Homosexualita, kresťania, cirkev...

Homosexualita, ktorá sa stretne v duši s vierou v Boha a s túžbou byť aktívnym členom cirkevného, napríklad katolíckeho spoločenstva.

Vždy ma fascinoval pohľad Katolíckej cirkvi na homosexualitu. Koľko vášní a odvetných hnutí to spúšťalo v tejto cirkvi i v iných cirkvách či skupinách.

Skôr som však za tým videl kritiku Katolíckej cirkvi ako takej, neochotu ľudí prijímať za svoje to, čo je písané v Zákone a v pravidlách cirkvi, ako aj nevoľu byť súčasťou skupiny, ktorá sa navonok snaží ukazovať ako morálne ukotvená, súdržná, jednotná v názoroch a postojoch...., vo vnútri je však pestrá, rôznorodá, ale i chybujúca a rozdelená.

Ľudia začali viac samostatne myslieť a konať, nielen slepo počúvať. Vnímam to na jednej strane veľmi pozitívne, lebo je úžasné nebyť ovca.

Na druhej strane diskusie o homosexualite a inej neheterosexualite boli v cirkvi málokedy konštruktívne. Nie raz sa to zvrtlo do útokov typu, aký je klérus pokrytecký, aké sú veriaci ovce a akí sú homosexuáli promiskuitní a ohrozujúci inštitút rodiny.

Čo v cirkvi môže znamenať rešpektovanie homosexuálneho spolužitia?

Existujú rôzne spôsoby homosexuálneho spolužitia, ako aj rôzne prežívanie a realizovanie vlastnej sexuality u každého človeka. Čiže jedna všeobecná odpoveď na túto otázku vlastne neexistuje. Ľudia však vnímajú na jednej strane zásah do slobodného rozhodnutia človeka, na druhej strane zásah do pravidiel cirkvi. Vybalancovať to si vyžaduje neobvyklú vnútornú zrelosť a vyrovnanosť s ochotou hľadať kompromis. Ak kompromis nie je možný, vyjadriť si vzájomný rešpekt aj s vedomím, že ani jedna strana nie je dokonalá a dokáže to s obhajobou toho svojho prepísknuť, konať extrémisticky.

Vždy som zastával názor, že podstata zmierenia, upokojenia vášní tkvie v pochopení mechanizmu vzniku a vývinu sexuality človeka. Ale to nemusí stačiť, lebo viera neheterosexuálnych ľudí v rozličné teórie, ako aj kreovanie si tých vlastností a schopností Boha, ktoré im chýbajú trebárs pri ľuďoch v okolí, nie raz pomáhajú prežívať s menšinovou sexualitou.

Totiž vznik a vývin ľudskej sexuality nenesie punc nevyvrátiteľného faktu typu: Zem nie je plochá. V takejto situácii si každý môže myslieť, čo chce a žiť svoju sexualitu, ako chce. Je už potom na zrelosti človeka, ako sa vysporiada s iným názorom. A ako to už vo svete býva, ľudia sa s tým medzi sebou vysporiadavajú veľmi zle. Používajú názory ako dýky, ktorými potrebujú prebodnúť protivníka. Ten v skutočnosti nie je žiadnym nepriateľom, len človekom s iným názorom, asertívne alebo agresívne vyjadreným, ktorý sa v jeho podstate tiež oplatí rešpektovať.

Poniektorí ľudia si ale myslia, že rešpekt mi iný vyjadrí až vtedy, keď začne podľa môjho názoru konať alebo včlení môj postoj do pravidiel skupiny, ktorou je napríklad aj cirkev. Omyl, toto nie je rešpekt!

Ak mám skupinu, v ktorej existujú nejaké pravidlá, tie sa nemenia po príchode členov s novými, revolučnými myšlienkami a predstavami. Uznať, že heterosexuálne aj neheterosexuálne manželské spojenie v cirkvi, teda spojenie pred Bohom sú rovnaké, nie je drobnosť, niečo, čo sa len niekam doplní či vsunie. Vnímam to ako niečo, čo by význame zasiahlo do základu, podstaty existencie Katolíckej cirkvi a vážne ho narušilo. Pretože ani v základoch ani nikde inde v cirkvi neexistuje ani minimálny priestor na ukotvenie takéhoto revolučného učenia. Hoci veľmi šikovní ľudia dokážu v Novom či Starom Zákone vidieť erotickú lásku medzi osobami rovnakého pohlavia aj tam, kde nie je, ale mohla by byť.

