Čo so seminaristami a kňazmi, ktorých ničí celibát, nesprávne rozhodnutie, strata kontroly nad svojou sexualitou?

Problém má dva rozmery. Jednak z pohľadu cirkvi "bezpečné" napĺňanie sexuálnej potreby seminaristov so seminaristami, kňazov so seminaristami a kňazov s kňazmi, pretože to zostáva internou záležitosťou cirkvi. A potom je tu rozmer (cirkev zrejme navonok ohrozujúci), ktorý vťahuje laikov (v lepšom prípade dospelých, v horšom dospievajúcich) do sexuálneho sveta seminaristov alebo kňazov. Niekedy ide o pokusy o tajnú životnú lásku, inokedy najmä o sexuálny zážitok. Problém nemôžeme prehliadať, bagatelizovať ani si naň zvyknúť.

Málo atraktívne, a predsa zaujímavé pre niektoré skupiny ľudí

Kňazské povolanie dnes už nie je také atraktívne ako kedysi, pretože spoločnosť sa mení (upúšťa sa od kresťanských hodnôt a tradícií), autorita (a z nej plynúce výhody) a dôveryhodnosť kňazov klesajú rôznymi kauzami v cirkvách a prezentáciou duchovenstva (je ťažké byť svetlom v negatívnom tieni väčšiny). Často si cestu tohto povolania volia ašpiranti, ktorí nedokážu prijať seba, uplatniť sa vo svete preferujúcom iné zásady, než sú tie, ktoré im boli vštepované výchovou, nie sú schopní zažívať úspech a naplnenie aj iným spôsobom, domnievajú sa, že nájdu seba cez pomoc iným alebo vďačnosť či úctu iných (naplnia svoje ego cez dôležitosť). Badať úbytok silných zdravých osobností so správnou motiváciou. 

Pomôž hlavne sebe, hoci pomáhať v kríze vodcov je lákavé...

Hoci dnes už zrejme neexistuje človek, ktorý by bol psychicky úplne v poriadku, veľa ľudí sa tvári, že v poriadku sú, a z rôznych príčin nechcú riešiť svoj vnútorný svet, nikdy nevyhľadajú pomoc odborníka. Mnohí takíto by chceli pomáhať iným, no ich pomoc je skôr prezentáciou nevýrazných osobností (deprimovaní, deprimujúci, plní strachu), nečinných v láske, bohorovných sudcov či moralizátorov v spovedniciach. Kňazi bez osobnej charizmy, potrebných predností osobnosti (pri práci s ľuďmi sú to napr. schopnosť vypočuť, všímavosť, pohotové a trefné reakcie, spolupatričnosť, rovnováha pokory a zdravého presadzovania seba a svojich názorov - vedieť, kedy mlčať, kedy a čo povedať, vhodné povzbudenie, psychická odolnosť) a nedostatočne kvalitnou seminárnou formáciou skoro zabúdajú na to, že sú jedni z laikov, ktorí takisto potrebujú pomoc. Niektorí vstupujú do seminárov kvôli ťažkému životu alebo kríze, ktorá sa ale časom a vekom zmenší alebo sa stratí úplne a kňaz ťažko prijíma svoje povolanie so všetkým sebazaprením. Je to bremeno, trpí, pretože neriešil svoje zranenia vtedy, a teraz ich už nedokáže riešiť. Chce sa zbaviť bremena alebo ho ďalej niesť s odporom, alebo si ho kŕmením žiadostivosti tajne odľahčiť.

S homosexualitou zatĺkať ako laik a ešte viac ako člen kléru

Homosexualita je najpálčivejšou témou najmä v kresťanských komunitách, pretože vo väčšine z nich ide o nesprávne poňatie viery, lásky a fanatický, teda bolestivý obraz kresťana pre okolie i pre neho samotného. Do fanatizmu zahŕňam aj stav, kedy si človek mnohé veci zo života nechce nechať vysvetliť a prijať aj iný názor, riadi sa len literou, nepotrebuje o veciach premýšľať, vložiť do nich štipku seba a pravého ľudského citu, nepotrebuje sa zdokonaľovať v láske a v skutočnom poznávaní Boha cez iných (úzkoprsosť, ale aj prekrúcanie Božích slov a opomínanie jeho príkladu).

