Má byť kresťan za homosexuálne manželstvá?

05.07.2017

Moderná verzia príbehu o stvorení prvých ľudí by pri moderných pohľadoch na homosexualitu znela asi takto: "Boh stvoril Adama a z jedného jeho rebra vymodeloval Evu. Potom si Boh povedal, že predbehne evolúciu ľudského myslenia a vybral Adamovi aj druhé rebro, z ktorého vyformoval Igora. Adam sa prebral a bol šťastný, že vidí dvoch ľudí zo svojich kostí a premýšľal o tom, čo s tým bude robiť, keďže Boh mu nedal žiadne inštrukcie ohľadom Igora, iba ohľadom Evy. Zistil, že rod zachová len s Evou, no bola by škoda budovať s obdareným a svalnatým Igorom len bratský vzťah, keď raj je raj. Tak si ho nechal na obcovanie, z ktorého nevzídu deti. Časom sa do neho aj zamiloval; pripravoval mu za pozornosť a záujem jedlo a skladal oslavné piesne ich pekného spolužitia. Obaja sa veľmi snažili, ale ani časom nedokázali naplniť svoju lásku. Prišlo množstvo konfliktov, lebo obaja chceli byť vodcami, nikto nechcel byť ženou s penisom. Nakoniec si povedali, že čo už budú špekulovať nad tým, prečo po sebe túžia a prečo v ich láske neprichádza naplnenie, život si treba užívať a je jednoduchšie žiť s mužom, ako so ženou. Potom sa obrátili na Boha, aby požehnal ich zväzku, lebo sa dohodli, že majú právo sa milovať, tak ako muž miluje ženu, inak by Boh predsa nestvoril Igora a nedal by obom také silné libido. Takisto nemohli za to, že Eva pre nich nebola zaujímavá. Boh mlčal. Tak sa strašne potešili, lebo to vnímali ako Boží súhlas."

Láska je láska, ale vnútorne (emocionálne a vzťahovo) zraneného muža nenaplní lacná, všade propagovaná a ľahko dostupná "láska," slepá dôvera, sebaklam, závislosť na niekom či kamarátstvo so sexom. Ešte som nevidel čisto sa milovať dvoch nepríbuzných mužov v plnej zrelosti ducha a infantilné formy lásky som už prestal počítať. Zrelosť ducha prináša poznanie, ktoré premieňa nezrelé formy lásky na niečo krásne, slobodné, oživujúce, hodnotné a neskutočne osožné pre obe strany. Dokonca už nie je treba pripomínať si hranice. Ak ma niekto miluje naozaj, hoci po mne túži, vidí, čo potrebujem viac, v čom ma naším spolužitím či sexom zväzuje a brzdí, ktoré potreby mi nedokáže pomôcť naplniť, a preto mi dáva slobodu, aby som mohol rásť a byť skutočne sám sebou, vnútorne slobodným, nezávislým a silným mužom, akým som vždy chcel byť. Bolí to, bolí to oboch, no nie je potrebné sa opúšťať, len si prestaneme jeden na druhého robiť nárok a používať sa pre vlastné potešenie, odmietneme vidieť v druhom osobnú spásu, dopúšťať duchovnú i duševnú stagnáciu až regres, len aby vnucovaný obraz loby skupín o skutočnom gay šťastí, ktorý už stál nemalé peniaze, ostal zachovaný. Skutočná láska medzi mužom a mužom je vzácnejšia ako najvzácnejší klenot sveta, preto autentickú zmenu vnútra zažije minimum zranených mužov a sú nútení veriť tomu, že jediné oslobodenie je vzbura voči cirkvám a spoločnosti a poslušné prijatie postojov a rád loby skupín. Lásku nevyburcujeme protestmi, ale môžeme ju spolu s pokorou začať pestovať vo svojom srdci. To však nejde bez opýtania sa Boha: "Otče môj, čo je správne? Prečo si mi dal práve túto formu hendikepu a čo ním môžem naplniť? Dáš mi silu znášať krivdu a odpúšťať mojim nepriateľom? Pre koho môžem obetovať svoju bolesť?"

