Čo konkrétne je okay na tom, že je niekto gay?

17.02.2022

Musím sa priznať, že mne je ako staršiemu vnútorne veľmi zvláštne, keď si uvedomím, že za mojich mladších čias bolo v cirkvi celkom jasné to, že homosexualita sa nesúdi, ale nemá sa tak žiť. Predtým sa aj samotné túženie považovalo za hriech, niečo ohavné, démonické (hoci, zrejme, ľudia sa nespovedali z toho, že túžili, ale spovedali sa z toho, že konali a homosexualita sa poznala najmä cez prax - čomu je tak dodnes - nálepka "gay" automaticky znamená "balič" alebo "obrábač" mužov). A dnes už nielen homosexualita, ale aj homosexuálne partnerstvo a sex sú aj medzi kresťanmi úplne normálne. Zrejme to už dlho dáva logiku a médiá to svojím: "Byť gay je okay" v rôznych obmenách len upevňujú, že ak si niekto nevybral svoju homosexualitu a nemá sa kvôli nej trápiť, tak by bola hlúposť do neba volajúca odmietať homosexuálny sex a partnerstvo. Tiež sa musím priznať, že som to dlho nechápal, pretože ja som v takej dobe nevyrastal a neprišlo mi logické, že ak nežijem ako gay, iba popieram sám seba. A ako žijem? Asi by som to zhrnul slovami: "Lížem si rany a usmievam sa pri tom." Tie rany stále nie sú jazvami, nakoľko sa stále otvárajú. No nebolia tak, ako by som ich homosexuálnym sexom či partnerstvom otváral zaslepene a dobrovoľne. Všetko som si musel sám pred sebou vyargumentovať, nikto mi to nestrkal pod nos na zlatom podnose. Som za to vďačný, hoci vtedy to šlo cez slzy, no dnes viem, že to, čo je skutočne moje, mi nikto nevezme. V čom som sa zocelil, v tom ma už nesfúknu.

Vždy som mal viac problém sám so sebou pre veci, ktoré s homosexualitou priamo nesúviseli, preto pre mňa bolo logické nevnímať gay vzťah ani sex ako spásonosné. Vedel som, že v ničom z toho mi to nepomôže. Maximálne by mi to pomohlo mať homosexualitu viac na háku a byť viac ovca. Mať homosexualitu viac na háku mi nepristalo. Chcel som sa tomu "drakovi" dívať priamo do očí, kým sa z neho nestal malý jašter. Ale vždy je to malý chladný jašter a nie huňaté klbko cicavca, ktoré chce pohladkať. Dodnes ma mrazí, keď si predstavím, aký vzťah som mal k otcovi v troch rokoch a ako roky bolo šliapané po mojej rodovej identite i po mojom JA. Moje túženie po mužoch nebolo sexuálne, len som chcel, aby ma prijali medzi seba, aby som bol jeden z nich. A to cudzie, to tváriace sa, že je viac ako ja sa neskôr pre mňa stalo komplexne neskutočne príťažlivým. Byť ovca ma nikdy nelákalo a nevedel som si predstaviť mať partnera, keď som nikdy nemal ani len skutočného priateľa. Mať partnera bez toho, aby som s mužom zažil nejaké bazálne, silné, hoci obyčajné puto nemotivované erosom. Áno, všímam si, že muži, ktorí v sebe majú pri homosexualite nejaký blok, často odmietajú gay vzťah podľa litery, vnútorne to však rozporujú a nakoľko zvádzajú v sebe urputné boje, výsledkom toho je, že ich to pohlcuje a (nielen) v sexuálnom správaní sú ako neriadené strely. Z tohto pohľadu je určite fajn, že máme rôzne zoznamky a portály pre gayov, na ktorých dnešní mladí dospelí vyrastali vlastne už od svojej puberty. 

