Mám 18 rokov, som katolík a homosexuál. Ako s tým žiť?

Dobrý deň, sledujem weby citlivetemy.sk a chlapom.sk už nejaký čas a narážam na množstvo informácií. Napokon som sa rozhodol napísať a priamo sa opýtať: "Ako mám ako katolík v tejto dobe žiť svoju homosexualitu?" Myslím si, že ju zvládnem žiť sám, ale mám ešte len 18 rokov. Premýšľam tiež nad kňazstvom. Je to pre mňa vhodné? No a posledná vec, ktorá má trápi - rodičom to nechcem povedať, aby som ich nezaťažoval a nemusel sa pred nimi hanbiť či zažiť zmätok, nepochopenie z ich strany. Je to vôbec potrebné, ak nechcem žiť s mužom? Ďakujem za odpovede.

Už veľmi dávno sa mi jeden muž zveril s rozhovorom s gréckokatolíckym duchovným, ktorého spôsoby mu síce postupne prestali byť sympatické, ale vryl sa mi do pamäte ním prerozprávaný výrok toho kňaza, že nikto so svojou sexualitou nemôže byť sám. Muž bol vtedy mladší, neskúsený. V duchu si - a potom aj predo mnou nahlas - povedal: 

To je predsa blbosť, nie? To musíme byť všetci v jednom stáde, aby sme boli šťastní? Povinne chodiť na nejaké stretká? Veď sme slobodní, nie? A keď si raz niekto povie, že to zvládne sám, tak to treba rešpektovať! Toto nie je niečo, čo chcem ako kresťan zdieľať.

Neviem, ako tento muž žije dnes, ale viem, že kňaz sa nemýlil. Pochopiť to však mladému človekovi bránila neskúsenosť, mladý vek. Príliš mladý človek si myslí, že zvládne všetko. Je doslova zasypaný ilúziami o tom, ako bude všetko úžasné, ako bude všetko s Božou pomocou zvládať a že už vôbec nebude musieť pred niekým otvárať svoje vnútro aj sexualitu, pretože jednak mu je to nepríjemné, jednak sa hanbí a jednak si myslí, že to už bude mať vždy pod kontrolou, veď tie pocity smerom k rovnakému pohlaviu v sebe už vlastne ani mená alebo nemá také silné. Proste "hojdačka," na vrchole ktorej je úžasný pocit a zvlášť, ak si myslí, že Boh ho uzdraví z homosexuality - tak vtedy sa už naozaj nepotrebuje otvárať pred nikým, maximálne tak pred kňazom a kňaz bude jeho jediný dôverník. 

Lenže to takto nefunguje. Viera nie je trojuholník medzi mnou, kňazom a Bohom. Viera je čosi viac... a ak ja žíznim vo vzťahu s mužom, potrebujem sa mužom aj otvoriť. Je z mojej strany možno trošku vypočítavé, že kňaza zaviažem mlčanlivosťou, ale tak či onak ma asi nebude naháňať, aby sa ma mohol pravidelne pýtať, čo prežívam. On ma skôr bude čakať, často pri obmedzenom čase, ktorý si vie pre mňa vyhradiť, s obmedzenými informáciami o homosexualite a skúsenosťou so sprevádzaním takýchto osôb. Nehovoriac o tom, že upnúť sa na jednu osobu môže prinášať sklamanie. Navyše pre homosexuálneho kňaza je riziko mať častý súkromný kontakt s chlapcom, ktorý sa citovo naviazal, ak sa čím skôr obaja neotvoria spoločenstvu.

Čiže ja ako čerstvo dospelý sa potrebujem otvoriť vzťahom s mužmi, s blízkymi, priateľmi a ľuďmi, ktorí rozumejú homosexualite a neurobiť to tak, že im raz anonymne napíšem, potom sa vyparím a tak, ako som využil kňazovu mlčanlivosť, tak využijem aj anonymitu. Takto si akurát blokujem cestu k budovaniu intímneho vzťahu, ktorý už za ten čas mojich útekov, nerozhodnosti a presviedčania sa o tom, že moja homosexualita sa ešte zmení alebo že ju zvládnem sám, mohol byť hlboký, jedinečný, perspektívny a pre mňa prínosný v každom ohľade. 