Boha vraj nezaujíma sexualita človeka, ale iba láska (hovoria to zvyčajne tí, ktorí považujú za lásku všetko, čo navonok vyzerá nevinne a vedia, že iný postoj vyprovokuje emócie; plač a vzburu). Boh nám nemusel povedať, že súlož s deťmi je nemravná a ubližuje. Je to vpísané do prirodzeného zákona nášho srdca. Ale kde sú vpísané naše iné neprirodzené túžby, žiadostivosti a sexuálne praktiky? Nehovorím o láske, lebo láska je tak čistá, že nemá nič spoločné s homosexuálnymi aktivitami a nezriadenými sexuálnymi aktivitami heterosexuálov. Boh nám povedal, že homosexuálna súlož je následkom niečoho, čo nepochádza od Boha, ale toto veľmi radi ignorujeme, lebo my ľudia sme sa dohodli inak a ani naše zákony nemajú nič proti rozhodnutiam dvoch dospelých ľudí v sexe a spolužití. Chceme odčiniť krivdy páchané na homosexuáloch tým, že všetko, čo dnešní homosexuáli robia alebo po čom túžia, bude dobré, správne, hodné obdivu a podpory a nikto sa nesmie opovážiť to usmerňovať, zamýšľať sa nad skutočnými potrebami a autenticky ich napĺňať. Osoba s homosexuálnymi sklonmi, ktorá nesúhlasí s homosexuálnym životným štýlom a cíti, že potrebuje niečo iné, ako kráčať s davom, zažíva nepochopenie v plnosti a minimálnu či žiadnu oporu okolia. Takýmito postojmi neprejavujeme skutočnú lásku, dobro, záujem a toleranciu, ale využívame šancu presadiť seba v niečom, čo je "in." Veď už kedy najbližšie budeme mať príležitosť bojovať za niečie práva? Ale aké práva? Nie sme snáď právny štát akceptujúci všetky medzinárodné zmluvy a dohovory a ochrane ľudských práv a občiansky slobôd? Potrebujeme ešte špeciálne privilegovať a roztriediť občanov podľa ich sexuality? Je večná škoda, že väčšina homosexuálov nikdy neprehovorí verejne. Škoda len, že to vyriešia tak, že buď majú tajné homosexuálne "úlety," alebo sa úplne izolujú, čím nie sú a nemôžu byť vzorom pre ostaných v cnosti a odvahe. Je úsmevné, ak ľudia, ktorí sa vraj vo svojich rodinách cítili veľmi dobre, mali vynikajúci vzťah s rodičmi, potrebujú bojovať proti tradičnej rodine a odopierať dieťaťu právo na matku či otca. Chcú po sebe zákonne dediť, no ich manželstvo "sa nedožije" spoločnej staroby. Naše tradičné rodiny sa rozpadávajú, tak prečo mrhať peniaze na prevenciu, ak môžeme podporovať homosexuálne zväzky. Míňajme peniaze na kampane za homosexuálne manželstvá a adopcie, a hoci nám zatiaľ zomrie pár chudobných detí od hladu, budeme cítiť hrdosť a zadosťučinenie za niečo veľmi dôležité, čo malo prísť už dávno. Načo dávať na piedestál potreby dieťaťa, ktoré môžu byť naplnené (rodina môže byť úplná a kvalitná, pokiaľ sa jej bude všemožne a zákonne pomáhať), ak aj my sme len ľudia, môžeme zneužiť citlivé témy, aby sme sa zviditeľnili alebo si užili na úkor pravdy a skutočného rozvoja seba a iného človeka.

Dnes sa za dobrého kresťana považuje ten, kto v plnej miere nielen toleruje, ale aj propaguje usporiadané homosexuálne zväzky a kritizuje tých kresťanov, ktorí tak konať odmietajú. Ak nepomáha presviedčanie, pomôže vyťahovanie starých hriechov duchovenstva v Cirkvi a oheň je na streche. Nadávame si do falošných, bigotných a netolerantných kresťanov, ktorí pchajú nos do prirodzených potrieb človeka a svetských zákonov.

A už keď je oheň na streche, tak sa zvezie aj ten, kto prišiel slušne vyjadriť svoj názor, lebo ho má iný. Pri tejto alebo aj iných citlivých problematikách žiadnou argumentáciou nikoho nepresvedčíme, tak prichádzajú na rad invektívy. Je to totiž o duchovnej vyspelosti človeka premýšľať o Bohu a prijímať Božiu vôľu, hoci mne osobne to pasuje inak, a k tomu nie je možné nikoho donútiť. Viera je sila prekonávať prekážky, ochota vidieť seba vo svetle pravdy a istota v tom, že to, čo chce Boh, je správne. Človek milujúci Boha skôr či neskôr pochopí, že homosexuálne partnerstvo nie je dostatočne napĺňajúce ani uzdravujúce. O to viac potrebuje milovať a byť milovaný čistou láskou, pretože v momente, keď to pochopí, je najzraniteľnejší.

