Cirkvi v USA sú voči homosexuálom ústretovejšie. Naša Katolícka cirkev ich stále straší!

24.11.2019

Rozhovor s 19-ročným Sebastiánom


Sebastián je gymnazista (maturant), ktorý by chcel študoval na lekárskej fakulte. Je veriaci a podelí sa s nami o svoje vnímanie viery, života, ako aj o svoje aktuálne pocity či problémy, s ktorými bojoval počas svojho dospievania. Nakoľko jeho spoveď bude aj intímna a týkať sa nie príliš populárnej citlivej témy, zostáva v anonymite.


Spoznali sme sa cez skupinu uchádzačov na jednu nemenovanú lekársku fakultu a v podstate od prvého momentu si ma zaujal svojím slušným správaním a úprimnosťou. Je to niečo krásne, ale zároveň sa tým človek stáva zraniteľným. Komu vďačíš za to, že si taký, aký si? Čo na sebe oceňuješ a čo by si ešte rád na sebe zmenil?

Možno ste ma trochu precenili. Tak ako každý sa snažím byť slušný, no názor si rozhodne povedať viem. Ale neviem komu vďačím za to, aký som. Určite mám v sebe niečo z matky aj z otca, ale často čerpám inšpiráciu aj z rôznych známych osobností, ale i z priateľa a kamarátov.

Aké sú tvoje záľuby a prečo si sa rozhodol poslať si prihlášky na lekárske fakulty a študovať medicínu?

Moje záľuby? Rozhodne kamaráti. Je síce pravda, že teraz s maturitným ročníkom a prípravami na "prijímačky" to nie je úplne najjednoduchšie mať nejaké záľuby, ale rozhodne toto. Okrem toho svoj voľný čas (ak nerátam učenie) trávim buď s nimi alebo s mojím priateľom. A prečo lekárska fakulta? Ako malý som bol hospitalizovaný na chirurgii v Bratislave a celé to prostredie a to všetko ma veľmi nadchlo. A tá radosť, keď som sa vyliečil bola neopísateľná. Preto raz chcem mať pocit ako lekár, že som niekomu takú radosť spôsobil práve ja.

Si z veriacej rodiny. Oslovilo ťa žitie viery v tvojej rodine? Prípadne čo by si rodičom vytkol v tejto oblasti?

Nie som práve vzorný veriaci katolík, ako by si naši predstavovali. Moja viera v cirkev upadla a moja viera v Boha ostala nezmenená. A čo by som vytkol našim? Toho je viac. Vidia svet len čierno a bielo, nesnažia sa nájsť súvislosti a nechcú vidieť pravdu iných.

Čo by mali rodičia robiť, aby svoje deti skutočne privádzali k Bohu?

Možno aby ich priviedli k Bohu, stačí im len načúvať a pokúsiť sa ich pochopiť. Nenútiť ich do niečoho, čo nechcú, pretože to im pravdepodobne len kazí pohľad na vieru.

Si rád, že si veriaci? Čo pre teba znamená byť veriacim?

Som rád, že som veriaci. Ale som nerád, že mnohí veriaci si myslia, že sa správajú ako vzorní kresťania a popritom odmietajú hlavný základ kresťanstva: akceptovať - milovať - nesúdiť. Byť veriacim pre mňa rozhodne neznamená, že musím poslušne každú nedeľu stáť v kostole (hoci to robím, lebo jednak ma to niekedy napĺňa, no niekedy to robím len preto, aby som mame urobil radosť), ale znamená to, že môžem ukázať Boha aj tak, ako by prezentovaný mal byť. Odmalička mi bolo dávané do hlavy, že Boh všetkých miluje, či si tučný, malý, veľký (dokonca sme spievali v kostole také pesničky), no keď som mame povedal, že sa mi páčia aj chlapci, tak mi dala jasne najavo, že je to pre ňu choré, a že to Boh odsudzuje.

Kedy si začal pociťovať svoju inakosť a v akom veku si už o sebe vedel, že si homosexuálny?

