Kto nemasturbuje, nežije realitu

20.08.2017

Často to môžeme počuť na adresu osôb, ktorí svoj život chcú zasväcovať Bohu alebo laikov, ktorí považujú nezáväzný sex, sex osôb s homosexuálnou preferenciou a masturbáciu za hriech. Hovorí sa im vyšinutí fanatici, ktorí svoj omyl až blud šíria ďalej a otravujú ním všetkých okolo. V lepšom prípade sa povie: "Vodu kážu, víno pijú. Trápia sa nad vecami, ktoré sú zdravé a prospešné. Aj tak to neuhrajú." Prečo by sa mladý človek, človek 21. storočia, mal vôbec zamýšľať nad tým, či nezáväzný sex a masturbácia sú správne? Možno je chyba práve v tom, že sme sa nad niektorými vecami prestali zamýšľať. Tak sa zamyslime teraz.

Dnes mnohí povedia, že hoci sex z lásky je fajn, nie všetci a nie vždy sme zamilovaní a nie je zdravé si niečo odopierať. Ja tvrdím, že vždy môžeme podniknúť rôzne kroky k tomu, aby nezáväzný sex bol čo najbezpečnejší pre telo. Ale aké kroky sa podnikajú k tomu, aby bol nezáväzný sex bezpečný pre dušu človeka? Alebo duša nemusí byť až taká zdravá? Stačí, že prežijeme takmer všetko? Ako si užíva a rastie duša pri nezáväznom sexe, mi zatiaľ nevedel nikto vysvetliť. A keďže mne ako človekovi ide aj o dušu, môžem s istotou potvrdiť: "Všetko smiem. Ale nie všetko osoží. Všetko smiem. Ale ja sa ničím nedám zotročiť." 1 Kor 6, 12

O homosexualite sme už hovorili veľa. Ide o zranenie, ktoré je ďalej živené v túžbe po kráse a sexe s niekým, kto svoju pohlavnú rolu žije s väčšou ľahkosťou, čo je u neho autentickejšie a čo z neho aj patrične vyžaruje. To ale neznamená, že muž nepotrebuje milovať muža ako brata a dovoliť si zažiť skutočné bratské puto. Plnohodnotný vzťah sa nedá stavať na zraneniach, ale na talentoch a zdravých štruktúrach osobnosti. Každý dáva do vzťahu to, čo má. Nemôže vložiť to, čo nemá. A ak to nevloží, tak v danej oblasti zostane prázdno. Ak tam vloží niečo, čo tam nepatrí, spôsobí chaos až bolesť.

A čo masturbácia? Nemyslím si, že by bol problém v samotnom akte, keďže niečo podobné s rovnakým výsledkom prebieha aj v polospánku, ejakulácia podporovaná snami a pohybmi tela. Tu nejde o to, že si doprajem uvoľnenie a mám pokoj na pár dní. A kto čaká, že po ňom príde stredoveký trest za rozkoš, nedočká sa ho. Pocit viny a hanby za masturbáciu alebo za myseľ preplnenú brzdiacimi, zaslepujúcimi či dláviacimi zbytočnosťami? Sexualita nám nebola daná preto, aby sme necítili rozkoš, vyhýbali sa jej alebo ju nenávideli. Nie je umenie žiť svoju sexualitu. Umenie je naučiť sa ju žiť ako človek. Je smilnenie v mysli neškodnou zábavou? Pri masturbácii nejde o akt vyprázdnenia sa, ale o vzťah k svojmu telu a o používanie sexuality vo vzťahu k iným. Ľudia nie raz viac hrešia tým, že nedokážu prijať svoje telo alebo nie sú ochotní budovať seba i vzťahy, ako masturbáciou. 

Čo je pre mňa masturbácia, aké sú moje priority a k akým hodnotám inklinujem najviac? Upokojujú moju dušu? Ak si na to odpoviem, môžem sa smelo pýtať seba ďalej: Pod vplyvom čoho a ako prebieha moja vedomá masturbácia? Ako často? Tu si môžeme dosadiť množstvo odpovedí, každý sám za seba. Stres, depresia, sklamanie, odmena v niečom, čo nefunguje, rezignácia, apatia, zúfalstvo, vzťahové a emocionálne nenaplnenie, sebaľútosť, nuda... Sú ľudia, ktorí povýšili masturbáciu na rituál, ktorému denne venujú viac času a energie, ako plánovali a starostlivo ho vylepšujú. Odmeňujeme svoj mozog a robíme ho závislým na látkach, ktoré sa ale neuvoľňujú len pri orgazme, ale napríklad aj pri jedle (pôžitok z jedla). Keď daňou z pôžitku z nekontrolovaného jedenia je obezita, čo si vezmú každodenné masturbácie v sprievode porna? Niečo určite a určite iný pohľad na vec, vďaka ktorému by sme zažili inú kvalitu toho pekného (sexualita človeka, veru, pekná určite je). Ale ak sme to ochotní obetovať, je to naša voľba i zodpovednosť. Pamätajme na to, že ochota hľadať pravdu a túžba byť viac človekom nie je o vôli či rozhodnutí. Je to dar.

Možno máme pocit, že sme lepší, či potrebujeme napomínať. Nehádžme ľudí do škatuliek. Pretože všetko, čo chce byť ako zo škatuľky, je neprimeraná idealizácia skutočnosti a strach z neznámeho - nielen mimo nás, ale i toho v nás. Všetkými nami lomcuje niečo, čomu nerozumieme - netradičné, zvieracie, zmrzačené... Nikto z nás nie je vzorom pre iného vo všetkom. Tí, ktorí kritizujú najviac, sú najviac zranení či v zovretí nerestí. Strach z vlastnej podstaty či identity je strachom nezrelého človeka, ktorý sa musí zubami nechtami držať predpísaného vzoru, aby nezošalel z reality; zrelý človek má v sebe silu pomenovať veci priamo, bez predsudkov, aj keď sú hrôzostrašné. Neposmievajme sa tým, ktorí prijali inú životnú filozofiu a nepovažujme ich kvôli tomu za čudesných či menejcenných. A chcime poznať svoje limity, majme hranice.