Homosexualita je liečiteľná, ale nie všetci sú ochotní to akceptovať (Kritika)

29.08.2018

Článok bol publikovaný v blogu denníka SME 20. 7. 2018 autorom Petrom Kuchárom, no prvá verzia bola o pár dní odstránená redakciou denníka. Druhá, veľmi podobná verzia, bola zverejnená 29. 8. 2018.

Hoci je Peter Kuchár katolícky kňaz, je mi ľúto, že svoj inak chvályhodný záujem venovať sa aspoň článkom homosexualite, neskonzultoval s niekým, kto sa homosexualite rozumie a vie, aká je situácia na Slovensku pri tejto téme. Niekto sa usiluje stavať mosty medzi cirkvami a homosexuálmi, medzi konzervatívnymi kresťanmi a liberálnymi kresťanmi, a stačí jedno nešikovné vyjadrenie kňaza v zápale, hoci s dobrým úmyslom, a výsledok môže byť taký, že zhorí aj to, čo sa začalo stavať a čo sa nikdy nedostavia, pokiaľ nebudeme vysielať citlivé a triezve vyjadrenia, pokiaľ konečne nezačneme byť informovaní a uvedomelí.

Z článku kňaza som zmätený, nakoľko pletie sympatizantov gay kultúry s homosexuálmi, hovorí o terapii homosexuality, akoby to bolo 100%-ne úspešné a aj na Slovensku a že ak to na Slovensku nikto nenájde, nájde dve kresťanské združenia, ktoré človekovi pomôžu sa z homosexuality dostať, a keď ani ony nepomôžu, tak pomôže viera v Boha.

Namiesto toho by bolo fajn zamyslieť sa nad tým, kde boli slovenské cirkvi pri problematike homosexuality posledných 25 rokov, prečo vôbec dovolili, aby došlo k tomu, že homosexuálom sa venovali tajne dve združenia, ale žiadni kňazi, chlapi, otcovia v širšom zábere, so správnym cieľom a vhodnými prostriedkami, akoby ozaj bola hanba niečo také vôbec širšej cirkvi a verejnosti oznámiť. Nikto sa o tejto téme verejne nechcel baviť a povedať, prečo sa vlastne treba homosexuálom venovať. A teraz chceme kritizovať, že homosexuáli sa neliečili, keď sa to na Slovensku ani nikdy nerobilo, že homosexuáli, ako aj kresťania si zvykli na právo gayov a lesieb na partnerský vzťah, pretože o ich potreby sa zaujímali verejne IBA sekulárne združenia. Je nenormálne, aby sme ľudí tlačili do predstavy, že správneho homosexuálneho kresťana čaká terapia či "skromné možnosti riešenia problému" a potom manželstvo. Cirkev na Slovensku je vo všeobecnosti pri homosexualite plná strachu, nevôle a predsudkov a nepovažuje za potrebné sa nejako špeciálne venovať ani mládeži s homosexuálnymi sklonmi. Je spokojná, že máme dve kresťanské združenia a tým to hasne. Nepotrebuje edukovať kňazov, seminaristov, mladé kresťanské páry, rodičov, nepotrebuje sa pýtať mužov a žien s homosexuálnymi sklonmi, čo pre nich vlastne môže urobiť. Pretože je toho naozaj dosť, čo by pre nich mohla urobiť bez odkazovania na terapiu a združenia, o fungovaní či pozadí ktorých nemá ani poňatia. Lenže, milí predstavitelia cirkví, ako ste si mohli všimnúť, na nápravu je už trochu neskoro. Najväčším dôkazom je to, že o skutočnú pomoc od vás už skoro nikto z homosexuálnej komunity nestojí, ani tí skalní a najtrpezlivejší ju už nečakajú.

Poznám ľudí, ktorí sa z homosexuality dostali, ale aj tých, ktorým to takto "vyhovuje"... Radšej sa budú pretŕčať po námestiach a všetkých nás presviedčať o svojich "právach"...

