Nezavádzajme, nemanipulujme a nevydierajme v cirkvi pri homosexualite

16.07.2020

Ako sa píše v článku o spore u evanjelikov kvôli homosexualite, homosexualita je už pekných pár rokov spolitizovaná téma a zdroj ideologického nátlaku, no pýtam sa, prečo sa viac neozývajú ľudia, ktorí s učením cirkvi súhlasia, cirkev zdravo kriticky milujú, majú ochotu vnímať Písmo komplexne a žiť ho a robia cirkev chápajúcejšou matkou aj pri tejto problematike?

Niekedy, keď si prechádzam slová Ježiša z Písma, ktoré adresoval ľuďom, hovorím si, že keby to dnes takto povedal nejaký kňaz, tak adresáta týchto slov v kostole už nikto nikdy neuvidí. Buď teda zlyhal Ježiš už vtedy, alebo dnes niečo nie je v poriadku s ľudským egom a vzťahom človeka a Boha. Hoci sme už v cirkvi pri homosexualite citlivejší, vnímavejší..., to nie je považované za prejav tolerancie. Tolerancia bude prezentovanie homosexuálneho partnerského zväzku cirkvou ako Bohom požehnaného zväzku. Nejde o poľudšťovanie. Ide o manipuláciu ľudí, kým sú ešte ich hlavy horúce a sú ochotné konať v mene ideológie.

Skúmať Písmo automaticky neznamená, že skúmajúci nikdy nebude mať sexuálneho alebo aj životného partnera rovnakého pohlavia. Nemôže sa k tomu postaviť iba ako k náboženskému príkazu. Ak to nespracuje aj inak a skutočne šťastný nie je, nezvládne stav "single." Ani cirkev svojím prístupom nemusí prispieť k tomu, že ľudia budú žiť tak, ako je to odporúčané. Ale aspoň hľadáte ako otvorený každej možnosti, konáte poctivo a zodpovedne pristupujete k svojmu duševnému stavu i rastu. Žiaľ, ovplyvňujú nás iní ľudia, skúsenosť aj negatívne a to všetko nás i poznačuje. Stratíme ideály, trpezlivosť, ochotu, silu, nadhľad atď.

Prečo sa viac nevyjadrujú ľudia, ktorí prijali učenie cirkvi a žijú bez homosexuálneho partnerského vzťahu? 

Lebo to niekedy naozaj pôsobí tak, akoby takí ani neexistovali. Dnes dokonca platí nepísané pravidlo, že ak nefungujete virtuálne, nikto vás nemedializuje, akoby ani nie ste na tomto svete.

Možno aj pre jeden z týchto dôvodov:

- Chrániť svoju rodinu, súkromie a žiť pokojný život. Každý má svoje problémy, či už ako slobodný alebo zadaný - ten batôžtek svojich zranení a čŕt osobnosti si pred sebou tlačíte celý život. Ale aby niekto vaše šťastie posudzoval podľa rodinného stavu či podľa nejakých noriem, je to už príliš. Normou je trebárs oženiť sa so ženou alebo žiť s rovnakým pohlavím a bojovať za práva navrhované ideologickým konštruktom.

- Na Slovensku silnie tendencia morálne likvidovať ľudí, ktorí tvrdia, že sú v nejakom kresťanskom spoločenstve, osobnom či rodinnom stave šťastní. Manipulátorom totiž neuniknete, neubránite sa rafinovanosti a neustále očisťovať svoje meno sa jednak ani nedá a jednak je to boj s veternými mlynmi. Ľudia sa dokážu v sledovaní a vytrestávaní človeka spojiť s inými ľuďmi a krutosť rýchlo presiahne hranice únosnosti.

- Nikto aspoň trochu duševne i duchovne zrelý a pokorný sa nechce stať stredobodom pozornosti kvôli svojej sexualite - v cirkvi ani mimo nej. Zrazu by sa o neho možno začala viac zaujímať cirkev (vystavovala by ho ako "kus," ktorý zatiaľ žije bez partnera a nevymenil by to za nič) a nepriatelia by už vedeli útočiť trefne po starostlivom stalking-u; to znamená zasahovať mu do rodiny aj do práce. Toto si už asi nikto a hlavne ten, kto prežíval dlhoročnú šikanu už v detstve, nezaslúži. Stačí, že niekto o téme verejne píše. Nepriateľov nezaujíma, o kom píše a v akom vnútornom rozpoložení to píše. Pôjdu po ňom cez svoju vykonštruovanú pravdu s cieľom nie kritizovať, ale manipulovať a teda ničiť.

