Homosexualita - pre kresťana komplikácia i výzva

21.06.2017

Homosexualita - pre kresťana možná komplikácia 

Pohľady na homosexualitu, ako ich poznáme z médií, sú výsledkom úzu, ktorý spoločnosť prijala pred rokmi pod významným spoločenským i politickým tlakom a vplyvom amerikanizmu, a stále je nútená ho vstrebávať.

Pohľady na homosexualitu, ako ich poznáme z dávnejších vedeckých publikácií, sú často len vedeckým konsenzom, nie garantovaným a overiteľným faktom.

Pohľady na homosexualitu, ako ich poznáme v cirkvách a cez cirkevné inštitúcie, sú zmesou predsudkov, strachu, informačnej dezorientovanosti, klamlivého pocitu bezmocnosti, nedostatočného až nesprávneho smerovania.

Komu je to stále málo, homosexualita je v živote konkrétneho kresťana komplikáciou ešte pre viacero príčin:

1. Narušená vnútorná rovnováha a psychosexuálna entita jednotlivca často nie sú jasne detekovateľné okolím, ba ani dotknutým, ktorý si nemusí chcieť uznať, že trpí nezvládaním svojho stavu, obťažným riešením alebo neriešením vnútorných konfliktov a nevyjadrenými emóciami. Hoci je sám so sebou spokojný, môže svojím správaním, postojmi, verbálnou i neverbálnou prezentáciou seba komplikovať svoje vzťahy s inými alebo pôsobiť odpudzujúco.

Akákoľvek citlivá či intímna problematika človeka ubíja najmä vtedy, ak sa ho zmocňuje hanba a strach o nej hovoriť. Moje rozbúrené, ubolené, vyprahnuté, túžiace vnútro je zahalené pred okolím, nikto mi neponúkne pomoc ani podporu sám od seba, lebo do mňa nevidí (otázne je, koľkým navonok hendikepovaným sa dnes ochotne pomáha). Ak je problém chúlostivý, ešte viac nedôverujem a bránim sa tomu, aby som niekoho sám od seba požiadal o pomoc, podporu, smerovanie. Hoci to znie kruto, chyba je rovnako v homosexuálovi, ako aj v okolí. Šťastie individuality nemôže záležať od postojov okolia, nech by boli tie postoje akékoľvek. Zlyhávame všetci okolo. Hoci je homosexuál zraniteľnejší, niekedy viac pomôže prestať sa búriť, bojovať, unikať, cítiť pocit viny či hanby za normálne túžby a potreby bez ohľadu na to, či ich niekto chápe alebo nie, či sú niekomu na smiech alebo na odsúdenie. Dôležitejšie je rozhodnúť sa, ako chcem prežiť svoj život a stáť si za tým (to prináša pokoj do duše človeka, ktorý hľadá svoju identitu, hľadá Boha, hoci neustále naráža a prežíva bezmocnosť). Urobiť si svoj život krajším a kvalitnejším, vykašľať sa na divadielko, ktoré slúži na zachovanie dojmu o mne ako o tom "normálnom." Takto predsa nebudem môcť žiť slobodne, nebudem môcť rásť ako človek, ani na sebe nič nezmením. Vtedy hovorím: "Máš právo sa rozhodnúť žiť inak, hľadať svoje šťastie inde, ak to tak cítiš, len, prosím, neži dvojakým životom a nikdy si neprestaň myslieť, že si slabý, zbytočný, nepotrebný, že nemá zmysel žiť. Boh ťa objíma, lebo vie, čím všetkým si si musel prejsť. On chápe, že už nevládzeš a vždy na teba bude čakať." Ak si nepriznám, že mám problém a nezačnem ho riešiť inak ako doteraz (chrániť si súkromie je jedna vec a zneužívať homosexualitu, ubližovať svojimi postojmi, nečinnosťou či správaním sebe a ostatným, je druhá vec), nebudem môcť vnútorne rásť ani sa zmeniť. Niekedy Boh najviac pôsobí cez náš strach a bezmocnosť, len ho musíme nechať v nich pôsobiť, neuzatvárať sa pred svetom, nevnímať Boha a nemerať jeho lásku cez to, či sa nám aktuálne darí alebo nie, či je niečo spravodlivé alebo nespravodlivé a pod. My máme obmedzený pohľad na veci a ten je Bohu cudzí. Sme pozvaní budovať zdravý vzťah s Bohom a pevné vzťahy s inými ľuďmi. Len tak sa nám môže dariť lepšie, môžeme vnímať a prežívať život a jeho úskalia inak.

2. Byť kresťan a homosexuál v jednom nebude nikdy jednoduché, hoci by mnohí radi prezentovali opak.

Nemám priestor na to, aby som pred niekým pomenoval svoje túžby a pocity, ktoré sa vo mne hromadia, lebo je to inými vnímané ako nevhodné, pohoršujúce alebo hriešne (povedať niekomu, že sa mi páči, dvoriť mu, pozvať ho na rande, začať s ním chodiť, žiť s ním v jednej domácnosti). Pre ostatných je to normálne, ja však musím bojovať aj so základnými i vyššími ľudskými potrebami a prirodzenými pocitmi, predstavami, túžbami. Ak ich prijmem, musím ich transformovať na niečo iné alebo zastaviť. Často nie som presvedčený o tom, že to robím pre svoje dobro.

3. Je veľa povolaných, ale málo vyvolených.

Svoje predstavy, túžby a pocity potlačím, lebo nie je nikto, komu by som ich mohol slobodne vyjadriť a kto by ma skutočne pochopil, prijal a mal mi čo perspektívne ponúknuť. Veľa ľudí ma zasype naučenými frázami, ale nedokážu vyjadriť skutočne svoje postoje, najmä ak im ich nevedomosť, obmedzenosť, povolanie, postavenie skresľujú predstavy či zväzujú ruky. Každý, kto je ochotný, je zároveň podozrivý z utajovanej "inej sexuality" a hrozí mi zneužitie.

4. Tajnosťami, klamstvami a sebaklamom človek nerastie, ale stráca sa (a stráca i seba). Najhoršie je, ak je niekto okolnosťami nútený tajiť, predstierať, klamať iných i seba.

Nechápe rodina, heterosexuálni ani homosexuálni priatelia. Myšlienka, že všetko musím zvládnuť a spracovať sám, že všetko zvládnem a spracujem sám, že aspoň spoveď čosi vyrieši, sa postupne ukáže ako klam. Spoveď ma očistí od hriechov, ale nezbaví ma ťaživého zvyšku vo mne (hanby, pocitu viny, samoty, prázdnoty, nesprávneho vnímania seba, iných mužov a žien, vzťahových a emocionálnych deficitov a zranení, neschopnosti odpustiť si...), milióna otáznikov v duši, nedá mi skutočného a zúčastneného člena rodiny - muža, otca, brata, priateľa, ktorého vo svojom živote tak veľmi potrebujem (kňaz ma upozorní, aby som sa mu stále pripomínal, ak niečo chcem, a navštevoval ho len počas úradných hodín ako "stránka"). Nerozumie mi ani väčšina odborníkov na dušu. Ak ma cesta, po ktorej som sa rozhodol kráčať, nenapĺňa, ak necítim podporu, nevidím nádej, strácam zmysel svojho kresťanského života a neraz aj osobnej existencie. Je ťažké žiť v kolotoči tajných, ale chcených zlyhaní a sebaklamu (kolotoč zlyhaní a spovedí treba doplniť o snahu riešiť svoj život a skutočne ho začať riešiť, meniť, aby som ešte stihol zažiť "kolotoč" nádeje a motivujúcich pádov).

5. Bolí to a bude to bolieť, lebo s týmto bremenom je človek často sám proti všetkým alebo sám medzi všetkými, a situácia nevyzerá ružovo ani pri pohľade do osobnej budúcnosti.

