Inovatívny prístup kresťanov k homosexualite

23.11.2018

Kresťania, homosexuálni i heterosexuálni, sa dnes čoraz viac zaoberajú otázkou, prečo by nemalo byť homosexuálne partnerstvo a pohlavný styk v rámci toho zväzku pred Bohom v poriadku. Keby sme teraz na Slovensku urobili prieskum a opýtali sa iba mladých kresťanov, možno veľká časť z nich by odpovedala, že je v poriadku, pokiaľ je homosexuálny sex v partnerstve, nakoľko:

  • homosexuálne zväzky predsa nemajú v tradičných cirkvách požehnanie, musí im ho teda udeliť jedine Boh, na schválenie cirkvami si ešte musíme počkať.
  • iba málo kresťanov dnes skutočne rešpektuje oficiálne postoje cirkví v citlivých témach, a ako pri otázkach antikoncepcie či predmanželského sexu, tak aj pri homosexualite ich musíme brať s rezervou a robiť to, čo cítime, potrebujeme alebo "musíme" - Boh schvaľuje akúkoľvek formu lásky a sex z lásky.
  • Starý zákon uvádza viacero zvykov, nariadení, pohľadov a pravidiel, ktoré nemôžeme brať doslovne a ktoré Nový zákon nepodporuje, prípadne mení ich dobový význam.
  • ...vlastne ani Nový zákon nemusíme vykladať doslovne...

Ľudia si mýlia akceptáciu so súhlasom s niečím, čo Boh nikdy nestvoril a vedel prečo. Napriek tomu nesmierne miluje každého človeka s homosexuálnymi sklonmi bez ohľadu na jeho vzťah k Bohu a voľbu životnej cesty.

Zvyšok mladých aktívnych kresťanov by zrejme odpovedal, že homosexualita je hriech, ale mali by sme mať pochopenie pre hriešnika, modliť sa za neho a veriť tomu, že Boh ho zmení, ak bude robiť pokánie. Alebo skôr postoj: "My ako normálni ľudia máme legitímny sex aj pred Bohom správneho partnera, ostatných tolerujeme, ak sa nám nebudú pliesť pod nohy. Veď sú to takí chudáčikovia, ktorí nemôžu za to, že sú úchylní"

Už nejdem spomínať postoje sekulárnej spoločnosti, ľudia v ktorej považujú cirkvi iba za pokryteckých manipulátorov, ťahajúcich z naivných ľudí peniaze, vyžadujúcich si automatický rešpekt a slepú poslušnosť voči cirkevným predstaveným, trvajúcich na dodržiavaní nezmyslov, nesení bremena, ktoré ani sami nedokážu uniesť. Títo vnímajú homosexuálov bez partnera ako obete fanatizmu, ktoré potom zlyhávajú v pedofilných kauzách. Extrémistických skupín, ktoré by homosexuálov vyvraždili z iného dôvodu, ako v mene náboženstva či boha, je pomenej. Ateistom homosexuáli väčšinou tiež neprekážajú, kým sa im nepletú pod nohy. Zdá sa, že citlivé povahy pre nich majú viac pochopenia, lebo ich s nimi často spája spoločná nespokojnosť s postojom náboženstiev, resp. cirkví, prípadne antipatia k nim.

Homosexuálne osoby na tom nie sú nijako lepšie. Ak by niekto čakal, že oni to svetu vysvetlia, veľmi by sa mýlil, nakoľko väčšina z nich nemá ani tušenie o tom, čo sa dialo a deje s ich vnútorným svetom. Vnímajú len prejavy, a tie pripisujú príčinám, ktorým ich pripísať môžu podľa svetového úzu a pre pokoj vlastnej duše.

Je super, ak ľudia majú svoj názor. Smutné je však to, ak niekto verí, že prezentuje svoje názory, pritom ani len nevie, že ich iba prebral bez skúmania podstaty veci. Prezentuje to, čo bolo ľahko dostupné alebo čím je naočkovaný. Ešte smutnejšie je to, ak sa niekto vyjadruje o niečom, čo vôbec nepozná. Všetky štyri vyššie uvedené skupiny ľudí pri homosexualite (a iných citlivých témach) väčšinou nevedia, o čom problematika je, iba využívajú právo výberu lepšie "stráviteľnej" a pochopiteľnej možnosti, ako aj právo mať názor. Je to akoby poľovník v lese zamieril do prázdna a každú minútu vystrelil s prianím, že raz sa jeden jeho náboj stretne so zvieraťom. Namiesto toho, aby zamieril na zver a potom vystrelil (namieriť na svoju dušu, preskúmať ju, a potom vypovedať).

