O mojej láske a nenávisti ku Katolíckej cirkvi

30.12.2017

Patrím medzi ľudí, ktorí mali to šťastie vyrastať v úplnej rodine. Vzťahy v našej rodine boli celkom dobré. Vyrastal som na dedine, v ktorej je takmer každý katolíkom. Ani naša rodina nebola iná. Krátko po mojom narodení ma dali rodičia pokrstiť. Každú nedeľu sme celá rodina navštevovali miestny kostol. Na základnej škole bola od prvého ročníka samozrejmosťou aj náboženská výchova. Po absolvovaní prvého svätého prijímania bol môj vzťah k Bohu ešte taký povrchný, ale o pár rokov sa to zmenilo. Súčasťou môjho života sa stala pravidelná modlitba, sviatosti a (keď to bolo možné) denná účasť na sv. omši.

Prišiel čas prípravy na birmovku. Zatiaľ čo viacerí moji rovesníci boli znechutení z toho, že "musia" chodiť do kostola, pre mňa jedinú zmenu predstavovala pečiatka, ktorú som si vypýtal po omši. Dôkazom môjho zodpovedného prístupu bola aj skutočnosť, že som patril medzi tých, ktorí od kňaza dostali osobitné ocenenie za svedomitú prípravu. Asi rok po birmovke ma prijali za člena kresťanského spoločenstva našej farnosti a začal som aj s miništrovaním. Miništrantská služba pre mňa neznamenala povinnosť; neváhal som kvôli nej vstávať v nedeľu okolo šiestej ráno, aby som stihol prvú omšu, na ktorej bývalo nedostatok miništrantov.

Ako naznačujú predošlé riadky, bol som (minimálne navonok) ukážkovým katolíkom. Moja reputácia vo farnosti bola "nepoškvrnená" a viacerí mi predpovedali kňazskú budúcnosť. Nikto o mne ale netušil dôležitú skutočnosť - Som gay. Ani mne to nebolo dlho jasné. Chlapci ma priťahovali už na základnej škole, ale... byť gayom bolo pre mňa neprijateľné. Nechcel som to v sebe živiť; vtedy najlepším riešením bolo potlačiť to. Považoval som sa za heterosexuálneho chlapca, napriek tomu, že sa v mojom okolí často vyskytovali chlapci, ktorí ma priťahovali. Nebolo nutné to vtedy riešiť, nepálilo ma to, a tak to ani nemalo vážny vplyv na môj vzťah k Bohu a Cirkvi.

Takéto niečo nie je možné potláčať donekonečna. Ako 20-ročnému bez frajerky a nikdy vážne zamilovanému do dievčaťa, mi nebolo všetko jedno. Musel som si priznať homosexuálnu orientáciu minimálne pred sebou samým. Hlboko v mojom vnútri mi to bolo jasné už dávno, len priznať si to skôr pálilo. I napriek uvedomeniu si svojej skutočnej sexuálnej orientácie, som nevedel, ako ďalej. Bez hodnoverných informácií o homosexualite mi bolo jasné len to, že nechcem zažiť homosexuálny vzťah.

Možno to vyznie zaujímavo, ale ani jasná homosexuálna orientácia nemala žiadny dopad na môj vzťah k Cirkvi. Ostal som verným katolíkom. Teraz už viem, že aj mierne zaslepeným. Bolo pre mňa nepríjemné počúvať kritiku na adresu Cirkvi. Viac, ako jej škandály, ma pohoršovalo to, že si niekto dovolil poukázať na ne. Veľa času som trávil na internete jej obhajovaním v rôznych diskusiách. To ma nútilo zamyslieť sa nad rôznymi skutočnosťami okolo Cirkvi.