Jednoducho mám čo robiť, aby som bol šťastný bez partnera a nemusím to mať ničím a nikým uľahčené. Ak si konečne uvedomím, že vzťahové a emocionálne deficity, zranenia nezmením izoláciou ani samým sebou, a vyhľadám pomoc, utŕžim ďalšie sklamania a rany, pretože odhaľujem svoje najcitlivejšie miesta, čo je pri nesprávnej, hoci ochotnej osobe, ľahko zneužiteľné, prípadne mi to neposkytne to, čo som hľadal (a toto sa v živote neustále opakuje - nazbieram silu, začnem veriť a hľadať..., sklamem sa, padnem, som zneužitý, prázdny, demotivovaný, oklamaný, mám o ďalšiu negatívnu skúsenosť viac..., strácam silu, motiváciu, chuť žiť..., nazbieram silu...).

Nech to znie akokoľvek klišé, nie som sám. Už len tento text a ľudia, ktorí s ním vnútorne súhlasia, a ktorí o sebe dávajú vedieť, lebo im nie je jedno, čo cítim, svedčia o tom, že nie som a nebudem sám. A ak už nie som sám, som milovaný a môžem byť šťastný.

Čo hovorí svet a Gay Christians? "Boh chce, aby sme sa milovali. Sexuálna abstinencia je proti prírode. Boh nemôže žiadať od homosexuála cnostný život iba v bratskej láske a sebadarovaní, lebo každý človek potrebuje viac ako bratskú lásku."

Čo hovorím ja? "Pred Bohom sme si všetci rovní. On nepozýva k poznaniu pravdy, pokornému prijatiu pravdy a radostnému prispôsobeniu jej svojho života niekoho viac a iného menej. Ak sa ako kresťania a ľudia nebudeme skutočne milovať, ak nebudeme túžiť po poznaní pravdy, po schopnosti dávať a prijímať iba čistú lásku v akomkoľvek vzťahu, nepomôžu nám homosexuálne partnerské vzťahy, hry na heterosexuálov, nezachránia nás tajné životy ani izolácia, odboje ani zakladanie siekt."

Prečo sa dospelý muž nevie sám iniciovať do sveta mužov? Najčastejšie preto, lebo sa bojí reakcií okolia, sklamania, poníženia, neverí si, vie, že nebude môcť byť úprimný, má strach, že sa zamiluje a nezvládne to atď. Riešením je preklenúť odpor a predsudky heterosexuálov a uistiť homosexuálov o čistom záujme viesť ich a učiť.

Homosexualitu ako trvalú sexuálnu preferenciu s konkrétnym psychickým obrazom a pohľadom jedinca na seba a osoby rovnakého i opačného pohlavia, často charakterizuje silná (nielen erotická túžba) po maskulínnych/feminínnych kvalitách inej osoby rovnakého pohlavia, ktoré jasne naznačujú, že táto osoba ma vo svojej mužskosti/ženskosti predčila (mnohé prejavy verbálnej i neverbálnej komunikácie, ktoré pôsobia ako magnet). Ak sa má ktokoľvek vo svojej identite posúvať sám a v neskoršom veku, je to akoby ste sa zrazu prebrali na šírom oceáne, nevedeli plávať a niekoľko kilometrov pred sebou videli ostrov, na ktorom bezstarostne hoduje väčšina šťastlivcov, ktorých niekto naučil nielen že plávať, ale aj existovať na "ostrove."

V dnešnej dobe liberalizmu a všehochuti nie je všetko, čo sa na homosexualitu podobá, skutočnou homosexualitou. Málokedy sú to aktivity z nudy, ale často sú to aktivity, ktoré napovedajú o tom, že daná osoba nie je schopná naplniť svoje potreby či vyrovnať sa s rôznymi životnými údelmi inak.

Každý, kto odhalí korene osobnej homosexuality a zistí, že jeho hlavným problémom nie je ona sama, ten by sa nemal báť ozvať a mal by k svojmu vnútornému svetu pristupovať s rovnakou vážnosťou, s akou pristupuje k fyzickému zdraviu (netvári sa, že fyzické ťažkosti neexistujú, nehanbí sa za ne, rieši ich, aj keď ho priamo neohrozujú na živote alebo sa dajú zakryť). Rany na duši nevidno a často sa prejavujú inak, ako by sme čakali, alebo sa dlhý čas prejavujú len nepatrne. Je to niečo, s čím sa naučím žiť, čo posilním nevhodným prístupom, správaním, zlozvykmi, alebo čo si uvedomím, prijmem to ako fakt a dám tomu šancu na uzdravenie. Za navonok neškodnou a zaujímavou formou sexuality, sa môže skrývať oveľa viac, než sme schopní vidieť a ochotní to uznať. To sa prejavuje aj tým, že hoci si niektorí homosexuálnu prax užívajú, v istých oblastiach a obdobiach života vyslovene trpia, veľmi sa v živote trápia a ani nemusia vedieť prečo.

Čistá láska nerozlišuje pohlavie, nerozlišuje druh vzťahu a nepozná predsudky. Intímna láska je ale niečo iné, hoci túžiť po osobe rovnakého pohlavia nie je takisto zlé, lebo je to niečo, proti čomu nie je možné ani správne bojovať. Ak človek nepochopí svoju homosexualitu, pôvod či príčina pocitov smerom k rovnakému pohlaviu budú vnímané ako tie v bežných vzťahoch, nič hodné zamyslenia (veď aj heterosexuálnych mužov vzrušuje predstava o dokonalom objekte túžby), zahodí pochybnosť o tom, či erotickými túžbami, sebadramatizáciou, infantilnosťou, pre muža atypickými reakciami... niečo nezakrýva, či sa cez nich neprezentuje zranenie z minulosti..., aby ešte viac netrpel. Na vnímaní homosexuality a heterosexuality ako dvoch prirodzených variácií sexuality sú založené všetky boje homosexuálnych aktivistov (homosexuáli sami neveria tomu, že sú rovnakí muži ako tí, po ktorých eroticky túžia, ale vďaka manipulujúcej homosexuálnej loby a kolektívnemu správaniu začnú veriť tomu, že sú dokonca viac ako ostatní). Pohľad na homosexualitu ako na zranenie evokuje niečie zlyhanie, smútok, bolesť a nutnosť sebatrýznenia. Homosexualitu však nemáme zneužívať ani ňou trestať obviňovaním seba či iných. Väčšinu problémov (o nich vie len homosexuál sám alebo si ich ani on neuvedomuje) prináša homosexuálne cítiacej osobe jej pohľad na seba a obe pohlavia, čo nenadobudla sama od seba. Páli ju toľko vecí, ktoré nesúvisia s homosexualitou, nedokáže narábať či vyrovnať sa s toľkými, často prirodzenými vecami, ktoré nesúvisia s homosexualitou. Uvedomelí homosexuáli denno-denne bojujú s tým, čo je pre iných mužov samozrejmosťou (trpia chronickým pocitom, že ešte nedorástli do roly muža, ešte im chýba to, čo iní už dosiahli a čo ich veľmi priťahuje). Tak ako túto nevýhodu nezískali homosexuáli sami od seba, tak túto sebaistotu a jasné prejavy mužskosti nezískali heterosexuáli sami od seba (bolo to "pôdou, v ktorej rástli"). Dodnes nevieme, ako prostredie aj cez psychiku jedinca formuje jeho mozog a ako je to prepojené s hormonálnou reguláciou (v prípade necielene indukovaných feminínnych čŕt muža). V každom pohlaví badáme ženskú i mužskú vnútornú zložku, no nie pri všetkých jedincoch prevažuje tá kompatibilná s biologickým pohlavím (a to už nie sú gény ani hormóny), napríklad prejavovať sa a cítiť sa ako plnohodnotný muž s takými prejavmi, ktoré sú mužom vlastné. Ak hovoríme o prostredí alebo o výchove, máme na mysli komplex vplyvov, ktoré formovali psychickú sexualitu spolu s osobnosťou, nie učenie niekoho inej sexualite. Sexualita je jedným z odrazov duševného stavu jedinca, ako aj schopnosť narábať s ňou. Sexualita je dokonalým spojením tela a duše, a keďže jej hlavným orgánom je mozog, musí sa "naprogramovať" počas psychosexuálneho vývinu (pokiaľ sme zdraví) a formovania rodovej identity.

