Homosexualita, spoločnosť, cirkvi (2.)

10.06.2019

Zjednocovať sa v cirkvách a pri tvorbe novej legislatívy ukrojením zo seba priložiť ruku k dielu budovania spoločného dobra?

Politika nás rozdeľuje. Delíme sa na skupinky, lebo každému je sympatické čosi iné. Je však možné sa zjednocovať pre vyšší cieľ napriek rozdielnym názorom? Tým môže byť starostlivá príprava a zvažovanie správnej praxe, v ktorej nebude ukracovaná ani jedna skupina obyvateľstva a uvedomovanie si "domino efektu" unáhlených rozhodnutí. Narušením status quo by došlo k zvýhodneniu len jednej skupiny a navyše, každý potrebuje prehodnotiť subjektívny pocit znevýhodňovania a diskriminácie. Zrejme mnohým mladým ľuďom chýba zažiť si na vlastnej koži skutočnú diskrimináciu a znevýhodňovanie, aby to mali s čím porovnať. Chýba nám pokora a otvorená čistá myseľ, vnímajúca situáciu reálne, zohľadňujúca všetky dôsledky.

Robí niekomu niečo registrované partnerstvo? Nie. Či s ním alebo bez neho, na uliciach budeme vídať aj homosexuálne páry. A čo robia vo svojich spálňach, je ich vec. Potrebujú homosexuálne páry registrované partnerstvo? Nie. Návšteva partnera v nemocnici je dnes možná a väčšina lekárov poskytne informácie o jeho zdravotnom stave aj bez právneho ošetrenia situácie (sú natoľko inteligentní, že vedia, čo je to byť gay a mať partnera). Ideálne je vychádzať dobre s rodinou partnera, pretože sa zrejme nevyhnú spoločným stretom v nemocnici. Tá komplikovanú situáciu podstatne uľahčí. V prípade potreby možno mať so sebou právny doklad o oprávnenosti informovať sa o zdravotnom stave - čo je možné získať ešte pri plnom zdraví a vedomí partnera. Dediť sa môže zo závetu (a je správne, že prednosť má potomok, nie partner), preberať poštu určením plnej moci. O poberanie vdovského dôchodku, nárok na rodičovskú dovolenku a ďalšie špecifiká, je záujem minimálny, nakoľko v našich podmienkach sú homosexuálne páry väčšinou bezdetné, minimum párov je spolu na starobnom dôchodku (trend je zvyšujúci sa vekový rozdiel medzi seniorom a jeho spoločníkom) a ešte menej homosexuálnych párov má dieťa bez matky. Mladší jedinec bez záväzkov si po rozchode či smrti partnera zvyčajne hľadá a úspešne nachádza nového partnera, čím sa opäť zlepšuje jeho ekonomická situácia. Je však rozdiel starať sa iba o seba a môcť si šetriť na dôchodok, ako mať niekoľko detí a usilovať sa ešte aj im zabezpečiť dobrú budúcnosť. V rámci solidarity voči iným obyvateľom štátu, ktorí žijú sami, by nebolo vhodné zvýhodňovať niekoho kvôli sexuálnej orientácii. Ona nie je hendikepom.