To, či som homosexuál, neviem doteraz. Donedávna som sa pasoval za bisexuála, ale keďže mám vzťah s chlapcom, ktorého nadovšetko milujem a chcem s ním zostať do smrti, neviem. Či už je to tak alebo onak, prvé impulzy boli na základnej škole, kedy som si všimol, že pokukujem po chalanoch rovnako ako po babách. No keď sa na to pozriem retrospektívne, mal som rád, keď sa ma nejaký chalan dotkol, ešte keď som bol malý chlapec. Uvediem príklad z detstva. V družine, na základnej škole, keď som mal asi osem rokov, sme sa hrali nejakú hru. A ja som sa s kamarátom skryl a boli sme natisnutí pri sebe a uvedomil som si, že mi to bolo príjemné. Avšak uvedomovať som si to začal v deviatom ročníku. V druhom ročníku na gymnáziu som sa však zaľúbil do jedného chalana tak veľmi, že už mi to bolo jasné.

Z čoho si mal strach, keď si už o sebe vedel, že si iný? Ako si tento svoj strach riešil a s ktorými ľuďmi si sa ako s prvými začal rozprávať o svojich pocitoch a o tom, čo prežívaš?

"Ako budem mať deti?"

"Naši ma určite vyrazia z bytu!"

Dokonca som párkrát uvažoval nad útekom a dokonca i nad samovraždou. Našťastie, potom mi vstúpil do hlavy nápad o tom, že budem lekárom a že svoj život zasvätím len tomu. Časom som si našiel priateľa, ktorého milujem a rozhodne s ním chcem byť, či sa to niekomu páči alebo nie. Medicína a on sú moja budúcnosť. Prvý? Ja som to prv dlho dusil v sebe. Nehovoril som o tom nikomu. Maximálne som si založil "fejk" účet na facebooku a chatoval si s ľuďmi, ktorí už svoj coming out majú dávno za sebou a ako to prežívajú. Avšak z mojich blízkych som to dlho nepovedal nikomu. Medzitým som písal aj rôznym ľuďom z cirkvi a tí mi tvrdili, že som len mladý a pochabý, a že to, čo prežívam, nemusí byť pravda, že sa to určite zmení, kým budem dospelý (čo mi teda rozhodne nepomohlo, no som rád, že ma neodsúdili k peklu). Napokon, keď sa mi moja najlepšia kamarátka priznala s tým, že sa jej páčia dievčatá, tak som jej o pár týždňov nato povedal, že mne sa zas páčia chlapci. Ona bola prvá, lebo som vedel, že keďže je na tom rovnako, pochopí ma. Stres prišiel, keď som to mal povedať môjmu najlepšiemu kamarátovi, ktorého považujem za brata. Tiež je z veriacej rodiny a to mi trochu nahnalo strach. No od neho sa napokon ukázala taká podpora, že som plakal od šťastia.

Napokon si sa zveril aj mame. Ako na to reagovala?

Nereagovala najhoršie. Jej prvotná reakcia nebola tak zlá, ako som čakal. Povedala len, že ona to potrebuje spracovať, a že jej mám dať čas. To zlé prišlo o pár týždňov neskôr, keď som jej povedal, že chcem ísť s priateľom na výlet. Začala hovoriť, že je to choroba, že to je hrozné, že si ma získava diabol, že s ňou pôjdem ku kňazovi a podobne. To nám dosť znehodnotilo dlhoročný a priateľský vzťah. Ja som sa ju snažil mnohokrát pochopiť, dokonca som jej povedal i to, ako som sa snažil "nebyť gay," ale to nešlo. Zaregistroval som, že mala i malé snahy to pochopiť, no najmä mala snahy mi ukázať, že ona má "pravdu" a ja nie. Napokon som sa rozhodol, že to s ňou riešiť nebudem, ale náš vzťah už, žiaľ, nie je taký, aký býval.

Prečo si sa o tom rozhodol nepovedať aj svojmu otcovi?

Každý, kto môjho otca pozná, by pochopil, prečo mu to nechcem povedať. Je to homofób prvej triedy. Našťastie, jeho názor ma až tak netankuje. Vážim si, čo všetko pre mňa urobil, ale riskovať to, že by mi nemal kto financovať štúdium, a že by som nemal kde bývať, naozaj nechcem.