Okrem rodičov a šikany starších chlapcov ma niekoľko rokov zraňovala aj samotná homosexuálna komunita. Utkveli mi v pamäti dve veci - používanie jeden druhého a chladné odkopnutia. Hodnotenie toho druhého len cez jeho vzhľad, ako tovaru vo výklade, čo bolo tak neskutočne ponižujúce, ale zároveň tak neskutočne nákazlivé, že som sa týmto chorým myslením nakazil aj ja sám. 

Mladí muži veľmi skoro začínajú mať homosexuálny sex, nemajú žiadne výčitky a niekedy si už v 18-rokoch dokážu vybudovať na daný vek veľmi pekný partnerský vzťah. Budovať, udržať vzťah si vyžaduje dosiahnuť nejaký bod na ceste k vnútornej zrelosti. Tú negarantuje iba vek, ale najmä vedomá práca na samom sebe. Do nej sa mladí ľudia púšťajú zavčasu zriedkavo, tak homosexuáli, ako aj heterosexuáli, ktorí rovnako podliehajú rôznym zraneniam vo vzťahoch a rovnako nasávajú rôzne druhy amorálnosti ako špongie. Obe skupiny mužov sa v konečnom dôsledku môžu prejavovať nezrelo, len je rozdiel, či je to zraneniami alebo zanedbanou výchovou, sebavýchovou. Koľko zranení prináša to, ak do niečoho hlboko intímneho vstupujem príliš skoro, ako vnútorne nepripravený, alebo ak napĺňam svoje potreby nelegitímne, to už nikoho v dnešnej spoločnosti (a obzvlášť verejne) nezaujíma. Dôležité je odovzdávať posolstvo: "Byť gay je okay." Je to niečo podobné, ako keď sa dieťa hrá pri studni. Povzbudzoval by som ho, nech skúsi ísť bližšie, nech sa neobmedzuje, veď je to vzrušujúce a nikto nemá právo rozprávať, že nemá ísť v takom útlom veku tak blízko. No a nakoniec by som tomu istému dieťaťu povedal, že ak spadne do tej studne, nech sa neopováži kričať, aby som ho vytiahol. Bezcitné? Morbídne? Keď sa viac zamyslíme nad svojimi postojmi či konaním, akokoľvek benevolentným a navonok tolerantným, nie raz tam objavíme podobnú bezcitnosť, chlad, výsmech. Žiaľ, ľudia si myslia, že dušu značia len vážne traumy. Avšak každý pocit nemilovanosti, nehodnosti, každé sklamanie, každé ignorovanie, každé nevhodné schvaľovanie konania v dobrom úmysle atď. je jeden "rez na duši."

Nechcel by som byť rodičom v dobe, kedy je nesmierne náročné dieťa nenásilným spôsobom odkláňať z cesty, na ktorej by skôr či neskôr škaredo narazilo. A ono to nie je možné ani vo väčšine kresťanských rodín, pretože vo väčšine kresťanských rodín dieťa preberá od rodičov vieru ako tradíciu. Nevie, kvôli čomu inému má veriť a čo mu to akože má dávať. Zrejme aj preto dnes mladí ľudia vo veriacich rodinách nepotrebujú počuť skutočnú odpoveď na zásadnú otázku - Čo je homosexualita a ako sa na ňu díva Boh? Lacných odpovedí je hŕba a hlavne sa nad nimi nie je treba zamýšľať. Nie je treba mať prečítané celé Písmo. Veď čo by sa zmenilo na mojom presvedčení, kým sa Boh skutočne nedotkne môjho srdca? A proti Bohu sa dnes "oplatí" bojovať, hoci mnohí dnes svoj boj proti Bohu zakryjú za boj proti "skazenej" cirkvi.