Ak sa neotvorím správnym ľuďom, tí nesprávni ma môžu postupne viesť k nenávisti, trpkosti, k boju za LGBT+ politické ciele, odtrhnúť od Boha aj cirkvi, hoci sami sebe budú hovoriť rozumnejší kresťania.

Chce to zrejme prijať seba takého, aký som a otvoriť sa ľuďom, ktorí ma kvôli tomu, aký som a čo urobím nikdy neopustia a zároveň sú dostatočne vnútorne sformovaní, zrelými morálnymi autoritami. No nebudem využívať to, že sú tu pre mňa (a vyparím sa, ak mi to bude práve vyhovovať), ale i ja ponúknem to najlepšie zo seba v snahe o budovanie vzťahu, kde prijímanie a dávanie je v rovnovážnom stave, kde môžem čerpať zo skúseností staršieho, dávať i jemu silu v jeho živote a môcť si vypočuť aj iný názor, ako je názor limitovaný učením cirkvi. 

Nemyslím si, že pre mladého muža zraneného vo vzťahoch a žízniaceho po mužskej láske je profesionálny vzťah to, čo mu skutočne dá druhý dych do života. Skôr je to spoločenstvo mužov (prípadne aj žien), ktoré vytvára priestor na budovanie a posilňovanie vzájomnej intimity na spoločnej ceste za Kristom. 

Sme cirkev putujúca, akurát problémom je nájsť si tú svoju skupinku pútnikov. Čo však ale od toho čakám? Že ma nikdy nesklamú? Že urobia zázrak? Že ich na chvíľu využijem? Že oni žijú svoju sexualitu sväto a budú mi vzorom? Myslím si, že stačí očakávať to, že ma budú milovať čisto a úprimne - čo je zároveň najväčší kameň úrazu dnešných spoločenstiev - ľudia v spoločenstve si takmer úplne prestali hovoriť: "Mám ťa rád." Na jednej strane je to fajn, ak to má hovoriť niekto, kto to tak necíti. Na druhej strane to spôsobuje obrovské škody v podobe večne blúdiacich a večne hľadajúcich svoje miesto, svoje spoločenstvo v cirkvi. Jedine vo vzájomnej láske si aj muži dokážu odovzdať veľa a veľa prijať. Či už je prekážkou zostať s niekým, kto ma má naozaj rád hanba, sebaklam, strach, predsudky alebo môj prvý dojem z toho druhého, ktorý nemusí byť pravdivý, to neviem, ale ľudia sú dnes veľmi citliví na to svoje často s prehnanými očakávaniami. Ja som sa naučil nechať odísť len toho človeka, ktorý sa ani len nesnažil mať ma rád, alebo sa až príliš snažil, no nešlo mu to. A nenechávam ho tak kvôli tomu, že zranil moju hrdosť, sklamal moje očakávania, ale kvôli tomu, aby mal viac času a priestoru vybudovať niečo pekné a hlboké s niekým iným. Avšak dnes bežne zažívam v kresťanskom svete aj to, že ľudia utekajú od tých, ktorí ich skutočne mali veľmi radi a zaujímali sa o ich vnútorný svet. Pri väčšine z nich som nezistil žiadnu príčinu a zrejme som ani nemal právo po nej pátrať, ale desí ma to dodnes. Áno, možno ako ľudia máme právo na všetko. Rozhodnúť sa zo dňa na deň, že toho a toho od zajtra odsunieme bokom. A možno aj práve preto, že nás mal až príliš rád a my hľadáme niečo iné či niekoho iného. Ale ak to robíme ako kresťania, desí ma to.