Možno sklamem mnohých, ale ja pri homosexualite nepotrebujem argumentovať Písmom a cirkevnými dokumentmi. Nerobím to už niekoľko rokov. Samozrejme, píšem z pohľadu kresťana, pretože to neviem oddeliť, neviem oddeliť duchovné od vedeckého ja, zvlášť, ak si tieto dva svety v niečom konkrétnom neodporujú. To neznamená, že nevidím zlyhania a omyly súčasných predstaviteľov cirkví, nevidím atmosféru cirkevných spoločenstiev reálne a nič by som z oddanej poslušnosti nepotreboval meniť. Práve naopak. Stále viac a viac si myslím, že pokiaľ nebudeme pravidelne nastavovať zrkadlo sebe i cirkvám, ktorých sme stále členmi, čaká nás vnútorný (morálny i osobnostný) rozvrat a rozpad i takej podoby cirkví, akú sme dodnes poznali.

Chaos v cirkvách vo všeobecnosti ukazuje, že cirkvi potrebujú zmeniť nie obsah informácií, ale spôsob ich podania a úplne sa skloniť k mladému človekovi tak, aby aj on mohol nahlas premýšľať, pochybovať, sám prichádzať na rôzne odpovede, ktoré mu nie sú automaticky podsúvané. Cirkvi potrebujú prestať človeka okliešťovať a pri citlivých témach produkovať nezrozumiteľné vyjadrenia či odporúčania odtrhnuté od bežnej reality, biologickej a psychologickej podstaty človeka. Veda, vrátane vied o duši, je tak blízko učeniu všeobecnej cirkvi. Stačí len opustiť doterajšiu obmedzenosť či úzkoprsosť a nebáť sa vykročiť dopredu bez zbytočného pocitu viny za to, že týmto krokom niečo alebo niekoho zrádzam. Zrádzam vtedy, ak sa donekonečna strácam v sebe, dobrovoľne sa hlbšie ponáram do bahna svojich slabostí a žijem v sebaklame.

Chaos v cirkvách pri problematike homosexuality vychádza v prvom rade z nepoznania jej príčin, resp. neakceptovania FAKTU, že nie každá homosexualita (ak vôbec nejaká) je obyčajnou a nevinnou predispozíciou. Laici nevnímajú problematiku ako komplexný jav. Aj preto odmietajú pochopiť a prijať to, že by nejaký homosexuál mal žiť inak pre iné ako náboženské dôvody. Ďalší problém je rozpor medzi teóriou a praxou. V tradičných cirkvách sa dnes v porovnaní s minulosťou hovoria o homosexualite veci, o ktorých sa pred päťdesiatimi rokmi mohlo kresťanom iba snívať. Dokonca máme pastoračné odporúčania, ktoré ale väčšina duchovných iba berie na vedomie, ale odmieta mať čokoľvek spoločné s pastoráciou čoraz početnejšej komunity mladých ľudí s homosexuálnymi sklonmi, ktorí sa stále cítia v cirkvách stratení a menejcenní. To zapríčiňuje fakt, že mnohí si na homosexualitu ako na nie chorobu stále nevedia zvyknúť, ďalej pseudovedecké, ale oficiálne a záväzné postoje otitulovaných ľudí, ktoré zviazali všetkým s inou skúsenosťou ruky (v podstate sú dnes ľudia s iným názorom na smiech) a ktoré sa hlboko zakorenili v politike, spoločnosti a úspešne sa včleňujú do cirkevného prostredia ako samozrejmosť. Laikmi sú vnímané ako potreba nápravy omylov cirkví v minulosti, podobne, ako tomu bolo napríklad pri odstraňovaní stigmatizovania Židov kresťanmi. Hoci sa to niekomu nezdá, aj stigmatizovanie homosexuálov v cirkvách ustupuje, žiaľ, aktivisti potrebujú ísť ďalej s odvolávaním sa na Boha ako na rozprávkovú bytosť, nejakú bezduchú bábku, s ktorou nemajú živý vzťah a nebudú sa jej predsa pýtať na jej vôľu, mysliac si, že za nitky ťahajú oni. Proti tomuto trendu šírenia jedinej uznanej pravdy o homosexualite a diskriminácie homosexuálov sa nie je možné oficiálne búriť, pretože neuspejú žiadne argumenty. Výsledkom sú zúfalé výpady jednotlivcov v mediálnych prestrelkách a internetových diskusiách. Pôsobia ako nenávistné prejavy, ktorými sa zvyšok sveta iba utvrdzuje v tom, že proti homofóbii musí udrieť tvrdšie a nekompromisne. Nikto v cirkvách, ale ani mimo nich nechce skončiť na čiernej listine ako človek, ktorý sa opovažuje venovať sa mladým ľuďom s homosexuálnou preferenciou a viesť ich hoci aj nepriamo inou cestou, ako je cesta homosexuálneho sexu v partnerstve či mimo neho (už keby aj niekto chcel tancovať na hrane, je neudržateľné mať iba životného, nie však sexuálneho partnera v jednej osobe). Snaha o nepodporovanie prehlbovania homoerotických túžob a o zmenu toxického myslenia sa považuje za hrubé porušenie ľudských práv a slobôd.

