Mali by sme nechať gejov žiť si svoj život a bojovať za svoje práva?

10.06.2019

Môžem ukazovať pravdivý obraz homosexuálnych komunít. Iný to môže poňať ako šírenie intolerancie voči LGBTI... 

Tak ako ja mám právo hovoriť, i oni majú právo bojovať za svoju víziu šťastnej budúcnosti. Lenže každý je homosexuálny inak a každý žije svoju sexualitu inak. Nemôžeme bojovať za časť ľudí z jednej komunity či žiadať peniaze od štátu alebo čerpať z eurofondov pre časť ľudí v homosexuálnej komunite a tváriť sa, že podpora tejto časti skvalitní život všetkým. I keby bola dosiahnutá plná legislatívna podpora akejkoľvek požiadavky LGBTI, nedonútime všetkých ľudí s homosexuálnymi sklonmi žiť rovnako. A prečo sa nám vlastne nedarí nastoliť plnú toleranciu a akceptáciu homosexuálnej komunity? Lebo nespájame pravdou. Podporu chceme dosiahnuť klamstvami, nútením, morálnym trestaním a emocionálnym vydieraním.

Ak mám ženatého priateľa s deťmi, mám mu povedať, aby sa rozviedol, našiel si partnera, lebo nikdy šťastný nebude. Ako gej predsa patrí k inému mužovi! Skutočne? Čo ak vnútorne dozrel natoľko, že šťastným ho nerobí len to, ak napĺňa jedine seba a chce zostať so svojou rodinou? "Aha, nech zostane, ale podporu nedostane. Tá patrí len normálnym homosexuálom a nie výnimkám." Keby sme vedeli, koľko takých aj onakých výnimiek máme, asi by sa nám zježili vlasy. Sú totiž žiadnym prieskumom nezistiteľné, ako ani autentické potreby všetkých ľudí s homosexuálnymi sklonmi na Slovensku. Čo ma ale mrzí najviac, sú prekryté či potlačené mainstreamom, a to má za následok mnoho nešťastných osudov ľudí, ktorí svoje nešťastie prikladajú pestrej palete iných faktorov, najmä smole v láske a intolerancii okolia.

Potom sú tu ľudia, ktorí žijú bez homosexuálneho vzťahu z rôznych, nielen náboženských dôvodov a nikto im bez kvalitných projektov, peňazí a zmeny pohľadu na homosexualitu - začať ju vidieť komplexnejšie a vidieť skutočne všetkých ľudí, ktorých sa týka, nebude vedieť pomôcť. Možno by sa peniaze dali zohnať iným spôsobom, ako už roky očakávajú naši gej aktivisti (nerobiť nič hodnotné a automaticky dostať len za to, že aj v zahraničí dostávajú za podobné aktivity), minimálne od príspevkov dobrovoľníkov, ale bez zmeny pohľadu spoločnosti na homosexualitu nepôjde nič a je zbytočné vôbec pýtať.

Homosexuáli nie sú jediná klamaná skupina na svete a homosexualita nie je jediná oblasť života, v ktorej dochádza k zavádzaniu či zatajovaniu reality v záujme sociálno-ekonomickej prosperity krajín i dobra vybranej skupiny obyvateľstva, ktorej súčasnosť praje.

To určite áno. Väčšinou klame a zavádza každý, kto túži dosiahnuť v spoločnosti moc alebo zisk. A preto si myslíte, že nie je potrebné sa ozvať? Mne napríklad stále stojí za to hovoriť pravdu. Ak nepodporujem LGBTI skupiny a vykresľujem situáciu v ich vnútri pravdivo, ubližujem im? Nerobím to ani kvôli tomu, že by som ja sám bol svätý alebo mal komplexy. Veľmi rád ustúpim otcovi, ktorý na Gay Pride bojuje za svojho syna. Nech je šťastný a nech sú všetci gejovia šťastní s inými mužmi v partnerstve. Nech môžu zostať na Slovensku a cítiť sa tu ako doma. Ale nech:

- dovolia iným ľuďom poznať homosexualitu pravdivo,

- rešpektujú jej iné žitie kvôli čomukoľvek bez narážok a výsmechu a podporujú ho,

- sa nevysmievajú z cirkví a náboženstiev a neprekrúcajú ich učenie,

- si budujú skutočne zdravé a hodnotné kultúrne a vzťahové prostredie (vrátane toho virtuálneho),

- si uvedomia, že iní homosexuáli budú zneužívať výsady, za ktoré teraz v dobrom bojujú a nebudú to vedieť kontrolovať, zabrániť tomu či zastaviť to.

