Návrat k článku o „sexujúcich“ seminaristoch a kňazoch Rímskokatolíckej cirkvi

04.11.2020

Milí čitatelia, dovoľte mi vrátiť sa k článku, ktorý som publikoval na Postoji 25. marca 2020 a následne aj v blogu na Citlivých témach pod názvom: "Sexujú" seminaristi aj rímskokatolícki kňazi.

Bola to odvaha, opovážlivosť alebo iba ľudská hlúposť či azda pýcha ukázať sa pred Slovenskom a kopnúť si tam, kde si s chuťou kopne každý?

Kiež by som vedel byť aspoň trochu namyslený. Boh to zariadil inak. Dal mi príbeh, v ktorom nebol priestor na budovanie vlastného ega. Nebolo ani z čoho skresať. Azda to niečo zmývali moje slzy. Ale toto nie je o mne, hoci som sám chcel byť kňazom.

Bolela ma sieť seminaristov a kňazov, či už virtuálna alebo reálna, kde sa vzájomne kryjú a uspokojujú svoju potrebu partnerskej lásky alebo sexuálnu potrebu. Istotne mnohé by vyriešila Lajchova kniha aplikovaná do praxe, ale s homosexualitou v klére by možnosť ženby rímskokatolíckych kňazov neurobila nič. Dnes je navyše možnosť byť kňazom celkom populárna pre mladých mužov s homosexuálnymi sklonmi, ktorí tu a teraz (vo svojej mladosti a naivite) nie sú stotožnení s tým, že by mali žiť ako homosexuáli a majú radi Boha. Sú presvedčení o tom, že im homosexuálna partnerská láska nebude chýbať a sex už vôbec nie. Často mnohí len potlačia to, kými sú naozaj a ako nevedomí a neskúsení sa upnú na iný cieľ dovtedy, kým ich to predošlé nedoženie, často až po sklamaní z cirkvi.

Čas prehodnotiť svoje slová?

Nie, nejdem článok vziať späť ani sa zaň ospravedlňovať, ale cítim potrebu sa k nemu vrátiť.

V prvom rade ďakujem za pokojné, pokorné reakcie niektorých kňazov v súkromných rozhovoroch a že sme sa o probléme dokázali rozprávať s nadhľadom. Nevnímal som to ako samozrejmosť a s odstupom času to vnímam ako obrovskú pokoru z ich strany. Som hrdý na to, že stále máme kňazov, pri ktorých cítim Božiu prítomnosť a vďaka ktorým si môžem stále pripomenúť, aký je Boh a že ma neopustil. Takých kňazov je dnes už málo, ale kedy bolo dobrého priveľa? Nepotopil som však ani tých ostatných kňazov a ani ich neodsúdil. Len som chcel otvoriť problém a rozprúdiť diskusiu.

Zlá postava vo filme nie je zlý človek v realite

Potom tu boli reakcie výsmešné a obviňujúce ma z klamstva. Aj reakcie takto sa správajúcich kňazov či laikov chápem, pretože ak problém nevidím, neexistuje. To sú tie tri opičky - nevidím, nepočujem a mal by som si aj zapchať ústa. Tí kňazi a laici, ktorí ma obvinili z klamstva, však nič nezakrývajú. Väčšina z nich naozaj o ničom nevie, lebo nemajú odkiaľ. Možno ma nemuseli hneď obviniť, ale chápem ich. Stačí sa trochu "natlakovať" emóciami a ide to samo. Nie raz som to zažil na vlastnej koži a vybuchol ako sopka. Ale aspoň si to uznám. Trochu ma mrzí, že máme kňazov, z ktorých viac prehovára ich vlastné ego, ako Boh, ale nepohoršujem sa nad tým. Snažím sa pochopiť ich snahu brániť niečo, čo potrebujú mať intaktné. Možno práve týmto kňazom a laikom by som tak s pokorou chcel venovať tento text.

"Mama, ja si to nevezmem na svedomie, hoci ich nesúdim a neudávam ich. Či šlo o ich životné nastavenie alebo pád budú vysvetľovať pred Bohom. Nie som lepší ako oni. Ale čo s ľuďmi, ktorí do toho boli vtiahnutí tiež? Boli medzi nimi aj moji kamaráti."