Musím brzdiť, áno, existujú aj rodiny, kde je Boh viac ako len symbol. A mladí chlapci, dievčatá (zatiaľ) naozaj nemali nič (sexuálne) s rovnakým pohlavím a neplánujú mať ani homosexuálny vzťah. Je ale normálne, ak sa musia každý deň presviedčať o tom, že si vybrali správnu cestu a občas im napadnú aj myšlienky na smrť? Jasné, že nie je. Opäť i tu Boh zostal skutočne nepochopený a chce sa od neho to, čo v skutočnosti pre spásu duše, ale aj pozemské šťastie nie je nevyhnutné. Pri Bohu sa stačí pýtať správne otázky a počkať si na odpovede. Znie to jednoducho a pritom je to náročné. Odpovede totiž prídu, ale musíme si na ne pripraviť srdce. A to zrejme nebude dnes... ani zajtra.

Čo vlastne majú spoločné 18-ročný muž s homosexuálnymi sklonmi, ktorý je už pár mesiacov šťastne zadaný s mužom, a 18-ročný muž s homosexuálnymi sklonmi, ktorý je veriaci a cíti sa osamelo? Obaja sa dívajú na tú istú homosexualitu z rovnakej a opačnej strany zrkadla, ale z iného uhla pohľadu - čo znamená, že ani jeden ju väčšinou nevidí takú, aká naozaj je, pretože často chýba pravé svetlo, ktoré by ju ukázalo takú, aká naozaj je. Tým pravým svetlom je Boh, ale aj ľudské poznanie. Druhá vec, ktorá oboch spája, je, že v skutočnosti sa obaja cítia osamelo, nenaplnene, akurát ten prvý viac potláča tento pocit - veď má partnera, ktorého ľúbi a ktorý ľúbi jeho. Tretia vec, ktorú majú obaja spoločnú, je to, že zrejme nikdy nezažili silné puto s mužom nemotivované sexuálnou príťažlivosťou. Preto dnes mladí homosexuálni muži majú tak včasne sexuálny kontakt s mužom, lebo ich skoro páli i ženie túžba po splynutí s iným mužom, ktorého by si zrejme podľa dnešného vnímania priateľstva bez sexu neudržali (čiže nejde o pud samotný). Väčšinou sex má byť prostriedkom na dosiahnutie niečoho viac pre tých, ktorí sa z rôznych dôvodov necítia na homosexuálny partnerský vzťah. Zvyčajne ostane pri sexuálnom akte, po ktorom sa ten dúfajúci znovu a znovu vnútorne vyprázdni až sa nakoniec začne emocionálne odpájať. Tí zrelší a možno aj odvážnejší dosť včasne vstupujú do homosexuálneho partnerstva, lebo túžia po priateľstve s mužom, aké nikdy nezažili. Veľmi často sa stáva, že prvým skutočným priateľom, ktorý pohýna mojím vnútrom, hýbe celým mojím bytím je v podstate partner. Pocit osamelosti a vlastnej neúplnosti sa však postupne prikráda aj v navonok ideálnom partnerstve.

Takto by to fungovať nemalo. Preto jedno ani druhé neprináša dlhotrvajúci vnútorný pokoj ani skutočné šťastie. Rovnaká otázka pre oboch - Ako to zmeniť? A či to vôbec chce niekto zmeniť.

A doplňujúca otázka, keby boli obaja veriaci - Či obaja neveria v rovnakého Boha? Pretože ak áno, jeden sa musí mýliť. Alebo ho len obaja nepochopili dostatočne? Ja mám pocit, že kvalitné spoločenstvo mužov (možno menej často žien), či už v cirkvi alebo mimo nej je niečo na štýl - Každý o ňom hovorí, ale nikto ho ešte nevidel. Iste, mnohé majú k ideálu bližšie, ale pokiaľ sa čo i len jeden človek v spoločenstve cíti osamelo alebo nemôže zdieľať všetko, čo prežíva, spoločenstvo nenapĺňa jeho vyššie potreby, nemôžem ho nazvať kvalitným. Možno na prežitie stačí, ale nie na kvalitný plnohodnotný život. Najmä nie pre mužov (a ženy) homosexuálnych, ktorí sa, inak, tradične, vrhajú do vzťahov alebo ako single pochybujú o zmysle svojho života.

Erik