Množstvo kresťanov začínalo svoju cestu: "Nebudem žiť ako homosexuál v partnerstve s rovnakým pohlavím," a dnes majú partnera. Niektorí tento stav nazývajú vytriezvenie, uvedomenie sa. Ja to nazývam slobodná voľba a niekedy i z núdze cnosť. Sme ľudské bytosti a nie stroje. A ten tlak z toho, že denne sa vraciaš do prázdneho bytu, denne stretávaš množstvo ľudí, ale málokomu z nich "trhá žily," že si smutný (iní ti zasa povedia, že sa za teba budú modliť), postupne vygraduje tak, že už akoby nemáš na výber, ak nechceš skončiť na psychiatrii. Ale to neznamená, že to takto chcel Boh. On nepovedal, že milovať sa majú len páry a nepovedal, že láska má byť odtiaľ - potiaľ. Myslím láska, nie sex. Nepovedal, že ľudia, ktorí nie sú schopní manželstva nemôžu spolu bývať a zdieľať svoje životy (nie lôžka).

Bezhraničná láska nie je otázkou formy vzťahu človeka k človeku. Je odrazom kvality vzťahu k Bohu. 

A ak sa nám ten dnes rúca, tak človek kvôli pocitu neskutočnej osamelosti urobí čokoľvek, aby to tak aspoň na chvíľu necítil, a to ani nemusí byť homosexuálny. Zaujímavé je, že apoštoli boli tak naplnení láskou, že sex im ani nechýbal. Niečo, na čo boli zvyknutí - bežný život bežného muža, manžela, otca... im zrazu prestal chýbať. Avšak láska neznamená bezbreho dávať. To by každý do pár mesiacov vyhorel ako fakľa. Znamená to aj čerpať - jednou rukou od Boha a druhou od ľudí - naučiť sa druhou rukou tvoriť spoločenstvo, moju rodinu, čím sa opäť vraciam k tomu, o čom som písal vyššie. Spoločenstvo si nemusím predstavovať ako hŕbu mladých ľudí akoby v stave blaženosti na kempe či chválach. A potom všetci odídu domov a nejako sa tá sila spoločenstva vytratí, každý si hľadá partnera, partnerku a už sa pekne uzavrú do dvojice, kde sa spočiatku má problém vtesnať aj Boh. Spoločenstvo tvorím s tým, kto ma má skutočne rád, ja môžem mať rád jeho, a takýchto ľudí mám v živote viac, alebo zatiaľ ma sprevádza niekto, kto nemusí byť nevyhnutne kňazom, a som otvorený aj iným ľuďom. Ale musím tomu dať šancu, akoby sa vložiť do konkrétneho vzťahu (intimita = vidíš do mňa a ja chcem, aby si do mňa videl). Vložiť sa do vzťahu neznamená, že budeme milenci. Podobne nemá môj vzťah k Bohu veľký efekt, ak sa do vzťahu s ním nevložím, nehodím sa do jeho náruče.

Kňazstvo?

O kňazstve sa nešpekuluje, s kňazstvom sa nekalkuluje. To povolanie sa jednoducho cíti, ten hlas vychádza z hĺbky srdca, často nepochopiteľne - nezohľadňujúc ani sexualitu človeka..., alebo tomu tak nie je a človek len má nejakým spôsobom blízko ku kňazom a myslí si, že aj pre neho by mohlo byť kňazské povolanie to pravé orechové, aspoň bude užitočný, nebude sa musieť ženiť a každý mu dá pokoj s tým, či si už niekoho našiel. Kňazstvom sa ale homosexualita neumenší, neskryje ani nezmizne. Ba práve naopak, človek býva pod väčším tlakom s väčšou tendenciou k zlyhaniu. Mnohí seminaristi robia chybu v tom, že počas formácie sa akoby vnútorne oddelia od svojej sexuality a v kňazstve sa s ňou znovu spoja. Keby sa však už ako seminaristi otvorili tomu, kým naozaj sú a otvorili sa ľuďom, ktorí problematike rozumejú, nie nevyhnutne kňazom (Aha, spoločenstvo spomenuté tretíkrát a bude aj štvrtýkrát.), tak si mohli ušetriť často vážne zlyhanie v kňazstve (a ušetriť aj tých, ktorých zranili), smútok či sklamanie zo seba, ktoré im kradnú vnútornú radosť, nehovoriac o nesmierne silnom prežívaní svojej samoty, sexuálnej túžby a snívaní o veľkej láske.