Tvrdiť, že sexuálna abstinencia je proti prírode? Áno, je, hoci si ju niekedy človek vyberá sám a dobrovoľne. Ale v prípade homosexuality je to ako so semenom zasiatym do nesprávnej pôdy. Bolo síce zasiate preto, aby raz ako strom zarodilo, no možno nezarodí, pretože táto pôda za dvadsať rokov poznačila jeho štruktúru a on sa nepodobá na iné stromy svojho druhu a už ho nie je možné ani presadiť, iba doplniť pôdu o potrebné faktory, ktoré však nepreniknú k najhlbším koreňom a neovplyvnia pôvodnú štruktúru, iba nové letorasty. Napriek tomu môže byť daný strom krásny a plniť všetky ostatné funkcie (chráni, pomáha šíriť život, tôňou a vôňou listov poskytuje pokoj, radosť a úľavu pre iných, ktorí si bez neho nevedia predstaviť svoju existenciu). Výživnou pôdou je čistá láska, správny prístup a kvalitné morálne vzory ochotné viesť. Neviazané sexuálne vzťahy a život v sebaklame sú len ďalším znehodnocovaním "pôdy," ktoré "strom" s poznačenou štruktúrou skôr či neskôr neznesie a môže "uschnúť."

Pri osobnostne slabom a/alebo emocionálne nenaplnenom človekovi je pohlavný pud to prvé, v čom sa nechá zlomiť alebo čím sa nechá slepo viesť. A to úplne stačí na to, aby prestal zdravo uvažovať a cítil sa spokojne. Predstavme si homosexuála, o ktorom sa v kolektíve šeptá, že by so sebou mal niečo robiť, a možno i on sám so sebou nie je celkom spokojný. Čo mu ponúka homosexuálna loby a spoločnosť? Aby spolu so svojou homosexualitou prijal aj nelichotivý obraz o sebe, jeho prezentáciu, vnímanie iných mužov a žien, lebo každý gay by mal byť šťastný gay, pokiaľ žije ako gay. Nonsens! Je jedno, či si homosexuál naplno užíva svoj stav, alebo či je zlomený pre svoju homosexualitu, prípadne niečo iné. Vždy potrebuje pracovať na svojej duši a novom budovaní svojho JA vrátane osobnej mužskosti. Vždy sa mu pri tom zíde aj odborná pomoc (ak sa odborníci budú chcieť učiť, ako pracovať s homosexuálnym jednotlivcom). Horšie je to s napĺňaním jeho potreby "patriť do kruhu mužov." I keby bola táto požiadavka vyslovená, nikoho nemožno prinútiť k spolupráci, a hoci by sa pár odvážlivcov našlo, nerozumejú homosexuálom. Tvorí sa začarovaný kruh mylných predstáv, túžobných očakávaní, strachu, zlyhaní a odporu v interakcii homosexuálneho a heterosexuálneho sveta, v ktorom (ne)vyslovené túžby narážajú na nevedomosť a ľahostajnosť.

Homosexualita - pre kresťana výzva

Hoci mám homosexuálne sklony, viem, že mať partnera by bolo pre mňa ako pre muža zraňujúcejšie, ako ho nemať. Takýto postoj ma vnútorne oslobodzuje. Cítim sa slobodný aj ako kresťan, ktorý dospel k rozhodnutiu nemať partnera najmä kvôli poznaniu, kvôli sebe, a toto rozhodnutie korešponduje aj s mojím vzťahom k Bohu.

Som hrdý na to, že sa moje rozhodnutie stretlo s Božím odporúčaním. Skutočné šťastie stojí mimo výmenných obchodov a služieb medzi ľuďmi ("Iní chlapi mi ťa môžu závidieť." "Máme deti, ako ich majú aj ostatné páry." "Musíme mať to, čo majú ostatní!" "Ak ma nebudeš v ničom obmedzovať, budem ťa ľúbiť."). Šťastie je sloboda (nič nemusím, nedávam podmienky iným, ale chcem budovať seba a vnímať i potreby iných) a poznanie (môžem sa líšiť, lebo viem, že jediné, na čom záleží, je láska, ktorej chcem dovoliť, aby ma premieňala).

Nie je to len o poznaní a skúmaní, ale aj o uvedomovaní si následkov podobných rozhodnutí, keďže sú v protiklade s tradičným, ale aj konzumným, egoistickým a obmedzeným prístupom okolia. A nielen to. Potrebujem, túžim po novej vlastnej rodine, rodine bratov a sestier, skúsenejších starších členov, mladších, menej skúsených. V mojich predstavách je to síce pestrá a nie pokrvná rodina, ale je súdržná a veľmi podobná tradičnej rodine. Bude skutočnosťou? Kto ma zahrnie takouto láskou a s akými ľuďmi budem môcť vytvoriť skutočnú rodinu? Rodinu, v ktorej sa nebude počítať venovaný čas a to, koľko materiálneho som do nej vložil. Rodinu, kde nebude platiť "niečo za niečo." Rodinu, v ktorej sa nebudem musieť hanbiť za to, aký som, ktorá ma s láskou povedie, a v ktorej budem skutočne doma...

Keď som sa presťahoval do inej lokality v meste, často som cez okno videl muža asi v mojom veku, ktorý si pravidelne odkladal motorku do garáže alebo ju cez víkendy pred ňou umýval. Počas pracovných dní prichádzal večer domov na aute alebo na motorke. Pôsobil mužne a suverénne. Zmocňovala sa ma túžba i pocit zúfalstva. Túžba vybehnúť von a povypytovať sa ho na tátošov v jeho garáži, viesť slobodný dialóg, mať takého priateľa. Zúfalstvo po zhodnotení túžby a videní môjho kroku jeho očami. Predstavil som si strach alebo odpor v jeho očiach. Jednoducho som to nemohol urobiť a bolo mi do plaču. Cítil som sa ako úplne neslobodný, nútený potláčať túžby a pocity, ktoré nie sú zlé ani z Božej perspektívy..., ako stratený, uviaznutý medzi dvoma svetmi, ako chlapec, ktorého otec nikdy neprijal, za ktorého nebojoval a nevytrhol ho z matkinho náručia, a ktorému teraz nestačí "to obyčajné" medzi mužmi. Cítil som sa ako prekliate indivíduum, ktoré mužský svet nikdy neprijal a už ani neprijme. I v katolíckom prostredí som cítil odstup a rezervovanosť, ktoré by sa dali krájať. "Je to predsa prirodzené," hovoril som si, "muži to takto majú, to je ich svet, nepotrebujú sa tak, ako ja potrebujem ich. Všetci to tak majú, nepotrebujú viac..., okrem tých prekliatych." Prečo prekliatych? Lebo ani v Cirkvi nemôžeme očakávať a dostávať to, po čom túžime, a tak sa musíme uspokojiť s tým, čo nám ostalo. Veľa toho nie je. Vyberáme si medzi samotou a spoločnosťou iných homosexuálov, a ani jedno nie je to pravé, po čom by skutočne túžila naša duša.