Čo sa týka adopcie detí homosexuálnymi pármi, je to stále hazard. Chýbajú štúdie, ktoré by objektívne hodnotili kvalitu životu týchto detí a ich psychosexuálny vývin. Z psychologického hľadiska nie je možné, aby dieťa nebolo traumatizované svojím neprirodzeným pôvodom, jednou osobou riadeným osudom (vynosenie matkou, ktorá ho nechcela, lebo niekto si to tak prial, predmet obchodu či dohody, lebo niekto si to tak prial...), nariadenou stratou polovice identity, ochudobnením o interakcie s rodičom druhého pohlavia a stigmou okolia kvôli tomu, že jeho vznik bol podmienený zvláštnymi okolnosťami, že jeho rodičia sú homosexuálni atď. Dieťa má navyše obrovský vnútorný zmätok a trpí neistotou pri striedaní druhého "rodiča." Pri krátkodobých vzťahoch skutočne nemá zmysel osvojovať si partnerovo biologické dieťa (dnes sme v homosexuálnej komunite akoby spohodlneli, myslíme viac na seba, nevieme, čo chceme - teraz sa zaprisahávame a "zajtra" už utekáme..., a tak starostlivosť o dieťa preverí zrelosť každého "gaya" i kvalitu vzťahu). Neplodných heterosexuálnych párov nebude nikdy menej, ale viac a je prirodzené, že takýto rodiča budú mať pri adopcii dieťaťa, z tej menšej skupiny relatívne zdravých detí v detskom domove, prednosť. Zvyšné deti (a tých je väčšinou viac) v detských domovoch sú zvyčajne mentálne a inak hendikepované a vyžadujú si špeciálnu starostlivosť, prípadne rešpektovanie etnického pôvodu, potreby rozvíjať sa v ňom a byť do svojho etnika raz znovu začlenený (rómske etnikum tvorí napr. na východnom Slovensku viac ako 90% detí v detských domovoch).

Potreba či posadnutosť meniť zákony? Alebo len nasledovanie moderného trendu, či už to je alebo nie je v našej spoločnosti potrebné? Je to postupnosť, nikdy a nikde to nekončí registrovanými partnerstvami. Veľmi zaujímavo o tom hovorí česká politička Jarošová pri návrhu zákona o homosexuálnych manželstvách, prejednávanom koncom marca 2019. A pritom národné myslenie, úloha tradičných náboženstiev v životoch ľudí a postoj k nim, emocionalita či skôr chladná racionalita pri riešení problémov, životný štýl, tabu témy, vzťah k pornopriemyslu a súčasný pohľad na homosexuálnu komunitu sú pri týchto našich susedoch diametrálne odlišné od tých našich:

"Ve svém projevu jsem nijak nenapadala nebo nesnižovala možné lidské kvality gayů nebo leseb. Kvalitu člověka totiž neurčuje jeho sexuální orientace, ale jen jeho skutky, kterými se prezentuje. To, vůči čemu jsem se vymezila, je snaha o demontáž institutu manželství, základního kamene a podmínky přežití naší civilizace. Manželství je spojení dvou lidí, kteří se rozhodli spolu žít a přivádět na svět svém potomky, jako potvrzení své lásky a nejsilnější jednotící prvek svého vztahu. Manželství tedy nelze vnímat jen jako místo, kde je dvěma jedincům spolu dobře, neboť dobře spolu opravdu může být i dvěma gayům či lesbám. To, čím je manželství mezi mužem a ženou nenahraditelné a co nikdo jiný nedokáže, je počít spolu dítě. A právě díky této nezastupitelné roli se těšilo (a chci věřit, že i těšit bude) zvláštní ochraně a podpoře. Před několika lety, bylo manželství stejnopohlavních párů něco nemyslitelného a v mnoha zemích byla praktikovaná homosexualita i trestána. Tyto doby jsou naštěstí pryč a to, kdo se s kým rozhodne sdílet společnou domácnost či lože, je čistě věcí toho jedince a jeho preferencí. Když se před lety schvalovalo registrované partnerství, LGBT komunita tvrdila, že to je maximum, které tato skupina lidí požaduje. Byla to však lež! Za čas se začalo mluvit o umožnění adopcí stejnopohlavním párům a dnes o jejich manželství. Položila řečnickou otázku co bude následovat dále? Sňatky ve třech, ve čtyřech? Přijdou snad na řadu sňatky pedofilů s dětmi nebo se budou chtít zoofilové oženit či vdát se svými mazlíčky? Dnes se to zdá možná přehnané až absurdní... Stejně absurdní se však zdály před padesáti lety svatby mezi dvěma muži či dvěma ženami... A dnes je to realita! Strategií LGBT lobby je předkládat požadavky tzv. "salámovou metodou" a většinovou společnost postupně připravovat a získávat pro své požadavky. To se děje hlavně prostřednictvím (zejména veřejnoprávních) médií. Bylo mi jasné, že můj projev vyvolá protichůdné reakce. Na jedné straně mě ocenili zastánci tradičního pojetí rodiny, na druhé straně mě mnohdy sprostě a nevybíravě napadali podporovatelé LGBT komunity. Mezi ty, kdo se vůči mému projevu přímo ve sněmovně ohradili, patřila i poslankyně za ANO Karla Šlechtová, která mimo jiné uvedla, že jsem urazila mnoho lidí v této zemi, ale urazila jsem i jí, neboť do této komunity patří... Nejsem si vědoma, že bych někoho urážela. Tedy pokud ho neuráží to, že se snažím bojovat za tradiční rodinu. Za to se však nikomu omlouvat nehodlám!"