Nech už sú pre mňa mnohí ľudia v cirkvách akokoľvek pokryteckí a nemám dôvod si ich vážiť, kvitujem snahu cirkví (laikov) o podporu práve tých ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov rozhodli nemať sexuálneho a životného partnera, pretože čas a energia potrebné na to, aby sme im pomohli vybudovať skutočnú atmosféru lásky, prijatia a rodine podobných väzieb, sú omnoho náročnejšie, ako podpora okolia k neviazanému homosexuálnemu sexu či usporiadanému partnerstvu a ich samotná realizácia homosexuálmi (vystriedať niekoľko životných či sexuálnych partnerov nestojí toľko námahy, ako môcť a dokázať si s nejakým mužom vybudovať bratský vzťah). A čo nič nestojí, za nič nestojí. Nehovoriac o rozdieloch v dopadoch na psychiku človeka a hlavne rozvoj rodovej identity, napravovania vzťahových a emocionálnych defektov či deficitov získaných v priebehu života. Žiaľ, sexuálny kontakt ani životný homosexuálny partner nedokáže to, čo dokáže hlboký vzťah s mužmi, ktorí po mne eroticky netúžia; najmä ich prijatie, vedenie a uznanie, dokonca aj kontakt so ženami, ktoré homosexuálneho muža nevnímajú ako zástupcu ženskejšieho tretieho pohlavia, vťahujúc ho do svojho sveta a spôsobu myslenia, akoby bol prirodzene jeho súčasťou.

Je potrebné sa zmieriť s tým, že táto podpora leží viac-menej na pleciach laikov. Tu musíme opustiť našu predstavu o kňazovi ako o človekovi, ktorý vie všetko, má pravdivé poznanie, vie, ako skutočne pomôcť a neváha robiť odvážne rozhodnutia. Bežný kňaz riskuje svoju prácu. Mnohí kňazi majú v súkromí či v bezpečnom priestore spovednice na citlivé témy a problémy laikov zdravé názory, čo veľmi dobre vedia biskupi, a tak sa bránia tomu, aby sa homosexuálnym osobám venovalo viac a mimo spovedníc. Cirkev sa okrem iného bojí o stratu autority. Ja si ale myslím, že nie je vhodné udržiavať autoritu umelo a za každú cenu. Autorita má byť zaslúžená po tom, čo viem, že niekto mi chce dobre a zároveň o mňa má hlboký záujem, vytvára si so mnou hlboký vzťah. Dnes už ani nie je vhodné vyžadovať poslušnosť v čase, kedy ľudia nie sú nevedomí a ustráchaní povedať pravdu či vybrať si niečo lepšie. Nie sú zviazaní predsudkami a strachom z pekla. Tento fakt si žiada sčítanosť kňaza, flexibilitu a dlhodobý tréning, aby dokázal zaujať, všímal si, čo kto potrebuje a bol pohotový to pomáhať napĺňať, empatický prístup a vedeckú argumentáciu, resp. vedieť si vybrať, čo z vedeckého je naozaj vedecké a pre človeka prospešné - pre jeho dušu, ktorá je vlastne zároveň psychikou.

Cirkvi by mali uvažovať spoločne s mladými o tom, ako sa na homosexualitu díva Boh, namiesto prezentovania svojho tápania a jeho maskovania odvolávaním sa na Písmo či cirkevné dokumenty, ktoré sú často iba zmätočnými informáciami alebo prázdnymi frázami. V citlivých problematikách sa potrebuje odhaľovať blízkosť človeka k človeku, nie jeho autorita, strašenie či patent na pravdu. Spoločné uvažovanie a približovanie sa k sebe sa dejú ruka v ruke. Ako kresťania sme rovnocenní partneri, v Božích očiach bez rozdielov daných funkciami, postavením a mocou.