Píšeš, že názor otca ťa až tak "netankuje." Je to kvôli tomu, že tvoj otec je homofób alebo si ešte spomenieš na iné veci, ktoré ti na ňom prekážajú alebo v minulosti prekážali? Bol ti otec blízky, keď si ešte nevedel o svojej homosexualite? Alebo si na neho tak trochu zanevrel (klesol v tvojich očiach) až potom?

Neviem, s otcovým neprijatím som sa tak nejako vopred zmieril. Otec mi dal v detstve toho veľa a vždy, čo som potreboval, to som mal - za čo som vďačný, ale odmietať moje ja a neprijať to, koho ľúbim, zaváži. No i tak som mal s otcom nie vždy dobrý vzťah, často komplikovaný, veľakrát som sa zamiešal do hádky rodičov, kedy som si zastal práve mamu, lebo otec si rád dokazoval, že si ostatní bez neho môžu len pískať. To som neznášal a často som mu dal najavo opak.

Čo by si tak celkovo vytkol rodičom alebo možno aj súrodencom vo vzťahu k tebe?

Nie sú ochotní prijať pravdu. Je ťažké si priznať, že sa človek zmýlil. Len čím skôr si to prizná, tým menej škôd to narobí. Ale oni si chybu priznať nevedia. Aspoň nie v tomto.

Myslíš si, že rodina neprijíma teba ako homosexuála alebo tvoj partnerský vzťah (teda aspoň tí členovia, ktorí o tom vedia)? Vnímaš vo všeobecnosti nesúhlas s niečím ako nelásku a neprijatie? Čo je vlastne tá pravda? Má ju vždy iba jeden človek? V čom sa rodina mýli?

Neprijímajú homosexualitu. To, že mám priateľa, je len priliate benzínu do ohňa. Matka tvrdí, že sa modlí za oboch, aby sme sa "uzdravili." Tu sa spolieham na Boha a verím, že jej ukáže, že sa má modliť za dôležitejšie veci, ako liečiť niečo, čo nie je choroba. Úprimne si myslím, že môj vzťah to skôr upevňuje.

Pravda? To je veľmi filozofická otázka, na ktorú nemám priestor odpovedať, ale pravda je skutočnosť, ktorá je objektívna a nemenná. Nemá ju len jeden človek. A v čom sa rodina mýli? Mýlia sa v tom, že sú neomylní (úsmev).

Aby sme neboli len kritickí. Aké vlastnosti si najviac ceníš na svojich rodičoch?

Otec: starostlivosť, svedomitosť, ochota...

Mama: ochota, láskavosť, lojalita...

Rozprával si sa o svojej homosexualite s kňazom? Koľko si mal rokov, keď si to pred kňazom otvoril prvýkrát? Čo ti povedali rôzni kňazi na to, keď si sa im zdôveril? Čo si potom cítil vo svojom vnútri?

Viackrát som to riešil s kňazmi. Niektorí mi ukázali podporu, niektorí sa so mnou odmietli rozprávať, takže vlastne ich názor ani neviem. Ako som vyššie spomenul, prv mi písali, že z toho vyrastiem. No potom mi bolo povedané (ale v tomto som mal pravdepodobne šťastie, lebo nie každý kňaz by mi to povedal), že Boh ma miluje taký, aký som a že ma stvoril takého, aký som. Cítil som konečne pokoj a mier s Bohom.

Vnímaš stále cirkev ako svoju matku? Čo by si v nej zmenil? Hľadal si pochopenie aj inde ako v Katolíckej cirkvi? Našiel si ho?

Rozhodne nie. Cirkev by som úplne zreformoval. Toto by bolo na dlhé rozpisovanie. Ale rozhodne by som povolil manželstvá pre kňazov, pretože to im podľa mňa bráni v racionálnom myslení a často konajú beštiálne. Hľadal som aj v iných cirkvách, avšak väčšinou základný postoj majú rovnaký. Žiaľ, musím uznať, že najmenej podpory som našiel hlavne v tej katolíckej.

Čím podľa teba rania rodičia homosexuálne dieťa najviac?