Musím sa priznať, že o probléme nezvládania sexuality, odporúčaného celibátu seminaristov a povinného celibátu kňazov viem už pár rokov. Nehovoril som o tom preto, lebo týchto ľudí nevnímam ako božské bytosti a ak my ostatní padáme, nevidím dôvod na to, prečo by sme my ostatní mali poukazovať na tých druhých. Dôvod, že oni musia, lebo sú kňazi a my nemusíme, lebo sme laici, je minimálne pre mňa smiešny. Ale nebolo tomu vždy tak. Bolo obdobie, kedy som si kňazov veľmi zbožšťoval a ich omyly a prešľapy ma veľmi zraňovali. Bol som ešte chlapec. Vlastne už mladý muž. To ešte stále nie je odpoveď na to, prečo som to urobil. Trápili sa ľudia. Hovoril som svojej mame, že ako musí vnímať Boha človek, s ktorým sa vyspal kňaz? A ja to mám kryť, lebo je to interná záležitosť cirkvi? Mám byť ticho, hoci viem, že môj krik a škandál, ktorý by som vyrobil, by sa dostal až do seminárov a viacerí chlapci by si mohli včas uvedomiť, prečo tam vlastne sú a či tam musia byť? Pretože ja píšem o homosexualite pokorne a pokojne (bez škandálov a presviedčenia o tom, ako všetko viem a nikdy sa nemýlim) už desať rokov, ale nevšimol som si, že by to mojej cirkvi, v ktorej sa často necítim ako doma, "trhalo žily," teda nevšimol som si žiadnu ochotu a doteraz to prijímam pokorne.

Mal si zvoliť iný názov článku. Kto si ty? Nikto!

Názov článku bol provokatívny, uznávam. Odmietam špekulácie o tom, že bol zámerne urážajúci cirkev alebo bulvárny. Hovoril o obsahu článku. To, že ide o môj súd, dehonestovanie povolania kňazstva a súčasných kňazov, si už domýšľali tí, ktorých sa článok nejakým spôsobom dotkol. O probléme vie len veľmi málo seminaristov a kňazov. A veľmi úspešne sa ho darí maskovať tým, že laici zvyčajne nie sú jeho aktérmi, lebo by pre dotknutých seminaristov a kňazov predstavovali neustále riziko. To, či ja ako laik môžem hovoriť o cti v prípade, že o tom viem, asi nechám nezodpovedané.

Vedel som, že sa niečo deje, ale do sexuálneho života seminaristov ani kňazov som sa nestaral

To, že v seminároch a vo vnútri seminaristov sa deje niečo, čo nie je v poriadku som zistil pred pár rokmi, keď som oslovoval seminaristov na spoluprácu pri písaní duchovných textov a zamyslení. Väčšinou prišlo ignorovanie, pár slušných odmietnutí a potom zvláštny spôsob komunikácie, ktorý mi silno našepkával, že ide o nevhodné správanie, nezrelosť mladého muža alebo o snahu už teraz "makať" nad svoje sily, aby mal v cirkvi post, ktorý sa medzi kňazmi hodnotí ako jeden z tých "lepších." Uvedomil som si, že zlyhali tri faktory - cirkev na Slovensku, seminárna formácia a samotní chlapci. Ale nijako som to neriešil. Vnímal som to tak, že mladí ľudia sú dnes celkovo drzejší, neboja sa ignorovať či hodiť do koša, lebo vedia, čo chcú a starostlivo si vyberajú, s kým chcú niečo mať. Len mi to jednoducho nepasovalo na budúce kňazské povolanie. Čakal som odvahu, očarenie Bohom, nasiaknutie láskou s nutkaním robiť aj takéto malé spontánne evanjelizačné "bláznovstvá." Najmä v dobe, v ktorej mám pocit, že mladí ľudia žijú vieru zvykovú a často aj upravenú podľa seba, lebo tá autentická by sa žila na túto dobu veľmi ťažko. Dalo mi to posolstvo, že bláznom som tu akurát tak ja, ak vždy chcem robiť našu cirkev lepšou, krajšou, dostupnejšou, aktuálnejšou a zrozumiteľnejšou pre mladého človeka dneška, mysliac si, že pri tom nájdem armádu nadšencov, ktorý si to do troch dní či mesiacov nerozmyslia, lebo sa zľaknú alebo prestanú mať čas. Mimochodom, ak má čas medik a nemá čas seminarista, musím prehodnotiť svoj názor, štúdium čoho je objektívne náročnejšie. Obaja majú vo svojom povolaní poslanie, ale kňaz lieči slovom. Lekár tie "zázračné" slová začne v praxi používať menej a menej.