Prečo práve pri homosexualite je treba používať emocionálne vydieranie a médiá ako spojenca LGBT? Budí to dojem, že homosexuálni jedinci sú emocionálne nevyrovnaní, skrývajúci sa za hovorcu či verejne nezničiteľného, nespochybniteľného "bodyguarda," ktorý všetky iné postoje trestá pracovným i spoločenským ponížením až vylúčením a presadzuje požiadavky bez akéhokoľvek kompromisu, akýchkoľvek diskusií s druhou stranou bez útoku, lebo je nositeľom patentu na pravdu. Ďalej to naznačuje, že médiá sú zaujaté. Nepamätám si, kedy naposledy som počul objektívnu kritiku LGBT aktivistov alebo jednotlivcov. Nerobia len správne rozhodnutia, ktorými nikoho nepoškodia, lenže o tom sa mlčí.

Homosexualita a Biblia. Pre cirkvi je hľadanie pravdy esenciálne, ako aj hľadať Božiu vôľu a zažívať jednotu v zásadných otázkach. K tomu potrebujú byť skutočne apolitické a nezávisiace od verejnej mienky. Ich cieľom má byť hľadanie dobra pre všetkých, držiac sa Božích zákonov, vlastných zásad i svedomia.

Sám som veriaci, ale vnímam to tak, že moja viera mi nezakazuje, ale potvrdzuje to, že nemať partnera je v mojom živote správne. V tomto životnom nastavení a psychologickom presvedčení o pôvode osobnej homosexuality, by som nedokázal mať partnera a zároveň aj úprimný vzťah s Bohom. I keby malo ísť iba o náboženské presvedčenie človeka, mám pocit, že je v dnešnej spoločnosti málo akceptované a podporované, skôr dehonestované. Je to ale jeho právo, vyžaduje si iné opatrenia, zaslúži si iný prístup, aby aj on mohol byť šťastný a naplnený! Takýto človek sa predsa nemôže spoliehať na partnera či rodinu, ale potrebuje mať spoločenstvo, ktoré sa stáva jeho skutočnou rodinou. Nemusím rozoberať, aký postoj je v Biblii k homosexuálnemu sexu (to, či je z lásky alebo bez lásky, je už poznámka dôležitá pre novodobého človeka, ale nemusí byť podstatná pre Boha), a napriek tomu sa jednotlivé cirkvi idú rozpadnúť po diskusiách na otázku, či homosexuálne partnerstvo schvaľovať alebo nie.

V tomto akoby ľuďom unikal jeden fakt - milovať sa máme, ale napríklad chlapská láska alebo láska medzi ženami sa má neúnavne domáhať poznania obrazu tejto lásky pred Bohom, aby bola autentická a aby prekračovanie hraníc nebolo ospravedlňované inou sexualitou. V náboženstve neexistuje to, že nevedomosť nahradím svojou domnienkou a povýšim ju na právo. To isté predsa platí aj pri svetských zákonoch - nevedomosť neospravedlňuje a nenahrádza sa trebárs empatiou či toleranciou inakosti ako výnimky z práva.