Žiadnemu človekovi nemôžeme pomôcť v jeho problémoch, pokiaľ o ňom nevieme pravdu alebo mu nerozumieme (myslíme si, že nepotrebujeme rozumieť). A pritom hlavným poslaním kresťana je takto chápať, milovať a nenásilne pomáhať (ak je treba, byť aj odvážny v láske a nekonvenčný). My namiesto toho ukazujeme svoju veľkosť a násilne otvárame oči iným.

V seminároch katolíckej teológie sa vždy vyskytuje isté percento homosexuálne cítiacich a pomerne vysoké percento chlapcov, mužov vzťahovo a citovo zranených. Homosexualita seminaristov kedysi skôr vyzrela počas štúdia (dovtedy nemali žiadnu sexuálnu skúsenosť), ale už nemohli cúvnuť, pretože tlak rodiny, okolia i nesprávny prístup Cirkvi bol príliš veľký. Upadli by do nemilosti, možno by boli rôznym spôsobom vyhostení z rodiny, cirkevných komunít, prišli by o pocit vlastnej normálnosti, potrebnosti pre svet, o pocit, že niekam patria i o budúce zamestnanie. Ak sa im predsa len podarilo vyštudovať a prijať kňazskú vysviacku, ďalšie smerovanie dotknutých pastierov záležalo od sily ich osobnosti, od toho, či ich viera, presvedčenie ich skutočne napĺňali, motivovali, či boli schopní a ochotní znášať krivdu a vyrovnať sa s nevôľou iných, venovať sa činnostiam, ktoré im kvalitne vypĺňali vzťahový, emocionálny a sexuálny deficit, ako zvládali stavy zamilovanosti, žiadostivosť, flirty, sexuálne ponuky.

Homosexualita pokorného človeka žitá s Bohom, bez prekrúcania, zľahčovania či úprav Božieho slova, prekážkou nie je. Komu nestačí viera, ten má možnosť pátrať po skutočných príčinách osobnej homosexuality. Výsledok ho privedie k poznaniu, že potrebuje Boha na to, aby mu ju pomohol zvládnuť, rozvíjať seba a prežiť šťastný život. 

Osobnostná zrelosť, reflektovaná, "učesaná" sexualita?

I dnes vstupujú do seminára mladí chlapci ako kedysi, ale priemerný vek vstupu do seminára je nepochybne vyšší (často po prvej vysokej škole). Nezmenila sa chabá psychologická formácia, minimum priestoru pre riešenie osobných a nielen duchovných dilem bez tabuizovania tém (môcť byť úprimný a otvorený a preberať i sexuálne pocity). Mladíci vstupujú do seminára už so sexuálnymi skúsenosťami. I počas seminárnej formácie zažívajú tajné milostné romániky. Ospravedlnením je zvyčajne to, že nejde len o sex, ale je tam láska, pochopenie, zdieľanie a spoločné trávenie voľného času. Po kňazskej vysviacke je už takáto predstava, ale hlavne prax komplikovanejšia, ale vždy udržateľná. Hoci väčšina chlapcov, ktorí pred a počas pobytu v seminári praktizovali len neviazaný sex (týka sa to tak homosexuálnych, ako aj heterosexuálnych študentov teologických fakúlt), seminárnu formáciu alebo kňazské pôsobenie ukončí (dnes už nie je taký citeľný tlak rodiny a rôznych inštitúcií), stále sú takí, ktorí v tom úspešne a dlhodobo pokračujú (tajne) aj v kňazskom povolaní. Nechcú podstúpiť riziko odhalenia a zmeny života, zriecť sa profesie, ktorú vyštudovali a výhod z nej plynúcich. Rôznym spôsobom a často neúmyselne so sebou sťahujú kopu iných ľudí a degenerujú svoje duchovné JA.

Keď zachutí sex alebo hra na manželov, lebo mám právo na lásku, na sexuálne uspokojenie, na to nebyť osamelý...