"Nesrať si" do vlastného...

Padla výčitka, že toto sú interné záležitosti cirkvi, do ktorých je niečo biskupom, ale ostatní do nich strkať nos nemajú. V tomto som stále naivný blázon s presvedčením, že v nebi nebudeme delení podľa hodnosti v cirkvi, skôr prísnejšie súdení podľa toho, koľko sme dostali. A keď som sa ako laik sám dopracoval k informácii, ktorú keby som neotvoril, mohol by som spôsobiť množstvo utrpenia iným ľuďom, asi by som sa tam hore neobhájil slovami:

"Bože, ale veď ja som mlčaním chcel našu cirkev iba chrániť. Bože, veď to je v jej kompetencii, aby si sama riešila svoje interné záležitosti. Ja som len pešiak, tak si snáď nechcel, aby som prehovoril? Veď ja milujem a kto miluje, ten čuší."

"Pohoršil si. Mútiš vodu tam, kde netreba. Zavádzaš. Klameš. Tvoje zdroje sú pravdivé asi ako tvoje sny."

Uvedomujem si, že som tým mohol podnietiť iných ľudí k tomu, aby ešte viac zanevreli na cirkev. Je to ale škoda pre nich, ak sa vzdajú spoločenstva tak jednoducho a bez osobnej negatívnej skúsenosti. Pri homosexualite sa už desať rokov snažím, aby mladí homosexuálni muži (rozumej adolescenti) nevideli v cirkvi len zlo, ale bez úspechu. Údajne som sám zmanipulovaný cirkvou, takže ťažko budem objektívny. Ani môj záujem o jednotlivca a snaha robiť cirkev lepšou a prijateľnejšou pre homosexuálnu komunitu nepomohli. Preto si nemyslím, že sa ľudia len tak jednoducho nechajú pohoršiť alebo nadchnúť, ak už sami nemali negatívnu alebo pozitívnu skúsenosť. Nikdy som všetkých homosexuálov ani kňazov nehádzal do jedného vreca. Usilujem sa dať bokom osobnú skúsenosť a písať čo najobjektívnejšie. Nie vždy to ide.

"Pošli biskupovi a nechaj to na neho, nech to v maximálnej diskrétnosti rieši. On to vždy vyrieši správne. Je to Boží muž."

Neprišiel som udávať seminaristov a kňazov ich biskupom. Každý si zaslúži druhú šancu a keby sme chceli byť spravodliví a udeľovali trest za hriech proti čistote, neviem, koľko kňazov by zostalo v službe a či by sa ešte niekto odvážil vstúpiť do seminára. Iste ma zabolelo, že biskupi to pri kňazoch riešia preložením kňaza, ale nevyčítam im tento krok. Pretože by existoval trest, ktorý je pre kňaza horší a z môjho pohľadu aj nespravodlivý. Slovami istého kňaza: "Tí, čo sa priznajú biskupovi, vyletia a tí, ktorí sa k tomu istému hriechu biskupovi nepriznajú, ostanú? No to by bola spravodlivosť ako hrom! Asi preto je lepšie mlčať." Existuje tu ešte vyššia spravodlivosť a vyšší súd a do neho ma už skutočne nič nie je. Dokonca nevyčítam biskupom, že prijímajú do seminárov aj homosexuálne cítiacich. Vyčítam im to, že problém neriešia ako otcovia, ale ako sudcovia, že sa problému nesnažia vyhnúť v rámci prevencie - otcovského záujmu o vnútorný svet syna (Stačila by otázka - Ako to zvládaš? Som s tebou, syn môj!) a občas sa nechajú zaslepiť osobnými sympatiami a prestávajú byť spravodliví. Veľa som písal o tom, kým má byť pre kňaza biskup, lebo som videl, kým nie je a že i jemu sú bližší a vzdialení, hoci za každého seminaristu či kňaza je zodpovedný rovnako. Neudávam, lebo udanie nikdy nikoho vnútorne nezmenilo, iba ho naštvalo. Navyše o koľkých ľuďoch neviem, keby som chcel byť spravodlivý? Ale môžem kričať a ku komu sa môj hlas dostane, tam nech pôsobí Boh.