A v konečnom dôsledku nebudú trpieť len dospelí, ale aj deti. Pretože nie je potrebné v tejto oblasti legislatívne niečo meniť. Ak niekto nadobudol dojem, že áno, nie je to len výsledok spoločenského tlaku ako ničím vedeckým nepodloženej davovej psychózy s minimom racionálnych dôvodov a nikto nedokáže predpovedať dopad na jednotlivca i spoločnosť a garantovať minimalizovanie škôd či rizika?

Zmena legislatívy nevyrieši toxické myslenie, vzťahy a zvyky našej homosexuálnej komunity a fakt, že viac gejov trpí pre iné dôvody, ako pre netolerantné okolie. Väčšina heterosexuálnej spoločnosti má pri homosexualite neskutočný chaos. A presne tak potom aj vyzerajú ich horlivé boje za LGBTI, ktorí sa im ukazujú ako nesmierne ukrivdení, utláčaní a zraniteľní. Lenže LGBTI nie sú jedinou skupinou homosexuálov na Slovensku a nemajú právo hovoriť za všetkých. Stačí, že som počul vyjadrovať sa prezidentku Čaputovú a hneď som vedel, že o homosexualite toho veľa nevie, ale ako aj zvyšok horlivcov v našej spoločnosti chce zabojovať za progresívny krok - ani nie tak pre ľudí, ale kvôli tomu, že sa to už aj na Slovensku patrí, aby sme sa v EÚ nemuseli hanbiť. Politika. V nej nikdy nešlo a nepôjde o každého človeka a jeho dobro.

Homosexuáli nie sú jediná skupina obyvateľstva, s ktorou to v súčasnosti ide morálne dolu vodou. Tento problém sa týka už všetkých, najmä mladých ľudí.

Nebojujem len za kresťanov s homosexuálnymi sklonmi, i keď, ak som došiel až sem, zostanem chvíľu pre tejto téme. Mladí ľudia majú chaos v pojmoch, vo svojom náboženstve i v morálnych hodnotách. Zverejňujem časť rozhovoru s 22-ročným mužom:

Ja: Si veriaci?

On: Trochu (smiech).

Ja: Čo je to trochu? Že musíš?

On: Že keď sa mi chce, idem do kostola. Ak nie, nejdem.

Ja: Pýtal som sa kvôli krížiku na tvojom krku. Tak ma skús niečo naučiť zo svojho náboženstva.

On: Teraz? Čo by si chcel vedieť?

Ja: Napríklad, ako vnímaš svojho Boha, náboženstvo a aký pohľad má tvoja cirkev na homosexuálny sex.

On: Ja si myslím, že je to menšie zlo, ako keď niekoho zabiješ. Ale viera je super vec. Aspoň vždy máš nejakú nádej.

Ja: Čiže môžete mať rovnakopohlavný sex?

On: Áno. Je to predsa láska..., alebo náklonnosť. Ale úprimne poviem, ja "nesexujem." Mám rád bozky, to, ak ma niekto objíma, môcť s ním ísť von, podporovať sa a maximálne "fajka," "honka."

Ja: A vieš, že "fajka" je orálny sex?

On: No to je diskutabilné. A ty ako napĺňaš svoje sexuálne potreby?

Ja: Každý cíti túžby, ale niekto ich chce napĺňať iba autenticky.

On: Tak to ťa teda obdivujem. Si môj vzor.

...a pokračoval v love svalnatého rovesníka.

Pri rozhovore s týmto chlapcom som cítil, že má obrovský hlad po blízkosti iného muža (a zrejme aj neuvedomovanú túžbu nájsť samého seba). Lenže túto potrebu si ešte/už nedokáže napĺňať autenticky a ani nemá veľmi na výber. Navyše dospieval s takýmto obrazom o homosexualite a jej žití. Jeho viera mu čosi dáva, ale nenapĺňa ho. Úroveň mentálnej, emocionálnej a sociálnej zrelosti nezodpovedali konkrétnemu veku, ale skôr veku pod hranicou fyzickej dospelosti. Takýto prípad v homosexuálnej komunite nie je ojedinelý.