Je to paradox doby, že kvôli jednému "papieru" potrebujú narobiť toľko hluku a kriku... Je toľko heterosexuálnych párov, a stáva sa to už fenoménom doby, ktorých, keď sa opýtate, prečo žijú len tak "na divoko", bez toho, aby sa zobrali, tak vám povedia, že na to, aby spolu mohli žiť, nepotrebujú nejaký "papier" z úradu...

Čo sa mi na tom nepáči: Sloveso vyhovuje je v úvodzovkách, ale i tak naznačuje, že nie je dobré, ak sú ľudia vyrovnaní so svojou homosexualitou, nebojujú proti nej. Áno, dá sa z homosexuality "dostať." Terapiou, samoterapiou, zážitkovým vedením, ktoré trvajú aj viac ako desať rokov, dokopy za cenu bytu alebo drahého auta, nie na Slovensku a vždy s otáznym výsledkom. Preto je vhodnejšie a praktickejšie, ak sa človek neutrápi tým, že je homosexuálny alebo tým, že raz určite bude heterosexuálny. Ďalej je potrebné rozlišovať medzi mimovládnymi LGBTI skupinami (resp. pro gay organizovanými skupinami) a ľuďmi, ktorí v podstate v tichosti a celý život hľadajú spôsob, ako žiť svoju homosexualitu. Tých druhých je neporovnateľne viac. Mnoho homosexuálov v pároch si uvedomuje realitu homosexuálneho zväzku, preto nepotrebujú legalizovať nič, čo by už nebolo garantované Ústavou SR. Vedia totiž, že šťastie a úspech akéhokoľvek perspektívneho vzťahu s hocikým a kvalitného života im nové zákony nezabezpečia, a staré im ho neberú.

Čo sa mi na tom páči: Postrehli ste, že tým homosexuálom, ktorí potrebujú viac ako skutočné prijatie vrátane nenanúteného rešpektu heterosexuálnych mužov a žien, chýba "papier", teda nejaká politická výhra, ktorá im má priniesť pocit zadosťučinenia za všetky krivdy a pocit nepohodlia. Chceli ste otvoriť diskusiu, a pomôcť dotknutým ľuďom pozrieť sa pravde do očí, čo im spôsobuje tieto negatívne pocity naozaj a ako by to bolo možné odstrániť. K pravde potrebuje dospieť každý sám. Nikto mu oči otvárať nemôže, ale každý má právo sa vyjadriť, keďže všetci sme občania, prípadne aj členovia konkrétnej cirkvi.

Zato homosexuáli ho potrebujú...!! Preto toľko rozruchu, kriku, masírovania verejnej mienky a pretŕčania sa po námestiach... Potrebujú presvedčiť celý svet o tom, že majú svoje práva na neprirodzený a nemorálny spôsob života.

Ak by tie tzv. "práva", na ktoré majú nárok, boli opodstatnené, určite by sme sa o tom dozvedeli aj zo Zjavenia (tu sa myslí na pravdy, ktoré nám boli zjavené Bohom). Svätci sa okrem iného vyznačujú zvlášť svojím hlbokým a úprimným vzťahom k Bohu a z toho vyplývajúceho hlbšieho a plnšieho poznanie Božích vecí a zákonov. Doteraz som nepočul ani jedného svätca rozprávať o právach homosexuálov a nenájdeme o tom žiadnu zmienku ani v Biblii. Práve naopak, vo Svätom písme nachádzame varovania pred týmto hriechom, ako v Starom, tak v Novom zákone... Píše o tom aj sv. Pavol v jednom zo svojich listov veľmi otvorene:

"Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva." 1Kor 6, 9-10

Čo sa mi na tom nepáči: Aj tí, ktorí sa pretŕčajú, majú svoje problémy, svoj príbeh, svoje presvedčenia a túžby, len pokiaľ si s ostatnými nechcú sadnúť k spoločnému stolu, môžu si jedine posielať odkazy cez internet, ktoré ale nemusia byť nelichotivé. Ja viem, o človeka ako takého by sme sa ešte ako tak zaujímali, hoci máme odlišné pohľady na vec, ale zákony máme tvoriť spoločne, a tu nastáva problém. Aby sme to vôbec dokázali, potrebujeme si ako spoločnosť i cirkev zadefinovať homosexualitu správne. Inak asi ostaneme radi, ak sa môžeme nenávidieť navzájom, aby sme nemuseli nenávidieť seba samých. Pred Bohom je neprirodzený partnerský aj milenecký vzťah osôb rovnakého pohlavia, anatomicky a fyziologicky je neprirodzený análny sex atď., ale nemôžeme hovoriť, že všetci homosexuáli sú amorálni. Každý človek chce byť šťastný a táto malá skupinka gay aktivistov na Slovensku cíti, že budeme všetci šťastní, ak dáme o sebe vedieť na Pride a aj pomocou neho budeme šťastnejší, ak aj u nás budú legálne registrované partnerstvá, manželstvá, adopcie detí homosexuálnymi pármi a sobáše homosexuálnych párov v kostoloch. Na tom nie je nič amorálne. Je to túžba splynúť so západnou kultúrou, nepoznajúc homosexualitu ani dopady legalizácie mnohých krokov, pretože médiá nepustia ani jedno, ani druhé. Prepúšťajú však homofóbne tendencie, a tak mladí ľudia majú chuť a odvahu vychádzať do ulíc a bojovať hlavne voči cirkvám, ktoré sú médiami vykresľované ako hlavný a možno jediný nepriateľ homosexuálov.

Homosexualita nie je hriech. Hriechom je každé nezriadené konanie motivované aj sexuálnymi túžbami. V prípade homosexuality je to iba dávanie priechodu svojim emocionálnym túžbam po blízkosti iného muža, ktoré sa erotizovali, a ktoré sú väčšinou spoločnosti považované za geneticky daným programom. Cirkev v minulosti naozaj nechcela rozumieť vede, tak sa aj dnes ľudia domnievajú, že mnohé z toho jej zostalo dodnes. Pravda je len tá, že v cirkvách nevieme argumentovať a veľmi sa bojíme ísť do rizika a osobného nepohodlia. No a mnohí nám robia medvediu službu - pokydajú na homosexuálnych aktivistov, všetkých homosexuálov, na ich názory a presvedčenia a tým aj ostatným znemožňujú diskutovať s nimi ako civilizovaní ľudia. Už len odpoveď na otázku, prečo homosexuálny muž súloží s inými mužmi, by presahovala znesiteľnosť čitateľnosti tohto textu. A z mnohých dôvodov si nedovolím písať to tak, aby za to niekto mal pocit viny. Je klamaný svetom, odborníkmi a propagandou, a i keby chcel žiť inak, ani medzi kresťanmi si nevybuduje autenticky silné putá, nakoľko vzťah je vecou dvoch. Či už súloží z lásky alebo kvôli presvedčeniu, že si napĺňa svoje sexuálne potreby, hľadá seba, hľadá Boha a chce byť šťastný. Cirkev je podľa mnohých nepriateľ, sekulárne skupiny sa tvária ako priatelia..., nie je dôvod myslieť a žiť inak, ako si niekto myslí a žije dnes. My, ak chceme byť priatelia, takéto vyjadrenia si potrebujeme odpustiť. Nemôžeme si zamieňať to, ak niekto prijal seba ako homosexuála, s tým, že niekto je hrdý na gay kultúru, poznajúc ju pravdivo (on ju síce nevybudoval, ale môže ju odmietnuť). No právo má na všetko. Máme mu to vziať nasilu? Máme ho počúvať, ako dobrý otec počúva svojho syna, ako dobrý priateľ počúva svojho priateľa a počúvať neznamená prikyvovať. A kto zlyhal, ak niekto miluje alebo mu neprekáža aj amorálnosť a rýchlo si osvojí všetko, čo sa blyští, čo je moderné? Možno rodičia, cirkvi, priatelia, spoločnosť, ale väčšinou nie on sám. Človek dneška nechce byť ničím a nikým obmedzovaný. V cirkvách to máme jasné. V nich sa neriadime svojimi predstavami, ktoré môžeme meniť každý rok, ale nechávame sa viesť Bohom, takým, aký naozaj je, nie takým, akým ho chceme mať. V spoločnosti je to už zložitejšie. Ja ako homosexuálny muž nedovolím, aby sa v spoločnosti novou legislatívou otvorila Pandorina skrinka, lebo poznám problematiku, skutočné potreby dotknutých, myslím perspektívne, myslím na dôsledky. Z jednoduchého dôvodu - všetko, čo je postavené na lži, vyprodukuje veľa nešťastia. Čiže ak nedovolím, aby sa na Slovensku legislatívne schválili registrované partnerstvá, homosexuálne manželstvá a adopcie detí homosexuálnymi pármi, nie som proti inému názoru, nositelia iného presvedčenia nie sú moji nepriatelia, ale ja mám potrebu zachovať sa v týchto veciach ako chlap a zodpovedný človek, ktorý má iné poznanie. Ako rodič nechcem dieťa zničiť tým, že mu dovolím urobiť všetko, čo chce. Chcem ho chrániť, aby nezničilo seba a ľudí okolo. Možno ma iní prehlasujú (nie možno, ale určite), ale aspoň som urobil všetko, čo bolo v mojich silách a nikdy nedovolím ani to, aby konzervatívny kresťan ubližoval, ranil a devastoval niekoho pre iný názor. Chcem povzbudzovať k zmierovaniu znepriatelených skupín a nepodporovať smerovania k novým konfliktom a zraneniam.