Kolobeh života. Súrodenci majú deti a celá pozornosť rodiny sa sústredí na ne. A my sa aj doma začíname cítiť cudzo. Prekáža nám, že ani doma nemáme svoje miesto, a zároveň sa na seba hneváme za to, že nám to prekáža. Cítime sa osamelo, priatelia sú zaneprázdnení, nepatríme už nikam. Rovesníci sa posunuli do ďalšej etapy života a my z(a)ostávame. Neistý vzťah k pravde, strach a túžba po ochrane a vedení iným mužom nás akoby diskvalifikujú. Nie je to len smútkom z toho, že nie sme schopní plniť očakávania iných, že potrebujeme niečo iné a niečo viac, čo iní muži nepotrebujú lebo príčina smútku je v nás - večný pocit nedostatku lásky (žiarlime, keď sa niekomu dostáva viac pozornosti) a dostatku krívd: "Niekedy to mračno, ktoré si nad sebou radi nosia ostatní, prikryje aj mňa, lebo je tak málo ľudí, pre ktorých nosiť Boha v srdci znamená usmievať sa a dotýkať sa iných skutkami lásky. Potom už len premýšľam nad tým, komu šlo o mňa a kto ma potreboval vyskúšať či použiť."

Je krásne, keď ťa niekto miluje a vnímaš všetky prejavy jeho skutkovej lásky. Príde ťa počkať na vlakovú stanicu, aby si nezmokol, hoci ste v kontakte krátko alebo sa poznáte roky. Vidí, kedy ti je do plaču, z tváre vie vycítiť tvoj smútok, obavy a vie zasiahnuť tak, aby ti znovu vyčaril úsmev a vlial novú nádej. Rozumie ti aj bez slov (preferuje tvoju blízkosť, nie nekonečnú pozornosť a dialógy). Navrhne ti niečo prv, ako to vyslovíš. Zaujíma sa o dôležité okamihy tvojho života, aby počas nich mohol stáť vedľa teba. Nevyčíta ti to, aký si, lebo vie, že spolu ste obaja lepší, pretože sa dokonale dopĺňate a spolu sa pasujete aj so vzájomnými nezhodami a krízami vo vzťahu. Môžeš mať skvelú rodinu a stovky kamarátov, bez neho/nej by to jednoducho nebolo ono.

Pokúšal som sa mať gay kamarátov, ale každý jeden dal časom prednosť svojmu "fetišizmu" a večnému hľadaniu lásky pred priateľstvom s niekým novým (a teda aj so mnou). Alebo som ho lepšie spoznal a začal sa pri ňom cítiť nepríjemne (odoberal mi aj to málo energie, ktorú som mal). Veriaci, navyše, nezvládali žiť dvojaký život, boli nestáli, unikali každú chvíľu a možno boli až príliš sexuálne zviazaní a depresívni, aby sa dokázali len tak a normálne rozprávať, venovať sa jeden druhému, zdieľať, blázniť sa. Úprimne, ja som nebol iný a rokmi, sklamaniami z ľudí, sa to zhoršovalo. Súrne som potreboval spoznať svoj protiklad (pri ktorom by som sa sám spontánne menil - uzdravoval by ma tak, že by o tom ani nevedel), zažiť s niekým skutočne zdravý vzťah. Nemohol to byť hocikto. Mal to byť silný, schopný, športovo založený, inteligentný, charizmatický a nekonvenčný priateľ približne v mojom veku. Skutočný chlap, ktorý drží svoje slovo - vždy! Priateľstvo z rozumu by som nezniesol. Ak som niekoho našiel, zistil som, že som šliapol do sebavedomého, ale arogantného a egoistického extrému. Stačilo mi, že po mne šliapali iní homosexuáli, nepotreboval som to zažívať aj pri niekom ďalšom. Áno, väčšina homosexuálov ma ťahala ku dnu.

Som realista, a tak mi neostáva nič iné, len nechať všetko tak, ticho súhlasiť s tým, aby sme si všetci našli homosexuálnych partnerov a do staroby sa už nejako zabavili, nech ten čas hľadania seba, zmyslu života, poslania seba ako muža... ubehne rýchlejšie. V podstate celý svet prijal pri homosexualite úzus menšieho zla sebaklamu; žije sa tak lepšie, ako sa trápiť s pravdou, pri ktorej nemáte za kým ísť, aby vám aj vedel pomôcť. Nie každý sa tomu môže venovať a ja hovorím aj to, že nie každý gay vie a chce vedieť, čo ho naozaj zožiera (vraj je to len intolerancia okolia, a strach z homofóbie okolia, lenže to nie je celkom pravda). Ide o kvantum vecí, ktoré do života muža nepatria a problém je v mysli, nie v sexualite. Pravdou je však i to, že ak sa skutočne zmení myslenie homosexuála, oslabia sa aj jeho homoerotické túžby (no nesmie ísť o akúsi adaptáciu na heterosexuálny spôsob života či násilnú zmenu).

Riešenia?

Postoj miestnych cirkví k homosexuálom v duchu: "Máme vás radi, ale dištancujeme sa od účasti na napĺňaní vašich skutočných potrieb!" je rovnako pochopiteľný, ako aj smutný. V zahraničí (najmä v Amerike) aspoň existujú nepropagované (aby nedráždili tých, ktorí problematiku nepoznajú pravdivo) tímy odborníkov, ktorí sa vcelku úspešne podieľajú na zmene a skvalitnení životov dotknutých (špeciálnou terapiou). U nás je téma stále tabu, verejná mienka je silno poznačená propagandou pro-gay skupín a na všetkých zúčastnených stranách prevláda silný nezáujem a strach zároveň niečo na tom meniť. Kňazi si nemôžu dovoliť ísť proti mienke ľudí a vyrobiť si škandál. O čom je potom naše náboženstvo? Ak nie je hnacou silou láska, ale zohľadnenie potrieb iba niektorých skupín, na čo sa tu potom hráme? Kňazi a Cirkev majú plniť očakávania väčšiny, alebo robiť to, čo je správne pred Bohom? Homosexuáli pochybujú o možnosti skvalitnenia svojho života (ak cítia, že ho potrebujú skvalitniť). Potom o čom je ich prežívanie viery, ktoré ich núti trpieť alebo žiť dvojakým životom? Iste, napĺňanie potrieb homosexuálov, ktorí sú zranení osobitým spôsobom nielen v mužskosti (rozvíjanie mužskej spirituality tu nestačí), je náročné, vyžaduje si to špeciálne terapeutické výcviky a charizmu pomáhajúceho, ale nestojí to za to ponúkať sa v tejto službe a môcť ju vyhľadávať? Videl som množstvo homosexuálov s nezdravým alebo hlboko poznačeným až devalvovaným vzťahom k sebe, Bohu a iným ľudom.

Spoveďou sa vnútorný rast a premena človeka môže začať, ale určite to nie je všetko, čo musí urobiť, aby aj bol úspešný. Potrebuje si priznať aj pred inými svoje nedostatky a zlyhania, aby sa v bezpečnom priestore zdieľania, spätných väzieb, prijatím v láske a s pomocou iných v pomalom odhaľovaní doteraz skrytej, nepoznanej osobnej identity muža, mohol pohýnať dopredu.

