Dištancujem sa od verejných vyjadrení kňaza Michala Lajchu

10.09.2018

Kňaz Michal Lajcha bol pre mňa donedávna neznámou osobou. Zatiaľ som mal tú česť vytvoriť si o ňom obraz len na základe reportáží, článkov na internete a jeho verejných vyjadrení a interakcií na Facebooku.

Nakoľko ho nepoznám osobne, moje ďalšie slová nemôžu byť objektívnou kritikou, hodnotením, či nedajbože súdom. Keďže však zdieľal môj článok o prístupoch k homosexualite v kňazských seminároch a celkovo v Cirkvi, ktorý, mimochodom, tiež vyvolal rozruch a bol inými ľuďmi spojený s blížiacimi sa a do detailov pripravenými aktivitami pána Lajchu, mám potrebu sa vyjadriť aspoň takto.

Aj môj článok bol kritický, kritický bol aj môj siahodlhý komentár pod článkom, ale mám pocit, že tu ide o čosi úplne iné. Nejako som poslúžil ako predkrm pred hlavným chodom, a ani som o tom nevedel.

Neviem, do akej miery ide pánovi Lajchovi o človeka ako takého a do akej miery si rieši svoje osobné ambície a krivdy. Keďže za celou touto aktivitou okolo kníh nie je sám, buď tak veľmi uveril niečiemu spôsobu podávania iného pohľadu a zozbieraných informácií so štipkou nanucovania a odmietania diskutovať, alebo je za tým niečo veľmi osobné, o čom verejnosť nemá vedieť. Verejnosť má vedieť len to, že odvážny kňaz bude Cirkvou bezcitne umlčaný. To, že pravým dôvodom tejto pompéznej rozlúčky s kňazstvom, mohla byť mučivo silná láska k žene (predpokladám, že aj za týmto hľadaj ženu), alebo iná osobná záležitosť, pre ktorú už v Cirkvi ako kňaz nedokáže existovať, už verejnosť vedieť nemusí. V srdciach mnohých veriacich opäť raz ostatne trpkosť nad krutosťou Katolíckej cirkvi. Lenže zanechávať v ľuďoch trpkosť, hnev nie je cesta. Cesta je ľudí spájať, cesta je ukázať svetu moju miestnu cirkev, ku ktorej obrazu som prispel i ja sám a ktorý sa sám spropaguje. 

Lajcha akoby nedávno vyšiel z väzenia Cirkvi, na čo dlho čakal, aby sa mohol prestať správať ako kňaz, aby mohol odhodiť dekórum a naznačiť, že mu vlastne predstavení Cirkvi aj laici lezú poriadne na nervy. Akoby mu už úplne prestalo záležať na svojom kňazstve a bol si istý svojím bojom. Takto však tým, ktorí mu veria, ukazuje, ako sa majú veci riešiť..., že je vlastne fajn bojovať aj takýmito zbraňami..., no prevezme aj o pár rokov zodpovednosť za to, že bol ich učiteľom?

Chcel to naozaj on alebo tí, ktorí mu sľúbili, že ho zviditeľnia, ak dobre zahrá svoju rolu, ak uverí ich víziám? Nezneužil niekto jeho osobnú skúsenosť, trpkosť alebo aktuálny stav, nepoužil ho ako bábku?

Tiež som sa presvedčil o tom, aké je ťažké byť videný a vypočutý v našej Cirkvi, preto sa vôbec nečudujem, že tento kňaz zvolil iný spôsob propagácie svojich pohľadov. Ide na to zdola, ale násilne, hoci ešte využívajúc svoj status kňaza a dôveru mnohých ľudí, čo som napr. ja nikdy nemal. Bol som vždy ten posledný z posledných ovečiek či rybičiek, čomu som dnes aj celkom rád. Veď už dávno viem, že veľké boje sa odohrajú iba medzi veľkými rybami a len tie dokážu urobiť poriadne vlny. Ako malá rybka si môžem povedať svoj názor, ale nemusím rozhodovať o vážnych veciach v našej Cirkvi či spoločnosti, nakoľko som si vedomý toho, že každá minca má dve strany. Má ich aj článok o mnou odporúčaných prístupoch k seminaristom s homosexuálnymi sklonmi a uchádzačom o kňazstvo, a má ich aj Lajchova kniha o dobrovoľnom celibáte.

Ukazuje sa, že v našej Cirkvi je množstvo tém, pred ktorými už ďalej nezavrieme oči, hoci stíchnem ja i Lajcha.