Čo sa mi na tom páči: Kto pozná Boha, ten spozná seba aj svoju homosexualitu v pravde, a napriek tomu nebude nešťastný. To len dnešný človek chce mať naraz Boha, aj niečo, čo Božiemu zámeru a Božej podstate odporuje. Lenže je náročné zostať v Bohu, ak vás tu na zemi nemá kto "kotviť." A to nie ledajako, ale živou vierou a láskou. V bežných cirkevných spoločenstvách stretávate všetko, len nie živú vieru a autentickú lásku. A nebojím sa povedať, že iba vtedy sa dokážeme vzájomne prijímať, ak si o sebe myslíme, že sme normálni. Pritom sa takisto nebojím povedať, že normálny nie je takmer nikto z nás. No hráme túto hru.

V dnešnej dobe už máme spôsoby a prostriedky, ako homosexualitu liečiť. Mnohým sa z tohto problému podarilo dostať... Otvorene o svojej práci a skúsenostiach rozpráva vo svojich knihách a na prednáškach klinický psychológ Jozeph Nicolosi, ktorý v Kalifornii založil NARTH (National Association for Research of Homosexuality), kde ponúkal terapeutické riešenie homosexuality a jeho metódy mali veľký úspech a účinnosť. Z homosexuality sa pomohol dostať mnohým ľudom, ktorí si založili svoje rodiny a žili spokojným a naplneným životom. O svojej terapii a jej výsledkoch hovorí vo svojich knihách "Healing homosexuality: case stories of reparative therapy" a " Reparative therapy of male homosexuality".

Týmto sa stal (ne)pochopiteľne jedným z hlavných nepriateľov komunity LGBT, ktorá prehlasuje, že homosexualita je neliečiteľná. J. Nicolosi výsledkami a úspešnosťou svojej terapie dokázal pomôcť mnohým svojim klientom, ktorí o tom otvorene svedčia... (svedectvá sa dajú nájsť aj na YouTube - v angličtine).

Psychológ a psychoterapeut Roberto Marchesini pracuje ako konzultant a terapeut v Miláne. Rovnako je presvedčený o liečiteľnosti homosexuality a dokazuje to výsledkami svojej liečby. O svojich skúsenostiach píše v knihách "Quello che gli uomini non dicono" a "Come scegliere proprio orientamento sessuale".

Na jednom zo svojich seminárov povedal: "Homosexualita ako taká neexistuje, existuje len problém, ktorý ju spôsobuje... Ak sa nám podarilo s klientom analyzovať a uzdraviť problém, zmizla aj homosexualita...!"

