvetľovaný tým, že duchovnú obnovu v kruhu sebe podobných aspoň čo do sexuálnej orientácie zrejme niekto potrebuje zažiť len raz za život alebo príležitostne.

Faktom je, že i Linka Valentín si potrebuje nastaviť zrkadlo, hoci existuje v rámci (Gréckokatolíckej) cirkvi. Nemôže si tiež zatváriť oči pred prešľapmi, hoci niektoré sa udiali v minulosti a sú viazané na konkrétnu osobu či lídra.

Ale keďže žijeme tu a teraz a na duchovné obnovy pár rokov dozadu začali chodiť vnútorne slobodní a celkom veselí mladí ľudia, už sa to dá - vďaka nim. A oni už šíria dobrú zviesť o Bohu s Linkou Valentín i bez nej a svedčia o jeho láske ľuďom, ktorých by ste do Linky tak či onak nikdy nedostali. Na čo by som si ale dal pozor:

  • Nepropagoval by som Linku Valentín ako jedinú vhodnú iniciatívu v rámci Katolíckej cirkvi na Slovensku. Usiloval by som sa o pestrosť aktivít, podporu aktivít aj mimo Linky a hlavne ich častejšiu frekvenciu najmä vo väčších farnostiach.
  • Viac by som sa v Linke Valentín zameral na osobnosť kňaza Marka Rozkoša, čerpal z jeho predpokladov a talentov a zrejme od neho by som dostal pre svoj život viac (ak teda nedôjde k zmene toho, aký je a čo zo seba vyžaruje).
  • Sám by som potreboval byť aktívnejší v službe iným i v kreovaní vlastného šťastia. Nemôžem čakať na iného, jeho odobrenie a na to, že jeho návod na život nekriticky aplikujem do svojho vlastného.