Toto je podľa mňa dosť individuálne, ale rozhodne mňa sa najviac dotklo to, že si otec napríklad myslí, že je väčší "drsňák," ak nadáva na gayov. U matky to jej tlačenie do viery. A tiež, ak hovorí, že je to hriech a podobne.

Čím podľa teba raní Katolícka cirkev mladých ľudí s homosexuálnymi sklonmi najviac?

Tým, že to nazývajú chorobou a dávajú homosexuálom nádej, že ich zmenia na heterosexuálov. Potom začnú menovať ľudí, ktorí sa údajne "vyliečili," ale zaujímalo by ma, či tí ľudia nemajú stále "chute" odbehnúť inde a či sú skutočne šťastní.

Tvrdením, že ak homosexuáli niekoho ľúbia a ide o rovnaké pohlavie, je to hriech, a že za to skončia v pekle, keď to vôbec nie je pravda. Našťastie, cirkvi v USA sú v tomto pokrokovejšie. Ja osobne som sa nakontaktoval na jednu pani v Spojených Štátoch, ktorá vyštudovala teológiu a často mi vysvetľovala veci, o ktoré som sa zaujímal. Preto viem povedať, že to, čím cirkev mladých LGBT ľudí straší, nie je pravda.

Pamätáš si na momenty vo vzťahoch s blízkymi alebo inými ľuďmi, ktoré ťa zranili najviac? Napísal by si nám aspoň o troch konkrétnych situáciách a slovách, ktoré vtedy zazneli a rezonujú ti v srdci dodnes?

Je ich mnoho. Ale tak napríklad, keď si kamarát zo mňa urobil srandu, že môj otec má tri dcéry (má dve a má syna - mňa). Keď otec povedal, že keby som bol gay, tak by ma vydedil. Keď mi matka s najstaršou sestrou hovorili, že som chorý.

Čo ťa dnes najviac napĺňa šťastím?

Môj priateľ, môj najlepší kamarát a kamarátka, a všeobecne aj ostaní kamaráti. Učenie a prípravy na vysokú školu (niekedy to býva stresujúce, ale užívam si to).

Čo si myslíš o veriacich mužoch, ktorí prežívajú to, čo prežívaš ty a rozhodli sa nemať partnera? Prečo sa podľa teba takto rozhodli? Myslíš si, že je to zdravé a udržateľné rozhodnutie?

Je to ich rozhodnutie a rozhodne nesúdim. Ak sú šťastní, nie je čo riešiť. Ale sám si to predstaviť neviem. Neviem, či sú schopní takto vydržať do konca života, no skôr si myslím, že nie. Ich rozhodnutie možno bolo ovplyvnené strachom, rodinou, zlými skúsenosťami z minulosti. No nemyslím si, že je to správne. Vždy nás učia, aby sme boli tými, kými skutočne sme. Ak to začneme robiť a niekto s tým má problém, tak nás to až tak zaujímať nemusí. Ja si neviem predstaviť to, že by som môjho priateľa teraz kvôli tomu, že moja rodina nesúhlasí s naším vzťahom, poslal preč.

Dnes sa veľa hovorí o tom, že Katolícka cirkev nemá problém s homosexualitou, ale neschvaľuje homosexuálne partnerstvo. Teba ako mladého muža s partnerom sa to zrejme nesmierne dotýka, nedá sa to odčleniť, pretože ty tým vzťahom aktuálne žiješ. Určite si hľadal aj iné dôvody toho, prečo to takto cirkev prezentuje. Ak áno, našiel si nejaké prijateľné?

Viete, hovoriť je hovoriť, konať je konať. Vždy hovorím, že skutok prevýši slovo. Uvediem príklad. V nacistickom Nemecku Židia mohli zo začiatku mať svoje byty, avšak nemohli sa pohybovať v knižniciach, v mestskej doprave a na iných miestach a nemohli podnikať. Hovorilo sa však, že to nie je nijaký prejav, ktorý by mal byť proti nim. Cirkev má problém s homosexualitou. Podľa cirkvi by homosexuál mal žiť doživotne v celibáte, poprípade si nájsť ženu. Avšak to mi príde nefér pre tú slečnu, ktorá by žila roky, podľa mňa, nie v šťastnom manželstve.