Hoci je lepšie mať sexuálnu skúsenosť pred vstupom do seminára alebo počas seminárnej formácie ako v kňazstve, je dobré brať okamihy sexuálneho aktu a zamilovanosti vážne (nie ako tajný, živelný, neplánovaný kontakt a uvidí sa, čo bude ďalej). Mali by slúžiť k sebareflexii, prehodnoteniu toho, čo naozaj chcem ja, čo chceli okolnosti či "hlasy" iných vo mne a čo tu robím (pretože v kňazskom povolaní bude ťažké cúvnuť z mnohých dôvodov). Pre mnohých sú ale vstupnou bránou do sveta rozkoše alebo pri potláčaní sexuálnych túžob, do sveta iných nerestí (majetok, peniaze, prehnaná starostlivosť o telo, svoju pohodu atď.). Človek dneška a kresťan akoby stratil zdravú prísnosť sám na seba, má iný meter na seba ako na iných, chce všetko hneď, je chvíľkový, prípadne má sklon bagatelizovať, lebo "...Ježiš hlásal lásku." Zaráža ma to, s akou ľahkosťou, s akým pokojom duchovní pristupujú k svojim zlyhaniam a mnohým nesprávnym veciam sú vedome otvorení aj v budúcnosti. Je to o tom, že si neuvedomujú to, že spolu s neodsúdením vlastného hriechu sa zvyšuje tolerancia na tento a iné hriechy a posúvajú sa hranice (teraz sa vybúrim, lebo som len bohoslovec, neskôr ako kňaz na návšteve iného/veľkého mesta atď.). Hoci kňaz nepraktizuje sex, je často závislý na porne. Pri osobách, ktoré ho sexuálne priťahujú, fantazíruje, vyhľadáva ich spoločnosť, je pri nich ústretovejší, lichotí im, správa sa inak. Porno je pri takýchto zážitkoch únikom z reality, uvoľnením nahromadeného psychického napätia, nepohody z nenaplneného vzrušenia. Prioritou kňaza nie je riešiť problém, ale robiť všetko pre to, aby nevyšiel najavo. Opačný extrém je neustále sebaobviňovanie a zúfalstvo, pretože kňaz nemá odvahu vyhľadať pomoc, hoci vníma problém, ktorý sa ho zmocňuje. V niektorých prípadoch sa potláčanie prejaví patologickým sexuálnym správaním. Vnútorne zranený kňaz alebo kňaz s nevyriešeným vnútorným svetom, nezvládajúcim pocitom "samoty" nemusí zvládať spovede iných ľudí a určite nezvláda držať si zdravý odstup a zachovať si profesionálny prístup.

Keď seminár odtrhne od reality a človek si hovie vo svojom nezrelom JA

Prostredie seminára na istý čas odtŕha od reality a v zdaní idylky posúva riešenie vnútorného sveta na neurčito, zastiera (zdanie, že už nie je čo riešiť) či potláča skutočné problémy (záleží aj od prístupu špirituálov). Niektorí sa v prostredí meditácie, disciplíny, pravidiel a novej "rodiny" nájdu (začnú premýšľať o sebe a svete okolo v iných dimenziách), iní sa v ňom stratia (stratia sa sami v sebe, v spleti zamotaných vzťahov, konfliktov, kríze viery atď.).

Chápem, že riešenie osobných problémov, tráum a deficitov z minulosti má každý seminarista vo svojej réžii, ale zaráža ma, že tak silného pudu, akým je ten sexuálny, a ktorý sa má v kňazstve obchádzať či napĺňať inak, sa počas seminárnej formácie dotýkajú len povrchne a v kňazstve vôbec. Je to tabu, možno pre niekoho dokonca ponižujúce, o čom sa nemá hovoriť. Prvé roky je to skôr o zákazoch a neskôr o odporúčaniach. Potom sa stáva, že mladí kňazi nemajú ani poňatie, ako sa zachovať pri jednotlivých typoch problémov iných ľudí (pokiaľ ich učili moralizovať, zakrývať alebo pri nich len mávli rukou), lebo nezvládajú ani tie svoje. Ak sa o citlivých témach hovorí otvorene a dostatočne, zníži sa túžba po "zakázanom" a strach o tom hovoriť (bude to natoľko ľudské a všedné, až človekovi príde zbytočné zakrývať či prehlbovať svoje zlyhanie), a pritom sa nezmenší miera zodpovednosti človeka, ktorý niečo vykonal dobrovoľne, objektívna vina ani negatívny dopad problému. Myslím si, že vychovávatelia sa podvedome boja toho, aby sa prílišným venovaním pozornosti zrazu z niečoho nesprávneho stalo akceptovateľné až normálne. Takýto prístup viac škodí, ako pomáha. Netreba sa báť toho - KOĽKO, ale AKO hovoriť o probléme.