Jedným dychom treba dodať, že v cirkvách máme problém s vernosťou, zdržanlivosťou, priateľstvom, pornografiou a pokorou, ako aj s túžbou po moci, rešpekte, postavení a to bez ohľadu na stav, sexuálnu orientáciu a funkciu, ktorú v konkrétnej cirkvi zastávame.

Mňa najviac zaujíma postoj Ježiša. Podľa neho sú ľudia, ktorí sú neschopní manželstva, pretože ich takými urobili iní ľudia. To sedí na mňa a je na mne, čo s tým urobím, či si zachovám svoju integritu a či budem rozvíjať svoju skutočnú identitu tak, aby som to nevnímal ako povinnosť.

Ale čo s homosexuálnymi pármi v cirkvách? Zaujímavé je, že Ježiš prijal úplne každého, ale nikomu nepovedal to, čo počuť chcel, ale to, čo počuť potreboval. V každej cirkvi sa nachádzajú aj duchovní a hodnostári, za ktorých sa treba hanbiť, ale médiá neradi propagujú duchovných vodcov a morálne vzory, obzvlášť nie v súvislosti s problematikou homosexuality a v dobrej veci, napr. že sa homosexuálom venujú a sú im priateľmi. Toto by sa tak dobre nepredávalo ako škandál. No a práve títo výnimoční ľudia, ktorí sa vyskytujú v Katolíckej cirkvi i v protestantských cirkvách, sú hodní nasledovania, sú oprávnení pripomenúť človekovi dneška, že práve on má počúvať Boha, a nie naopak, a takisto aj rešpektovať duchovných vodcov. Keby si v hocijakom spoločenstve každý robil, čo chce a presadzoval by v ňom seba a svoje postoje, asi by žiadne dlho neexistovalo. Nemá ísť o slepú poslušnosť, ale o nasledovanie vzoru Ježiša, ktorého ľudia rešpektovali a milovali napriek tomu, že nikomu nepovedal, čo počuť chcel. Každý si mal zodpovedne plniť svoje poslanie (Božieho dieťaťa) i povinnosti (občana, muža, brata, otca, pracovníka...), teda nemusel robiť nič veľké. On neprišiel poprieť prirodzenosť, ale očistiť ju od pokrytectva a predsudkov. Dnes majú ľudia vlastné kritériá pre prirodzenosť, ktoré si chránia za každú cenu. Problémom dneška je aj neschopnosť pokory a malá ochota fungovať v spoločenstve napriek rozdielom. Človek je nedotklivý a plný seba. Čo môže spochybniť a zdiskreditovať, to rád urobí.

"Gay," ktorý má partnera, zostáva kresťanom, len je na ceste hľadania ešte viac a ešte viac si v pokore uvedomuje, že nie je hoden Božej lásky. Pokiaľ k tomu pristupuje ako hrdina, až vtedy stráca Boha, nakoľko ho nepotrebuje a zaslepuje sa mu zrak - už nebude vedieť rozlišovať, nebude veriť tomu, že Boh ho môže urobiť iným (odlišne mysliacim a žijúcim) a navyše šťastným človekom. Ostatní v spoločenstve majú homosexuálnych partnerov tiež s pokorou prijímať a rešpektovať, vedieť, že to Boh chápe, netvrdiť, že to Boh chce.