Jednou z najčastejších príčin homosexuality uvádza problém v rodine. Často je to nezdravý vzťah k jednému z rodičov, ktorý si dotyčný/á nemusel/a v minulosti ani uvedomovať... Nemusí to byť zďaleka jediné podhubie, z ktorého problém homosexuality vyrastá. Môžu to byť problémy a nezdravé vzťahy aj v kruhu širšej rodiny, spolužiakov, kamarátov, sklamania sa v láske, neprijatie vlastnej identity, prvé nezdravé sexuálne skúsenosti, zneužívanie z detstva a pod.

Tu sa javí normálna zdravá rodina, ako skutočný poklad. Aké dôležité sú normálne a zdravé vzťahy v rodine! Problém dnes tak podceňovaný a stále vypuklejší zo svojimi smutnými dôsledkami aj v oblasti homosexuality...

Čo sa mi na tom nepáči: Budí to dojem, že spokojný a naplnený život je možné dosiahnuť iba po tom, ako sa niekto vydá, ožení a má deti. Nie je vhodné používať vyjadrenia, že z homosexuality sa dá dostať, vyliečiť a pod. Za úspech či účinnosť terapie by som nepovažoval domnelú heterosexualitu, ale prácu na sebe a svojich zraneniach. Mnohé skupiny, pokračovatelia po nebohom Nicolosim, to už takto prezentujú, ale najmä my kresťania do toho viac či menej vkladáme boj proti homosexualite a vyprosovanie si heterosexuality so schopnosťou žiť tak, ako má človek žiť. Ale ako má človek žiť? Ježiš povedal, že "sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí." Mt 19, 12 Manželstvo s opačným pohlavím, rodičovstvo nie je povinnosťou a najvyššou métou pre každého človeka ani kresťana. V tejto myšlienke nejde o uzdravenie homosexuality, ale o uzdravenie duše, znovuzrodenie sa duševne i duchovne, priľnutie k Bohu a napredovanie v poznaní. Na Slovensku sa nám bez akejkoľvek terapeutickej podpory v danom probléme môže pokojne stať, že kresťan uverí svojmu uzdraveniu z homosexuality, ožení sa a zakrátko sa bude rozvádzať. Potom pochopí, že viac ako túženie po heterosexualite, je túženie hľadať a nachádzať to, k čomu ho Boh skutočne povoláva, hoci ho ako homosexuála nestvoril.

Čo sa mi na tom páči: Kresťan môže túžiť po tom, aby s Božou pomocou objavil svoj stratený či zlepil svoj rozbitý obraz. Ale potrebujeme byť reálni. Možno ani nie je potrebná špeciálna pastoráciou osôb s homosexuálnymi sklonmi, ale ak sa v každej miestnej cirkvi na Slovensku nebude hovoriť o homosexualite viac, veľa sa toho nezmení. To je to najmenej a zároveň najviac, čo môžeme urobiť, keďže žiadnu dostupnú (vzdialenosťou, odbornosťou, dlhoročnou skúsenosťou i finančne) terapiu očakávať nemôžeme. Nemôžeme tiež zakazovať niečo v mene cirkvi či v mene Boha a neponúkať viac ako uspokojivú alternatívu. Nemôžeme z ľudí robiť mučeníkov proti ich vôli. Páči sa mi, že ste načrtli to, že zmena je možná, hoci nevieme, aká autentická a perspektívna bude, ako aj to, že všetko začína v rodine. A, paradoxne, práve rodina je často najchabejšou oporou.

Niektorí zastávajú názor, že homosexualita je vecou genetiky, že človek sa takto narodí. Treba povedať, že to doteraz nikto nedokázal, aj keď sa to môže niekedy takto javiť. Napríklad v prípade matky, ako spomína R. Marchesini, ktorá je veľmi sklamaná a má problém sa vyrovnať s pohlavím svojho dieťaťa už počas tehotenstva... Dieťa sa môže takto narodiť s určitou negatívnou predispozíciou k určitému pohlaviu..., čo môže spôsobiť v konečnom dôsledku homosexualitu... Takýto problém nie je jednoduché odhaliť, lebo o ňom nemusí dotyčný/á tušiť a môže sa javiť ako genetický...