Cirkvi sú vnímané ako nepriateľ číslo jeden pre (takmer) celú homosexuálnu komunitu, lebo už nie raz vystupovali voči homosexuálom zle a správali sa netaktne. Nikoho nezaujíma, že takto konala celá spoločnosť a nielen pri problematike homosexuality, alebo že aktuálne máme v cirkvách aj vzácne osobnosti, ktoré nikoho netúžia preorientovávať, iba majú záujem o dialóg, ponúknuť svoju účasť, oporu, ak sa niekto rozhoduje medzi Bohom a homosexuálnym životným štýlom či homosexuálnym partnerstvom mimo gay komunity. "Veď dobre, starajte sa o svojich, ale prečo pcháte nos do svetských zákonov, ktoré chcú presadiť tí s inou predstavou o živote? Vy si žite, ako chcete a ich nechajte tiež, aby si žili, ako chcú!" Problém vidím jedine v tom, že gay a gender loby sa nikdy nezastavia pri dosiahnutí jedného cieľa - a tie šľachetné už vyčerpali - preto sa za ochranu duchovných hodnôt a morálnych istôt musíme postaviť všetci. To je to najdôležitejšie, pri čom by sme sa mali všetci napriek rôznorodosti odvážne a rozhodne spojiť a zabudnúť na predsudky. Pocit krivdy je silným hnacím motorom a absencia pokory je veľmi nebezpečná. Jedinými prijateľnými cieľmi v medziľudských vzťahoch sú tie, ktoré nepopierajú pravdu, nebránia rastu v cnostiach, pomáhajú v nich rásť inému, ako aj zastavovať šírenie nenávisti a intolerancie (odpustením a činorodou láskou). Ten zvyšok pochádza z ľudskej márnivosti a sebeckých ambícií. Našou úlohou je ustáť otriasanie stáročia budovanými dobrými tradíciami, upevňovať osvedčené nepísané morálne pravidlá a zvyky, chrániť a odovzdávať nehmotné dedičstvo neporušené so všetkou úctou, vážnosťou a vďakou voči múdrym predkom. Nemyslím si, že je viac problémom sexualita človeka, ako jeho správanie a postoj k sebe i k svetu. Mnohí homosexuáli sa hanbia za svoje sexuálne a iné správanie či životný štýl, ale domnievajú sa, že nemali na výber. Myslenie a postoj k sebe a iným ľuďom je vždy vecou voľby. Sexualita nemôže ovládať celého človeka, ale propaganda môže ovplyvniť jeho úsudok a život.

Aktivity gender a homosexuálnej loby nie je správne prirovnávať k bojom za zrušenie otroctva či zrovnoprávnenie žien. Ich boj nie je bojom za najviac dobra, ani dobra pre čo najväčší počet ľudí. Už dávno sa nebojuje len za toleranciu inak orientovaných. Bojuje sa za niečo, čo si mnohí homosexuáli neprajú, necítia to tak, ale využíva sa fakt, že väčšina neprehovorí, a tak namiesto nich prehovoria iní (zopár indivíduí bez morálneho kreditu a heterosexuálni jedinci, ktorí sa pod politickým tlakom a príkladom iných krajín rozhodli bojovať za práva "sexuálnych menšín," a tak mohli prispieť svojou čiastkou k zmene, nech už je tá zmena akákoľvek a čokoľvek aj zlé prinesie). Už len považovať sexualitu za kritérium pre menšinu, je jedným z novodobých nonsensov spoločnosti. Potom ale tí istí plačú, keď sa ich deti majú v škole učiť, že hoci majú penis, nemusia byť chlapčekovia a proti AIDS má byť jediná prevencia spoľahlivá látková ochrana. Nám nejde o toleranciu minorít v sexualite, lebo fetišistov a pedofilné osoby sa tolerovať nechystáme. My len chceme čím skôr poraziť niečo alebo pomôcť rozmáhať niečo, čo poznáme letmo alebo povrchne a čoho následky nás momentálne netrápia. Ako nazlostení sa chceme pridať k masám iných nazlostených ľudí a netrápi nás to, že niekto zámerne naštartoval túto intoleranciu, neustále provokuje a útokmi na city chce presadiť aj nevhodné až nemorálne ciele. Ak médiá permanentne vyťahujú špinu na cirkvi, budete mať k cirkvám ešte dôveru? Urobíte všetko pre to, aby ste ju porazili, nech už by ste mali hlasovať za čokoľvek, aj za práva jahniat pred Veľkou nocou. Prečo to tvrdím? Lebo v každej krajine, v ktorej sa zahlasovalo za homosexuálne manželstvá, rozhodovali nie obyčajní ľudia s homosexuálnymi sklonmi, ale rôzne združenia s prevahou heterosexuálnych jedincov, ktoré mali moc, ale ktoré poznali minimálne alebo nepoznali vôbec skutočné problémy a potreby homosexuálnych jednotlivcov - tých obyčajných, ktorých je na svete najviac. Môže vzniknúť z takýchto konsenzov niečo dobré? Tu sa dokonca kompromisy neuznávajú, hoci bez nich sa pri iných problémoch politiky štátov nezaobídu. Od počiatku vnímania homosexuality ako prirodzenej sexuálnej varianty sa s homosexualitou vezie nelogika a dokazovanie moci pri všetkých ďalších rozhodovaniach o nej. Prečo? Lebo pri nej nevyhráva veda, pravda a hlas dotknutých, ale rétorika, útoky na city vybraných skupín a osobností, voľba menšieho zla a propagácia najjednoduchšieho riešenia pre politiku štátu a najprijateľnejšieho riešenia pre širokú verejnosť desaťročia sýtenú klamstvami. A do karát im hrá množstvo nepodložených informácií zo spolčených zdrojov a sociálne siete, kde sa dá napísať a šíriť všetko. My sme sa rozhodli, čo je správne - bez Boha, lebo jeho sme posunuli do roly imaginárneho priateľa. Dnes je gay loby neodmysliteľne spojená so šírením nenávisti voči Bohu, ale najmä kresťanom.

