Iba homosexualita pochopená môže byť prijatá a páliť čo najmenej

20.02.2020

Som katolík. Chodievam do kostola aj na spovede a niekedy sa ma kňaz po vyznaní hriechov opýta, či som slobodný alebo ženatý. Viem, prečo sa ma na to pýta, ale zatiaľ som nenabral odvahu povedať mu: "Budem slobodný do smrti a možno do smrti bojujúci s tými istými hriechmi." Boh ma miluje viac, ako sa milujem ja sám. Dal mi poznanie toho, prečo som taký, aký som, prečo a ako to zasiahlo moju dušu i moju sexualitu. Nie som o nič svätejší ani milovanejší Bohom, ale toto poznanie samého seba a poznanie Boha prajem zažiť každému. Som sám, ale keby medziľudské vzťahy stáli na pevnejších základoch a pevnejšej vôli, určite by som nebol osamelý. Nie raz premýšľam nad tým, kde sa stala chyba a či to ešte nejako dokážem zvrátiť. Nechcem byť heterosexuálny, ale chcem sa naučiť žiť so všetkými hendikepmi zo sveta, aj talentami od Boha. Som zranený v prvom rade vo vzťahu k mužom. Prvý muž v mojom živote bol otec. Môj obraz o ňom deformoval on sám i spolu s mamou. Ďalší muži v mojom živote boli muži šikanujúci a napokon homosexuáli so zraneným srdcom raniaci ďalej. Môj vzťah k ženám nebol vždy taký chladný, aký je dnes. Mama si ma k sebe ako dieťa pripútala, čo zranilo obraz ženy vo mne a identifikácia do vlastného pohlavia cez ňu i môj obraz o sebe samom. Napriek tomu sa mi v živote podarilo spoznať ženy, ktoré tento obraz naprávali. Stačilo však málo a novobudovaný krehký obraz o žene sa po nových skúsenostiach rozbil. A moje srdce sa uzavrelo. Zostala mi možnosť budovať priateľstvá. Priateľov však ľudia mali dosť alebo nemali záujem budovať hlboké vzťahy s niekým iným ako životným partnerom. Nemať spriaznenú dušu, nemôcť povedať, čo prežívam, nebyť pochopený ma stále viac a viac ochudobňovalo o životný entuziazmus, ponáralo do smútku. Nezničilo ma odmietanie homosexuálneho partnerského vzťahu, obeta ani náboženstvo, pretože som žil podľa poznania, nekonečne veriaci tomu, že aj ľudia potrebujú moje uši, dlane a srdce tak, ako ja ich potrebujem od ľudí. Nežízniaci chlapci sa ale už v dospelosti príliš nepotrebujú a tí zranení a nesprevádzaní či vedení nevhodne sa strácajú v sebe, vo vzťahoch a strácajú aj tie vzťahy. Zničili ma ľudia. Najprv tým, že moje JA bolo utláčané, moja mužskosť nerozkvitla, potom tým, že zo mňa ako z dieťaťa urobili outsidera a nakoniec tým, že všetko to krásne, spontánne, nezištné, čo človek dokáže z lásky venovať inému človeku šlo mimo mňa. Vzali mi časť môjho skutočného JA, po zvyšku pošliapali, pripravili ma o schopnosť milovať, o vieru v priateľstvo. Vzali mi všetko okrem Boha. Dnes viem, že nič nebude dobré, nepotešia ma žiadne výhody pre LGBT+ komunitu, ak sa ako ľudia znovu nenaučíme milovať a budovať vzťahy tak hlboké a tak čisté, aby podobné riadky už nikto nikdy nemusel napísať.

Ľudia často nebroja proti škodlivým prvkom konkrétnej ideológie produkujúcej neistotu, chaos, nezodpovednosť a morálne rozvoľnenie, ale často útočia na konkrétnych ľudí, ktorí s tvorbou nových sociálnych konštruktov nemajú nič spoločné. Nebojme sa homosexuality! Ona sama osebe nie je hrozbou pre naše kultúrne dedičstvo a morálne zásady. Odmietajme nezrelých lídrov politických strán či mimovládnych organizácií!

Na to, aby sa dieťa stalo chlapcom a chlapec sa stal chlapom potrebuje zažívať živý vzťah s iným mužom od raného detstva, rešpektovanie svojej rodovej inakosti matkou, ako aj jej rešpektovanie muža, ktorého dieťa/chlapec má milovať. Čím viac a kvalitnejšie je v detstve a pri dospievaní uisťovaný, ocenený, prijímaný a vedený chlapec inými mužmi a čím menej je vnútorne zranený, tým menej je chybujúci, potrebujúci a vyhľadávajúci iných mužov v dospelosti.