Čo sa mi na tom nepáči: Chcelo by to viac, ako uvádzať len tieto príklady. Takto je to pomerne ľahko a rýchlo spochybniteľné a každý to vie zmiesť zo stola jedným šmahom.

Čo sa mi na tom páči: Ak chceme začať hovoriť o homosexualite pravdu, potrebujeme osloviť množstvo ľudí, či by sa nechceli aspoň anonymne pozdieľať so svojimi životnými príbehmi. Aj tu mám trochu obavy, lebo väčšina obyvateľstva nemá psychologické poznatky a opäť by to nemuselo viesť k ničomu - zvlášť, ak aj naši psychológovia a terapeuti odmietajú vidieť súvislosti (a pritom iný dôvod, ako propagandou motivovaný, nemajú, hoci verejne musia súhlasiť s dávnym rozhodnutím WHO o homosexualite). Ako som písal vyššie, treba mať poznanie a veriť mu, no do toho nemôžeme nikoho nútiť. Len taký človek však bude vedieť detegovať, kde boli v danom životnom príbehu zlomy, ktoré nakoniec viedli k homosexualite. Iba ten, kto skutočne pozná svoju homosexualitu, k nej dokáže zaujať realistickejší a uzdravujúcejší postoj.

Osobne sa skláňam pred tými, ktorí si v živote kvôli svojej orientácii veľa vytrpeli a možno bezúspešne skúšali uzdravenie. Na Slovensku máme zatiaľ skromné možnosti, čo sa týka potenciálneho riešenia problému, ale nájdu sa... (kto chce, môže ma kontaktovať osobne).

Čo sa mi na tom nepáči: Kebyže neviem, o čom teraz píšete, tak si pomyslím, že v Katolíckej cirkvi máme tajné spolky, ktoré úspešne bojujú s homosexualitou. To, čo sa teda ponúka, nie je uzdravovanie homosexuality, ale môcť byť autentický aj ako kresťan s takou sexuálnou preferenciou, problémami a štýlom života, aké kto má. Vedieť existovať nielen vedľa seba, ale aj spolu, napriek iným názorom a presvedčeniam, napriek tomu, čo vlastne chcem so svojím životom, homosexualitou a problémami robiť. Tu potrebujem upozorniť, že nie je možnosť ako možnosť, a do niektorých skupín je lepšie vstupovať so zdravým prežívaním viery, triezvymi a hlavne reálnymi pohľadmi na život a homosexualitu a vyhranenými postojmi, inak sa časom nemusím cítiť príjemne ani slobodne. Začnem bez rozmyslu kopírovať spôsob života iného alebo sa nechám vmanipulovať do toho, čo by podľa niekoho chcel Boh, a čo takto necítim. Nebudem protestovať, lebo súhlas začnem považovať za podmienku prijatia a opäť to nebudem ja, nebudem autentický. Ľudia dokážu existovať vedľa seba napriek rôznorodosti, ktorú nie každý líder vie podporiť alebo aspoň akceptovať. Našťastie, v dnešných spoločenstvách, o ktorých mám prehľad, sú aj zdravo sa prezentujúci jedinci s otvorenou mysľou.

Čo sa mi na tom páči: Po nemotorných vyjadreniach z prvej polovice článku, ktoré si vyžadovali prerozprávanie, aby nezranili, prišla úcta voči tým, ktorí s homosexualitou bojujú. Ak ešte niekoho majú kresťanské spoločenstvá lákať, tak v nich nemôže cítiť podmienky - Budeme ťa mať najradšej vtedy, ak začneš bojovať proti svojej homosexualite. Od tohto momentu som pochopil, že Peter Kuchár v sebe nemá nenávisť, len niektorým veciam ohľadom homosexuality nerozumie a iné ho ako chlapa, človeka a kresťana jednoducho štvú.