Ani morálne upadnutý kňaz, ani osobnostne nezrelý, ani kňaz zmietaný vlnami depresií, nie je schopný žiť kvalitný život, prežívať živý vzťah s Bohom, vykonávať svoje kňazské povolanie naplno a zúročovať talenty, ktoré mu dal Boh (byť svetlom). Neautentickosť rozkladá vnútro každého človeka. V jednom srdci človeka nemôže vládnuť Boh aj bôžik, ktorého si človek starostlivo vytvoril, všemožne sa ho drží a ospravedlňuje si ho. 

"Nesrať si" do vlastného...

Dokedy ide o interné záležitosti cirkvi, do ktorých je niečo biskupom a ostatní "do nich strkať nos" nemajú? V tomto som stále naivný blázon s presvedčením, že v nebi nebudeme delení podľa hodnosti v cirkvi, skôr súdení podľa toho, koľko sme dostali. A keď som sa ako laik sám dopracoval k informácii, ktorú keby som neotvoril, mohol by som spôsobiť množstvo utrpenia iným ľuďom, asi by som sa tam hore neobhájil slovami:

"Bože, ale veď ja som mlčaním chcel našu cirkev iba chrániť. Bože, veď to je v jej kompetencii, aby si sama riešila svoje interné záležitosti. Ja som len pešiak, tak si snáď nechcel, aby som prehovoril? Veď ja milujem a kto miluje, ten čuší."

"Pošli biskupovi a nechaj to na neho, nech to v maximálnej diskrétnosti rieši. On to vždy vyrieši správne. Je to Boží muž."

Iste je zahanbujúce, že biskupi to pri kňazoch väčšinou riešia preložením kňaza alebo nijak. O otcovskej a psychologickej podpore sa mlčí, ale zatĺkať sa osvedčilo už mnohým. Nie je trest ako trest a odchod zo seminára či zanechanie profesie kňaza by malo byť slobodným rozhodnutím seminaristu alebo kňaza po tom, ako si uvedomí, že hoci na sebe pracuje pod odborným vedením a je v bezpečnom priestore pravidelne vnútorne nahý, avšak i tak situáciu nezvláda.

Prečo sa viac nezamerať na heterosexuálnych seminaristov a kňazov, ak je ich viac?

Celibát homosexuálnych kňazov páli viac ako tých heterosexuálnych a sú vnímavejší na svoj vnútorný svet, na vzťahy okolo nich, častejšie ich pohlcujú vlastné problémy a problémy iných, trpia subjektívnym pocitom osamelosti, vnútorného nenaplnenia, neprijatia, nelásky a tým pádom sú aj náchylnejší k zlyhaniu (ak nedodržanie celibátu vnímame ako zlyhanie). To podporuje fakt, že v cirkvi sme sa posledné roky pri homosexualite vzdialili od Písma a najviac z neho relativizujeme práve túto tému. To, prirodzene, zraňovanému, osamelému a už múrmi seminára ani spoločenstvom nechránenému mužovi môže zbúrať bariéru z doterajších morálnych zásad, ktorú pomôže rozkopať aj každé sklamanie z nevhodných aktivít iných duchovných v cirkvi. Tie aktivity často nie sú iba pádom, ale sú životným štýlom, nastavením a výsmechom zdravému jadru cirkvi. Totiž tá cirkev, ktorú založil Ježiš, vždy bude mať zdravé jadro.

