Keď ľudí vyrušuje homosexualita

29.10.2020

Večne narážam na minimálne dve chápania homosexuality a odporúčania, ako by som tú svoju homosexualitu mal žiť. Nejako mi to neprekážalo, keď toho druhého chápania a odporúčania sa mi dostávalo z prostredia mimo cirkvi (z jedného tábora), teda od ľudí, ktorí nepoznali Boha. Ale dnes sa stále častejšie stáva, že to zažívam aj od ľudí v cirkvi (z druhého tábora).

Zakaždým mám pocit, že ľudí vyrušuje homosexualita, ale nevyrušuje ich stupeň zrelosti vlastnej osobnosti. 

Spomeniem príklad z prvého tábora (tábor, ktorý vidí za LGBT+ ideológiou len lásku a pravdu, a preto ju plne a nekriticky podporuje). Ten veľmi pravidelne publikuje na internete rôzne články o tom, aké super je byť gayom, aké sú deti homosexuálnych párov šikovné, bezproblémové, s vynikajúcimi výsledkami v škole a že jediný spôsob, ako zastaviť šikanu homosexuálov je legislatívna podpora homosexuálnych zväzkov.

Samozrejme, vždy som bol a budem otvorený inému názoru, ale pokiaľ vidím, že ten názor človek nemá z vlastnej hlavy, vôbec sa mu nechce aplikovať ho na slovenskú mentalitu a naše reálne a často obmedzené možnosti a už vôbec sa mu nechce premýšľať a hovoriť o negatívnych dopadoch týchto možností, ktoré prezývame ako príliš liberálne, som kritický.

Akoby sa mal zachovať dojem, že tu žiadne negatíva ani nie sú. Všetko bude krásne, ak sa úplne každý otvorí homosexuálnej ideológii a bude spolupracovať na vytváraní krajšej spoločnosti a lepších zajtrajškov.

Pripomína mi to filmy The Giver (2014) alebo Equilibrium (2002). V oboch boli sociálno-politické režimy také "ideálne" až museli byť zvrhnuté, aby človek mohol opäť slobodne cítiť, slobodne sa nadýchnuť. Už len to, ak sa tvárime, že niečo, čo chceme v spoločnosti presadiť a navyše bez konkrétneho návrhu, má iba pozitíva, nie je dobré. Vždy to bude sci-fi. O to viac, ak pri presadzovaní svojich návrhov zneužijeme mlčanie väčšiny - toho spektra prejavov jednej sexuality a spôsobov ich žitia. Takisto to, ak sa tvárime, že homosexualita každého musí vznikať len prenatálne a neuznáme výnimku, nie je dobré. A do tretice - tváriť sa, že sa ubližuje homosexuálom, no homosexuáli neubližujú, je veľmi naivné a scestné, ale takto to pasuje do obrazu, ktorý chceme spoločnosti pred bojom za "svoje práva" prezentovať.

Vo všetkých týchto prípadoch iba dokazujeme nezrelosť svojej osobnosti, neschopnosť otvoriť sa pestrosti, za ktorú, paradoxne, tak vehementne bojujeme. Zrejme kvôli strachu z toho, že by nás táto pestrosť umlčala a museli by sme sa pokorne zaradiť do davu.

Keď som si nedávno prečítal článok o tom, že podľa holandskej štúdie deti homosexuálov majú v škole lepšie výsledky ako deti heterosexuálnych rodičov, neveril som vlastným očiam. Veď už názov znie neskutočne manipulatívne a chce nám povedať iba jedno. Nemusím ani písať čo. Pod slovenskou prezentáciou štúdie boli komentáre typu: "Áno, tie deti prospievajú lepšie kvôli tomu, lebo boli chcené a rodičia sa o nich príkladne starajú. Dnes sa už výchova zanedbáva najmä v heterosexuálnych rodinách, no pokiaľ bude mať cirkev na Slovensku nejaké slovo a budeme mať konzervatívnych kresťanov, práva ostatných budú utláčané."