Jedno riešenie tu však stále existuje, lebo "Bohu nič nie je nemožné...!" Intenzívna modlitba, viera a sviatosti sú veľmi silnými nástrojmi. Spomeňte si na ženu z Evanjelia, ktorá bola uzdravená vďaka tomu, že sa dotkla obruby Ježišových šiat...

Pýtal som sa v jednej kresťanskej komunite, kde sa liečia mladí muži z rozličných závislostí, a kde sú prítomní aj ľudia s problémom homosexuality, na ich skúsenosti. Odpoveď, ktorú som dostal, bola: "Tí ktorí sa z toho chceli dostať, tak sa z toho aj dostali..."

Ježiš aj dnes uzdravuje a oslobodzuje.... cez modlitbu, vieru, sviatosti... Poslúžiť môže aj skúsený duchovný vodca. Chce to v prvom rade odhaliť a uzdraviť zranené miesto, z ktorého homosexualita vychádza, čo nemusí byť vždy jednoduché a rýchle...

Pridávam jedno svedectvo mladého dievčaťa, ktoré malo odvahu vyrozprávať svoj príbeh nedávno verejne. Jednu z prvých vecí, ktorú spomenula, bola, že: "Môj otec si vždy prial syna a s tým, že som dievča sa nikdy nevyrovnal... Ja som sa mu ho snažila aspoň z časti nahradiť, správať sa ako chlapec a plniť jeho sny... Hrala som hádzanú a hrala som ju dobre, drela som ako kôň, aby som mala úspech a otec mohol byť spokojný. Dotiahla som to až do talianskej reprezentácie, keď som si postupne začala uvedomovať, že strácam vlastnú identitu ženy. Cítila som že je zle, lebo čoraz viac sa mi páčili ženy. Prišli zranenia, takže s hádzanou som musela skončiť, čo bolo mojím šťastím... Čoraz viac sa snažím si postupne budovať vlastnú identitu ženy a pod dohľadom psychológa rozvíjať to, čo som rokmi zanedbala. Cítim, že veci sa vo mne postupne dávajú do poriadku..." Toľko svedectvo Eily z Talianska.

Osobne pokladám za najväčší problém tých, ktorí vedia o možnosti liečiteľnosti homosexuality, a predsa v nej zotrvávajú, žijú promiskuitne a ťahajúc za sebou do morálneho bahna ďalších...

Stalo sa mi (tiež v Taliansku), že som raz zastavil stopárovi, ktorý sa mi po ceste priznal s problémom homosexuality. Postupne som od neho dostal pozvanie na obed... a návrh na objatie... Keď som sa ho počas cesty pýtal, prečo si to nedá do poriadku, vôbec nenamietal a neargumentoval tým, že by to nebolo možné... Jeho odpoveď znela, že prečo by mal, že mu je tak dobre...

Toto je najnebezpečnejšia vzorka homosexuálov! Vedia o možnosti dostať sa z problému, ale nestoja o to...! Zakladajú si svoje komunity, ťahajú za sebou do morálneho bahna ďalších a vykrikujú po námestiach o svojich "právach"...

Manifestácie, homosexuálne spolunažívanie, promiskuita alebo v konečnom dôsledku ani nejaký vytúžený "papier" z úradu problém nikomu nevyrieši... Po mnohých skúsenostiach som hlboko presvedčený, že toto nie je správna cesta... a že takýto život nemôže človeka napĺňať spokojnosťou a šťastím, aj keď to možno niekto bude popierať...