Takto by som mohol pokračovať a zobraziť "hokej" vo vnímaní homosexuality alebo aj svojho boha pri väčšine mladých heterosexuálov na Slovensku. Ak počujem argumenty typu:

- Homosexualita je vrodená, inak by bol gejom takmer každý z rozvrátenej rodiny.

- Homosexuáli nikomu neubližujú. Ani nová legislatíva nikomu neublíži. Ja ich podporujem v ich bojoch za svoje práva. Veď nie som homofób!

- Deťom je lepšie pri gejoch, ako v detských domovoch alebo pri nemilujúcich rodičoch!

- Boh je láska, nemá problém s tým, že sa dvaja ľudia milujú.

- A masturbácia pred gej pornom nie je hriech? To už nech si radšej nájdu chlapa!

Áno, všetci mladí dnes existujú v zložitej dobe, ktorá výrazne atakuje ich zdravý duševný vývin. Už v mladom veku sa učia odpájať sa od emócií (akoby to bolo aj naozaj možné - skôr ide o ľahostajný prístup k svojmu vnútornému svetu a nízku mieru empatie voči druhému, ako aj o nerovnováhu v prijímaní a dávaní, čo je znakom emocionálnej nezrelosti), a tiež prijímať takú kultúru a životný štýl, aká je momentálne "in" a mení sa každých pár rokov. Sme v dobe robotického hľadania sexuálneho či životného partnera už od 15-teho roku života, avšak bez emocionálnej zrelosti. Nevieme žiť sami ani mať skutočnú radosť z priateľstva. Máme minimálny záujem o svoju dušu i o dušu toho druhého. Možno pri homosexuálnych mužoch časť takéhoto prístupu súvisí s pudovosťou muža, no veľká časť zrejme s patológiou vo vnímaní seba i toho druhého, nakoľko nesmierne zraňuje každého človeka, ktorý túži byť vo svojom pohlaví prijatý a naplnený komplexne. Je pravdou, že mladí ľudia sú dnes zasadení do konzumnej spoločnosti, poznačenej iba nevyhnutnou osobnou komunikáciou a nízkou mierou empatie. Je to ovplyvnené virtualitou, množstvom informácií a životných štýlov v nej, ktoré zdanlivo môžu nahradiť osobný kontakt a zrejme aj rodiča, ktorý nemá čas. Tomu, kto nie je aktívny veriaci, už väčšinou morálka ani etika veľa nehovorí. Pretože to je vec "tamtých konzervatívnych a obmedzených farárov, ktorí zneužívajú deti a ich zmanipulovaných ovečiek."

Avšak potrebujem zdôrazniť nezdravé vzťahy a interakcie, ktoré prebiehajú práve v homosexuálnej virtuálnej komunite, často ako jedinej formy kontaktu kvôli tabuizovaniu problematiky. A čo je horšie, mladá sugestibilná generácia sa deštruktívnym prístupom k iným a povrchným prístupom k sebe samému, musí nielen prispôsobovať, ale si ich aj zvnútorňuje. A preto i keby bola možnosť odborného vedenia a poradenstva, nebol by o ňu záujem. Veď ak je niekto homosexuál, automaticky nemá mať žiaden problém, iba čím skôr prestať ísť do seba čo najhlbšie, žiť čo najskôr homosexuálne aktívne a vnímať svoju sexualitu ako identitu, ktorá potrebuje mať svoju kultúru a špeciálny legislatívny prístup. Akokoľvek ďaleko by sme sa v legalizácii homosexuálnych zväzkov v našej krajine dostali, vždy bude aktuálnejší pudovejší prístup a jej konzumné žitie pod rúškom tajomstva, niečoho nového, adrenalínového, prekvapujúceho, neočakávaného, čo umocňuje sexuálne vzrušenie a čo najlepšie odpája od neradostného vnútorného stavu či sveta.

Áno, všetci sme poznačení dobou, ale mladých ľudí s homosexuálnymi sklonmi (ktorí často ani nevedia, ako sú vlastne orientovaní, čo robiť so sebou, ako skutočne naplniť seba, ako pristupovať k iným ľuďom a svojej sexualite, ako neľpieť na virtualite...) považujem za ešte viac zraniteľnejšiu časť našej spoločnosti i Cirkvi. Sexuálna výchova má mať svoje miesto v rodinách, no v tomto prípade ešte viac.