Nie je o mne neznáme, že som to chcel vzdať. Nemôžem bojovať na viacerých frontoch naraz a cítiť sa pri tom, akoby mi šlo o svetový mier. Keby kňazi neboli prvými kontaktmi s homosexuálne cítiacimi kresťanmi, o nič ich neprosím; nie som človek, ktorý má záľubu v martýrstve a ponižovaní sa a nekonečnom vysvetľovaní niečoho niekomu, kto tomu ani nechce rozumieť. Chcem len, aby sa všetky zúčastnené strany zamysleli - aby si homosexuáli uvedomili, že človek nie je vnútorne uspôsobený na to, aby všetko spracovával a prekonával sám. Prikloní sa k tomu, čo je dostupnejšie, lebo už i tak stratil samého seba alebo jednoducho nevládze. A kňazi si môžu uvedomiť, že komplexnou problematikou by sa síce mohli zaoberať odborníci, keby sme vôbec mali odborníkov na homosexualitu, že samotná terapia nestačí, že kňazi majú tú výsadu nazerať do duše homosexuálov (na ich túžby, potreby, zlyhania), a preto im ako jediní môžu aj pomôcť (lebo často aj sú alebo musia zostať jediní), no zahadzujú túto možnosť z rôznych príčin, nevedia s tým narábať, nechcú, lebo nemusia, nepoznajú dôležitosť napĺňania prirodzených potrieb, postupnosť v uzdravovaní (najprv duševno, potom duchovno, nie naopak) neodhadnú akútnosť ich situácie (človekovi, ktorý potrebuje chlieb, dajú kameň už len tým, že mu povedia, nech sa modlí a žije v čistote) atď. I napriek snahe pomôcť, nemôžu naplniť očakávania dotknutých, lebo duchovno a duševno nie je jedno a to isté, a pokiaľ kňaz nie je psychológ s praxou v práci s homosexuálnou komunitou. Rady kňazov preto zlyhávajú a človek s neliečenou dušou začína byť chorý aj v duchovnom živote.

V Katolíckej cirkvi mi bolo uštedrených viac rán ako zažitých skutkov lásky. Napriek tomu nechcem opustiť túto loď, lebo súdiť bude Boh. Neviem bojovať zbraňami ľudí bez srdca a bez lásky, a tak chcem bojovať zbraňami, ktoré mi doprial vlastniť Boh. Mrzí ma, že mi to často nevyšlo tak, ako to malo byť správne, ale ďakujem Bohu, že ešte som schopný vidieť svoje chyby, rozlíšiť dobré od zlého a pustiť sa do správnych bojov (v ktorých väčšinou prehrám).

Čo sa stane, ak si každý človek povie: "Ľudia ma sklamali, trápenie iných už viac nie je moja vec a okrem toho, ani ja som v živote nezažil len dobro a vrúcne prijatia, nie som odborník, mám svoje starosti." Spustí sa ničivá reťazová reakcia.

Pre mužov nie je prirodzené sadať si pravidelne do kruhu a preberať svoje boľačky. Tým sa ich mužskosť a osobnosť bohvieako neposilní (tým chcem povedať, že iba takéto aktivity nemusia dať mužovi to, čo naozaj potrebuje). Ideálne je napĺňanie potreby po dobrodružstve a objavovanie seba, poznávanie mužského sveta v praxi, v teréne, medzi skutočnými mužmi, v prostredí, kde sa muži vyjadrujú, zdieľajú a povzbudzujú viac skutkami ako slovami. Ide o zážitkové vedenie, podporu a formovanie, ktoré je nám mužom vlastné, a ktoré sme, bohužiaľ, mnohí v detstve nezažili. Iba muž dokáže urobiť iného muža silným a životaschopným.

Homosexuálni kresťania potrebujú vytvárať rodiny bratov a sestier a dokážu v nich existovať bez snahy zmeniť systém či iných ľudí. Ľudská duša túži po skutočnej láske, a ak ju nedostáva, je schopná robiť a domnievať sa všeličo. Sexuálnu zdržanlivosť nezdôrazňujeme, človeka nezmeníme slovami, ale láskou, ktorá napĺňa jeho najvyššie potreby a uzdravuje najhlbšie zranenia. O čistotu srdca treba bojovať. My kresťania sa ale nevieme milovať bez toho, aby sme za to niečo nechceli. A ak si myslíme, že vieme, do iných ako partnerských a úzkych rodinných vzťahov vkladáme minimum lásky a energie. Musíme si uvedomiť, že kňazi ani kresťania nie sú svätí a naučiť sa s tým žiť, lebo inak budeme chcieť hľadať pravú lásku tam, kde by síce mala byť, ale kde ju väčšinou nenájdeme.

Veľmi dobre si uvedomujem, že homosexuáli potrebujú byť súčasťou zdravých spoločenstiev, rásť duševne, duchovne i vo svojom pohlaví, pretože som roky existoval v gay komunitách, kde sa zúfalstvo, pretvárka, sebaklam a nezvládanie samého seba preklopovali do chorého vzťahu k sebe i k iným ľuďom. Ak v Cirkvi neodtabuizujeme problematiku homosexuality a nenazveme psychické problémy homosexuálov pravými menami, zvezie sa s nimi nielen ich duševno, ale aj duchovno. Cirkev sa predsa môže venovať mužom, ktorí chcú rásť vo svojej identite, duševne, duchovne i vo svojom pohlaví, ale nech do tých skupín dostávajú pozvanie aj homosexuáli s uistením, že v nich môžu hovoriť otvorene o svojich pocitoch a potrebách. Rôznorodosť je tu prospešná, pretože obe skupiny mužov si majú čo ponúknuť. Máme všeobecnú krízu mužskosti a otcovstva a homosexualita s ňou veľmi úzko súvisí. Avšak nedokážeme ju zastaviť, osloviť, motivovať dotknutých mužov a pracovať s nimi tak, aby skutočne cítili pozitívny výsledok skupinového zdieľania alebo vzťahu dvoch bratov v Kristovi. Vždy to začína tým, že jeden má čo ponúknuť a druhý potrebuje čerpať, až sa napokon dostanú do vzájomnej rovnováhy a okúsia vo svojom myslení, vnímaní seba, oboch pohlaví, života i sveta pozitívne zmeny, obrúsia si vzájomne hrany a stanú sa silnejšími, príťažlivejšími pre seba i svoje okolie. Tým, že človek nie je autentický, nemá alebo odmieta možnosť zdieľania a spätnej väzby, jednoznačne stráca na kvalite svojho života, hoci ide o chlapa, ktorý si potrebuje svoje záležitosti riešiť sám. Sám v sebe nenájde uzdravujúci spôsob, s ktorým sa nikdy v minulosti nestretol. Potrebuje načerpať, odovzdať sa, nechať sa viesť, a pritom zostať (alebo sa stať) vnútorne slobodný a sám sebou.

Istý mladý horlivec z kláštora a zástanca posilnenia pastorácie okrajových či nepohodlných skupín spoločnosti mi raz povedal, že ak sa o pomoc nežiada, môžeme byť spokojní, lebo ju zrejme nikto z dotknutých nepotrebuje. Mal i nemal pravdu. Pomoc sa nikomu nenanucuje, ale je dobre vedieť, že existuje. Množstvo ľudí má strach sa na niekoho obrátiť s chúlostivým problémom z objektívnych i subjektívnych dôvodov, alebo jednoducho nevie, na koho z komunity povolaných sa môže obrátiť. Je rozdiel v tom, či niekto skutočne pomáha, alebo by len chcel, tvári sa tak a pod. Ten, kto sa zdôverí, dáva neskutočnú dôveru tomu, komu sa zdôveruje. Ak zažije sklamanie, zveriť sa inému už možno ani nedokáže (dôveru adekvátne ocení a tento fakt si skutočne uvedomí len málo kňazov, lekárov, odborníkov na dušu i laikov). Máme čo doháňať v umení medziľudských interakcií, zvlášť v dobe, v ktorej sa osobný kontakt a ľudskosť stávajú prežitkom.