Ja sa nikdy neožením a zostať sám a na okraji, to radšej smrť

To "väčšie spaľovanie vnútra" je v podstate stavu osoby s homosexuálnymi sklonmi, ktorý s týmito sklonmi súvisí a zároveň dokáže existovať nezávisle od neho, ale súvisí aj s hrozivou predstavou, že niet úniku, niet zadných dvierok. Heterosexuálny kňaz sa môže po zanechaní kňazstva oženiť a založiť si rodinu; nezostane sám. Homosexuálny kňaz či seminarista, ktorý možno vo svojom živote, povolaní i sexualite stratil smer i zmysel svojich bojov vie, že takto aspoň dokáže prežiť, inak by zostal úplne sám a na okraji spoločenstva, už by málokoho zaujímal jeho názor. Vie, že jeho prípadné partnerstvo s mužom nebude legitímne ani pred Bohom a zatiaľ ešte ani pred mnohými ľuďmi. Preto neodíde a preto mlčí. Navyše by stratil prácu, postavenie, rešpekt, čo by ho mohlo priviesť až k myšlienke, či ešte vôbec má zmysel žiť. Pri rozhovoroch s kňazmi som však zistil, že chcú a potrebujú mať takúto lásku v inom mužovi aj ako kňazi. Samozrejme, šlo len o tých, ktorí mali ochotu sa rozprávať, ale celkovo som nadobudol pocit, že kňaz ani seminarista si netúži len užiť, ale túži po láske. Pýtal som sa ich, ako to majú ošetrené pred Bohom a vlastným svedomím. Odpovede boli veľmi vyhýbavé, ale pochopil som, že nosia v srdci krivdu. Vedia totiž, že "svätosť" viacerých kňazov okolo nich je len hraná a že oni majú aspoň nejaké hranice. Neviem, či ma to potešilo.

Niekedy stačí len chcieť mať viac rád seba. Nemyslieť si, že ako homosexuál za veľa nestojím a preto to ľudia o mne ani nemôžu vedieť. Hanbiť sa môžem len za svoje skutky, nie za to, čo som mohol len prijať. A prežívanie čistej lásky nie je podmieňované žiadnou sexualitou ani erotickým aktom. Bez nej šťastný nikto nebude, nie bez životného či sexuálneho partnera.

Už nič nezmôžem pri tých, ktorí sa rozhodli žiť ako seminaristi alebo kňazi inak

Radšej by som sa rozprával o kňazoch a seminaristoch, ktorí majú v hlave celkom jasno, ale nie vždy sa im to darí udržať. Alebo ktorí v sebe vedú rôzne boje a ešte sa nerozhodli, ako so svojou dilemou naložia, ako skončí ich pokušenie, ako budú žiť a ešte sú otvorení možnosti zabojovať s podporou iných ľudí. Takých seminaristov je podľa mňa najviac bez ohľadu na ich sexuálnu preferenciu.

Keď sa dáva v seminároch maximum...

Nespochybňujem kvalitu duchovnej formácie chlapcov v seminároch. Myslím si však, že iné ako duchovné formačné vedenie je nepostačujúce. Napriek tomu je to téma veľmi citlivá a väčšina mi bude oponovať tým, že viac, ako robia pre tých chlapcov - ľudsky, otcovsky, bratsky sa už urobiť nedá a keď sa raz seminarista zatne, nikto s ním nepohne. Možno je to práve tým, že sa nechceme otvoriť tomu, aby chlapcov viedli aj nie zasvätené osoby. Kňazi totiž pre nich môžu predstavovať iba obyčajnú katolícku autoritu, reprezentantov "morálnej polície" a nositeľov klbka "mal by si" a "nemal by si" bez ohľadu na to, čo robím ja, ako to zvládam ja, lebo do môjho sveta ako tvojho vodcu ťa nič nie je. A i keby som to ja zvládal príkladne, každý je iný, je iná osobnosť s inou minulosťou a vyžaduje si iný prístup a veľmi citlivé hodnotenie skutkov. Viem si predstaviť, že príklad celibátnika, ktorý vôbec nemusel byť celibátnikom a kedykoľvek ním nemusí byť, no chce ním byť, by pre chlapcov mohol znamenať veľa. Spomínam si na svojho krstného otca, celibátnika, ktorého celibát mi bol milší ako celibát každého kňaza, ktorého som v živote stretol a ktorý mi mal byť autoritou. Navyše je iné, ak si autoritu vyberáte sami a ak vám je pridelená. Obe môžete rešpektovať, ale bude sa to diať s inou radosťou v srdci, ochotou i silou vplyvu na váš život a konanie. Možno to bolo aj tým, že s krstným otcom som žil. Netúžil byť veľkým pred ľuďmi, nehral formu, netúžil mať postavenie, byť blízko biskupovi. Mohol som plne veriť tomu, že to, čo hovorí, aj robí. Že mi pri ňom nehrozí žiadne pikantné odhalenie či sklamanie z pokrytectva. Navyše on nebol viazaný povinnosťou, ale motivovalo ho osobné presvedčenie, hnala ho láska.

Rovnako by seminaristu veľmi oslovil príklad homosexuála zvonku, ktorý dnes mohol mať už piateho partnera, ale vie, prečo nemal ani prvého a čo ho ešte okrem viery drží v tomto presvedčení.