Veríte tomu, že súčasné cirkvi nerobia pre homosexuálne osoby nič dobré? Hoci by som vám povedal, že to nie je pravda, neverili by ste, lebo médiá tvrdia opak. A aj vďaka tomu sa už mnohí veriaci s touto problematikou prestávajú obracať na miestne cirkvi s prosbou o rozhovor a duchovné sprevádzanie. Vždy sa môže stať, že sa stretnete s nepochopením alebo odmietnutím, ale je to už veľmi vzácny jav. Každý však môže odovzdať len toľko, koľko zatiaľ dostal a koľko unesie. Celkovo sme v cirkevných spoločenstvách takmer nikdy nestavali na úprimnosti, otvorenosti a pravde. Vždy sme sa hrali na čosi lepšie alebo sa tvárili, že problém neexistuje. Nevenovali sme sa vzťahovým problémom, ani sme sa nepokúšali skvalitňovať vzťahy v praxi. Zo sexu a sexuality sme robili strašiaka, a to sa nám teraz vypomsťuje.

Dnes máme historicky najvyššiu mieru tolerancie voči všetkým minoritám, len potrebujeme nájsť a strážiť si hranice, po kadiaľ je to ešte správne, a kde už plníme nezmyselné až nebezpečné (pre integritu jedinca a celej spoločnosti) požiadavky a sme vmanipulovaní do niečoho. Ochrana niekoho práv a slobôd neznamená, že mu dáme všetko, čo chce. Nevnímam homosexuálov ako diskriminovaných, dnes už nie. Skôr ich vnímam ako ľudí, ktorí žijú svoj stav rôzne, vzájomne to nevedia akceptovať, nedokážu sa prispôsobiť väčšine a mnohí z nich strácajú morálny úsudok a sebakritiku. Pár jedincov nemôže vykrikovať za celú masu ľudí s homosexuálnymi sklonmi. A tým pár jedincom nikto nebráni žiť v jednej domácnosti, prepisovať na seba majetky a žiť vo vernosti do konca svojho života. Čo by za takúto slobodu dali ľudia pred 50 rokmi?! To, čo sa žiada dnes, je už trúfalosť, opovážlivosť a totálne mätenie detí a mladistvých. Tu už nejde o boj za práva a slobody, ale o hrdosť - dokázanie svetu, kam to svojím egom dotiahnem a dosiahnem to, že sa mi všetci poklonia a ospravedlnia. Muži minulosti by zalamovali rukami nad tým, aké má muž dneška ambície, priority, hodnoty, akými prostriedkami dosahuje svoje ciele, čo všetko je schopný obetovať a po čom všetkom pošliapať, len aby svetu ukázal, kým je. A už keď sa tak stane, zistí, že bol len bábkou v rukách iných, hnaný ilúziou, egoizmom a sebaklamom. Niet hodnotného človeka bez pokory.