Stále mi nie je jasné, ako má žiť homosexualitu rýdzi kresťan (ktorému záleží na kvalite osobného života, a ktorý všetko iné ako živý a autentický prejav identity Božieho dieťaťa odmieta) v našom kresťanskom prostredí. Inklinujeme k predstave pohodlného žitia katolíckeho náboženstva (ako nezáväznej tradície), hoci ono skutočne pohodlné nie je. V ňom máme uberať zo seba, aby iní mohli rásť. V skutočnosti sa ale deje opak. Preto sa ešte raz pýtam - Ako má žiť (stigmatizovaný) kresťan svoju homosexualitu autenticky v neautentickom kresťanskom prostredí?

Ideálnym a všade dostupným riešením je na základe poznania homosexuality v pravdivom svetle, chcieť, vedieť a cítiť potrebu urobiť niečo viac pre svojho homosexuálneho kamaráta, známeho, naučiť sa počúvať ho a nepresviedčať o opaku. Dať tomu šancu, aby mohol vyjadriť, čo potrebuje a aby sme to mohli napĺňať spoločne. A ak to nebude fungovať (bude ma to zaťažovať, nič mi to nedá), nechať to tak, kým nezačnem raniť. Človek mení svoje myslenie v okamihu, kedy sa stretáva so skutočnou láskou a prijatím. Je to nadčasové uzdravovanie a nemusí prebiehať ľahko (človek so sebou zvádza vnútorný boj, ale silný zážitok už nepustí).

Ako kresťania nejdeme ľudí uzdravovať z homosexuality. Ideme sa učiť komunikovať s homosexuálmi, viesť s nimi kvalitné dialógy, pomáhať im napĺňať ich potreby, uzdravovať to, čoho neuzdravenie by postupne pálilo viac a viac. Ak sa už pýtame ako, pýtajme sa na to homosexuálov, s úctou a záujmom. Až potom zistíme, čo nám ešte do práce s týmito ľuďmi chýba, čo sme zanedbali alebo čoho ani nie sme schopní.

Poďme využiť to, čím Katolícka cirkev disponuje na Slovensku, nie tým, čo ponúka v zahraničí (to je pre obyčajného Slováka nedostupné pre rôzne bariéry alebo dostupné nie často). Cirkev na Slovensku má potenciál v danej problematike, ak každý začne od seba a homosexuáli vyslovia svoje želania nahlas. Nikoho nejdeme liečiť z chorého prístupu k sebe a chorého prežívania vzťahov nasilu alebo priviazaním na terapeutickú stoličku, ale ponúkame dialóg a priateľstvo bez toho, aby sme chceli meniť postoje dotknutého a otvárať mu oči. Boh dáva poznať, Boh dáva silu, ak sa človek nechá premieňať a odovzdá svoj strach pred bojom za správnu vec do rúk Otca. Už len naučiť sa skutočne milovať bez odplaty, nenárokovať si na niekoho, nevzhliadať na niekoho ako na boha, naučiť sa tešiť z maličkostí, odpúšťať sebe aj iným, je veľké víťazstvo nad sebou samým. Akokoľvek by sme sa usilovali liečiť dušu človeka, uzdraviť ju môže jedine Boh. Tento proces je iniciovaný tým, že dotyčný sa začne zaoberať svojím vnútorným svetom, dívať sa na seba z inej perspektívy. Ak to bolí, to neznamená, že sa treba týrať, ale dívať sa na seba a svoje vnímanie sveta očami pravdy. Pravda potom oslobodí a Boh dá silu existovať v inej kvalite života. Príjemný pocit nie raz vystrieda strach i realita padnutia či popálenia sa, ale už viem, prečo a kam kráčam a môžem sa spoliehať na Boha, že ma nenechá samého, ak som si zvolil inú cestu než tú, ktorá mi bola podsúvaná. Ak si dokážem dať druhú šancu, potom ju dokážem dávať aj ľuďom, ktorým som roky nevedel odpustiť. Stanem sa milosrdným, nebudem odplácať zlým za zlé.

Ak si uvedomíme to, ako vlastne vzniká homosexualita, samotným pochopením procesu sa veľa nevyrieši, ale získame vôdzku na to, ako skvalitňovať psychický obraz a reálny život dotknutých. Posnažíme sa aplikovať opačné procesy, zabezpečiť čo najviac pozitívnych a autentických zážitkov, pomôcť objaviť a spracovať traumy z detstva atď. Najprv je ale potrebné človeka vytrhnúť zo sebaklamu, sebaľútosti, nevedomosti, spochybniť jeho doterajší životný štýl a myslenie (o tomto mal byť aj tento web). Ak sa moja skalopevná istota v niečom otrasie a zborí sa, to neznamená osobnú prehru, hanbu, vinu, ktorá je hodná stiahnutia sa zo scény. To znamená, že som ochotný sa aj mýliť, hľadať pravdu a zveľaďovať svoj vnútorný obraz, vydať sa na ťažšiu cestu, a že na mieste pôvodnej stavby môžem postaviť niečo pevnejšie, autentickejšie a trvácejšie.

Škála osobností s homosexuálnou preferenciou a ich zranení je, prirodzene, široká a každý homosexuálny muž si v sebe nosí aspoň náznak psychosomatickej feminity, hoci častejšie psychickej ako somatickej a pre okolie takmer nedetekovateľnej (dotyčný ju ale vníma a pociťuje ako nevýhodu či príčinu diskomfortu, keď sa pretavuje napr. do pohľadu na seba, svet, zlozvykov, strachu, prehnanej sebakritiky, perfekcionizmu atď.). V každom mužovi (v jeho mysli) je aj ženský aspekt (možno niečo ako Jungova anima), ale záleží od toho, aký je rozsiahly, ako s ním muž narába, ako je s ním vnútorne stotožnený a ako intenzívne sa prejavuje. Aj muži okolo sú na rozsah ženskej zložky dotyčného veľmi citliví. Často je prítomná fascinácia mužským telom (niektorí to prirovnávajú k fetišizmu) a závidenie maskulínnych znakov iných, pričom daný muž nemusí vyzerať a správať sa feminínne (tak, že by mu to sťažovalo život v skupine), mať problém so sebavedomím, s adaptabilitou či sexappeal-om (objektívne mať čo závidieť inému mužovi a zbožšťovať si ho).

Ak ale máme "gayom" a "lesbám" hovoriť, čo správne nie je, tak musíme vedieť ponúknuť viac, ako ponúkanie čistoty a svätosti - trošku viac reality a zainteresovanosti ako pekného sna a odstupu. A ak vieme, že homosexualita je problém (lebo vznikla z viacerých vnútorných problémov), mali by sme vedieť pomôcť zmierniť jeho negatívny prejav i následky, a to od cirkví cez odbornú i laickú verejnosť po motiváciu dotknutých. Dnes, mám pocit, že čakáme jeden na druhého alebo si pohadzujeme homosexualitu ako horúci zemiak. Pritom každý v spoločnosti môže prispieť svojou časťou a svojimi talentami. Dokonca tu nejde ani o žiadnu vedu, len chcieť dať zo seba to najlepšie a chcieť zmeniť najmä svoje myslenie.