Nehovoriac o tom, že každý seminarista by mal mať k dispozícii psychoterapeuta.

Možno kňazstvo má byť: "Som jedným z vás a som tu skutočne pre vás."

Pokrytectvo je i dnes to hlavné slovo, ktorého sa bojím pri kňazoch a kvôli ktorému som sa vždy zdráhal mať duchovného vodcu z radov kňazov. Dnes si uvedomujem, že na kňazov sú vyvíjané obrovské tlaky zvonku i zvnútra a je ťažké zachovať si pod ich ťarchou vnútornú integritu. A tak niektorí začínajú hovoriť laikom, nech nesú bremeno, ale nepovedia im, že to bremeno sami nie sú schopní uniesť. Uveria tomu, že ľudia im dajú pekné hodnotenie podľa krásnych kázní, budujú si prestíž a falošnú identitu pred ľuďmi, identitu, ktorá má ďaleko od Božej predstavy o niekom, kto Boha má pred inými ľuďmi zastupovať a reprezentovať.

Rehoľa je lepšia voľba?

Rehoľníkov tieto boje neobchádzajú, ale aspoň sú vsadení do spoločenstva bratov, ktorí ich môžu formovať a nastavovať im zrkadlo. Vtedy sa lepšie zvláda každý problém a otvára sa ako v rodine, nie ako súčasť výroku biskupa: "Ideš od 1. júla na Hornú Dolnú, lebo si vystrájal." Nehovoriac o zvládaní samoty. V spoločenstve moja pýcha nikdy nedorastie do takých rozmerov, že by ma bola úplne ovládla a zaslepila. Vždy mi má kto otvoriť oči a "prefackať" ma.

Možno kňazstvo má byť len chcieť robiť viac

Keď som oslovoval kňazov kvôli pastorácii homosexuálne cítiacich, uvedomil som si, že túžba kňazov páčiť sa ľuďom je neraz silnejšia, ako byť pokorným, praktickým a prítomným najmä tam, kde ma je ozaj treba. A o odvahe ani nehovoriac. Počul som toľko výhovoriek a prázdnych sľubov, že každý bol klincom do rakvy mojej osobnej krízy viery. Samozrejme, nechcel som nič nadľudské, zbytočné a hriešne. Chcel som len, aby sme robili viac, ako spovedali takýchto ľudí. Pretože títo ľudia nebojujú len so svojimi hriechmi. A aby sme o téme hovorili viac, nech oslovíme aj tých, ktorí sa boja hovoriť, chodiť na spoveď..., ktorí sa kvôli homosexualite cítia až príliš hriešni, alebo, naopak, nemajú pocit, že by sexom z lásky páchali nejaký hriech..., ktorí možno začali žiť falošnú predstavu o Bohu o klaňať sa jej..., ktorí sa stali pokrytcami žitím dvojakého života, napríklad aj v službe iným ako laici alebo kňazi.

Aj heterosexuáli majú svoje boje

Vyznieva to tak, akoby sa heterosexuálnym kňazom nebolo vôbec treba venovať. Nie je to tak. Celibát, samota, nepochopenie, hriechy a ťažkosti penitentov, ktoré môžu v kňazovi naštartovať čokoľvek, čo ešte v sebe nemá vyriešené alebo čo len potlačil, si vždy zasluhujú pozornosť a každá aktivita zrejme nebude dostačujúca, najmä v tejto presexualizovanej dobe a dobe obrovskej vnútornej samoty jednotlivcov. Ale viem, prečo upozorňujem práve na homosexuálnu komunitu. Je to kvôli tomu, že sú ohrozenejšou skupinou náchylnejšou na nezvládnutie stresových situácií, potláčanie a tajenie svojich túžob i vnútorných problémov. Zároveň je to skupina mužov, ktorá ochotnejšie spolupracuje, ak existuje niekto, kto sa skutočne zaujíma o ich vnútorné prežívanie s ochotou veriť im, nezatracovať ich, podporiť ich. Sú za to veľmi vďační. Inak sa stáva, že homosexuálnych seminaristov a kňazov podporujú iní homosexuálni kňazi a rovno takí, ktorí namiesto podpory robiť veci inak "upokoja" tým, že ani oni to nezvládajú a už ani nebojujú.

Proti čomu vlastne bojovať?

