Milovať Boha a neopúšťať priateľa = šťastie

V podstate celé Sväté písmo je pretkané textami o tom, že ak sa človek spoľahne na Boha, Boh mu dá čosi lepšie, viac (napr. Iz 56, 4 - 6). Podmienkou je milovať Boha takého, aký je, zostať mu verný, nech by sa v živote človeka dialo čokoľvek (kniha Jób) a neprestupovať Jeho zákony. Dokonca Ježiš to ešte umocnil slovami: "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je totiž príjemné a moje bremeno ľahké." Mt 11, 28 - 30

Skutočne, kto uveril Bohu a radí sa ku kresťanom, musí vedieť, že Boh ho nepovoláva k manželstvu, rodičovstvu, kňazstvu ani k chudobe, ale v prvom rade ho pozýva do neba. Do neba je ale cesta hrboľatá a brána úzka, preto existuje cirkev so všetkými ľudskými nedokonalosťami, ale potrebná na to, aby sme do toho neba aj dorazili. Teda spoločenstvo ľudí, ktoré nás má motivovať, posúvať vo viere a láske dopredu, pomáhať nestrácať vieru ani nádej, keď nám bude ťažko. Byť súčasťou cirkvi je skúškou i darom. Očistení pokorou, odpúšťaním, službou, obetou, trpezlivosťou, ale aj obohatení rôznymi darmi cirkvi a talentmi kresťanov v nej sa stávame inými ľuďmi. Cirkev je taká, aká je, aby v nej človek mohol rásť. Ja osobne vnímam dnešné cirkevné spoločenstvá ako skúšku pokory a test osobnej odvahy a neoblomnosti konať dobro napriek všetkým prekážkam a sklamaniam. Tie prekážky si totiž z rôznych motívov vytvárame a hádžeme do cesty iným my ľudia. To množstvo utrpenia, ktoré prežívame, si často spôsobujeme my sami alebo nám ho spôsobujú iní ľudia. Nie Boh.

Ak nevládzeme kráčať do neba, ak prestávame veriť tomu, že Boh sa o nás postará a začíname hľadať spásu inde pri ponechaní si Boha ako záchranného kolesa..., kde sa stala chyba? Istotne to vyplýva aj z aktuálneho spoločenského a ideologického nastavenia, ktoré vníma autentického Boha ako hrozbu, preto si ho potrebuje upraviť na slepého, hluchého, nemého deduška, ktorý nesmie ovplyvňovať rozhodnutia človeka. Lenže on ich ani nikdy neovplyvňoval. Hovoril, čo ponúka a zvyšok bolo vždy na človeku. Tragédiou dnešného človeka je to, že chce mať ponechaného aj Boha, aj svoje predstavy o šťastnom živote.

Boha nikto nikdy nevidel, a preto ho máme možnosť zažívať buď cez nezaslúžený dar viery, alebo prostredníctvom iných ľudí. A tento druhý spôsob ukazovania Boha dnes zlyháva. Ak človek nenachádza šťastie pri Bohu, to často znamená, že neustále túži po tom, pri čom sa zatiaľ cítil najšťastnejší. Niekto pri alkohole, drogách, sexe, iný v zbožšťovaní partnerstva či manželstva, vo vidine šťastia v zabezpečení, bohatstve, spoločenskom postavení, teda moci. Pokiaľ by človek čerpal v prvom rade z Boha, inak by vyzerali všetky jeho vzťahy, no ak napríklad mladý muž nenašiel naplnenie vo vzťahu s otcom či "priateľmi," nevie si predstaviť ani lásku Boha a lásku si vlastne neustále spája aj s erotikou, šťastie s túžbou po tom, čo robia a majú aj iní muži a vyzerajú pri tom šťastne, hoci sa riadia Bohom len spolovice alebo sa ním neriadia vôbec. Začarovaný kruh ako dôsledok nedostatku lásky alebo prebytku jej napodobenín až znetvorenín.

Možno si povieme, že to nie je naša vec, že my veríme v Boha, snažíme sa tak aj žiť a do ostatných sa starať nebudeme. Náš vzťah s Bohom ale môže byť pozostatkom detského prežívania viery či skôr pokračovaním mŕtvej rodinnej tradície. Preto ho zrejme aj my potrebujeme zbúrať a nanovo postaviť, lebo jeho kvalitu a zmysel poznáme po ovocí. Tým ovocím je skutočná a trvalá zmena nášho života a ukazovanie Boha iným ľuďom tak, že už svoje kresťanstvo nemusíme hrať. Je v nás kúsok Boha.

Človek, ktorý uveril Bohu a položil ho na prvé miesto vo svojom živote, je pokorný a neodváži sa smelo vykrikovať za či proti niečomu, s čím by jeho Otec súhlasiť nemusel. Všetko, čo od Otca dostáva, vníma ako dar, ktorý nemusel dostať. Rozvíja to, čo má, evanjelizuje svojím životom tam, kde sa nachádza a pokiaľ je si vedomý prekážky do manželstva, maximálne rozvíja priateľské vzťahy, posúva ich na najvyššiu možnú úroveň, aby mal spoločenstvo ľudí, s ktorými si môžu vzájomne ukazovať cestu, najmä ak padnú do bahna, dočasne oslepnú a potrebujú sa chytiť niečieho ramena, ktoré ich povedie bez slov. 

Dokonca niektorí zastávajú názor, že manželstvo bez skutočných priateľov nemá veľkú šancu na prežitie. Priateľstvo je pred Bohom tak dôležité, a predsa ľuďmi tak podceňované.