Homosexualita sa nerovná hrešiť... Homosexualita sa rovná môcť sa rozhodnúť pre takú či onakú životnú prax, cestu, taký či onaký životný i duchovný cieľ, rovnako ako heterosexualita

Pozorný čitateľ si uvedomil, že hoci odhadujem homosexualitu pri tretine seminaristov, nie všetci z nich žijú homosexuálne. Avšak je to ich vnútorný boj, ktorí môžu pri nedostatočnej pozornosti vnímavých ľudí prehrať až v kňazstve. Nezabudol som ani na heterosexuálnych seminaristov, no nebudem klamať, že ich pornografické alebo sexuálne úlety mi sú nedostupnejšie, neviem sa k nim tak jednoducho dopátrať. Mal som jedinú skúsenosť ešte ako oveľa mladší, keď chlapec, ktorý o sebe hovoril, že je seminarista, mi poslal fotku (aj) svojho penisu, lebo si myslel, že som žena. Bol som taký (sprostý) neskúsený, že som tú fotku poslal spirituálovi daného seminára. Ten mi ju skoro otrieskal o hlavu a odvtedy som už nič podobné neurobil. Vtedy som ešte žil v bubline ideálnej cirkvi, kde tu i tam sa občas nájde nejaký zblúdilec. Nedošlo mi, že ten, kto blúdi v cirkvi, som hlavne ja sám a že toto robiť nie je moja povinnosť. Boh chce, aby som bol svetlom, nie sudcom a udavačom. Heterosexuálni muži (ak sa momentálne iba nechcú hrať na internete a ukazovať svoju pýchu ženám), nepotrebujú hľadať svoje sexuálne kontakty cez virtualitu. Heterosexuálnych žien sa okolo nich moce neúrekom, nie je problém si vybrať jednu najdiskrétnejšiu. Horšie je to pri homosexuáloch, ktorí sa musia hľadať pracnejším spôsobom a vtedy sú aj skôr prichytení pri čine. Hľadajú sa cez Pokec.sk v miestnosti G & BI pod heslom sacer, sacerdos alebo potom jednoduchšie na Grindr aplikácii, ktorá ukazuje na metre vzdialeného najbližšieho gaya. Je to až príliš veľké pokušenie na to, aby nikdy nezlákalo. Hlavne, ak sa niekto cíti sám, zmätený, deprimovaný a nepochopený alebo už začína o všetkom pochybovať, nedarí sa mu atď. Neviem o aplikácii pre heterosexuálov, ktorá by ukazovala na metre vzdialenú ženu ochotnú zadarmo si "zasexovať." Môžete ma opraviť. Prečo seminaristi hľadajú najmä iných seminaristov alebo kňazov a kňazi iných kňazov alebo seminaristov a nie húfne laikov, asi nebude ťažké tipovať. Ak niečo zostáva "v rodine," je to v bezpečí. Sú pre nich bezpečným priestorom, ale, samozrejme, nájde sa aj veľa výnimiek a ja som sa rozhodol chrániť práve tých laikov a nechať interné záležitosti cirkvi internými záležitosťami. Milí laici, odpusťte. Viem, že nie ste malé deti, ktoré by bolo treba chrániť, ale mnohým z vás neskôr došlo, že mať románik alebo úlet s kňazom nebol práve najlepší nápad a cítili ste sa zranení. Zranení sebou, po rozchode či sexe kňazom a nakoniec aj Bohom.