Mladý muž najprv začína bojovať proti svojej homosexualite. To sa mu po istom čase ukáže ako nezmysel a má ťažké srdce na toho, kto mu to odporučil. Potom začne bojovať proti homosexuálnych túžbam a predstavám. I tu prehráva. Jednoducho ich prijme. A nakoniec začne bojovať proti svojej žiadostivosti a za to, aby znovu vybudoval seba, posilnil svoju identitu, bol vnútorne vyrovnaný a šťastný aj v stave nezadaný. Stále verím, že tieto boje v seminárnej formácii alebo v kňazstve majú zmysel. Chce to len odvahu a ochotu nevnímať kňazstvo ako prácu či niečo, čo ma uživí, ak to budem dobre hrať. Dôležité je zachovať si svoju integritu a mať odvahu konať zodpovedne, byť transparentný, reflektujúci seba pred sebou i pred ľuďmi, hoci by ho to malo stáť kňazské rúcho.

Vstupovať či nevstupovať ako homosexuálny do seminára?

Kedysi som bol veľkým zástancom toho, aby aj homosexuálni muži mohli byť kňazmi. Dnes si myslím, že takíto muži do tridsiatky toho ešte veľa nezažili, ešte sami nevedia, čoho budú schopní o rok života a stále sa nenaučili veriť tomu, že ich sexualita ich nikdy neprestane prekvapovať. Treba počkať, žiť, načúvať Bohu a prejsť rôznymi skúškami, okúsiť mimo kňazstva všetky možné scenáre a zhodnocovať svoje boje. Pretože potom to môže byť ešte horšie a ak to niekto nezvláda teraz, keď si môže dovoliť chybovať (slobodne sa rozhodovať a nikoho tým nepohoršovať, nikomu neprezentovať Boha ako niekoho, kto sa vie zmocniť i použiť, kto rád relativizuje a v súkromí kladie svoje potreby mimo čistej lásky nad úroveň Boha), čo bude robiť potom, ak sa tlaky znásobia a potvrdia vnútorným hlasom - Nesmieš to robiť ako kňaz?! Keby seminaristi i kňazi videli v iných mužoch to, čo som ja videl vo svojom krstnom otcovi, nemali by chuť tajiť ani hrať divadlo. Pretože v ňom som videl Boha a stále ho občas vidím v niektorých kňazoch. Bol jednoduchým nástrojom v rukách Otca a nakoľko bol jednoduchý, nebránil sa vôli Otca. Každý seminarista či kňaz aj napriek všetkej svojej múdrosti dokáže byť maličký a prostý a naivne sa vrhať do Božej náruče, len musí chcieť umenšovať svoje ego, čo neraz bolí.

Stretávať vzory v otcoch a bratoch

Zmätení seminaristi alebo kňazi alebo seminaristi a kňazi už pevne rozhodnutí pre inú cestu iba potrebujú stretnúť otcov a bratov, ktorí ich budú skutočne milovať a pred ktorými sa nebudú musieť báť odhaliť seba, a to nie preto, že dostanú prikývnutie na všetko, ale preto, že sa im dostane otcovskej či bratskej účasti na ich osobných životných skúškach bez súdov, trestov či relativizovania niečoho, čo objektívne nie je správnym krokom pre kňaza alebo celkovo pre kresťana či človeka, napr. byť pokrytcom. Stačí byť im blízko, byť jedným z nich a veľa, veľa, veľa sa rozprávať aj o sexualite, samote, možných kompenzáciách a následkoch potláčania svojich potrieb atď. Seminaristi a kňazi sa musia naučiť pracovať so svojou dušou (poznať, predvídať, vyvodiť osobnú zodpovednosť), aby potom mohli získať oprávnenie pracovať s dušou iných ľudí. Bolo by jednoduché zavaliť sa prácou, prijímať ľudí len v úradných hodinách, ale nič z toho nezabráni tomu, aby kňaza dobehlo, čo prekryl niečím iným alebo čo potlačil. A ak chceme mať autentických duchovných vodcov, aj my laici im môžeme robiť podporné barličky citlivým prístupom a ochotou načúvať.

Čo s kňazmi, ktorí mali sexuálny kontakt s chlapcom či mladým mužom?