Nikoho nezaujíma to, že na Slovensku by bola vysoko pravdepodobná možnosť obchodovania s deťmi, pretože deti v našich detských domovoch sú väčšinou rómske a/alebo rôznym spôsobom hendikepované (fyzicky, emocionálne, inteligenčne) a vyžadujúce si špeciálnu starostlivosť. A logicky - ak chcem mať dieťa a nemám biologicky kompatibilného partnera, musím toho partnera na plodenie a potom dieťa odniekiaľ vziať. A ešte viac logicky - pokiaľ to nepôjde adopciou dieťaťa z detského domova kvôli zdĺhavej byrokracii alebo kvôli vyššie spomínaným dôvodom - alebo už len kvôli "nedostatku detí pre každý neplodný heterosexuálny či bezdetný homosexuálny pár", budú sa deti objednávať a kupovať rôznym spôsobom, ako to už vidíme v susednom Česku. Tam sú navyše gayovia veľmi vynaliezaví a aby ušetrili za kúpu dieťaťa, dokážu sa dohodnúť so ženou, ktorá si praje byť slobodnou matkou, že sa budú podieľať na výchove spoločného dieťaťa a robiť mu víkendového otca. Čiže plánovane odsúdia dieťa na to, aby nevidelo lásku rodičov a to preto, lebo spoločnosť ako taká emocionálne otupieva a tiež kvôli bagatelizovaniu a ešte väčšej podpore javu - existencii kvanta slobodných matiek a rozvedených manželstiev, pri ktorých sú deti zvyknuté na víkendových otcov. Pripomína mi to dupnutie malého chlapca, ktorému rodič dohovára, že nesmie kradnúť iným deťom hračky. Odpoveďou chlapca by mohlo byť: "No a čo! On má veľa hračiek! Ja som si ju aj tak iba požičal, hoci som mu to nepovedal. Nevšimne si to, nebude plakať." Pri výhovorkách a odvolávaní sa dospelého človeka na celý okolitý svet však už nejde o detskú naivitu, opeknievanie sa pred rodičom, ale ide o zámernú krutosť, vnútornú nezrelosť, egoizmus a vypočítavosť. Aby som nebol až taký prísny, často ide o nízku schopnosť sebareflexie a empatie. To chlapčenské, ktoré je v každom gayovi, dostáva prednosť, pretože sa už obetoval v živote dosť a viac už nebude. Už si bude len brať. Smutné je, ak si neuvedomí, že aj doteraz viac bral, ako dával.

Možno si poviete - jeden článok na stránke od bojachtivých pre bojachtivých adolescentov veľa vody nenamúti. Podobných článkov je však tu i tam dosť (ani Denník N nezaháľa).

Ide o myslenie mladých ľudí, ktoré sa stáva pri masovej podpore neohroziteľným a o dôvody ich bojov, ktoré sa stávajú nevyvrátiteľnými, nepriestrelnými a nediskutovateľnými (a ak, tak si žiadajú citovanie zdroja). V tom tkvie nebezpečenstvo - budúcnosť nášho národa už teraz myslí... a tvorí zajtrajšky...

Zastavím sa teraz pri druhom tábore - v tom našom kresťanskom, v ktorom sa šepká, že v otázke homosexuality stojí kresťanstvo na križovatke. Toto mňa osobne veľmi mrzí, lebo Božie slovo vnímam ako aktuálne a nemeniace sa podľa aktuálneho vnútorného nastavenia ľudí v cirkvi či tých mimo nej. A hlavne Boh sa nemení.

Načo by mi bol Boh, ktorý je taký, ako si ho predstavuje väčšina kresťanov, a teda každé polstoročie iný? V niečom sme sa možno prispôsobili novým vedeckým poznatkom, ale i veda má svoje limity. Navyše veda nerozhoduje o tom, čo je a čo nie je morálne. Ona je schopná ponúknuť dôkazy, niekedy iba hypotézy a je na samotnom ľudstve, ako s nimi naloží, ako si ich vysvetlí a aplikuje ich do praxe.

V praxi to ale vyzerá tak, že "je vedecky dokázané, že ľudstvo je v roku 2020 najviac sebestačné a vzdialené od Boha za celú dobu jeho doterajšej existencie."

Človek vzdialený od Boha len veľmi ťažko vidí veci vo svetle pravdy, nekriticky prijme šteklivú až rozprávkovo čarovnú pravdu iného človeka a nie je ochotný hovoriť o medzerách a rizikách svojich teórií, lebo by musel priznať, že lepší plán, ako mal s človekom a stále má s človekom Boh, už nie je schopný vymyslieť.