Úprimnosť patrí k láske

Čo sa týka Vás a rodičov. Sú rôzne okolnosti a prípady, kedy je lepšie mlčať, ale ak to dotyčného človeka trápi, nemôže to takto ostať. Buď si nájde na zverovanie sa inú blízku osobu, alebo predsa len skúsi vyložiť karty na stôl pred tými, ktorých miluje a ktorí ho vychovali. Výsledok nie je vždy príjemne prekvapujúci, ale je to začiatok, na ktorom sa dá stavať, často cez bolesť, cez slzy a dovolím si povedať, že v mnohých prípadoch smeruje k šťastnému koncu. To všetko pred ním konkrétny vzťah iba posilní. Je fajn nevzďaľovať sa od rodičov, ak to nie je nevyhnutné, ani sa neobetovať do krajnosti, nakoľko žiaden uvedomelý rodič sa nechce dívať na dieťa ako na herca hrajúceho svoje šťastie. A ak ako rodina vieme, o čo ide, vieme si aj pomôcť. Inak rôznymi klamstvami zraňujeme rodiča aj seba. 

Každý má ten svoj čas, kedy zverí časť svojho vnútra milovanej osobe, ale dovtedy by zrejme mal by sám so sebou plne vnútorne vyrovnaný, zvlášť vtedy, ak mu rodičia môžu svojím správaním narušiť fragilný vnútorný pokoj alebo nie sú kompetentní mu pomáhať v jeho vnútorných bojoch.

Tu je opäť veľkou pomocou spoločenstvo - uvedomelí a skúsení ľudia môžu "hodiť reč" s rodičmi a opäť sa ako spoločenstvo niekam posúvame, ťahajúc za jeden povraz. Nie každý má povinnosť vedieť všetko a poznať homosexualitu. Máme rôzne dary, rôzne poznanie. Dôležité je chcieť sa vzájomne týmito darmi obohacovať alebo aspoň tomu dať šancu.

Nech by už rodičia mohli za čokoľvek vo Vašom živote, milujte ich tak veľmi, ako vládzete. Väčšina rodičov nikdy nechcela vedome ublížiť dieťaťu a nech už budú mať aj sto rokov, stále budú túžiť po láske svojho dieťaťa. A i Vás táto láska obohatí, hoci budete mať už päťdesiat rokov. Kým sú nažive, sú pokladom, takí, akí sú a Boh ich povedie, pretvorí srdce aj myseľ vás všetkých. Len mu dôverujte.

Na záver

Boh má moc zmeniť všetko; myslenie, život aj sexualitu. No prečo nie vždy zasiahne? I na to môže byť odpoveďou spoločenstvo. Rozhodol sa totiž zasiahnuť inak, zasiahnuť srdce láskou. Nie ste takýto jediný a ak si Vás Boh vyvolil, možno práve Vy máte byť priekopníkom lásky nielen medzi ľuďmi s podobným cítením. Sila Vám nikdy chýbať nebude, lebo ak jej bude málo, On Vás bude niesť.

Pokiaľ chcem byť na ceste za Kristom a na ceste cudnosti pri homosexualite úplne sám, môžem počítať s tým, že skôr či neskôr ma zlákajú sexuálne zoznamky, pornografia, úlet, kamarátstvo s výhodami alebo homosexuálny partnerský vzťah. Je to len otázka času. 

Ale ak chcem žiť podľa Písma s činnou a odvážnou láskou, potrebujem byť pevne vsadený do stabilných vzťahov, z ktorých budem pravidelne čerpať tak, ako rastlina koreňmi pravidelne čerpá vodu a anorganické látky a vďaka zdroju svetla (pre nás je to Boh) to všetko premieňa a zhmotňuje pre svoj rast, pre rast iných.