Zvykne sa nadávať na Katolícku cirkev, že pre homosexuálov nič nerobí, prípadne, že len podporuje tabuizovanie problematiky a stigmatizovanie dotknutých. Skutočnosť je taká, že najmä v zahraničí sa Cirkev o homosexuálov stará a zabezpečuje pestrosť možností riešenia vnútorných problémov. Prečo? Lebo vidí podstatu homosexuality a chce vyjsť v ústrety požiadavkám svojich veriacich (a nikde tu nemôžeme hovoriť o preorientovávaní ovečiek). V našich podmienkach by sa tiež aktivity pre homosexuálov rozvinuli viac, keby o to malo viac ľudí záujem. Prevláda však strach, nevôľa, nedôvera, a tak sa homosexuálom venujú kňazi prevažne v rámci spovedí. Samozrejme, i ja kritizujem duchovenstvo v tejto či iných citlivých oblastiach (robím to s dobrým úmyslom), ale nie menej kritizujem aj dotknutých, ktorí sa nechcú pohnúť z miesta, nič obetovať ani riskovať. Čo robiť, aby sa viac rozlišovalo medzi hriechmi a skutočným problémami duší farníkov, aby veriaci nemuseli chodiť za riešením ďaleko alebo aby sa nemuseli hanbiť za svoje zlyhania či túžby? Byť pre nich tu a teraz a vedieť, ako reagovať. Riešením je edukácia bohoslovcov a mladých kňazov, aby sa vedeli skutočne postarať o svojich veriacich, ktorí sa na nich obrátia s dôverou a prosbou o nielen duchovné vedenie (keďže každý kňaz je aj muž a nazýva sa duchovný otec). Spektrum aktivít, ktoré môžu kňazi vykonávať s mladými mužmi či ženami, je v celku bohaté. Len stačí mať chuť a niečo si naštudovať o duši človeka, zúčastniť sa rôznych terapeutických výcvikov, kurzov koučingu a uschopniť seba pre vedenie a rozvoj osobnosti, mužskosti, dohľad pri dosahovaní a plnení cieľov iného. Posilňovať mužskosť/ženskosť (identitu), pomôcť vyhrať mnohé vnútorné zápasy, môže kňaz v malej obci i vo veľkom meste (samozrejme, vo veľkom meste bude spektrum problémov väčšie a väčší počet osôb, ktorých sa týkajú citlivé témy). Dôležité je ale mať takýchto ochotných kňazov viac a aby ľudia v okolí vedeli, že sa na nich v tom či onom môžu obrátiť.

Čo sa týka odborníkov, je to už na ich vedomí a svedomí, čo budú prezentovať a ako budú pristupovať k homosexuálnym klientom (ak si niekto myslí, že by mohol pomôcť homosexuálom viac, môže si rozšíriť kompetencie aj pre túto oblasť v rámci terapie), alebo budú z ľahkomyseľnosti prezentovať potenciálnym klientom blud, prípadne ich pošlú domov.

Najväčší podiel zodpovednosti za riešenie problémov nesú samotné osoby, ktorých sa tieto problémy týkajú. Môžu ťahať jeden druhého v rámci svojpomocnej komunity alebo pozvať iných mužov do svojich životov, aby ich učili a smerovali (ak už nie je možné do dlhodobého procesu uzdravovania zahrnúť vlastných otcov). Keďže často niet toho, za kým poslať takých mladých, chcel som pre nich vytvoriť priestor, aby si ako kresťania mohli pomáhať sami.

Dať lásku navyše neznamená schvaľovať čin z mylného presvedčenia (pod vplyvom homo- a gender-loby) alebo pod tlakom intrapsychických konfliktov (pocit nedostatku lásky a pochopenia).

Pomoc heterosexuálnych mužov? Vyžaduje si to dlhodobý výcvik, ochotu a schopnosť dotyčných robiť niečo také (pre muža je celkom neprirodzené starať sa o iného muža). Otcovia heterosexuálnych synov o to nemajú záujem, resp. nemajú k tomu vzťah, a otcovia homosexuálnych synov nevedia ako, alebo by sa najradšej prepadli pod zem. Prečo neprijať do svojho sveta muža aj iného muža a vytvoriť "škôlku pre mužov," v ktorej sa nanovo učí byť mužom, patriť do sveta mužov (škála homosexuálnych osobností a zranení je široká, ale minimálne polovica patrí do kategórie "Potrebujem normálneho otca a byť súčasťou sveta mužov"). Čím mladší homosexuál, tým lepšie, lebo potom si už na staré zranenia len nalepuje nové a príliš veľa neliečených rán (s odstupom času) znamená aj príliš veľa nepekných jaziev. Najväčší problém môjho projektu spočíva v tom, že žiaden muž by to nemal brať ako prácu, ale ako psiu povinnosť ťahať iných mužov, ktorí nemali také šťastie pri formovaní osobnej mužskosti (Byť so synom fyzicky dnes neznamená byť s ním spojený aj vnútorne - dnes vidím vonku syna s otcom, otec sa hrá s mobilom a syn na neho "dohliada."). Homosexuáli nezvládajú svoj život nie kvôli inej sexualite, ale kvôli večne trvajúcemu problému so svojou identitou... a zosobnenie stigmy či život v sebaklame neznamená plnohodnotný život (je to zalepenie diery na sude žuvačkou). Moja vízia by sa ale sčasti krížila s prirodzenosťou (muselo by sa vyhnúť účelovosti a neautentickosti) a hlavne s dostupnosťou pre každého. I tento krok je však potrebný, pretože osobná alebo skupinová terapia by samy o sebe nestačili, keďže vzťahové a emocionálne zranenia sa riešia vzťahovými a emocionálnymi zážitkami s tými pohlaviami či reprezentantmi tých rolí (muž, žena, mama, otec, brat, kolektív, partner, partnerka...), pri ktorých došlo v minulosti k zraneniam. Zranenie nespôsobujeme len tým, že dotyčnému dávame niečo zlé alebo mu niečo nedávame. I pozorná mama môže svojím prístupom k synovi prestreliť a vôbec si to neuvedomiť. Možno sa mama nechce správať k otcovi dieťaťa tak negatívne, ale preventívne sa voči mužom bráni. V škole môže zraniť veľmi vnímavého chlapca rovesník nevhodnou poznámkou či zosmiešnením v rámci zábavy. Ten rovesník na svoj prehrešok už poobede zabudne, ale daný chlapec si negatívnu spomienku ponesie celý život. Pričom iný chlapec, chlapec, ktorý je vnútorne pripravený adaptovať sa do sveta mužov, súťažiť a bojovať o svoje miesto v skupine, by sa len pousmial, pohrozil bitkou či vrátil uštipačnú poznámku. Alebo by ani nemusel vracať úder a urputne bojovať, lebo už svoje miesto v skupine a svojich "obdivovateľov" či "parťákov" má, je si istý svojou hodnotou, verí svojim schopnostiam.

Čo sťažuje prácu s homosexuálmi?

