Láska - každodenný chlieb života, a predsa hladní kresťania!

Jn 6, 24-35

Dve blízke osoby mi nezávisle od seba v priebehu krátkeho času odpovedali na otázku, ktorú som sa nepýtal. Týkala sa cirkvi/cirkví. Možno to bola iba zaujímavá zhoda náhod. Prvá osoba mi povedala, že cirkvi v takej podobe, v akej ich poznáme dnes, o pár desaťročí prestanú existovať. My sa toho ešte dožijeme, alebo už nie. Asi týždeň pred tým mi druhá osoba napísala, že cirkvi čaká skúška. Prežijú miestne cirkvi a z nich iba tie, v ktorých si ľudia naozaj pomáhali, milovali sa, nestretávali sa z povinnosti, vypočítavosti, nudy ani zo zvyku a v tom druhom vždy videli najmä to dobré a to, na čom mohli spoločne stavať i pracovať. Zdieľalo sa to dobré, nezávideli si, dopriali jeden druhému, a keďže ako ľudia nie sme dokonalí, vedeli si odpúšťať, ale tak naozaj, úprimne a od srdca. A nad tým zlým sa nelamentovalo, ale šlo sa s tým niečo robiť, spoločne s radosťou i nádejou.

A aká je realita dneška? Myslíme si, že máme patent na pravdu, že za našimi vyjadreniami vždy stojí Boh, že všetky naše skutky Boh automaticky požehnáva, lebo robíme aj dobré veci a kupujeme si odpustky a že naša láska už nemôže byť kresťanskejšia. Lenže žijeme v sebaklame (že Boh nechce našu zmenu a nechce od nás viac) ako individualisti a naša viera sa stáva mŕtvou. Aj toto sú dôvody, ktoré ma nútia zamyslieť sa nad tým, či tieto dve osoby mi nechceli zdeliť niečo prorocké.