Po zmene by to už v podstate nebola Katolícka cirkev, ale niečo iné, veľmi fragilné. Zatiaľ sa to deje v rôznych individuálnych či skupinových odnožiach Katolíckej cirkvi a každá má byť lepšia ako pôvodná verzia.

Ako lekár sa stretávam aj s Katolíkmi, väčšinou mužmi s homosexuálnou preferenciou, ktorí premýšľajú nad tým, či vôbec žiť sexuálne s rovnakým pohlavím. Časť z nich neprijala svoju sexualitu. Pripomínam, že sex nie je potvrdzovaním prijatia svojej sexuality. Časť z nich napriek prijatiu svojej sexuality nenachádza naplnenie svojej mužskosti v homosexuálnom spolužití. Na odlíšenie jedného od druhého slúži jednoduchá kontrolná otázka: Zmenili by ste svoj postoj, keby ste boli so svojím sexuálnym idolom na izolovanom ostrove iba vy dvaja bez rodiny, spoločnosti, cirkvi, čiže mimo dosahu morálnych súdov a hodnotení vašich rozhodnutí, vášho správania?

Potom sa pýtam: Čo by ste s tou osobou budovali? Väčšinou sa dozviem, že sexuálny kontakt v partnerstve alebo mimo neho. Niekedy sa však dozviem, že túžbou je budovať niečo ako "brotherhood," veľmi intímny neerotický kontakt s mužom. A ešte častejšie sa v tom skloňuje spojenie "mužské objatie". Dostávame sa tak k veľmi citlivej téme subjektívne ohromne silno vnímanej absencie hlbokej, intímnej, stabilnej mužskej lásky naprieč celým životom muža. Ja vtedy viem, že daný muž nebude vnútorne naplnený, kým takúto lásku neokúsi so všetkou pozornosťou, ocenením, uznaním, podporou. A už len pripomeniem, že toto spojenie a naplnenie potreby nemusí zažívať ani vďaka sexu dohodnutom na sexzoznamke, ani s iným homosexuálom v partnerstve. Pretože kvalita lásky nie je viazaná na konkrétnu sexuálnu orientáciu ani sex. V tomto prípade len potrebuje byť láska prijímaná od konkrétneho pohlavia, v prípade muža od muža, ktorý ju dokáže vyjadrovať jasne, zreteľne, pestrými prejavmi a veľmi intenzívne.

Evolučne je mozog muža samčí, odlišný od samičieho a jednotlivé centrá mozgu všetkých zdravých mužov sú obdobne predispozične viac či menej rozvinuté bez ohľadu na sexualitu. Nie všetkým mužom bol umožnený ďalší rozvoj a typický prejav v správaní napríklad potláčaním toho mužského po negatívnom vnímaní maskulínnych prejavov správania, čŕt, schopností, vlastností identifikačným vzorom či napodobovaním opačného pohlavia, často vyjadreným aj rečou tela, nielen myslením. Sú muži, rečou tela a správaním výrazne maskulínni, u ktorých predsa len nachádzame nie raz utajené a veľmi dobre maskované homosexuálne alebo bisexuálne predstavy. Maskulinita hovorí o tom, že duša chlapca a neskôr muža dostala všetko, čo potrebovala? Určite nie. Chlapci, neskôr maskulínni muži, nemohli byť vnímaví na to, čo sa okolo nich deje? Určite nie. Dôležité je však zhodnotiť emočné putá, vzťahové väzby a rodinnú dynamiku v útlom detstve a v každom vývinovom medzníku života dieťaťa.

