„Nemusíte nás mať radi. Len nás tolerujte.“

18.08.2021

Kritika článku z pera Petry Minárovej s rovnomenným názvom pod hlavičkou Ústavu aplikovanej psychológie FSEV UK

Článok zobrazíte kliknutím sem.

Musím sa priznať, že po prvom prečítaní článku mi "odpálilo dekel." Prišlo mi to neodborné, takmer čisto lobistické a jednoducho som to od niekoho z Ústavu aplikovanej psychológie FSEV UK nečakal. Akoby autorka (Petra Minárová) poznala homosexuálnu komunitu veľmi povrchne alebo mala úväzok v nejakom aktivistickom združení.

Neviem, akú vzorku mužov si (autorka s kolektívom) vyberali do štúdie, ale nemám rovnakú skúsenosť. Homosexualita je dnes vnímaná ako nie častý, ale ani prekvapivý či šokujúci jav, a už dokonca mnohí neskôr narodení ho vďaka masívnej propagande vnímajú ako vrodený a preto prirodzený jav. Bolo by zvláštne, keby sme všetkým ľuďom nanútili vnímať akýkoľvek štatisticky málo častý jav s radosťou, záujmom, masovým pochopením a prijatím. Buďme však radi, že ľudia sú pri homosexualite naivní a uveria všetkému, čo sa im predkladá. Napríklad nevysvetlíte im, že niečo vrodené nemusí byť automaticky aj prirodzené, a aj po najrozsiahlejšej genetickej štúdii, ktorá nič nepotvrdila, si mnohí myslia, že sexualita človeka je iba v génoch..., ale asi pre nás dobre. (smiech)

Mne samému trvalo niekoľko rokov, kým som pochopil svoju homosexualitu, nie to ešte homosexualitu každého a pritom som homosexuál. A stále mám problém pochopiť javy v homosexuálnej komunite, ako je sexuálne a iné správanie, prezentácia a chute jej členov i to, ako si dokážu až neľudsky ubližovať navzájom. Určite by som preto nežiadal, aby nás väčšina, ktorá s homosexualitou nemá hlbokú skúsenosť, považovala za bežných v každom ohľade. Keď sme už pri tom - sme normálni dobovo, vedecky, spoločensky, subjektívne? Skúsme byť normálni inak ako sexuálne a možno to prinesie väčší úspech v rámci nášho prijímania spoločnosťou a začleňovania sa do nej.

Vnímam úplne normálne a prirodzene, ak sa pubescentovi predostiera obraz muža a ženy ako zakladateľov rodiny. Nevnímam to ako nátlak, vnucovanie presvedčenia ani ako neprirodzenosť, a či to chceme prijať, alebo nie, homosexuálna orientácia je odlišná od tej heterosexuálnej. Spoločné majú jedine to, že ani jednu si nikto dobrovoľne nevybral. Heterosexualita nie je stereotyp, ale je to niečo, čo nám pomáha prežiť a umožňuje mať v rodine mamu a otca. Ak toto nemá byť norma, tak potom normou môže byť čokoľvek, nielen homosexuálny obraz partnerstva, sexu, rodiny.

Myslím si, že dospievajúci človek dneška veľmi dobre vie, že partnerský vzťah môže vzniknúť aj medzi rovnakým pohlavím, ale vie aj to, že nemusí mať sympatie všetkých ľudí. Rovnako ako aj ja sa niekomu v homosexuálnej komunite páčim a niekto by si o mňa neoprel ani bicykel. Asi by som mal začať viac bojovať za svoje právo páčiť sa všetkým gayom. (smiech)

V článku sa spomínajú posmešky medzi mladými. Zaujímavosťou je, že "buzerant" je dnes obľúbeným vtipným označením školákov medzi sebou a že máme čo robiť, aby sme odstránili všetky formy a dôvody šikany v školách. Keďže žiadne dieťa ešte nemôže byť považované za homosexuálne, nemôže byť kvôli tomu ani šikanované. Šikanované môže byť vždy, ak vykazuje akúkoľvek inakosť v netolerantnom kolektíve.

Autorka vykreslila skúsenosť s coming out-om ako najdesivejší proces v živote homosexuálneho muža. Pre mňa bolo najdesivejším uvedomenie si toho, ako som otca neznášal ako trojročný, pritom mi nič zlé neurobil a chcel som byť vo všetkom ako mama.

Úplne ma šokovalo tvrdenie, že starostlivo zvažovať, komu odhalím kúsok zo svojej intimity je opisované ako dôkaz nie úplne tolerovanej a rovnocenne vnímanej homosexuality. V puberte by som bol zdesený aj po prvom pozretí porna, nie to ešte pri myšlienke, že ma priťahuje spolužiak, zatiaľ čo všetci chalani v triede dvíhajú sukne dievčatám, hoci im to rodičia nekázali robiť a nezakázali im ani chytať spolužiakov na záchode za penis. Jednoducho dieťa je zdesené z prvých predstáv, zážitkov, skúseností, najmä ak vidí, že väčšina jeho rovesníkov funguje inak a nedá sa im rozkázať, aby fungovali tak, ako si to praje on a aby sám seba cez to mohol lepšie chápať a rýchlejšie prijať svoju inakosť. Čiže úplne scestný popis vnucovania stereotypu deťom dospelými.

