Mám Františka rád, no chcem ho vidieť naživo?

18.09.2021

Tento týždeň sa niesol v duchu návštevy pápeža. Mal som toho toľko, že i keby som chcel, nebolo by možné ho vidieť, ale sledoval som takmer všetky pápežove príhovory, pri ktorých sa ma zmocňovala bázeň i radosť. 

Úvodnú otázku som si začal klásť pár dní pred príchodom Svätého otca na Slovensko. Vysvetlím prečo.

Áno, viem, možno to bola viac politická cesta, možno pápež sa zvykne občas vyjadrovať diplomaticky, ako to robí politik a áno, mal som na neho ťažšie srdce, avšak je to môj pápež, hlava Katolíckej cirkvi, ktorá mi môže dať veľa - stačí len počúvať a nebyť pritom vo vzdore. Je to osobnosť s charizmou, nie vždy pochopená ani interpretovaná správne.

Mal som na neho ťažké srdce kvôli tomu, že veľa Slovákov ma posledné mesiace chcelo presvedčiť o tom, že pápež podporuje registrované partnerstvá. Cítil som sa kvôli týmto rečiam veľmi nekomfortne a mal som pocit, že pápež a ja veríme v iného Boha. Bolo mi to aj nesmierne ľúto, lebo som si bol vedomý toho, že každým vyslovením tejto vety sa rúcajú polená pod nohy snahám o tak veľmi potrebnú jednotu v cirkvi.

Udalosti posledných dní mi však pomohli pochopiť, že František nechce, aby ľudia boli osamotení alebo na okraji spoločenstva, nech už sú akíkoľvek a urobili čokoľvek. Koniec koncov to vyjadril aj ústretovým gestom smerom k odvolanému arcibiskupovi Bezákovi. V jeho očiach sme bieli aj tmavší, majúci aj nemajúci homosexuálny sex, odmietaní aj milovaní slovenskými biskupmi Božie deti a ľudia zverení aj jemu ako Petrovmu nástupcovi.

Uvedomil som si, že mnohí predstavení slovenskej Katolíckej cirkvi prijali pápeža s nadšením skôr formálne a vypočuli si ho jedným uchom dnu a druhým von. To však nie je dôležité, preto vždy sa nájde niekto, kto počúva, vždy sa nájde vhodná pôda v načúvajúcom srdci, v ktorom vyklíči zasiate Božie slovo. Vždy sa nájde srdce, ktorého sa dotkne Boh aj cez nehodného pápeža, ako František sám seba zvykne označovať.

Tiež som si uvedomil, že sa s pápežom spájam v cieli robiť všetko pre to, aby aj ľudia homosexuálne orientovaní neboli osamotení, aby sa tak necítili najmä v cirkvi. Viem, že liekom na to nie je registrované partnerstvo či homosexuálne manželstvo, ale skutočná láska v hlbokom bratskom vzťahu, centrom ktorého je Boh. A pre mnoho ďalších dôvodov je veľmi osožné, aby ľudia, ktorí pre rôzne príčiny nemôžu prijať sviatosť manželstva sa nevracali do prázdnych príbytkov s chladnými múrmi, ale milovali sa a zdieľali svoje životy s bežnými povinnosťami, materiálne veci, duše i vieru s inými ľuďmi. Nepotrebujeme vymýšľať, ako nahradiť manžela či manželku. Pretože v tom prípade prídeme iba na to, čo by v takom vzťahu chýbalo (bežne sa spomenie sex) a budeme špekulovať nad tým, ako to do toho vzťahu vtesnať nasilu, umelo a hlavne bez Boha (ideálne inštitucionalizovanou homosexualitou). Stačí sa zamyslieť nad tým, čo všetko nám vie dať človek, ktorý nás naozaj miluje a vidí v nás Krista. Do takýchto vzťahov je potrebné dozrieť duchovne i osobnostne. Pápež o tom rozpráva s ľahkosťou, ako o niečom samozrejmom, lebo on už túto plnosť človeka, Božieho dieťaťa i muža v Kristovi dosiahol dávno. A ani mu nenapadne, že človek vsadený do Krista si jeho slová či pozvania vysvetlí inak.

Bude vždy na nás, či chceme dosiahnuť túto duchovnú i duševnú zrelosť ako osobnosti i kresťania. Pápež môže usmerňovať, ale konečné rozhodnutie je na každom z nás. Ako kresťania nikdy nežijeme izolovane, len pre seba a v každom okamihu života vydávame dobré či zlé svedectvo pred týmto svetom i pred nebeským Otcom, ponúkame autentický alebo skreslený obraz o Bohu. Jedno je isté, že Boh si zaslúži prezentáciu mimo nášho ega. A to ego potrebujeme sami pokoriť pred Stvoriteľom. Až vtedy sa môžu začať diať veľké veci v našich životoch i okolo nás... a dovtedy nemožné či nemysliteľné sa stane nielen možným, ale aj obohacujúcim, radostným a pretvárajúcim srdce podľa Kristovho srdca, ktorému sa síce nevyhne bolesť, ale nikdy sa nenaplní nešťastím.