Prečo sa viac nezamerať na heterosexuálnych seminaristov a kňazov, ak je ich viac?

Celibát homosexuálnych kňazov páli viac ako tých heterosexuálnych a sú vnímavejší na nelásku, samotu a tým pádom aj náchylnejší k zlyhaniu (ak nedodržanie celibátu vnímame ako zlyhanie). To podporuje fakt, že v cirkvi sme sa posledné roky pri homosexualite vzdialili od Písma a najviac z neho relativizujeme práve túto tému. To, prirodzene, zraňovanému, osamelému a už múrmi seminára ani spoločenstvom nechránenému mužovi môže zbúrať bariéru z doterajších morálnych zásad, ktorú pomôže rozkopať aj každé sklamanie z nevhodných aktivít iných duchovných v cirkvi. Tie aktivity často nie sú iba pádom, ale sú životným štýlom, nastavením a výsmechom zdravému jadru cirkvi. Totiž tá cirkev, ktorú založil Ježiš, vždy bude mať zdravé jadro, aj keby už reálne neexistovalo.

Ja sa nikdy neožením a zostať sám a na okraji, to radšej smrť

To "väčšie spaľovanie vnútra" je v podstate stavu osoby s homosexuálnymi sklonmi, ktorý s týmito sklonmi súvisí a zároveň dokáže existovať nezávisle od neho, ale súvisí aj s hrozivou predstavou, že niet úniku, niet zadných dvierok. Heterosexuálny kňaz sa môže po zanechaní kňazstva oženiť a založiť si rodinu; nezostane sám. Homosexuálny kňaz či seminarista, ktorý možno vo svojom živote, povolaní i sexualite stratil smer i zmysel svojich bojov vie, že takto aspoň dokáže prežiť, inak by zostal úplne sám a na okraji spoločenstva, už by málokoho zaujímal jeho názor. Vie, že jeho prípadné partnerstvo s mužom nebude legitímne ani pred Bohom a zatiaľ ešte ani pred mnohými ľuďmi. Preto neodíde a preto mlčí. Navyše by stratil prácu, postavenie, rešpekt, čo by ho mohlo priviesť až k myšlienke, či ešte vôbec má zmysel žiť. Pri rozhovoroch s kňazmi som však zistil, že chcú a potrebujú mať takúto lásku v inom mužovi aj ako kňazi. Samozrejme, šlo len o tých, ktorí mali ochotu sa rozprávať, ale celkovo som nadobudol pocit, že kňaz ani seminarista si netúži len užiť, ale túži po láske. Pýtal som sa ich, ako to majú ošetrené pred Bohom a vlastným svedomím. Odpovede boli veľmi vyhýbavé, ale pochopil som, že nosia v srdci krivdu. Vedia totiž, že "svätosť" viacerých kňazov okolo nich je len hraná a že oni majú aspoň nejaké hranice. Neviem, či ma to potešilo.

Niekedy stačí len chcieť mať viac rád seba. Nemyslieť si, že ako homosexuál za veľa nestojím a preto to ľudia o mne ani nemôžu vedieť. Hanbiť sa môžem len za svoje skutky, nie za to, čo som mohol len prijať. A prežívanie čistej lásky nie je podmieňované žiadnou sexualitou ani erotickým aktom. Bez nej šťastný nikto nebude, nie bez životného či sexuálneho partnera.

Už nič nezmôžem pri tých, ktorí sa rozhodli žiť ako seminaristi alebo kňazi inak

Radšej by som sa rozprával o kňazoch a seminaristoch, ktorí majú v hlave celkom jasno, ale nie vždy sa im to darí udržať. Alebo ktorí v sebe vedú rôzne boje a ešte sa nerozhodli, ako so svojou dilemou naložia, ako skončí ich pokušenie, ako budú žiť a ešte sú otvorení možnosti zabojovať s podporou iných ľudí. Takých seminaristov je podľa mňa najviac bez ohľadu na ich sexuálnu preferenciu.