Myslel som si, že som dobrým kresťanom, lebo sa modlím a chodím do kostola, ale nie je to tak. Môj vzťah k Bohu oslabol. Až príliš hľadám iné šťastie, ako hľadám Jeho, a pritom on by mi dal ten potrebný zvyšok, keby som bol schopný hodiť sa do jeho náručia. Akoby chcem nájsť všetko sám a On sa má iba dívať. Pochopil som Božie slovo a v podstate paralelne so znejúcim Božím slovom som pochopil ďalší dôvod, prečo pre mňa homosexuálne partnerstvo a homosexuálny sex nie je voľba, no niekedy som tak frustrovaný z medziľudských vzťahov, že si jednoducho sadnem k pornu alebo sa na gay zoznamke hrám na niekoho iného, pretože ani tam nie som prijímaný taký, aký som. Som frustrovaný z kresťanov, pri ktorých mám neraz pocit, že sú bližšie k Bohu, vidím, že sa im darí, majú navonok kopec priateľov a spoločenstvo. A možno kvôli tomu, že majú všetko, čo chceli, dokážu prejavovať smerom k iným ľuďom aj nezáujem a ignorovanie? Alebo len ja som mal to "šťastie," že pri mne sa prejavila táto ich schopnosť? Vnímam nestálosť, prelietavosť iných ľudí, ich úniky, permanentné nedodržanie slova, zmeny správania, čo síce navonok vyzerá ako prejav slobody, ale v skutočnosti je to niečo iné. Mňa zasiahla homosexualita, ale oni sú vnútorne neraz viac rozorvaní ako ja, hoci navonok je v ich živote všetko ideálne - partnerka, kopec priateľov, úspechy v koníčkoch, cez ktoré ich pozná a obdivuje veľa ľudí, úspechy v práci, v škole, chápajúca rodina atď. Veľmi zaujímavé je tiež to, ak heterosexuálny kresťan povie, že mu neprekáža homosexuál, ale ak už takého stretne, nemá pocit, že by sa práve on mal od neho niečomu učiť, ani že by mu mal byť v niečom vzorom.

Predsudky a hranie sa na to, že to moje je dokonalé, je postačujúce, už len vychytať drobné chybičky krásy. Hranie sa na to, že ja žijem také kresťanstvo, aké som vždy chcel alebo aké mi stačí.

Možno si len na rozdiel od iných plne priznávam, v čom zlyhávam a že ak chcem raz prísť do neba, rád by som k tomuto cieľu kráčal a reálne tam vstúpil s priateľmi, ktorých nikdy nie je dosť, pretože cez každého človeka mi Boh chce niečo povedať a dáva mi šancu zažiť to duševno-duchovné partnerstvo, ktoré mi môže nahradiť emocionálno-sexuálne spojenie s partnerom. Môžem si dovoliť niekoho odmietnuť, ak netuším, s kým ma chce spojiť práve On, aby to moje kráčanie bolo ešte krajšie, ešte viac naplnené radosťou a nádejou, ako je teraz? Možno človek, ktorého cieľom nie je životný partner a nemôže ním byť ani manželstvo a rodina, vidí vzťahy inak. V podstate veľa vecí v sebe, okolo seba i ľudí okolo seba vníma inak.

Uvedomil som si, že Boh, ak už dopúšťa akýkoľvek hendikep (ja som sa ako homosexuálny nenarodil), dáva niečo, čo ho kompenzuje a vždy ďalej ponúka ešte viac. Iné vnímanie lásky, iné srdce, inú schopnosť znášať zlé veci, čítať medzi riadkami, vidieť súvislosti. Chce to len zostať mu verný, nevšímať si hlasy nepriateľov a veriť slovám, že ak bude život naplnený najprv ním, všetko ostatné bude Bohom človeku pridané, spadnú mu z očí akoby lupiny, uvedomí si súvislosti, pochopí Boží plán s ním. Tento plán presahuje každú svetskú moc a ideológiu, len je potrebné otvoriť sa Božím veciam, uveriť mu, že mi chce dobre a prosiť ho, aby ma napĺňal takou láskou, akou chce, aby som miloval iných ľudí. Byť kresťanom neznamená byť slepým ani nevedeckým, naivným idealistom. A ja som vďačný Bohu za to, že mi to dal poznať na mojom vlastnom živote. Podstatou kresťanstva je oveľa viac a nikdy nie je hanbou to odhaľovať. Odporúčania Boha mi dávajú zmysel a viem, že sú pre mňa dobré. Boh nechce, aby som ho slepo nasledoval, ale nechápal. Boh chce, aby som chápal a na základe toho sa rozhodol, koho budem nasledovať. A tak ako Boh hľadá mňa, i ja chcem hľadať Jeho. Boh sa nemôže týkať iba niektorých oblastí môjho života, ale má sa týkať všetkých oblastí môjho života.

Erik