Kresťan rešpektuje názory a vôľu iných ľudí, ale netúži zmeniť Boha na liberála riadiaceho sa masovou propagandou. Kresťan má byť revolučný v láske bez toho, aby menil jej plnosť a čistú podstatu (i v rámci rovnakého pohlavia sa dokážeme milovať uzdravujúcou a napĺňajúcou láskou), alebo menil postoje v Božích veciach podľa toho, ako sa to komu hodí - každému je možné podať to isté Božie slovo rôznym spôsobom (musí byť zachovaná jeho pravdivosť), prispôsobiac sa aktuálnym schopnostiam a možnostiam prijímateľa, a vždy s láskou. Kresťan má byť hladný po poznaní, ale s túžbou byť krotený pokorným prijímaním pravdy. Kresťan má rešpektovať rovnakopohlavný zväzok iného človeka, najmä ateistu, ale nemôže naň prikývnuť ani pri verejných hlasovaniach (nie preto, že musí robiť napriek, ale preto, aby nás Boh nezavrhol pre tvrdosť nášho srdca, slaboduchosť, nestálosť, nedôveru v Božiu pomoc a lásku, dvojtvárnosť či zbabelosť), ani v osobných rozhovoroch s inými ľuďmi. Pokiaľ mám tendenciu byť liberálny natoľko, že moja stigma či stigma iného sa stane osobným či kolektívnym bohom (a ja s tým vnútorne súhlasím a aplikujem to do svojho života alebo podporujem takéto tendencie v životoch iných ľudí), nepotrebujem sa nazývať kresťanom, lebo nechránim ani nezveľaďujem to, čo mi (strhávam od Boha hlásaním svojej pravdy, ktorú vydávam za Božiu) dal Otec. Napriek tomu mám milovať ľudí, ktorí sa nerozhodli pre Boha, pretože ak som Boží syn/Božia dcéra, nesmiem sa mračiť, obracať sa chrbtom k iným či nebodaj na nich zvolávať Boží trest. Mám milovať a slúžiť, nakoľko to daný človek potrebuje a prijíma a nakoľko som toho sám schopný. Je zaujímavé, ako sa človek, ktorý sa odlúčil od Boha, chce naďalej nazývať kresťanom a domáha sa zmeny organizácie, postojov a nariadení v cirkvách. Zrejme nie je také jednoduché pustiť sa Boha, ale ani sveta, svojich túžob, predstáv a bôžikov. Dobrý kresťan nepotrebuje meniť Boha alebo svet. Potrebuje meniť seba. A keď to pochopí, zistí, že má iba dve cesty - jedna je s Bohom, a tá druhá je bez Boha. Boh skutočne vyžaduje veľa, pretože aj veľa dáva. A komu to nepasuje, nuž koľko reforiem iniciuje, kým dôjde k záveru, že to jediné, čo potrebuje reformovať, je jeho vlastné srdce?


Čo s Gay Christians?

Gay Christians nemajú korene v Katolíckej cirkvi, ale v protestantských cirkvách napojených na gender a LGBTI lobistov. V USA a inde dokonca majú aj vlastnú upravenú bibliu s dúhovým krížom. Problém vidím najmä v tom, že sa roky pokúšajú adaptovať na naše podmienky a nemyslím si, že ich predstavy a spôsoby narábania s pravdou a duchovnými hodnotami sú zlučiteľné s našou kultúrou a našimi náboženstvami. Takisto ich nepovažujem za transparentných. Mnohí mladí Slováci nepoznajú ich pôvod ani históriu či aktuálne ciele, ich aktivity považujú za odnože aktivít našich cirkví, čím organizované skupiny Gay Christians môžu úspešnejšie zavádzať hŕstku Boha hľadajúcich ľudí (až manipulovať nimi) vďačných za záujem. Ja by som však o takýto záujem nestál, pretože nepotrebujem žiť v ilúzii, byť vo svojom náboženstve neautentický, nepotrebujem meniť cirkvi a získavať nové ovečky do niečoho, čo sa tvári kresťansky. Nepovažujem to za zrelý prejav a korektné správanie. Avšak typické pre slovenskú mentalitu sú únik a rýchla adaptácia na niečo iné namiesto zveľaďovania už existujúcich miestnych cirkevných komunít (skvalitňovanie vzťahov, podpora vo vytrvalosti a odvaha pustiť sa do náročných citlivých tém) a stáročných kresťanských, kultúrnych tradícií a skutočných hodnôt. Myslím si, že sa nemusíme hanbiť za to, čo máme, pretože každý z nás sa môže zapríčiniť o to, aby to fungovalo lepšie - aby sme sa my kresťania vo svojich komunitách i rodinách cítili lepšie, a zároveň ostávali naplno verní Bohu. Je to akoby som rezignoval pri vlastnej rodine namiesto toho, aby som ju činil šťastnejšou a životaschopnou i naďalej.