Heterosexuál slovami "mám ťa rád" hovorí inému mužovi – chcem vedieť, že s tebou môžem počítať, uvedomujem si, že si iná entita, môžeš byť aj vzdialený, nezraní ma to. Homosexuál slovami "mám ťa rád" hovorí inému mužovi – chcem do teba vstúpiť – čiže na to, aby som si bol istejší vo svojej identite potrebujem ťa niekedy až prehltnúť a živiť sa z tvojej krásy, mužskej sily. Vstupovanie dovnútra iného a vyživovanie sa ním prináša to, že sa vo svojej identite cítim istejšie, lepšie, s väčšou ochranou, imunitou a sebavedomím v mužskom svete. Druhá možnosť je využiť mladícku odovzdanosť, ochotu prispôsobiť sa, neskúsenosť, kedy dostávam príležitosť druhého ochraňovať, usmerňovať, prichyľovať za sladkú odmenu tak, ako som to vo svojom živote nezažíval ja sám.

Hoci nerozporujem homosexuálnu partnerskú lásku, veď ona existuje a funguje pri rôznych skrytých aj odhalených motiváciách daného kontaktu, pri rôznych spôsoboch vyjadrenia sympatie..., skôr však poukážem na aktivity zvierat, ktoré sú zvyčajne ľahšie čitateľné. Samozrejme pre toho pozorovateľa, ktorý je schopný ich ako také vidieť. Ešte predtým chcem poznamenať, že pozitívne hodnotenie zovňajška je pre muža ako samca tým najdôležitejším, aby so svojím objektom záujmu bol ochotný postúpiť do ďalšieho kola.

V živočíšnej ríši nemožno hovoriť o sexualite a už vôbec nie o láske. Možno hovoriť o pudoch obohatených učením. A tak tu nájdeme využitie iných samcov na upevnenie vlastného postavenia, potvrdenie moci, získanie parťáka na orgazmické hry či výchovu mláďat, získanie výhody v boji, odmeny v podobe zvýšenia pravdepodobnosti párenia so samicou. Pretože prežiť a odovzdať svoje gény ďalej sú u životaschopných plodných zvierat tými najvyššími prioritami, pre ktoré sa oplatí bojovať... Až druhoradé sú pre samcov súťaživosť, obrana teritória a byť rešpektovaný inými samcami. My muži máme samčie predispozície len skultivované, ovplyvňované voľou, korigované kontrolou a do pudov dokážeme vložiť lásku. Ale vždy evolučne budeme samci, ktorí s inými samcami majú predispozíciu bojovať alebo vytvárať spojenectvá, nie prirodzene vytvárať doživotné páry, ktoré spolu kopulujú či vychovávajú mláďatá od samíc. Príroda na to dve rovnaké pohlavia anatomicky a fyziologicky ani len nevybavila, teda na túto možnosť nemyslela.

My ľudia dokážeme dať každému prejavu nášho správania a každej sexualite rozmer a význam, aký len chceme, či už z presvedčenia alebo účelovo. Alebo si jednoducho povieme, že inak to pri zachovaní duševného zdravia nejde a bodka. Škoda, že takto nerozmýšľame pri všetkých sexualitách, napríklad pri tých parafilných. Zvieratá majú vďaka pudom a obmedzeniam v učení limity, ich správanie je transparentné, a preto sa najradšej pri svojich zamysleniach opieram o poznatky z evolučnej biológie.

Podľa stavu duše existujú rôzne skupiny homosexuálov: Tí, ktorí nezvládajú sami sa vyrovnať so svojimi zraneniami z minulosti a pôsobia vnútorne nevyrovnane, rozorvalo, skryto nešťastne, večne hľadajúco nejakú záchranu, najčastejšie v podobe sexuálneho kontaktu s inými mužmi alebo v podobe homosexuálneho partnerstva, nie raz zbožšťovaného. A napríklad tí, ktorí vďaka dobre vyvinutému mentalizovaniu posunuli svoje sebavedomie a kvalitu života na vyššiu úroveň. V oboch prípadoch by sme ale našli zaujímavé videnie sveta ich perspektívou, ako aj nelichotivé skutočnosti v biografických anamnézach. Výsledok závisí od ochoty byť pred niekým vnútorne nahý, hlboko vstupovať do seba a pomenovávať všetko to, čo sa vo vnútornom svete dialo – konkrétne a pravdivo so sprievodnými emóciami a s vnímaním možného dopadu týchto udalostí na konanie v prítomnosti.