Keď sa dáva v seminároch maximum...

Nespochybňujem kvalitu duchovnej formácie chlapcov v seminároch. Myslím si však, že iné ako duchovné formačné vedenie je nepostačujúce. Napriek tomu je to téma veľmi citlivá a väčšina mi bude oponovať tým, že viac, ako robia pre tých chlapcov - aj ľudsky, otcovsky, bratsky sa už urobiť nedá a keď sa raz seminarista zatne, nikto s ním nepohne. Možno je to práve tým, že sa nechceme otvoriť tomu, aby chlapcov viedli aj nie zasvätené osoby. Kňazi totiž pre nich môžu predstavovať iba obyčajnú katolícku autoritu, reprezentantov "morálnej polície" a nositeľov klbka "mal by si" a "nemal by si" bez ohľadu na to, čo robím ja, ako to zvládam ja, lebo do môjho sveta ako tvojho vodcu ťa nič nie je. A i keby som to ja zvládal príkladne, každý je iný, je iná osobnosť s inou minulosťou a vyžaduje si iný prístup a veľmi citlivé hodnotenie skutkov. Viem si predstaviť, že príklad celibátnika, ktorý vôbec nemusel byť celibátnikom a kedykoľvek ním nemusí byť, no chce ním byť, by pre chlapcov mohol znamenať veľa. Spomínam si na svojho krstného otca, celibátnika, ktorého celibát mi bol milší ako celibát každého kňaza, ktorého som v živote stretol a ktorý mi mal byť autoritou. Navyše je iné, ak si autoritu vyberáte sami a ak vám je pridelená. Obe môžete rešpektovať, ale bude sa to diať s inou radosťou v srdci, ochotou i silou vplyvu na váš život a konanie. Možno to bolo aj tým, že s krstným otcom som žil. Netúžil byť veľkým pred ľuďmi, nehral formu, netúžil mať postavenie, byť blízko biskupovi. Mohol som plne veriť tomu, že to, čo hovorí, aj robí. Že mi pri ňom nehrozí žiadne pikantné odhalenie či sklamanie z pokrytectva. Navyše on nebol viazaný povinnosťou, ale motivovalo ho osobné presvedčenie, hnala ho láska.

Rovnako by seminaristu veľmi oslovil príklad homosexuála zvonku, ktorý dnes mohol mať už piateho partnera, ale vie, prečo nemal ani prvého a čo ho ešte okrem viery drží v tomto presvedčení.

Možno kňazstvo má byť: "Som jedným z vás a som tu skutočne pre vás."

Pokrytectvo je i dnes to hlavné slovo, ktorého sa bojím pri kňazoch a kvôli ktorému som sa vždy zdráhal mať duchovného vodcu z radov kňazov. Dnes si uvedomujem, že na kňazov sú vyvíjané obrovské tlaky zvonku i zvnútra a je ťažké zachovať si pod ich ťarchou vnútornú integritu. A tak niektorí začínajú hovoriť laikom, nech nesú bremeno, ale nepovedia im, že to bremeno sami nie sú schopní uniesť. Uveria tomu, že ľudia im dajú pekné hodnotenie podľa krásnych kázní a tak i v čase odporúčania, aby ich príhovory boli čo najkratšie, nie sú schopní to dodržať, nie sú schopní si uvedomiť, že ľudia sa v rúškach dusia, a tak ako pávy hrdo prezentujú na kazateľnici svoje "perá." Nech mi teraz prepáčia tí, ktorí tie kázne ani nemali. Mrzelo ma tiež, že takmer žiadny kňaz nepovedal, že nebude slúžiť verejné omše, ktoré nebudú pre všetkých. Namiesto toho som si vypočul oznam, nech sa ľudia nedobýjajú do kostola, lebo to ruší ostatných. Šlo o poslušnosť biskupovi alebo o milodary? To sa asi nedozviem. Ale asi by som nemohol byť poslušný v prípade, že budem vedome zraňovať ostatných a odvolávať sa pri tom ako nesvojprávny na biskupa. Poznám však kňazov, ktorých by som v budúcnosti veľmi rád nazval priateľmi, ak s tým budú súhlasiť. Ak spojíme kúsok dobra a srdca v nás, nakoľko nikto z nás nie je len dobrý, vytvoríme živé a bijúce srdce ľudskej časti božskej ustanovizne.

