Chceme toľko práv, až zabúdame na právo byť ľuďmi alebo Čo sa stane, ak nám chýba(la) láska?

Bežná prax mladých ľudí.

Pár týždňov si s niekým píšete cez internet, potom slovo dá slovo a dôjde k osobnému stretnutiu. A po ňom...

...po ňom s vami dotyčný komunikuje už akoby nasilu. Všetko sa zrazu zmenilo, už mu nestojíte ani za priateľstvo. Tých pár týždňov častej, očakávanej, záživnej, chcenej komunikácie plnej záujmu, vzájomného doberania sa a jemného flirtu, vo vás vyvolajú príjemné pocity, túžbu cítiť ich stále a spustia prvú fázu zamilovanosti. Vidina fajn človeka v kombinácii so škaredým počasím niekedy spôsobí to, že už na prvom stretnutí skončíte v jeho byte. Čosi vypijete, niečo vám možno dá do pohára a vy už vlastne ani neviete, či to, čo príde po tom, chcete alebo nie. Už nemáte jasnú myseľ. Ráno sa preberiete, ste zmätení, odídete a premýšľate nad tým, čo sa vlastne stalo. Dôjde vám, že ste mali pohlavný styk a začínate byť vystrašení. Chcete veriť tomu, že všetko bude fajn, že predsa on by vás neoklamal. Neviete o tom, že existuje postexpozičná profylaxia, ktorú vám už ale po 72 hodinách nikto nedá. A už len čakáte na to, či ste alebo nie ste HIV+.

Tieto riadky nepíšem ja, ale sám život. 

22-ročný muž prišiel do bytu k inému mužovi (toho času už HIV+), ktorý ho po otupení zmyslov znásilnil bez ochrany a nebol to jediný človek, s ktorým urobil podobne. Tento mladý HIV+ muž si dnes hľadá partnera, no so stigmou "kurevníka," ktorou je spoločnosťou označený, to nie je jednoduché a veľmi ho to trápi. Iný, 29-ročný muž, sa po mnohých sklamaniach v láske rozhodol mať iba stáleho milenca. Mali medzi sebou dohodu, že nebudú súbežne udržiavať ďalšie milenecké pomery. O niekoľko mesiacov ho jeho milenec nakazil vírusom HIV. 27-ročný muž sa so svojou partnerkou vážne vnútorne ranili počas partnerského vzťahu. Muž to nedokázal spracovať, ako ani spracovať rozchod, začal to riešiť náhodnými kontaktmi so ženami so snahou vypnúť sa od emócií a zabudnúť. Následok jeho správania - HIV+. Cíti sa opustene. Už niekoľko rokov si hľadá partnerku, sám nevie, či pozitívnu alebo negatívnu, pretože sa mu nedarí nájsť žiadnu. 

Niektorí ľudia nedokážu prestať s promiskuitou, hoci ešte nevedia o svojom vlastnom infekčnom ochorení. Iní zasa nedokážu prestať s promiskuitou, hoci už vedia o svojej HIV pozitivite a pokračujú v danom správaní ďalej v rámci HIV+ komunity. Žiaľ, sú aj prípady, kedy polovičku nakazil jej vlastný partner po mesiacoch až rokoch spoločného života. Sexuálna sila je pre muža niekedy príliš veľká na to, aby ju zvládol sám a bez následkov. Potrebuje však o tom začať hovoriť.

Ako sa medzi sebou dokážeme zraňovať ako ľudia a kam to môže dospieť? Niekedy k HIV pozitivite, inokedy k strate dôvery, zmenám správania, problematickým ďalším vzťahom, depresiám alebo až k samovražde. Dokážeme sa mať ako ľudia aspoň trochu a úprimne radi? Dokážeme si uvedomiť, čo v iných naštartuje naše správanie bez štipky empatie, zneužívanie našich práv a zakrývanie našej nezrelosti právom slobodnej voľby odkopnúť zo svojho života koho chcem, kedy chcem, ako chcem a kvôli čomu chcem?

Rozlišujme skutočnú lásku od žiadostivosti.

Pravidelne si nastavujme zrkadlo do duše a pýtajme sa samých seba, kam sme mnohých ľudí dostali alebo kam ich svojím správaním môžeme dostať. No predovšetkým sa pýtajme, kam sme sa dostali my sami (prestaňme za to viniť iných ľudí), a kam ďalej smerujeme.

Ak sme nezažili to, aké to je, ak nás niekto skutočne miluje a neprestane nás milovať, alebo sme sa v tomto veľmi sklamali, začíname ničiť iných ľudí, ani si  to nemusíme uvedomovať. A ak nám už táto láska chýba tak, že sme pre ňu schopní urobiť čokoľvek, začíname ničiť seba samých a ani si to nemusíme uvedomovať. 

***PrEP ani PEP nechránia pred vznikom HIV infekcie 100%-ne, nie je možné sa na ne spoliehať. Antivirotiká nie sú cukríky, majú svoje nežiaduce účinky.