Čo sa mi na tom nepáči: Čiže ja keď chcem, ale na Slovensku sa z toho nedostanem, nemilujem dostatočne Boha, neverím mu dostatočne silno. Keď sa nechcem dostať z homosexuality, lebo rozmýšľam reálne a nevykrikujem po námestiach, zotrvávam v ľahostajnosti. Keď sa nechcem dostať z homosexuality a vykrikujem po námestiach, bojujem za práva gayov a lesieb, som už totálny hriešnik, lebo motivujem ostatných do hriešnych bojov a iných pohoršujem. Asi tak by si to preložil bežný človek. Nebuďme, prosím, naivní. Stačí nám, že pár kňazov a laikov je v problematike skúsených? Prečo si verejne nepriznáme, že sa o nej bojíme otvorene rozprávať, lebo riskujeme aj finančnú podporu väčšiny farníkov, stratu pohodlia, lebo nemáme šajnu, akoby sme vlastne iných viedli, nemáme čas ani chuť. Bratislava nemá byť centrom vypočutia homosexuálov a ochoty sa s nimi stretávať v spoločenstvách. Košice nemajú byť centrom realizácie duchových obnov pre homosexuálov dvakrát ročne. Centrom má byť každé mesto, každá farnosť, a to sa stane jedine vtedy, ak sa my kresťania naučíme byť skutočnou rodinou, ktorej členovia nepotrebujú hľadať niečo iné a niečo inde. Máme hovoriť aj o tom, čo sa stane, ak sa v rámci homosexuálnych komunít zakáže morálny dozor a vedenie k zodpovednosti a zrelosti, ale nemôžeme to odprezentovať takto zovšeobecnene a neohrabane. Prosím, nechcime sa čudovať správaniu a žitu homosexuálov. Okrem zranení sú klamaní od narodenia o tom, čo vlastne homosexualita je. To nie sú rebeli od podstaty. A nie sú to ani šašovia, hoci sa môžu prezentovať infantilne. Sú to ľudia, ktorým môže chýbať sebareflexia a poznanie, ako to môže chýbať komukoľvek na svete. Zasa nie všetci trpia tým, že to nemajú. Kopec ľudí chce iba prežiť, užiť si bez akýchkoľvek teologických či filozofických úvah. Každý považuje za dôležité niečo iné, ale my ako jedno kresťanské spoločenstvo, my ako jedna zákonodarná spoločnosť potrebujeme nájsť spôsob, ako hľadať pravdu a neubližovať si ňou. Zákony majú byť postavené na objektívnej pravde, nie na pocitoch ukrivdených skupín alebo skupín, ktoré potrebujú k šťastiu viac, stavať na ilúzii, klamstve a túžbou po moci narušiť rovnováhu, spoločné i osobné dobro. Všetko začalo tým, že klamstvo o homosexualite, šíriace sa ako milosrdná lož, nadobudlo obludné rozmery a je považované ja objektívnu pravdu. Dá sa ešte uvedomiť sa na oboch stranách a pokúsiť sa žiť vedľa seba v mieri.

Čo sa mi na tom páči: Áno, dostať sa v našich podmienkach z homosexuality, je až tak komplikované, zdĺhavé a nepravdepodobné, že to ani nestojí za reč. Nestačí totiž iba dlhoročná terapia, ktorá na Slovensku nie je, ale sú potrebné aj podporné skupiny, ktoré na Slovensku nie sú tiež, plus zmena postojov cirkví a spoločnosti, ktorá je v nedohľadne. O niečo jednoduchšia, rýchlejšia a pravdepodobnejšia je trvalá zmena osobného myslenia bez očakávania zmeny sexuality. Sviatosti a viera dokážu kresťana držať nad vodou, ukazovať mu cestu, motivovať ho, aby nechodil so zamračenou či smutnou tvárou a chcel si napĺňať svoje potreby autenticky. Pre kresťana je dôležité robiť všetko, čo je v jeho silách a Boh usúdi, či je potrebné robiť zázraky alebo nie, keď zázrakom je už len samotné poznanie a život. Pre každého človeka je kľúčová túžba po šťastí a napĺňanie života hodnotným obsahom. Navyše, Bohu je jedno, či k nemu vzhliada slobodný heterosexuál alebo homosexuál. Pre oboch má rovnakú odpoveď, a to: "Poď za mnou, najmä ak pre akýkoľvek dôvod pre teba nie je možné manželstvo." Boh však vie, že spolu so skvalitneným vzťahom s Ním, ruka v ruke potrebujeme zažívať zdravé vzťahy s inými mužmi a ženami, a to nezabezpečia, ale významne skomplikujú uvažované zmeny legislatívy v rámci homosexuality.