Večné otázky sú, prečo nie všetci muži sú rovnako vnímaví na nemožnosť pripútať sa k mužského vzoru, odpútať sa od matky a prečo to zasahuje identitu a sexualitu každého muža inak. Možnými odpoveďami sú, že každá osobnosť rôzne intenzívne vníma rovnaké skutočnosti a do ovplyvnenia identity a sexuality potrebujú vstupovať ďalšie faktory. Vzťahový trojuholník v užšom zmysle slova predstavuje matku, otca a dieťa. V širšom zmysle ide o jeho prepojenie s ostatnými faktormi v rámci mnohouholníka (starí rodičia, súrodenci, rovesníci, rodová identita, hodnoty a presvedčenia, skúsenosti, traumy, vnímanie svojho tela, svojej osoby atď.).

Stačí spomenúť si na vývin sexuality a na absurdnosť tvrdenia, že sexualita človeka je výlučne vrodená, k tomu pridať menej intruzivity, viac slobody zo strany cirkvi a viac rešpektu ku kresťanským hodnotám, princípom zo strany aktivistov za práva sexuálnych menším a jednotlivcov... a mohlo by to zabezpečiť viac pokoja. Na jednej strane rešpektovanie hraníc cirkvi, na strane druhej rešpektovanie potrieb človeka samotnými členmi cirkvi a priznanie si toho svojho nedokonalého osobného kresťanstva, ktoré nedáva právo súdiť iného či ubližovať mu.

Každý člen spoločnosti potrebuje prijať fakt, že sexualita ľudí je rôznorodá, multifaktoriálne podmienená, formovaná, nie daná... a to samo osebe môže a má otvárať dvere dokorán rôznym postojom, prístupom a ich väčšiemu rešpektu. Každá cirkev potrebuje prijať fakt, že homosexuálne osoby si budú hľadať partnerov a žiť s nimi a potrebuje nájsť spôsob, ktorým dostatočne vyjadrí rešpekt im ako osobám i ich rozhodnutiu.

Ako môžem žiadať rešpekt od cirkvi, ak jej žiaden nedávam? To je potom vyhlasovanie vojny, nie vysielanie žiadosti o rešpekt. Rešpekt sa prirodzenejšie dáva ako vracaný, než vynucovaný. Čiže koľko rešpektu dám, toľko môžem očakávať. Čím viac upustím od infantilnej teatrálnosti, emočného vydierania, napádania a hľadania vinníka za moje nešťastie, znásilňovania sveta a jeho pretvárania podľa seba, a teda čím zrelšie a chápajúcejšie budú moje reakcie, tým častejšie sa mi vráti pokoj a prijatie.

Vždy sa nájde spôsob, ako začleniť homosexuálov v pároch do života cirkvi, pokiaľ ju rešpektujú bez skrytej tendencie propagovať postoje nejakej propagandy. Každá cirkev potrebuje ľudí, ktorí dokážu učenie cirkvi prerozprávať do podoby ľahšie stráviteľnej a aplikovateľnej do života dnešného človeka, skrz svoju osobnostnú zrelosť a charizmu, nie schopnosť manipulovať.

Avšak tak, ako Katolícka cirkev prestane byť po začlenení homosexuálneho manželstva do svojej štruktúry katolíckou, tak homosexuálnym párom v cirkvi vnútorne nesedí byť zároveň aktívnymi členmi cirkvi. Je to taký zaujímavý paradox boja za niečo, o čo osobne vlastne ani nestojím, avšak skupina by presadením svojho v tejto oblasti možno dosiahla väčšie zadosťučinenie. Dobre by to vyzeralo na každom papieri, v realite však zbytočný, nevyužívaný úspech. Navyše skutočne veriaci človek sa zaujíma o postoj Boha, skúma ho, je otvorený aj neatraktívnej, ale sebaformujúcej možnosti a akýkoľvek postoj cirkvi by vždy znamenal "ale"..., "ale čo Boh?!"

Myslím si, že viac potrebujeme zmenu myslenia na všetkých frontoch, ako zmenu kresťanských princípov či legislatívy v oblasti sexuality a partnerstva.