Nie je všetko zlato, čo sa blyští

O málo diskutovaných zákutiach neheterosexuality (Krátka úvaha)

Možno sme radi, ak diferenciálne diagnosticky vylúčime ochorenie schizofrénneho spektra, depresívnu epizódu s psychotickými príznakmi, pretrvávajúcu poruchu s bludmi a ostane nám rodová dysfória. Povieme si, že aspoň sme na začiatku iba jednej cesty a budeme rešpektovať vôľu pacienta, aj takú, že pacient požiada o hormonálnu a chirurgickú intervenciu. Nikto z nás a ani pacient v tejto chvíli nedokáže povedať, či nevratné zmeny sú pre neho perspektívne to najlepšie. Najdôležitejšie je, že žiadnym zásahom nie je možné dospieť k skutočnej premene na opačné pohlavie, iba k jej dokonalej či menej dokonalej imitácii. Zásadná otázka je, prečo si pacient nedokáže vytvoriť pozitívny vzťah k svojmu telu a vlastným pohlavným orgánom. Pacientom nie je jedno, že nebudú mať funkčný penis, semenníky, prostatu, maternicu, prsnú žľazu. Neláska k sebe sa i po premene na opačné pohlavie, ktoré nikdy nebude autentické zmení na pokračujúce túženie po tom, aby jednak bol on sám plnohodnotným príslušníkom opačného pohlavia (čo sa nikdy nepodarí, lebo stále bude niečo k chýbať k tomu, aby bol plnohodnotne želaným pohlavím) a aby ho tak vnímali aj iní (udržať si funkčné vzťahy, nielen klamať telom vo vzťahoch nie nutne intímnych a mať z toho radosť).

Dospievajúci a mladí dospelí s neláskou k svojmu telu a pohlavným orgánom používajú dnes často knižné odpovede, lebo vedia, čo majú hovoriť a ako presvedčivo (dokonca aj čo majú kresliť), aby dosiahli svoj cieľ a plne si neuvedomujú, čo všetko im ešte bude chýbať do plnosti opačného pohlavia. Už len to, že samotný ženský mozog si nedokážu vôľou zmeniť na mužský a naopak. Potrebujú doživotnú psychoterapiu, nech už legislatíva a medicína im umožnia urobiť so svojím telom čokoľvek. Napríklad jeden pacient (pôvodne žena) si po "komplexnej" premene myslel, že má prostatu, že funkčný penis vlastne pri sexe nepotrebuje (veď ženám nechýba tak, ako chýba mužom) alebo že semenníky produkujú len testosterón, ktorý predsa dostáva exogénne. Aj keď si vyskúšajú žiť v role opačného pohlavia, väčšinou netušia vo všetkých konzekvenciách a súvislostiach do čoho inú, čo to obnáša na celý život a čo tým skutočne (ne)dosiahnu. Skotomizujú, zbožšťujú si želané pohlavie a môže sa stať, že až po niekoľkých rokoch po "komplexnej" premene a dovŕšení zrelosti osobnosti precitnú v tom, po čom túžili, čo bolo nereálne dosiahnuť a čo sa už nedá vrátiť späť.

Čiže sme radi, ak pacient od sexuológa dostane zelenú a môže si žiť "svoj život." Tu sa však tento doposiaľ smutný príbeh nekončí, ale zamotáva sa v novej sérii.

Podobne sme si kedysi mysleli, že liek na homosexualitu je vylúčiť ju zo zoznamu porúch a dať zelenú homosexuálnym partnerským vzťahom. Ani tým sme však nevyriešili podstatu dotknutej identity vnímavého jedinca zažívať silné puto, spojenie s osobami rovnakého pohlavia, s ktorými jednotlivec chronicky nedokázal vnútorne splynúť a zažiť také spojenie, aké potrebuje, no aké bežní muži nemajú za potreby vyhľadávať a vytvárať s inými mužmi (obdobne to môžu mať lesbické ženy, hoci ony sú vo svojich vzťahoch so ženami prirodzene emocionálnejšie). Príkladom je 21-ročný športovec, ktorý sa prvýkrát zamiloval do svojho kamaráta, vyjadril mu svoje city, no ten ho však surovo odmietol a zbúral mu všetky predstavy blízkosti, intímneho spojenia so svojím ideálom. Následne prišiel na sexzoznamku hľadať iba sex, "lebo je to jednoduchšie, ako sa zamilovať, byť zranený a trápiť sa," teda zažívať pocit blízkosti s iným mužom, ktorý za tie roky úplne vyhladoval dušu. Tá, navyše, ešte ako zranená, bude dychtivo hľadať najdostupnejšiu náhradu vzájomnej blízkosti.

O pedofílii sa vo väčšine prípadov odmietame rozprávať v hlbších súvislostiach, byť pri nej viac otvorení možnostiam, uzatvárame ju ako prekérnu parafíliu. No ak sa týka 25-ročného vzdelaného distingvovaného muža, od svojich 17-rokov ju pociťujúcu ako svoju sexualitu, ku ktorej však "musí" pestovať egodystónny postoj, až kým sa psychicky nevyčerpá natoľko, že rezignuje a začne sa mať aspoň trochu rád aj so svojou sexualitou..., alebo sa mu v tom horšom prípade jeho vlastným odpájaním sa od svojich autentických pocitov a prežívania, ako aj postojmi okolia pridružia ďalšie psychiatrické diagnózy?

Je toho skutočne dosť, nad čím sa potrebujeme pri ľudskej sexualite aj jej zákutiach zamyslieť a nekĺzať po povrchu.