V knihe Sirachovcovej je viacero veršov o priateľstve. V jednotlivých kapitolách sa píše, že verný priateľ je ako mocná pevnosť, kto takého nájde, nájde si poklad. Priateľstvo nemožno kúpiť a hodnota jeho vernosti sa nedá vyvážiť zlatom ani striebrom. Verný priateľ je akoby liek nesmrteľného života. Priateľstvo zrie časom a v nešťastí poznáš, kto ti je priateľom.

Kniha Prísloví v 15. kapitole hovorí, že priateľský pohľad rozveseľuje srdce. A tu sú ďalšie verše:

"Priateľ miluje v každý čas a v súžení je z neho brat." Prís 17, 17

"Napomeň priateľa - azda o ničom nevie a povie ti: "Neurobil som to!" Ak však urobil, (dosiahneš), aby to znovu nerobil. Sir 19, 13

"Kto hodí kameňom po vtákoch, odplaší ich: tak aj kto nadáva priateľovi ruší priateľstvo." Sir 22, 25

"Ak si otvoril ústa proti priateľovi a zarmútil si ho, neboj sa, je tu možnosť zmieriť sa: ibaže by si ho bol hanobil a tupil, (urazil ho) pýchou, zradou tajomstva a zákernou ranou: pre toto uniká každý priateľ." Sir 22, 27

Veľkosť, hodnotu a dôležitosť priateľstva završuje Ježiš slovami:

"Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov." Jn 15, 13

"Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca." Jn 15, 15

Priateľstvo je hodnota, rodinný vzťah, poklad, záväzok, zodpovednosť. Niekedy viac ako rodina, s ktorou nemôžeme zdieľať všetko. Vzťah, aký s nami má aj Boh. Sám som mal možnosť zažiť vzťah, v ktorom ma môj priateľ nemusel napomínať, kritizovať, hoci aj s láskou, a predsa som sa začal v daných veciach meniť, lebo som ich videl oveľa jasnejšie a dokázal som pomenovať to, na čo nemôžem byť hrdý alebo na čom musím ešte pracovať. Priateľstvo je základom všetkých kvalitných medziľudských vzťahov. Z tohto základu dokáže duša človeka vyžiť kvalitne, bez strádania, obmedzovania či následkov. Samozrejme, že manželia svoje priateľstvo a lásku obohacujú aj o fyzickú intimitu, ale tá nie je tým, z čoho ich vzťah žije a ani by na nej neprežil.

Keby muž a žena v manželstve neboli priateľmi, po umenšení vášne by nasledoval rozvod.

Keby rodičia nechceli byť s dospelými deťmi aj v priateľskom vzťahu, veľmi by sa deťom vzdialili.

Učiteľ by dieťa bez štipky priateľstva s ním iba otrávil povinnosťami a nárokmi na výkon.

Pokiaľ je už v niekom mŕtva schopnosť budovať priateľstvo, taký človek, hoci aj je v partnerstve či manželstve, je vnútorne mŕtvy tiež. A kto v niekom zabil vieru v priateľstvo alebo mu ho ukázal ako niečo slabé, premenlivé, nárokujúce si, sexualizované či zvrátené, v toho koži by som pred Bohom byť nechcel.

Je veľmi smutné to, ak si dnes muži nechcú prejavovať priateľstvo, byť v kruhu iných mužov, objať sa, zdieľať, počúvať sa, aby to náhodou nevyzeralo tak, že sú neschopní, teplí alebo aby si o nich iní ľudia nepomysleli, že takí sú. Potom vidíme množstvo stratených individualít a ich rozbitých vzťahov.

Boh v Starom zákone ani v Novom zákone nehovoril do vetra, nechcel od nás, aby sme na zemi trpeli kvôli večnej spáse. Chcel od nás to, aby sme rástli vo viere, osobnostne a v spoločenstve sa milovali tak, ako On miluje nás.

Pokiaľ toto neprijímame, nechápeme či nezažívame, ani nie je možné, aby sme našli šťastie inde. Koľkokrát si nevážime čistý záujem či lásku iných ľudí, lebo nám jednoducho fyzicky nie sú sympatickí alebo sme o nich počuli niečo nie príliš atraktívne? Ako potom môžeme milovať Boha, požiadavky ktorého nemáme zvnútornené a moderné ideologické prúdy ho nepropagujú ako prvú voľbu?! Možno o nejakom bohu nerozprávajú zle, ale pokiaľ to už má byť Boh, o ktorom hovorí konkrétna cirkev, to je už tmárstvo a zlo. Pritom zlo je v každom človeku, ktorý prestal hľadať Boha, prestal chcieť ľudí spájať, no hlavne - pre ktorého sa stal obraz autentického Boha nepohodlným a začal ho stvárňovať inak (väčšinou takýto človek začína spochybňovať a neskôr nenávidieť cirkev, a to nie pre zlých ľudí v nej - to je len akceptovateľná výhovorka, ktorou sa môže šíri nenávisť voči cirkvi ďalej, prekrývať všetko to dobré, ale kvôli tomu, že neobjavil krásu autentického Boha, vníma ho ako bremeno a potrebuje mať svojho boha). Láska napĺňa tak, že v srdci už nie je miesto pre živenie krivdy či nenávisti. Je v ňom nehasnúca túžba vkladať sa do vzťahov maximálne, vytrvalo pracovať na svojich nedostatkoch a neospravedlňovať sa nedostatkami iných.