Blížil sa čas referenda o rodine, ku ktorému bola kampaň, z môjho pohľadu, mierne povedané, nevydarená. Mal som dojem, že homosexuáli sú považovaní za nepohodlných ľudí. Aj medzi kresťanmi sa o nás hovorilo najmä v negatívnom kontexte. Uvedomil som si, že väčšine katolíkov na nás nezáleží, netrápia ich naše problémy. Jediné, na čom im záleží v súvislosti s nami, je, aby neboli na Slovensku zavedené registrované partnerstvá. Nikomu do jeho vnútra nevidím, ale taký som mal z toho všetkého pocit.

Postupne som kvôli tomu znenávidel Katolícku cirkev. Odišiel som zo spomínaného spoločenstva (hoci po čase som sa doň najmä kvôli osamelosti vrátil). Prestal som miništrovať. Návšteva sv. omše bola tiež čoraz menej častá. Celý život som bol vzorným katolíkom, no Cirkev mi, akoby na oplátku, dala najavo, že ma považuje za "druhoradého." Nehovorím teraz o jej učení; tam nič také uvedené nie je. Mám na mysli konkrétnu prax. Moji rovesníci, ktorí už počas základnej školy popíjali, na birmovku išli len z donútenia, neskôr smilnili a neviem čo všetko, sú po uzavretí manželstva Cirkvou uznávaní, rešpektovaní a obdivovaní ako "tradičné rodiny." O nás homosexuáloch sa medzi katolíkmi väčšinou buď nehovorí, alebo hovorí negatívne.

Je možné to považovať za správny prístup? Som si dobre vedomý toho, že homosexuálnu komunitu je za čo kritizovať. Nepokúšam hrať na city čitateľa presviedčaním o tom, akí sme my gayovia chudáčikova, ako nám nikto nerozumie a podobne. Problém je na oboch stranách. Nemalá časť našej komunity už od Cirkvi nič nečaká, vysmieva sa z nej a pohŕda jej učením. No nezanedbateľný počet ľudí s homosexuálnymi sklonmi vníma svoj stav ako utrpenie, ktoré nie je ľahké znášať osamote. Väčšina spoločnosti stále disponuje skreslenými informáciami o homosexualite, a tak nie vždy má homosexuálne orientovaný človek možnosť zdôveriť sa niekomu. Keď tak urobí, často sa stretne s negatívnymi reakciami. Bolo by smutné, keby taký človek naozaj nenašiel pochopenie a prijatie ani v Cirkvi.

Článok môže vyvolať dojem, že som na Cirkev už zanevrel. Nie je to pravda. Mojím cieľom nie je hádzať na ňu špinu. Hoci kritizujem prístup mnohých katolíkov k danej problematike, nemyslím si, že som lepší človek ako ostatní. Nebyť mojej homosexuality, možno by z mojich úst vychádzali na adresu homosexuálov ešte horšie slová. Ako pokorný, vnímavý a inak orientovaný mám možnosť lepšie rozumieť iným členom homosexuálnej komunity, no v niektorých oblastiach si zaslúžim kritiku ja sám.

Napriek nespokojnosti s niektorými vecami, vystúpenie z Cirkvi pre mňa neprichádza do úvahy. Potrebujem ju, a hoci ju (niekedy prehnane) kritizujem, ostávam jej verný. Som presvedčený o tom, že je Božou vôľou, aby som ostal. Verím, že Boh ma chce obdariť rôznymi spôsobmi aj prostredníctvom Cirkvi. V minulosti mi poskytla pomoc aj v oblasti mojej homosexuality. Prvým kontaktom, ktorý mi odovzdal hodnoverné informácie o tejto problematike, bola Linka Valentín. Vďaka nej som spoznal na duchovnej obnove niekoľko úžasných ľudí, ktorých by som inak možno nikdy nestretol. Okrem toho, že Cirkev potrebujem pre spásu mojej duše (sv. omša, sviatosti...), viem, že v nej mám svoje poslanie. Dovolím si dokonca tvrdiť, že teraz začínam byť pre Cirkev užitočnejší, ako tomu bolo v minulosti.

Autor: Peter (24)