„Homo homini lupus“ nás kresťanov neobchádza
01.12.2017
Otázky o vzťahoch a (homo)sexualite, ktoré si môže položiť každý moderný kresťan. Verím, že sa stretneme v pravdivých a zrelých odpovediach.
- Predstavte si, že som ateista a opýtam sa vás, kto/čo
pre vás znamená Boh, kde ho nachádzate a čo vám dáva také, čo by vám nedal
iný človek, prirodzené rešpektovanie etických zásad, morálky či uctievanie
niečoho iného. Čo by ste mi na to odpovedali bez dlhého premýšľania?
- Myslíte si, že je dnes trendom byť členom nejakej cirkvi, ale
nesúhlasiť s jej náukou? Ak áno, čím to je?
- Je podľa vás možné zachovať predmanželskú čistotu
kresťanských partnerských párov, ktoré ani v najbližších rokoch nepočítajú
s manželstvom (kvôli škole, kariére atď.)? Môže to "odopieranie si" či
chcené-nechcené dodržiavanie hraníc (toto ešte môžeme, toto by sme už nemali)
negatívne ovplyvniť aktuálne psychické zdravie, partnerský vzťah či zdravý
sexuálny život v budúcnosti?
- Aké sú hlavné piliere manželstva a na čo dnešné
manželstvá najviac narážajú, na čom stroskotávajú? Aký podiel majú dnešné
kresťanské spoločenstvá na (ne)udržateľnosti manželstiev a ich kvality?
- Fascinujú ma rituály prechodu do dospelosti dospievajúcich
mužov rôznych "zaostalých" kmeňov, budovanie, potvrdzovanie identity,
uisťovanie v role muža a v jeho schopnostiach, zručnostiach,
prirodzená úcta k starším mužom ako nositeľom múdrosti a sily atď.
Považujete dnes krízu mužskosti (možno aj spirituality muža) a otcovstva
(emocionálnej blízkosti otca pre dieťa) za častejší fenomén, ako tomu bolo
napríklad pred 30 rokmi? Ak áno, čo ju spôsobuje a ako dnes iniciovať
dospievajúceho muža do sveta mužov, ak to nemohol alebo nebol schopný urobiť
jeho vlastný otec?
- Cirkvi vs. problematické či okrajové skupiny ľudí,
kontroverzné témy. Je to viac o neodbornosti poskytovať pomoc alebo
o strachu púšťať sa do neprebádaného, zaujímať také stanoviská, aké by
zrejme zaujal Ježiš, strach riskovať? Dnes už predsa nie je problém dozvedieť
sa o mnohých témach viac, stať sa kompetentnejším, ak je vôľa.
- Úspech kvalitného dialógu nemusí byť vzájomná názorová zhoda
a už vôbec nie cieľ meniť myslenie. Domnievam sa, že niektorí duchovní
k tomu pristupujú tak, že človek by nemal mať aj osobný názor, alebo je za
neho automaticky "trestaný" (mal by sa zaň hanbiť) rôznym spôsobom. Je podľa
vás medzi duchovnými rozšírený postoj, že ich hlavnou úlohou je vedieť
argumentovať a uspieť (vedieť presvedčiť), udržať si odstup, postavenie a rešpekt
anonymných más, v opačnom prípade zlyhali alebo do kontaktu s inak
mysliacimi osobami v pastorácii ani nejdú (vnímajú ich ako riziko a nie
prínos)?
- Myslíte si, že nejaké odporúčanie či dohoda neprijímať do
kňazskej či pastoračnej formácie osoby s homosexuálnou preferenciou môže
byť vnímaná ako správna (prevenčná) voľba? Tabuizovaná homosexualita (ako
akýkoľvek iný tabuizovaný či potláčaný intímny problém) kňazov, pastorov či
kazateľov je zvyčajne nezvládaná, ohrozuje komunitu (v kláštore), manželstvá,
rodiny duchovných, ich samotných, laikov. Akú cestu by mohol odborník ukázať
týmto duchovným, keby ho žiadali o pomoc?
- Ako/čím by sa jednotlivé cirkvi (spoločenstvá, duchovní)
podľa vás mohli priblížiť k homosexuálnemu jedincovi (byť zaujímavé,
užitočné aj pre neho - jeho vnútorný rast, riešenie problémov, prekonávanie
kríz atď.), a prečo ochota komunikovať/spolupracovať nie je z oboch
strán príliš veľká (aspoň ja to tak na Slovensku vnímam)?
- Ako zmeniť súčasný stav akejsi benevolencie, informačnej
dezorientovanosti na pôde cirkví, a ako motivovať obe strany (zbližovať, tvoriť
mosty in situ bez potreby meniť
cirkev či charakter miestneho spoločenstva) ku kooperácii? Musí byť hneď
urážajúce, ak sa konkrétna cirkev díva na homosexualitu ako na zranenie? Musí
byť nepodporovanie homosexuálnych partnerských vzťahov automaticky považované
za nepriateľstvo? Je možné sa v cirkvách spájať napriek rozdielnym názorom,
odlišnému prístupu k životu a osobnej sexualite? Sú v tomto potrebné
hranice? Ak áno, aké? Môže ma niekto ohroziť, ak mám istotu v tom, čomu
verím, čo ma robí šťastným a že moje rozhodnutie bolo a je správne?
- Pri fenoméne homosexuality si v spoločnosti všímam boje
kresťanských konzervatívcov a liberálov, pritom sa obe skupiny prevažne
zhodujú v názore, že nechcú meniť sexuálnu preferenciu dotknutých.
O zmenu/uzdravenie čoho potom má ísť a ako k nej dospieť? Ak je
odtabuizovanie problematiky prvým krokom, aký je ďalší? Prečo tie žabomyšie
vojny a štiepenie, ak sa Boh jasne vyjadruje k sexuálnemu kontaktu
osôb rovnakého pohlavia, či už z lásky alebo zo zábavy?
- Za akých okolností, resp. pri akej kvalite vzťahu môže byť
túžba po partnerskej láske, rodine a emocionálnej blízkosti skutočne
naplnená v priateľskom vzťahu, ba až vyrovnávajúca sa kvalitnému
partnerskému vzťahu? Je to "návod" pre každého kresťana (neschopného alebo
neochotného žiť v manželstve s opačným pohlavím) s úprimným
prežívaním svojej viery alebo je to len pre isté osobnostné typy, je to možné
až po dosiahnutí istej úrovne duchovnej/duševnej zrelosti?