Rehoľa je lepšia voľba?

Rehoľníkov tieto boje neobchádzajú, ale aspoň sú vsadení do spoločenstva bratov, ktorí ich môžu formovať a nastavovať im zrkadlo. Vtedy sa lepšie zvláda každý problém a otvára sa ako v rodine, nie ako súčasť výroku biskupa: "Ideš od 1. júla na Hornú Dolnú, lebo si vystrájal." Nehovoriac o zvládaní samoty. V spoločenstve moja pýcha nikdy nedorastie do takých rozmerov, že by ma bola úplne ovládla a zaslepila. Vždy mi má kto otvoriť oči a "prefackať" ma.

Možno kňazstvo má byť len chcieť robiť viac

Keď som oslovoval kňazov kvôli pastorácii homosexuálne cítiacich, uvedomil som si, že túžba kňazov páčiť sa ľuďom je neraz silnejšia, ako byť pokorným, praktickým a prítomným najmä tam, kde ma je ozaj treba. A o odvahe ani nehovoriac. Počul som toľko výhovoriek a prázdnych sľubov, že každý bol klincom do rakvy mojej osobnej krízy viery. Samozrejme, nechcel som nič nadľudské, zbytočné a hriešne. Chcel som len, aby sme robili viac, ako spovedali takýchto ľudí. Pretože títo ľudia nebojujú len so svojimi hriechmi. A aby sme o téme hovorili viac, nech oslovíme aj tých, ktorí sa boja hovoriť, chodiť na spoveď..., ktorí sa kvôli homosexualite cítia až príliš hriešni, alebo, naopak, nemajú pocit, že by sexom z lásky páchali nejaký hriech..., ktorí možno začali žiť falošnú predstavu o Bohu o klaňať sa jej..., ktorí sa stali pokrytcami žitím dvojakého života, napríklad aj v službe iným ako laici alebo kňazi.

Aj heterosexuáli majú svoje boje

Vyznieva to tak, akoby sa heterosexuálnym kňazom nebolo vôbec treba venovať. Nie je to tak. Celibát, samota, nepochopenie, hriechy a ťažkosti penitentov, ktoré môžu v kňazovi naštartovať čokoľvek, čo ešte v sebe nemá vyriešené alebo čo len potlačil, si vždy zasluhujú pozornosť a každá aktivita zrejme nebude dostačujúca, najmä v tejto presexualizovanej dobe a dobe obrovskej vnútornej samoty jednotlivcov. Ale viem, prečo upozorňujem práve na homosexuálnu komunitu a verím, že som to týmto článkom aj dostatočne zdôvodnil. A kto to ešte stále nepochopil - Je to kvôli tomu, že sú ohrozenejšou skupinou náchylnejšou na nezvládnutie stresových situácií, potláčanie a tajenie svojich túžob i vnútorných problémov. Zároveň je to skupina mužov, ktorá ochotnejšie spolupracuje, ak existuje niekto, kto sa skutočne zaujíma o ich vnútorné prežívanie s ochotou veriť im, nezatracovať ich, podporiť ich. Sú za to veľmi vďační. Inak sa stáva, že homosexuálnych seminaristov a kňazov podporujú iní homosexuálni kňazi a rovno takí, ktorí namiesto podpory robiť veci inak "upokoja" tým, že ani oni to nezvládajú a už ani nebojujú.

Proti čomu vlastne bojovať?