Mnoho vecí (napríklad to, že by nemalo ísť o prácu, ale a o plnohodnotné vzťahy, v ktorých sa obe strany napĺňajú), ale najmä nezáujem homosexuálov. Prečo ten nezáujem? Lebo "odborníci" hovoria, že niet na čom pracovať v prípade, že si gay/lesba a kvôli tabuizácii sexuálnych záležitostí, neschopnosti vidieť, uznať si problém a vyjsť s ním von. Homosexualita je na jednej strane spojená s nepríjemnými pocitmi (odmietnutia, výsmechu), pocitmi viny či hanby, a vplyvom násilnej homo-loby a gender-loby je to tiež príležitosť, ako pretaviť všetky svoje predstavy do reality, rozvíjať ich naplno a užívať si takým spôsobom, ako nikdy doteraz. Týmto kampaniam nejde o rozvoj prirodzenosti človeka, ale o rozvoj jeho stigmy, ktorá má pohltiť celú identitu človeka a ospravedlniť aj to zlé, čoho sa dopúšťa. Vnútro počká, sexuálny zážitok opojí, a to všetko zlé sa na chvíľu stratí. Takto sa vstupuje do cyklu, ktorý môže trvať roky. Osoba začne mať rada tento cyklus a netúži s niekým preberať svoj vnútorný svet či tajné aktivity. Tak, ako ich miluje, tak sa za ne aj hanbí a vie, že jej neprinášajú vnútorný pokoj. Nie je zvyknutá vnímať tieto veci ako problém, a ak už vníma problém, odkladá jeho riešenie. Je to o pohľade človeka na veci a o prostredí, z ktorého pochádza. Pamätám si, ako som mladým Čechom povedal, že každé dieťa túži mať mamu a otca a že je rozdiel nemôcť mať mamu a pripraviť o mamu (reakcia na surogátne materstvá ako zdroj potomstva niektorých gayov). Vyslúžil som si ostrú kritiku toho, čo si dovoľujem naznačiť, ako sa opovažujem nebrániť všetky túžby a priania minority. A to už nehovorím o náboženstve. Nebol som si istý, či by Ježiša znovu pribili na kríž len slovami, alebo aj skutočne. Najdôležitejším cieľom je byť sexuálne uspokojený, môcť si užívať všetko (jedinou prekážkou je vlastné NIE, a ani to netreba brať vážne, lebo je pravdepodobne zmanipulované konzervatívcami a brzdiacim stredovekým vnútorným hlasom - svedomím) a mať sa dobre za akúkoľvek cenu. Osobnostne slabí s pocitom večnej krivdy veľmi rýchlo a ľahko prijímajú názory a postoje "svojich," hoci sú nesprávne, zničujúce alebo zvrátené. Lásku, vernosť, darovanie sa, kompromis... nepovažujú za potrebné kvality osobnosti a piliere vzťahov, ale za ľudskú slabosť, niečo, čo obmedzuje, ústupok podľa nálady. Už o niekoľko sto kilometrov ďalej môžu žiť mladí, ktorí majú iný rebríček hodnôt a tú istú homosexualitu - uvedomujú si realitu homosexuálnych partnerských vzťahov i svoje nedostatky. Keby sme porovnali emocionálnu a morálnu zrelosť, isto by na tom boli niektoré národy veľmi zle, hoci by mali tú istú sexualitu. Hoci sú ľudia v cirkvách omylní a majú chyby ako každý, Cirkev ako inštitúcia chráni morálne a duchovné a hodnoty a tým pomáha zveľaďovať dušu človeka a jej kvality. V ateistických krajinách často nemusia mať jednotlivci dôvod nastavovať si zrkadlo (načo, ak svedomie je nepodstatné, Boh je výmysel slabých a v cirkvách sú mamonári a pokrytci), pozastaviť sa nad svojou emocionálnou zrelosťou (zrelý človek sa vždy pozrie najprv na seba, a potom si už rozmyslí to, či má právo kritizovať iného, nie je egoista, cynik, rešpektuje ľudí s inými názormi, nepotrebuje sa voči nim búriť) či duševným zdravím. Jedinci s takýmto prístupom k sebe i k svetu (konzumní individualisti) nedokážu budovať perspektívne vzťahy, odovzdávať svojim deťom to, čo sami nemajú, a ak prestávajú zdravo fungovať rodiny, prestáva zdravo fungovať i celá spoločnosť.

Mnohí kresťania chcú prežívať svoju homosexualitu izolovane alebo sa hanbia za to, ako ju žijú. Možno sme si zvykli na to, že Cirkev nie je schopná narábať s inakosťou (myslenia, spôsobov žitia, sexuality...) v jej jadre, alebo sme mnohí Cirkvou zranení.

Častým problémom našich spoločenstiev sú vlažní, neúprimní, dvojtvárni kresťania, provokatéri, negativisti, veľké percento ľudí, ktorí narúšajú priebeh stretnutí a potrebujú odbornú pomoc... a masy ľudí stojacich bokom, ktorí si myslia, že nie sú na tom až tak zle, aby museli zdieľať s inými, zamýšľať sa nad sebou, skvalitňovať svoj život, prípadne milujú svoj stav a chcú si užívať za akúkoľvek cenu. Poznám mnohých ľudí, ktorí by mali spoločenstvu čo dať, ale ani za svet nebudú zdieľať a kotviť iných, pretože sú plní strachu a predsudkov.

V každom prípade je to ťažká situácia. Pohnúť by s tým mohla asi len masová reklama o tom, že byť "gayom" nie je hanba a nie je len jedna cesta, ako žiť homosexualitu. To by sme ale museli mať spoločenstvá pripravené objať takýchto ľudí, pristupovať k nim tak, ako je správne..., čo nemáme. Takto sa to točí dookola, pretože učiť kresťana láske, povedať mu, že jeho láska nie je láskou, je neúčinné, ak na to neprichádza sám. A pozývať "gaya" niekam, čo nemá pevné základy v láske, by bolo zbytočné. Zmobilizovať sa musia homosexuálni laici, kresťania, ale aj iní ľudia, ktorí pociťujú potrebu zmeny a potrebu tvoriť spoločenstvá iné od tých tradičných (väčšinou sa to pochopí tak, že sa ideme odkláňať od učenia Cirkvi, no my ho chceme len naplniť, aplikovať ho do každej náročnej životnej situácie, tvoriť rodinné väzby s Bohom a inými kresťanmi). Úspech závisí aj od možností, spoločenského postavenia a charizmy ľudí, ktorí chcú byť iniciátormi. To, čo som nedokázal ja, môže dokázať niekto iný.

Neviem či moje snahy mali zmysel, ale prosím ľudí, ktorých trápia rôzne intímne problémy, aby sa takisto dokázali spojiť a podporovať sa navzájom v autenticite. Ľudia s mnohými sexuálnymi odchýlkami a problémami si čoraz viac uvedomujú, že problém je v ich psychike. Muži s akýmikoľvek problémami, nehanbite sa aj cez ne spájať ako chlapi. Nikdy to neuberie z vašej cti ani mužskosti. Ak vás charakterizujú morálne zásady a viete dodržiavať pravidlá, nikto z vás nebude jeden pre druhého či pre okolie hrozbou. Aj preto, lebo každý z vás bude nesmierne vďačný za možnosť zdieľať svoj život s inými, budete vidieť zmeny vo svojich životoch a nezradíte seba ani iných pošliapaním po tomto dare (môcť byť úprimný a zisťovať, že nie som sám s takými pocitmi). Nie homosexualita je vašim problémom, ale to, prečo ste tak často smutní. Mnohí chcete robiť správne veci, ale nikto, kto musí žiť tajne, sám od seba ani sám o sebe správne veci konať nedokáže. Potrebujete rodinu, ktorú nemáte a keďže je to ťažké, hľadáte si partnerov. Stretávať sa je možné aj mimo priestorov, ktoré vlastnia rôzne cirkvi a čím viac hláv, tým viac možností. Tu možno ani nie je problém, kde sa stretávať, ale či sa stretávať. Viem, aká je doba, viem, aké sú názory, viem, aký je strach, viem, aká je nechuť, viem, aká je morálka, viem, aké je sklamanie, viem, aké je náročné žiť po celý čas v pravde, ale takisto viem, čoho všetkého je schopný jednotlivec v skupine, ak chce.

Ak niekto zápasí o cnostný život a nemáme ho kam inam posunúť, nesmieme ho nechať samého (pokiaľ sa nás problematika tiež osobne netýka a nezvládame ju). Nie som naivný a nemyslím si, že teraz kresťania rôznym spôsobom vnútorne poznačení, znevýhodnení alebo s komplikáciami v živote sa zomknú a vytvoria ešte pevnejšiu kresťanskú rodinu, pretože my ako kresťania celkovo nevieme tvoriť láskavé a uzdravujúce prostredie pre ostatných a ani sami pre seba. I mnohí kňazi chápu homosexualitu výhradne cez prejavy hriešnych skutkov, ktoré patria len do spovedníc. Ale potom sa pýtam všetkých zúčastnených strán: "Chceme sa my vôbec v problematike homosexuality posunúť ďalej, alebo nám to vyhovuje presne tak, ako to je?"