Spoločnosť a verejná mienka by zasa mala umožniť mladému človekovi pochybovať o svojej sexuálnej orientácii, aby sa nestávalo to, s čím sa mi zveril 20-ročný mladík, ktorý žil štyri roky sexuálne aktívne ako homosexuál, kým pochopil, že jeho prežívanie a vyjadrovanie intimity pri žene je niečo diametrálne odlišné a pre neho prirodzené. Nakoľko mozog formuje aj skúsenosť, nebolo možné jednoducho "prepnúť" seba a vymazať doterajšie zážitky s mužmi. Ostala v ňom trpkosť pri vedomí toho, že mohol byť ušetrený od minulých ťažkostí, zbytočného prijímania seba ako gaya a strachov z budúceho zlyhania, keby reklama na homosexualitu, ako na najväčšiu radosť, nebola taká agresívna a názorovo jednoliata. Môcť pochybovať nielen o osobnom erotickom a emocionálnom svete, ale aj o príčinách svojich vnútorných stavov, náhľadov na seba a obe pohlavia. Mozog je predsa oveľa komplexnejší systém, ako len výsledok expresie veľkého množstva génov. To, ako sme sa na seba dívali v detstve, ako sme vnímali svojich rovesníkov rovnakého pohlavia nie je geneticky dané. Nevieme, ale tušíme, ako vplyvy prostredia (epigenetika) zasahujú do tejto expresie. A vývin mozgu sa narodením nekončí. Pohlavné orgány sú iba výkonnými orgánmi. Všetky, aj sexuálne podnety spracováva mozog na základe predošlých nesexuálnych (neskôr aj sexuálnych) skúseností, stavu identity človeka a jeho psychiky. Dokonca nevieme ani to, či rôzna vnímavosť ľudí na tie isté podnety je iba výsledkom ich genetiky, alebo je ovplyvniteľná prenatálnymi aj postnatálnymi vplyvmi, nakoľko sa vplyvy prostredia pretavia do fyziologických i morfologických zmien na mikroskopickej alebo makroskopickej úrovni. Dnes sa už tak automaticky spoliehame na výstupy množstva výskumov, že až zabúdame používať vlastný rozum a skúsenosť. Výskumy ľudského správania, ku ktorému patrí aj homosexualita, budú z biologickej príčiny vždy iba dohadmi, kým výstupy dôsledných a detailných psychologických či etologických výskumov na dostatočne veľkej vzorke, nemotivované gay propagandou, môžu byť signifikantné. Je zaujímavé, že napríklad pri porovnávaní imunitného systému jednovaječných dvojčiat vyrastajúcich v odlišných prostrediach, sa zistilo a nie je problém prijať fakt, že nie je rovnaký. Sexualita človeka ako nesmierne komplexná problematika, vyvíjajúca sa najviac prvé dve desaťročia jedinca, má byť vysvetľovaná iba biologicky, a to s jasnou, jednoduchou a uniformnou príčinou. Je to nielen že nereálne, ale zaváňa to silným lobistickým ovplyvňovaním.

Psychologických výskumov alebo objektívnejších, triezvejších vyjadrení biológov bolo vždy menej, ako suverénnych, silných vyhlásení rôznych vedcov o vopred daných príčinách vzniku homosexuality. V tejto oblasti veda totálne zlyhala vo svojej objektivite, nestrannosti, pravdivosti a overiteľnosti výstupov, ktoré boli predčasne vyhlásené za fakty. Osobne to síce vnímam ako omyl gigantických rozmerov, ale nemám potrebu proti nemu bojovať. Mám iný zmysel života, ako bojovať s veternými mlynmi.

Hoci sa zdá, že ak chceme argumentovať, je podstatné poznať príčinu homosexuality, prakticky, vďaka jej relatívnej nemennosti a nedostupnosti kvalitnej a dlhodobej dobrovoľnej terapie, je to najmenej podstatné. Podstatnejšie je vedieť podporiť človeka, ktorý sa nestal otrokom moderného, ale obdobne zotročujúceho režimu, aký to už neraz bol. Myslel som si, že mladí ľudia dneška sú nespútanejší, bojovnejší, dychtivejší po poznaní, nezávislejší, odvážnejší a neuplatiteľní sladkými rečami. Zdá sa, že to celkom pravda nebude. Stačí, že majú svoje pohodlie a nikto sa im ho nepokúša vziať. Nezávidím im však, ani ich nesúdim, pretože na nich číhajú nové a ťažké pasce a nástrahy. Nie je jednoduché sa s nimi popasovať, raziť si svoju cestu. Moja generácia s tým všetkým ešte nebola konfrontovaná, napr. so závislosťou na internetovej kultúre. Ide zatiaľ o najúčinnejší prostriedok manipulácie a produkovania lacných kópií bez vlastného názoru. Mladí ľudia sú nútení pochybovať o všetkom pravdivom, preto tak zúfalo hľadajú istoty.

Pravda nebola nikdy pohodlná ani jednoduchá. Mal som zrejme to šťastie, že som sa naučil vyberať si z kopy informácií, tie najrelevantnejšie a málokedy som sa nechal opiť rožkom. To zrejme nikto, kto chce preniknúť do tajov ľudského tela, ktoré je najkomplexnejším neoddeliteľným spojením fyzična a duševna. V tomto systéme všetko so všetkým súvisí; darmo by sa niekto pokúšal vývin sexuality oddeliť či prirovnať človeka k zvieraťu. Kto podceňuje duševno, oklamal sám seba a obral sa o cenné poznanie, ktoré mohlo smerovať jeho život k oveľa vyššej kvalite.