„Homo homini lupus“ nás kresťanov neobchádza

Otázky o vzťahoch a (homo)sexualite, ktoré si môže položiť každý moderný kresťan. Verím, že sa stretneme v pravdivých a zrelých odpovediach.

1. Predstavte si, že som ateista a opýtam sa vás, kto/čo pre vás znamená Boh, kde ho nachádzate a čo vám dáva také, čo by vám nedal iný človek, prirodzené rešpektovanie etických zásad, morálky či uctievanie niečoho iného. Čo by ste mi na to odpovedali bez dlhého premýšľania?
   
2. Myslíte si, že je dnes trendom byť členom nejakej cirkvi, ale nesúhlasiť s jej náukou? Ak áno, čím to je?
   
3. Je podľa vás možné zachovať predmanželskú čistotu kresťanských partnerských párov, ktoré ani v najbližších rokoch nepočítajú s manželstvom (kvôli škole, kariére atď.)? Môže to "odopieranie si" či chcené-nechcené dodržiavanie hraníc (toto ešte môžeme, toto by sme už nemali) negatívne ovplyvniť aktuálne psychické zdravie, partnerský vzťah či zdravý sexuálny život v budúcnosti?
   
4. Aké sú hlavné piliere manželstva a na čo dnešné manželstvá najviac narážajú, na čom stroskotávajú? Aký podiel majú dnešné kresťanské spoločenstvá na (ne)udržateľnosti manželstiev a ich kvality?
   
5. Fascinujú ma rituály prechodu do dospelosti dospievajúcich mužov rôznych "zaostalých" kmeňov, budovanie, potvrdzovanie identity, uisťovanie v role muža a v jeho schopnostiach, zručnostiach, prirodzená úcta k starším mužom ako nositeľom múdrosti a sily atď. Považujete dnes krízu mužskosti (možno aj spirituality muža) a otcovstva (emocionálnej blízkosti otca pre dieťa) za častejší fenomén, ako tomu bolo napríklad pred 30 rokmi? Ak áno, čo ju spôsobuje a ako dnes iniciovať dospievajúceho muža do sveta mužov, ak to nemohol alebo nebol schopný urobiť jeho vlastný otec?
   
6. Cirkvi vs. problematické či okrajové skupiny ľudí, kontroverzné témy. Je to viac o neodbornosti poskytovať pomoc alebo o strachu púšťať sa do neprebádaného, zaujímať také stanoviská, aké by zrejme zaujal Ježiš, strach riskovať? Dnes už predsa nie je problém dozvedieť sa o mnohých témach viac, stať sa kompetentnejším, ak je vôľa.
   
7. Úspech kvalitného dialógu nemusí byť vzájomná názorová zhoda a už vôbec nie cieľ meniť myslenie. Domnievam sa, že niektorí duchovní k tomu pristupujú tak, že človek by nemal mať aj osobný názor, alebo je za neho automaticky "trestaný" (mal by sa zaň hanbiť) rôznym spôsobom. Je podľa vás medzi duchovnými rozšírený postoj, že ich hlavnou úlohou je vedieť argumentovať a uspieť (vedieť presvedčiť), udržať si odstup, postavenie a rešpekt anonymných más, v opačnom prípade zlyhali alebo do kontaktu s inak mysliacimi osobami v pastorácii ani nejdú (vnímajú ich ako riziko a nie prínos)?
   
8. Myslíte si, že nejaké odporúčanie či dohoda neprijímať do kňazskej či pastoračnej formácie osoby s homosexuálnou preferenciou môže byť vnímaná ako správna (prevenčná) voľba? Tabuizovaná homosexualita (ako akýkoľvek iný tabuizovaný či potláčaný intímny problém) kňazov, pastorov či kazateľov je zvyčajne nezvládaná, ohrozuje komunitu (v kláštore), manželstvá, rodiny duchovných, ich samotných, laikov. Akú cestu by mohol odborník ukázať týmto duchovným, keby ho žiadali o pomoc?
   
9. Ako/čím by sa jednotlivé cirkvi (spoločenstvá, duchovní) podľa vás mohli priblížiť k homosexuálnemu jedincovi (byť zaujímavé, užitočné aj pre neho - jeho vnútorný rast, riešenie problémov, prekonávanie kríz atď.), a prečo ochota komunikovať/spolupracovať nie je z oboch strán príliš veľká (aspoň ja to tak na Slovensku vnímam)?
   
10. Ako zmeniť súčasný stav akejsi benevolencie, informačnej dezorientovanosti na pôde cirkví, a ako motivovať obe strany (zbližovať, tvoriť mosty in situ bez potreby meniť cirkev či charakter miestneho spoločenstva) ku kooperácii? Musí byť hneď urážajúce, ak sa konkrétna cirkev díva na homosexualitu ako na zranenie? Musí byť nepodporovanie homosexuálnych partnerských vzťahov automaticky považované za nepriateľstvo? Je možné sa v cirkvách spájať napriek rozdielnym názorom, odlišnému prístupu k životu a osobnej sexualite? Sú v tomto potrebné hranice? Ak áno, aké? Môže ma niekto ohroziť, ak mám istotu v tom, čomu verím, čo ma robí šťastným a že moje rozhodnutie bolo a je správne?
    
11. Pri fenoméne homosexuality si v spoločnosti všímam boje kresťanských konzervatívcov a liberálov, pritom sa obe skupiny prevažne zhodujú v názore, že nechcú meniť sexuálnu preferenciu dotknutých. O zmenu/uzdravenie čoho potom má ísť a ako k nej dospieť? Ak je odtabuizovanie problematiky prvým krokom, aký je ďalší? Prečo tie žabomyšie vojny a štiepenie, ak sa Boh jasne vyjadruje k sexuálnemu kontaktu osôb rovnakého pohlavia, či už z lásky alebo zo zábavy?
    
12. Za akých okolností, resp. pri akej kvalite vzťahu môže byť túžba po partnerskej láske, rodine a emocionálnej blízkosti skutočne naplnená v priateľskom vzťahu, ba až vyrovnávajúca sa kvalitnému partnerskému vzťahu? Je to "návod" pre každého kresťana (neschopného alebo neochotného žiť v manželstve s opačným pohlavím) s úprimným prežívaním svojej viery alebo je to len pre isté osobnostné typy, je to možné až po dosiahnutí istej úrovne duchovnej/duševnej zrelosti?