Je legitímne nerozhodnúť sa pre homosexuálny partnerský vzťah?
Na úvod môjho rozprávania môžem hneď odpovedať na otázku - Áno, je to legitímne, pokiaľ ide o slobodné rozhodnutie sa človeka, hoci i homosexuálneho, zaiste motivovaného aj rôznymi okolnosťami.
Áno, nemusí ísť automaticky o duševne chorého človeka, o človeka s egodystónnym postojom k svojej sexualite, osobnostne simplexného ani zmanipulovaného. Dôležité však je, aby jeho rozhodnutie bolo zrelé (aby doň osoba vnútorne dozrela) a skutočne slobodné. To znamená, že nemôže ísť o únik ani o rozhodnutie sa pod tlakom želania iných, často blízkych osôb, náboženských, spoločenských noriem a pod.
Legitímnych dôvodov pre toto neštandardné rozhodnutie môže byť niekoľko, hoci najčastejšie nesprávne predpokladaným dôvodom najmä najmladšou generáciou je asexualita.
V skutočnosti môže ísť o:
- Opakované negatívne skúsenosti s homosexuálnou komunitou, nenaplnenie potrieb v partnerských či iných vzťahoch s homosexuálnymi osobami, dozretie (precitnutie) vďaka osobnej skúsenosti, ktorá pomohla odkryť doposiaľ nepoznané zákutia a skryté súvislosti v hĺbke duše.
- Vyšší vek alebo hendikep.
- Aktuálne heterosexuálne manželstvo (prípadne už aj rodičovstvo) alebo skúsenosť s intímnym vzťahom s opačným pohlavím.
- Na základe sebaanalýzy, pozorovania zrelej osobnosti pochopenie anamnestických súvislostí a túžba autentickejšie napĺňať svoje potreby i bez predchádzajúcej erotickej alebo partnerskej homosexuálnej skúsenosti.
Najčastejšie sa osoby vyhýbajú homosexuálnemu partnerstvu z religióznych dôvodov, ktoré sami osebe legitímne nebývajú, najmä ak sa človek slepo opiera o literu či pravidlá, používa ich na trestanie seba a obetu, ktorá postupne stráca zmysel, alebo, vďaka ktorej, sa vytráca zmysel života. A často pre tie isté dôvody majú osoby k svojej sexualite negatívny alebo škodlivý postoj.
Inokedy ide o traumu z detstva, napr. označovanie chlapca ako "buzeranta" rovesníkmi alebo staršími chlapcami.
Vnímanie homosexuality ako niečoho zlého automaticky spúšťa únikovú reakciu, stáva sa zdrojom menejcennosti, neistoty, strachu, úzkosti až odporu k nechcenej časti seba. V týchto prípadoch rozhodnutie nebudovať homosexuálne partnerské kontakty nie je slobodné, zrelé ani autentické.
Rovnako sa pod vplyvom intrapersonálneho konfliktu môže stať, že dotknutá osoba si skôr zvolí krátkodobý sexuálny kontakt namiesto relatívne dlhodobého homosexuálneho partnerstva.
Ak sa nad tým súdny človek zamyslí, aktivisti za legalizáciu homosexuálneho manželstva sa sťažujú, že nie v každom štáte dostávajú očakávanú podporu, avšak osoby, ktoré sa legitímne rozhodli odmietnuť neheterosexuálny partnerský vzťah nemajú podporu takmer žiadnu. A nedostáva sa im nielen podpory, ale často ani pochopenia. Nejaká podpora sa vždy črtá v cirkevných komunitách, avšak jej kvalita, resp. pozitívny dopad na identitu a integritu zmäteného, osamelého, frustrovaného, neukotveného, neistého, hľadajúceho a extrémne zraniteľného človeka, ako aj jeho duševné zdravie je otázna a mala by sa stať častejšie diskutovanou témou v cirkvách i mimo nich.
Z vyššie uvedeného vyplýva vytváranie podmienok pre neheterosexuálne osoby na to, aby mali k svojej sexualite pozitívnejší, ak nie rovno pozitívny vzťah, lebo na základe toho a pri dostatku informácií o svojom vnútornom stave a jeho pôvode sa môžu v druhom kroku slobodne rozhodnúť, ako s danou sexualitou naložia (v postojoch k sebe ako celku, sexuálnom správaní, vo vzťahoch...). Nie menej dôležitá je následná spoločenská a ďalšia podpora nezadaných osôb, aby aj oni mali šancu žiť kvalitný život a napĺňať potrebu lásky, vzájomnej blízkosti, uznania, spolupatričnosti a sebarealizácie.
Ak chceme neheterosexuálnym osobám skutočne pomôcť, nahnanie do partnerských vzťahov, podnecovanie k odboju, odpútavanie pozornosti od reálneho stavu duše, od potreby vnútorného uzdravenia, sebarozvoja... nepovažujem za pomoc, rovnako ani ich presviedčanie o tom, že homosexualita je vrodená či o tom, že ich vnútorný diskomfort pramení z intolerancie užšieho/širšieho prostredia.
Konkrétnymi krokmi (odvíjajúcimi sa od prvých štyroch krokov) by mohli byť:
- Väčšia kontrola sebavyjadrovania človeka, škodlivého správania, povzbudzovanie do sebakontroly, zodpovednosti, osobnostného rastu a pravdivého poznania seba, aby napr. vo virtuálnom priestore i mimo neho nedochádzalo pri žiadnej kontrole aktivít jeho užívateľov, absencii kvalitnej, bohatej spätnej väzby a pri minimálnom záujme o sebarozvoj k morálnemu až emočnému otupovaniu, zneužívaniu druhého alebo inému vzájomného zraňovaniu (napr. ochotným zbavovaním sa zodpovednosti, rýchlou zmenou postoja...) i zraňovaniu seba samého (nevidením až "predávaním" svojej hodnoty) v rámci komunity.
- Dôraz na priateľstvo, jeho hodnotu, potrebu, pracovanie s ilúziou dokonalosti, fetišistickými sklonmi a konzumným prístupom k iným osobám s ich sexualitou, a najmä neodpájanie sexuality od komplexného obrazu človeka a jeho vnímanie.
- Podpora heterosexuálneho partnerstva so známkami perspektívy, sprevádzanie v krízach, získavanie náhľadu, párová psychoterapia, vedenie skúsenými sprievodcami, práca s toxickými myšlienkami typu: "Toto sa mi v homosexuálnom partnerstve nemôže stať."
- Otvorené diskusie o pôvode neheterosexuality a komplexná podpora nezadaných neheterosexuálnych osôb.