Je tu však pár vecí, ktoré ma nútia pochybovať o správnosti Lajchovho rozhodnutia riešiť veci takto, dlhodobo a precízne ich takto pripravovať. Áno, možno najprv vo veci postupoval inak, možno nie, to ja vedieť nemôžem (nakoľko ani neviem, či so mnou vôbec bude komunikovať - ak áno, ešte tento článok doplním), ale nesedí mi tu niekoľko skutočností.

Prečo zrazu relatívne mladý atraktívny kňaz začne hovoriť o celibáte, akoby sa mu ním stala krivda, akoby ho bol niekto oklamal, no viac ako o sebe, bude hovoriť o inom kňazovi, ktorý celibát porušil, bude ho vyzdvihovať v kontexte problematiky zla celibátu a iných omylov Cirkvi, akoby mal skromné prianie, aby si ho raz tiež takto ľudia uctili pre jeho charakter, lebo neprestane pomáhať ľuďom, ožení sa, bude mať vzorné manželstvo i rodinu. Ľuďom sa nedá vysvetliť, kto bol a kto nebol dobrý človek, kto je a kto nie je dobrý človek. Najlepšie sa to vyjadruje skutkami, no stačí jedno odhalenie a ľudia i dobrého človeka pošlú do pekla. Dobrota kňaza Kluchu sa nemeria tým, že sa rozhodol mať rodinu. Takisto ani dobrota kňaza Lajchu, ktorý chce ísť inou cestou. Možno si pán Klucha zaslúžil odhalenie pamätnej tabule za iných okolností. Možno keby sa pán Lajcha vyjadroval inak (tie isté myšlienky, len iné podanie a iný prístup k ľuďom), nevznikol by ani tento článok.

Nejde o netradičný, ale o naivný spôsob žiadania o zmenu, kutého v tajnosti s detinskou a náhlivou propagáciou. Len láska k inej osobe (predpokladám, že k žene) dokáže muža namotivovať tak, že sa bude biť ako zúrivý vlk bez ohľadu na nelogickosť postupov a roztrhá všetko, čo naplneniu tejto lásky zabránilo. Niekedy sa nemôžeme nahnevať na seba, tak sa jednoducho nahneváme na systém, ktorý nám vlastne zničil život, pričom sme si vždy mohli vybrať a stále môžeme. Tu však ide o to, či chceme zmeniť názor a odísť so cťou a pokorou a s priznaním si pravdy či životného omylu, alebo zo seba urobiť hrdinu so všetkou teatrálnosťou, aby sme nemuseli odísť so sklopenými ušami, so všetkou hanbou, nezapíšuc sa do dejín slovenských médií a bulváru a o pár rokov po nás neštekne ani dedinský pes.

Netaktné vyjadrenia a neochota komunikovať (normálne ako človek, nie ako boh) a hľadať kompromisy mi nesedia k človekovi, ktorý nejde bojovať za seba a svoje krivdy, ktorý nepotrebuje svetu ukázať svoje ego, prostosť laikov a obmedzenosť Cirkvi. Je to akoby mix vzrastajúceho znechutenia či odporu k Cirkvi a túžby sa zviditeľniť. Možno aj ja niekedy volím nevhodné slová a nešetrím kritikou, ale zo svojej pozície mám niekedy pocit, že musím naozaj kričať, aby ma bolo počuť a aby sa po mne pre prosbu o diskusiu nešliapalo (čo tento kňaz istotne nepotrebuje). Nikdy mi však nešlo o mňa a o prezentáciu svojho celoživotného diela (pretože žiadne nemám). Možno sa mi niekedy podarilo byť drzý či netaktný, ale toto som nikdy nechcel. A nikdy si o sebe nebudem myslieť, že na to mám právo.

Myslím si, že pánovi Lajchovi každý normálny človek dopraje byť šťastný so ženou svojho srdca, mať krásnu a veľkú rodinu a trochu sa ešte ukázať a pochváliť sa sebou pred všetkými krásnymi ženami, ako to robia aj iní mladí muži.

Ako regulárny kňaz by "vyjednával" s Cirkvou v nekonečných diskusiách a odmietnutiach celý svoj život a aj tak by veľa nedosiahol, ale pocit, ktorý by z toho mal, by bol diametrálne odlišný od pocitu rýchleho sladkého víťazstva, ktoré bude v skutočnosti trpkou prehrou. Vždy by mu totiž šlo o ľudí, nie o zmenu systému. Mohol by dokonca pomáhať kňazom, ktorých celibát páli, ktorí už možno nevedia, ako ďalej, a ktorí už možno, ako on hovorí, kvôli celibátu vo svojej kňazskej službe zlyhávajú. Keby tam bolo len o čosi viac pokory a menej osobných záujmov či záujmov niekoho, komu tiež leží Cirkev v žalúdku.