A prečo sa viac nevyjadrujú homosexuáli v pároch, že súhlasia s učením cirkvi?

- Možno len preto, že cirkev im ako taká neprekáža a sami sa ešte považujú za tých na ceste v pokore pred Bohom, pred Písmom. A jednoducho cirkev ich nepripútala o lavicu v kostole. Sú v každom momente života plne slobodní a autonómni, stačí sa rozhodnúť.

- Rozhodnutie, ktoré urobili sami s odpustením bolesti a chápaním rôznych negatívnych vplyvov v kontexte, či už doby, alebo možností/schopností raniacej osoby, ich napĺňa slušnou dávkou pokoja a šťastia pred samým sebou a pre svoje rozhodnutie, i keď stále je tu také pokorné "ale"... Zrejme kvôli bázni pred Bohom, ktorá im nedovolí sa búriť. Dovolí im iba naďalej uvažovať nad tým, čo by robil na ich mieste Boh, rozmýšľať o svojej láske k nemu, o stave svojej duše, nielen duchovného života, o riešení zranení, pocite nekompetentnosti, nemohúcnosti, nerozhodnosti v tom, ktoré svoje JA vlastne chcú milovať, s akým dokážu žiť kvalitnejší život a pod. Skúsenosť mi ukázala, že rozhodnutie je správne vtedy, ak nie je motivované krivdou či bolesťou. Vtedy totiž srdce znecitlivie, zrazu je moja krivda a bolesť najdôležitejšia na svete a na veľa vecí sa začnem dívať cez túto perspektívu osobnej krivdy a bolesti (zosilní to bolesť a krivda ľudí okolo mňa v jednej komunite). Ľahko sa môže stať, že zrazu budem ja ten, kto krivdí Bohu i cirkvi. Riešením je odpustenie, znovu otvorenie srdca dokorán aj tým možnostiam, pre ktoré som už trpel alebo by som údajne trpel. A prečo som vlastne niekedy ako nezadaný trpel? Naozaj za to mohol iba tento stav? Naozaj som už v stave "zadaný" netrpel? Naozaj by nič iné nezmiernilo moje utrpenie?

Opäť sa budem opakovať použítím slov z predošlého článku, pretože ich považujem za extrémne dôležité. My totiž ľudí, ktorí sa neozývajú verejne (často) považujeme za neexistujúcich:

Existujú kresťania, ktorí prestali prijímať sviatosti, nakoľko žijú v homosexuálnom partnerskom vzťahu. Pomenovávajú chyby cirkvi, ale robia to pravdivo, bez zveličovania, generalizovania, bez nenávisti či zosmiešňovania cirkvi alebo relativizovania Písma. Rozhodli sa inak, rešpektujúc cirkev a nepotrebujú zmeny v náuke, len čakajú na zmenu sŕdc. To "čakajú" znamená, že nemusia meniť cirkev ani im veta - Homosexuálna prax je hriech - nespôsobuje neprijatie seba v inom rozhodnutí ani ujmu na duševnom zdraví. Nemenia obraz o kresťanskom Bohu, jednoducho ho prijali takého, aký je aj s tým rizikom, že nemusí byť pravdivý, lebo cirkev... tento obraz formuje od vzniku kresťanstva. Manipulatívnu ustanovizeň z nej môžu robiť len nezrelé a neskúsené osobnosti. Manipulatívni a presadzujúci rôzne ideológie môžu byť i liberálni kresťania (či ateisti), ako silno kričí moja skúsenosť.

Všetko je to o pokore a o tom, či chcem viac riešiť iných ľudí, aby so nemusel riešiť seba, alebo chcem viac riešiť seba, aby som nemusel riešiť iných ľudí, aby som si ako kresťan dal tieto ciele:

1. Ísť pred sebou donaha alebo mať pri tom aj svedka, a tak poznávať seba a svoju homosexualitu.

2. Očisťovať svoju lásku smerom k hocikomu.

3. Poznávať Boha nikdy nie takého, akého ho chcem mať ja a nevnímať to ako diskrimináciu a popieranie seba. Poznávať autentického Boha neznamená nemilovať autentického seba.

4. Skúmať, prečo môj život je naplnený iba vďaka môjmu bohu, nie autentickému Bohu a či potom nemá viac zmysel nechať si svojho súkromného boha a neponúkať ho iným ľuďom, nakoľko svojho súkromného boha ešte dobre nepoznám a neviem, čoho je schopný.