Ja som mal ten "coming out" (slovo je len dôkazom toho, akí "sme hrdí" na slovenský jazyk a odkiaľ pri LGBT+ problematike nekriticky preberáme informácie) pred mamou veľmi náročný, ale dnes som rád, že nebol jednoduchý, lebo nás to oboch niekam posunulo. A je jedno, či by som jej túto informáciu zaspieval alebo nechal na stole odkaz. Tiež sa mi lepšie píšu ako vyjadrujú emócie, ale zvolil som vtedy hovorené slovo, čo aj tak dopadlo. (smiech)

Nasleduje zvláštny odstavec o diskriminácii. Nič nehovorí o tom, v akom veku a pri akých aktivitách dochádzalo k posmeškom či útokom. Ale viem, že väčšina z nás zažila šikanu na základnej škole a nebolo to kvôli homosexualite. Bolo to kvôli tomu, že sme sa nevedeli dobre adaptovať na dané prostredie alebo sme sa nesprávali typicky, čo už malo svoje korene v rodinnom prostredí. Nechcem to v žiadnom prípade ospravedlňovať, ale nechcem to ani hádzať na homosexualitu. Mimochodom - tiež sa cítim príjemnejšie a slobodnejšie medzi ľuďmi, ktorí mi rozumejú a majú ma radi. Heterosexuáli vari už nie? Alebo im nehrozí posmech či odsúdenie za niečo, čo sa ťažko chápe, hoci teória ma učí inak, alebo čo nerobia všetci?

Mnohí z nás nemajú záujem o manželstvo či adopciu dieťaťa, lebo mnohí z nás majú stále dosť problémov sami so sebou a v partnerských vzťahoch. Aj to je jeden z dôvodov nízkeho záujmu o manželstvo či adopciu detí homosexuálnymi pármi. Tým, že sme verejne tak obraňovaní a ofukovaní z každej strany, sme pohodlnejší a zabúdame na to, že sme obyčajní a nie privilegovaní ľudia a nechce sa nám ďalej vnútorne rásť, formovať sa ako ľudia aj ako muži. Aj preto som rád, že pri našej, často vzťahy a osobnú integritu ničiacej najmä virtuálnej kultúre LGBT+ v našej krajine ešte nehrozí manželstvo a neponúkajú nám deti ako na tácke. A áno, dôležitejšie je, aby nás spoločnosť prijímala ako obyčajných ľudí, ale o to sa musíme pričiniť aj my sami tým, že budeme skôr myslieť ako konať a viac myslieť aj na ostatných.

Osobne žiadnu nerovnosť práv ani krivdu pri slovenskej legislatíve nepociťujem, lebo dôležitejšia ako zákon a "papier" je pre mňa láska a emocionálna podpora blízkeho človeka. Navyše sám chránim rodinu s otcom a mamou ako niečo, čo sa nedá ničím nahradiť a chcem prispievať k jej kvalitnejšiemu fungovaniu, zdvihnúť štandardnej rodine klesajúcu dôstojnosť a atraktivitu, lebo ide o exkluzívnu bunku spoločnosti, ktorá však dobou relativizovania, individualizmu, vzťahovej krízy, nedostatku času na dôležitejšie veci a iným zhubným vnútorným nastavením ľudí prestáva fungovať. Pociťuje to celá spoločnosť, ako aj celý organizmus pociťuje, keď nejaké percento buniek pulzujúceho srdca odumrelo. A neviem, či umelé srdce nebude pracovať chaoticky a postačí našu spoločnosť dlhodobo udržiavať pri živote.

Veľmi sa mi páčil záver článku, pri ktorom som si uvedomil, že ak LGBT+ organizované skupiny neprestanú stupňovať svoj nátlak a nevrátia svojim požiadavkám ľudskosť, empatiu a logiku s vyzdvihovaním práv dieťaťa, stane sa jedine to, že väčšinová spoločnosť iba prestane svoju nevôľu a odpor nielen k organizovaným skupinám, ale k všetkým homosexuálom (lebo si budú myslieť, že všetci sú rovnakí a že to sú aj moje požiadavky) prejavovať navonok, čo je ešte horšie - veď dýka do chrbta je, myslím, objektívna horšia a zraňujúcejšia ako antipatie, ktoré očakávam, ale s ktorými som sa doteraz kvôli sexualite nestretol. Stretol som sa len s tichým nepochopením môjho stavu, ktoré plne akceptujem, nakoľko ani ja nechápem na heterosexualite a iných ľuďoch úplne všetko a ani nemusím.

Erik