Je pochopiteľné, že homosexualitou sa viac zaoberajú kresťania, pretože čím viac skúmajú seba a Boha, tým viac sa dostávajú do rozporu s tým, čo tvrdí okolie (kresťania na voľnej nohe, ateisti, odborníci...).

Veľa kresťanov na Slovensku hľadá spôsoby, ako Písmo v tom nepohodlnom alebo náročnom zrelativizovať. V podstate nejde o prejav otvorenosti inému pohľadu, ale o ospravedlňovanie vnútorného opúšťania cirkvi ako takej. Pre kresťana má byť Písmo testamentom - vôľou Otca. Nemôžeme z neho úplne všetko interpretovať doslova, ale uchopiť náročné pomáha viera, uchopiť nejasné, očisťovať od pochybností pomáha rozum, srdce, svedomie, skúsenosť, príroda. Len takto môžeme dospieť k tomu, že tu nejde o odopieranie si sexuálneho potešenia slepým nasledovaním stredovekých predsudkov, ale o chcenie meniť svoje vnútro ako výsledok zodpovedného a neraz ťažkého pátrania po pravde, odkrývania seba a všetkého doteraz nepoznaného. Jedine týmto rozhodnutím je tiež možné nadchýnať svet.

Cirkev nie je dôvod opúšťať, pretože Cirkev sme aj my, ktorí sme možno pre jej rozkvet neurobili nič. Kto je srdcom von, nemôže byť mysľou dnu. Každý má právo sa rozhodnúť a zaujať jasný postoj. Cirkev prijíma aj homosexuálne páry, no tie nemôžu chcieť patriť do Cirkvi a bez pokory hlásať niečo, čo nie je pravda podľa Písma a učenia Cirkvi. Je úloha kresťana v Cirkvi či mimo nej bojovať alebo poznávať Boha? Páliť či budovať mosty? Presadzovať seba alebo sa zamýšľať nad postojom Boha a svojho brata? Je normálne, že každá skupina ľudí oceňuje na Bohu jednu vlastnosť viac ako inú, ale Boh nie je rozpoltený, nemôže byť iný pre každú trpiacu či za niečo bojujúcu menšinu. Často slúžime iným bohom a ani o tom nevieme. Naše predstavy o Bohu pochádzajú od Zlého najmä vtedy, ak sa nás dokážu zmocniť tak veľmi, že naše vzťahy s inými ľuďmi začínajú chladnúť, vyhýbame sa niektorým ľuďom, ponižujeme ich.

Asi odveká otázka znie: Počúvať ľudí, ktorí hovoria niečo iné, čo hovorí Písmo alebo cirkev? Považovať ich za kresťanov, členov spoločenstva?

Odpoveďou je: Vypočuť si ich, uvažovať o ich slovách, nevylučovať ich zo spoločenstva. Je tu však jedno ALE. Ten, kto sa pýta, potrebuje byť hľadajúci a pokorný, nie spupný, bohorovný, s potrebou bojovať proti iným, umlčiavať iných, meniť iných, ale seba sa nedotknúť, svoju pravdu si nechať patentovať.

Človek, ktorý je presvedčený o svojej pravde Boha nepotrebuje. Nepotrebuje vidieť, že Písmo je pretkané vzťahom Boha a človeka, muža a ženy, dvoch ľudí, ktorí sa nemôžu spájať tak, ako sa muž spája so ženou, ale môžu byť bratmi, hoci ich vnútro ich spočiatku bude zvádzať k niečomu inému. To "niečo" nie je dané Bohom a nejde ani o hru prírody. Nepracuje sa s tým iba kvôli náboženstvu, ale kvôli človeku samotnému. Potom je potrebné už len hľadať spôsoby, ako svoj život naplniť kvalitným obsahom, láskou, ktorá bude opätovaná, nie martýrstvom. Pridať sa k niekomu, kto hľadá odpovede, pýtať sa spolu a byť k sebe aj k iným ľuďom úprimní.

Niet nad radosť z čistej, zrelej a Bohom požehnanej lásky. Už len sa naučiť žiť radostný život s Bohom a budovať vzácne putá s inými ľuďmi. Musí to chcieť aj druhá strana. Musí vedieť o tom, ako to potrebujeme. Ako potrebujeme mať svoju rodinu, oporu a zázemie v iných ľuďoch a s nimi. Skúmajme nenáboženské dôvody žitia osobnej homosexuality, inak sa veľmi rýchlo stane naším nepriateľom cirkev a potom aj autentický Boh. Budeme si rozumieť a vedieť vydržať len s bohom vytvoreným ľuďmi. Hrozí aj to, že budeme večne stratení v sebe a nechápajúci svoj vnútorný svet, svoje konanie, myslenie a emócie.