Podobenstvo O milosrdnom otcovi hovorí o jeho mladšom synovi, ktorý si nevypýtal svoj podiel majetku preto, aby ho mohol čo najskôr preflákať bezbrehým užívaním si (pretože otec ho odmalička nesmierne miloval a na vlastnom príklade mu ukazoval iný smer), ale aby mohol zažiť slobodu mimo domu svojho otca, o ktorej iste veľa počul, nájsť svoje šťastie tam, kde ho nemusí ovplyvňovať otcov pohľad na vec, kde ho nemusí zaväzovať poslušnosť voči otcovi. Ani homosexuálny muž nie je vo zväzku s iným mužom, aby si užíval, ale aby nachádzal svoje šťastie a lásku, veriac, že Otec o homosexuálnom partnerstve zdieľa rovnaký názor ako súčasná verejná mienka. Toto podobenstvo však hovorí aj o tom, že sa nedá byť s Otcom aj mimo Otca v jednom čase a na jednom mieste. Mám obavy, že mnohí kresťania sa celý život snažia o žitie tohto paradoxu, čím napokon budujú novú cirkev, v ktorej je viac miesta pre to ľudské, ako pre to Božie, ale s nesmierne fundovanou argumentáciou.

Veľkú zásluhu na tom majú cirkvi, ktoré sa aj dnes usilujú o sústredenie výkonnej moci a stráženie jedinej pravdy do malej elity vyvolených a veľkou tragédiou je to, že mnohí títo nie sú takejto pozície ako osobnosti hodní. To, že v cirkvách sa toho dnes veľa ponúka slovami, nie skutkami, nie je v súlade s Božím plánom poskytovať aj slobodnému človekovi zázemie, prijatie, lásku a možnosť sebarealizácie.

Ako sa zachovať v konkrétnej cirkvi v otázke homosexuálnych partnerstiev? Prijať každého, ale zachovať si integritu Ježišovho učeníka, nie postmoderného rebela. Ježiša, navyše, nezaujímala verejná mienka a postoj spoločnosti, nemal potrebu ho implementovať do svojho učenia, len aby ľudí neurazil a nebol iný ako ostatní. Disponoval Božím pohľadom na vec a držal jasný kurz. Milosrdenstvo, okrem iného, znamená aj počúvať, zaujímať sa, vžívať sa, objímať namiesto súdov, nie však meniť postoje podľa toho, s kým sa rozprávam, len aby som čosi nepokazil. Môžem byť ticho, veď neviem všetko, stačí mi objať, nemusím chápať a rozoberať toho druhého, nesmiem presviedčať..., ale nemôžem pre prílišnú empatiu a vžívanie sa do situácie iného hovoriť to, čo by nepovedal Boh, podporovať ho v tom, čo by nepodporil Boh, ponúkajúc iný "liek." Môžem len akceptovať cestu iného, nerobiť z nej definitívu, ponúknuť inú alternatívu, ktorej sám budem súčasťou.

Priateľstvo je najdostupnejším, najpotrebnejším a najlepším "liekom" pre ľudskú dušu i vzťahy. Proces vnútornej premeny je pomalý, ale často doživotne účinný. Každý v ňom spočiatku, naráža na seba, na toho druhého, ale obaja iba v čistom, hlbokom a úprimnom priateľstve zažívajú autentický dotyk lásky a prijatia, pocit výnimočnosti, jedinečnosti, dôležitosti, centra záujmu. Zároveň zodpovednosti nečiniť svojho priateľa sklamaným, smutným alebo osamelým. Mať s kým zdieľať bolesť, smútok, strach, hnev, hanbu, zmätok, ale i pokoj, radosť, silu a svoje predsavzatia.

V priateľstve rastú obaja, lebo sa vydali na spoločnú cestu. Každý je raz krok vzadu, raz krok vpredu, ale obaja sú blízko seba, keby bolo treba, aj bez slov. Pocit výnimočnosti, ktorým nám asi všetkým chýbal, už dnes pre nás nie je možné zažiť pri najvyššej kvalite inak, ako v slobodnom vzťahu bez očakávaní, ale zato s pocitom, že sme s niekým prepojení, s niekým, kto nám rozumie a môžeme sa dopĺňať.

anonymný autor