Vždy sa pýtam, či pánovi Lajchovi skutočne ide o manželstvo, alebo o napĺňanie sexuálnych a iných potrieb, pretože dnes ani manželstvo nezaručuje to, že sexuálne potreby či potreba lásky, pozornosti atď. niekoho budú dlhodobo napĺňané. Je ťažké pozerať sa na rozvodovosť dneška, ale asi by bolo ťažšie dívať sa na kňazov, ktorí by sa ako morálne vzory a autority pre iných manželov chceli rozviesť, ale nemohli by, a tak by naďalej hrali hru dokonalého páru, ktorý sa za štyrmi stenami už nedokáže vystáť. Navyše, v Katolíckej cirkvi by kňaz po definitívnom odchode svojej ženy nemohol uzavrieť ďalšie manželstvo, dokonca, ani keby už bol vdovec. Hoci gréckokatolícki kňazi vedia, že manželstvo a rodičovstvo nie je lízať med a možno naozaj vo svete nemajú pedofilné kauzy, ale tie manželstvá sú často uzatvárané prvoplánovo - bez dlhodobého poznania sa a vnútornej zrelosti oboch (sú to ešte len mládenci, ktorých tlačí čas, nemajú čas si ešte aj vyberať a nemôžu si dovoliť šliapať vedľa, prehodnocovať, meniť svoje rozhodnutia) a naozaj nie je jednoduché riešiť manželské i výchovné problémy, keď ste pod neustálym drobnohľadom okolia. Tých problémov je viac než dosť, no skrývajú sa. Proste v našej spoločnosti sa skrývať musia. Mnohé deti v kňazských rodinách trpia, či už nedostatkom pozornosti svojich otcov alebo tým, že mnohé veci robiť musia, nemajú na výber - a opäť - kvôli rodičom, ktorí to potrebujú robiť či "hrať" kvôli okoliu. Utrpenie v nich my laici nevidíme, a čo nevidíme, to nás nemusí páliť? Fascinuje ma, keď si niekto idealizuje manželstvo len preto, že ho (zatiaľ) nemôže uzavrieť. Robia to aj homosexuáli a po novom to budú robiť aj kňazi?

Ak som sa opäť niečomu v živote zatiaľ naučil, tak tomu, že revolúcii v cirkvách nedochádza tak, že vezmem svojich fanúšikov a pôjdeme iným (nakopať zadky) vtláčať do mysle moje vízie. Najväčšie zmeny v cirkvách sa dosiahli láskou a službou bez akýchkoľvek ambícií a cieľov.

Poďme sa rozprávať o citlivých témach v Cirkvi, ale zvoľme vhodný spôsob bez využitia svojej pozície či moci, bez vykonávania osobnej satisfakcie a rastu na úkor zatlačenia iných do úzadia. Patent na pravdu má jedine Boh. To sa snažím uvedomiť si zakaždým, keď si myslím, že ma musia všetci počúvať, lebo idem za hlasom svojho srdca. A nemusia. Svedčia o tom moje prefackané líca.

Áno, som za to, aby sa ženatý muž mohol stať kňazom, aby si nemusel vyberať medzi kňazstvom a manželstvom, nakoľko hlavne mladý muž ani len netuší, čo to je byť slobodný a sám a ako to zvládne..., zatiaľ nevie, čo vôbec obetoval, hoci už dnes sexuálne zlyháva..., ale téma vyžaduje ešte niekoľko ročnú diskusiu na celosvetovej úrovni. Manželstvo totiž nie je riešením na všetko a pre mnohých ani nie je tým, čo naozaj chcú a potrebujú alebo sú toho schopní. Som za diskusie na tému homosexualita a množstvo iných citlivých tém. Som za to, aby sa cirkvi približovali človekovi, aby si nemysleli, že vydaním teologických traktátov, ktorým mladý človek či teologicky nevzdelaný človek nerozumie, je vec vyriešená (ja už niekedy nerozumiem ani pastierskym listom). Som za to, aby sa vždy spolu s teologickým či duchovným pohľadom ponúkal aj rozbor problematiky z biologického a psychologického hľadiska (pokiaľ daná problematika takéto hľadisko vôbec má) a aby sa predstavení cirkví netvárili, že všetci sme beztelesné bytosti, ktoré vedia čítať aj medzi riadkami a ktoré si už iné aspekty problematiky musia hľadať inde, v sekulárnom svete, lebo o nich už cirkvi musia tradične mlčať. Nepotrebujem byť však drzý, vystupovať prehnane sebavedome, útočiť na to, čo je alebo viesť tichú vojnu s cirkvami. Ja môžem ponúknuť len pokoru a ochotu hľadať kompromisy, ale nikdy nebudem môcť povedať, že hovorím za všetkých a nikdy si úctu iných nevynútim.