Mladý muž najprv začína bojovať proti svojej homosexualite. To sa mu po istom čase ukáže ako nezmysel a má ťažké srdce na toho, kto mu to odporučil. Potom začne bojovať proti homosexuálnych túžbam a predstavám. I tu prehráva. Jednoducho ich prijme. A nakoniec začne bojovať proti tomu, aby niekoho prestal milovať žiadostivo, vášnivo alebo aby už mal silu nemať s ním intímny pomer. Stále verím, že tento boj v seminárnej formácii alebo v kňazstve má zmysel. Ak už daný muž nebude seminaristom ani kňazom, nebude ho to viazať a môže sa rozhodnúť pre to, čo ho láka viac. Chce to len odvahu a ochotu nevnímať kňazstvo ako prácu či niečo, čo ma uživí, ak to budem dobre hrať. Ak si svoj homosexuálny partnerský vzťah dokáže pred Bohom vydiskutovať a získa jeho súhlas ako laik, je to na jeho svedomí. Vždy je to jeho boj, avšak bol som pripravený načúvať a zdieľať ich boje najmä s tými, ktorí nikdy neprestali hľadať Boha a byť pokornými bojovníkmi.

Vstupovať či nevstupovať ako homosexuálny do seminára?

Kedysi som bol veľkým zástancom toho, aby aj homosexuálni muži mohli byť kňazmi. Dnes si myslím, že takíto muži do tridsiatky toho ešte veľa nezažili, ešte sami nevedia, čoho budú schopní o rok života a stále sa nenaučili veriť tomu, že ich sexualita ich nikdy neprestane prekvapovať. Treba počkať, žiť, načúvať Bohu a prejsť rôznymi skúškami, okúsiť mimo kňazstva všetky možné scenáre a zhodnocovať svoje boje. Pretože potom to môže byť ešte horšie a ak to niekto nezvláda teraz, keď si môže dovoliť chybovať (slobodne sa rozhodovať a nikoho tým nepohoršovať, nikomu neprezentovať Boha ako niekoho, kto sa vie zmocniť i použiť, kto rád relativizuje a v súkromí kladie svoje potreby mimo čistej lásky nad úroveň Boha), čo bude robiť potom, ak sa tlaky znásobia a potvrdia vnútorným hlasom - Nesmieš to robiť ako kňaz?! Keby seminaristi i kňazi videli v iných mužoch to, čo som ja videl vo svojom krstnom otcovi, nemali by chuť tajiť ani hrať divadlo. Pretože v ňom som videl Boha a stále ho občas vidím v niektorých kňazoch. Bol jednoduchým nástrojom v rukách Otca a nakoľko bol jednoduchý, nebránil sa vôli Otca. Každý seminarista či kňaz aj napriek všetkej svojej múdrosti dokáže byť maličký a prostý a naivne sa vrhať do Božej náruče, len musí chcieť umenšovať svoje ego, čo neraz bolí.

Stretávať vzory v otcoch a bratoch

Zmätení seminaristi alebo kňazi alebo seminaristi a kňazi už pevne rozhodnutí pre inú cestu iba potrebujú stretnúť otcov a bratov, ktorí ich budú skutočne milovať a pred ktorými sa nebudú musieť báť odhaliť seba, a to nie preto, že dostanú prikývnutie na všetko, ale preto, že sa im dostane otcovskej či bratskej účasti na ich osobných životných skúškach bez súdov, trestov či relativizovania niečoho, čo objektívne nie je správnym krokom pre kňaza alebo celkovo pre kresťana či človeka, napr. byť pokrytcom. Stačí byť im blízko, byť jedným z nich a veľa, veľa, veľa sa rozprávať aj o sexualite, samote, možných kompenzáciách a následkoch potláčania svojich potrieb atď. Seminaristi a kňazi sa musia naučiť pracovať so svojou dušou (poznať, predvídať, vyvodiť osobnú zodpovednosť), aby potom mohli získať oprávnenie pracovať s dušou iných ľudí. Bolo by jednoduché zavaliť sa prácou, prijímať ľudí len v úradných hodinách, ale nič z toho nezabráni tomu, aby kňaza dobehlo, čo prekryl niečím iným alebo čo potlačil. A ak chceme mať autentických duchovných vodcov, aj my laici im môžeme robiť podporné barličky citlivým prístupom a ochotou načúvať.

P.S.: Čo dnes znamená slova chlapa a slovo kňaza? Koľko Ježišovej odvahy, sily, pokory, lásky a múdrosti v praxi obsahuje?