Kedysi boli obeťami častejšie deti. Tie kňazovi plne dôverovali a zneužívajúci často dobre poznal rodinu obete, ktorá k nemu takisto mala plnú dôveru. Je potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti sú sexuálni predátori najčastejšie prítomní v rodine (nevlastní otcovia, bratia, bratranci...) alebo sú blízki rodine (známi, kamaráti, susedia...). V súčasnosti majú kňazi sexuálny kontakt väčšinou s dospievajúcimi alebo dospelými mladými mužmi, nie s neplnoletými. Mladí muži sa dnes na spovediach častejšie zveria kňazovi so svojou sexualitou, častejšie žíznia po láskavom a všímavom otcovi, ako tomu bolo v minulosti. Kto raz má slabosť zneužiť dôveru a nedokáže sa ovládať, ospravedlňuje či bagatelizuje skutok, využíva svoje postavenie a vplyv..., ten pravdepodobne zlyhá znovu. Preto kňazi, ktorí využili niečí stav v homosexualite by mali dobrovoľne rezignovať zo svojich postov a verejného účinkovania (z pastorácie), nastúpiť na terapiu a to, čo bude nasledovať, prijať s pokorou, veď aj ich obete budú musieť s pokorou znášať traumu zo zneužitia, nepohodu z použitia, oklamania, zo sklamania dôvery, sexu s kňazom už celý ďalší život. Ako pastieri zlyhali v boji za to najcennejšie, čo máme - ľudskú dušu. Zohavili v laikovi obraz milujúceho otca a Boha a bude zázrak, ak sa tento obraz v budúcnosti aspoň mierne očistí. Hlboko otriasli vnútorným svetom človeka, naštrbili jeho dôveru voči Bohu a iným kňazom. Dôležité je uvedomiť si, že skutočný chlap vždy prevezme za svoj čin plnú zodpovednosť. O čo skôr duchovný vodca? Postaviť sa v pravde pred samého seba a zhodnotiť si to, aký som a čo s tým chcem urobiť, prestať sa ľutovať či ospravedlňovať seba a začať budovať autentické šťastie a vnútornú pohodu bez potreby zakrývať, zahladzovať stopy.

Nemôžeš byť kňazom, ak si gay

Boh takéto podmienky nedáva. A odporúčací charakter nemôže neponúkať výnimku v rámci dôsledného individuálneho posudzovania. V mojich odporúčaniach existujú dve podmienky: 1. Absolvovať psychiatrické a psychodiagnostické vyšetrenie s vyjadrením, či aktuálny stav duševného zdravia dovoľuje mužovi existovať v seminári s posúdením schopností a zvládavých kompetencií neskôr vykonávať kňazské povolanie. 2. Absolvovať viacročné až dlhodobé psychoterapeutické sprevádzanie osobou mimo kléru. Tieto dve podmienky predkladám na zváženie aj heterosexuálnym mužom so záujmom o kňazské povolanie. Pri prvom bode musím zdôrazniť, že osoba by si mala vybrať svojho psychiatra a psychológa (na psychodiagnostiku) sama, pretože ide o veľmi citlivé informácie, pri ktorých musí existovať možnosť vytvorenia čo najbezpečnejšieho priestoru na budovanie epistemickej dôvery a perspektívnu spoluprácu. Nemalo by totiž ísť o jednorazovú záležitosť len kvôli splneniu akejsi povinnosti. Pamätám si na moje psychotesty predložené ako uchádzačovi o katolícku teológiu. Psychologička bola neprofesionálna a v podstate sa s nami ani nepotrebovala rozprávať. Pri druhej podmienke doplním, že mať psychoterapeutické sprevádzania mimo kléru je nesmierne obohacujúce, nakoľko duchovných sprevádzaní a ponúk na ne bude mať seminarista i kňaz viac než dosť. Napokon je dobré zdôrazniť, že kňazstvo je pomáhajúca profesia veľmi blízka profesii psychológa, a tomu by sa mala prispôsobiť príprava na kňazstvo i kňazstvo samotné (predovšetkým pravidelné pozývanie odborníkov na dušu do prípravy na kňazskú profesiu a do samotného kňazstva napr. povinnou účasťou na sociálno-psychologických výcvikoch, prednáškach, konferenciách, workshopoch...). 

P.S.: Čo dnes znamená slova chlapa a slovo kňaza? Koľko Ježišovej odvahy, sily, pokory, lásky a múdrosti v praxi obsahuje?