Byť veriaci a nebyť vytrvalý v láske je väčší problém, ako byť veriaci a nebyť heterosexuál

13.02.2022

Som rád, že sa môžem tak osobnejšie prihovoriť čitateľom Citlivých tém, napísať viac o tom, čo prežívam, čo ma teší a čo ma trápi.

Budem písať aj o Bohu, hoci sa nepovažujem za veľmi zbožného. Závidím silu viery mnohým iným. Ja mám vždy sklon dívať sa na veci reálne, čo je aj fajn; bránilo mi to prepadnúť náboženskému fanatizmu, ku ktorému mala moja rodina blízko. A napriek tomu budem písať o Bohu ako o niekom, kto si ma stráži, kto ma chráni a pre koho sú moja duša a moje aktuálne bytie veľmi vzácne.

Kedysi som mnohé krivdy a ťažkosti v mojom živote nechápal. Nakoniec som mnohé z nich hodil na svoju povahu či neschopnosť, iné na nepriazeň okolia. Dnes mi všetky tieto udalosti do seba zapadajú ako do jedinečného Božieho plánu so mnou. A pritom dodnes sa mi zježia všetky chlpy na tele, keď mi niekto začne rozprávať o tom, že mám vytrvať, lebo Boh má so mnou nejaký plán. Tak veľmi som nemal rád to, keď sa niekto tváril ako radca či motivátor v mojom duchovnom živote. Frázy, frázy, prázdne frázy. Ježiš nepovolával rečníkov, ale mužov činu. Veď ak sa môj brat cíti málo milovaný, nebudem mu kázať o tom, že je večne nespokojný, nevďačný za to, že môže kráčať po tejto zemi z Božej vôle, alebo nedostatočne dôverujúci Bohu. Jednoducho ho začnem svojimi skutkami milovať viac. Všetky tieto udalosti sa v mojom živote mali stať, aby dali priestor rozvoju mojich vnútorných darov i samotnej osobnosti. Hoci som Boha o niečo žiadal, nemal som žiadne očakávania, a ono sa to často stalo, hoci nie hneď. Potom som už prosiť prestal, lebo som si uvedomil, že Boh mi už i tak dal veľa a zvyšok mi dá vtedy, až príde čas, alebo mi to nedá nikdy, pretože to moja duša nepotrebuje.

Boh mi dal zdravie, rodinu, skvelú prácu, v ktorej sa môžem realizovať a rásť takmer po každej stránke. Mám pocit, že to, čo Boh dovolil, aby mi vzali rodičia či rovesníci, mi ten istý Boh vynahrádza mnohorakým spôsobom. Znie to zvláštne, ale myslím si, že viem, prečo to Boh dopustil - preto, aby som zostal jeho milovaný syn, ktorý sa ho snaží v láske napodobovať, hoci väčšinou neúspešne.

Od detstva som trpel nedostatkom čistej a úprimnej lásky a mal som dosť času a priestoru na to, aby som skúmal, čo je pravá láska. Mám ju rozobratú do detailov a láska je to najkrajšie, čo z môjho pohľadu existuje - čistá, nás ľudí presahujúca láska, ktorá je večná.

Netrápi ma moja homosexualita. Nenamýšľam si, že bez partnera je môj život prázdny, neúplný a ťažký. Pretože všetko je v mojej mysli - čo do nej vpustím, to tam zostane, a buď to otrávi moje myšlienky ako jed, alebo to vnesie do duše pokoj, motivuje ma to do činností, dívania sa na seba i svet spôsobom, ktorý ma dvíha a uzdravuje.

Pochopil som, že v iných mužoch hľadám rozbitý obraz seba. A keď si myslím, že ho v inom vidím, veľmi ma to priťahuje. Iste, je to aj erotické, avšak reagujem celým telom na niečo, po čom roky žíznim. Je to ako keby ste niekomu po týždni hladovky a žutia kože z kožených topánok ukázali chlieb. Ale iba ukázali bez povolenia nabažiť sa ho. Priznám sa, že ja svoje baženie kontrolovať neviem, preto sa vyhýbam sexu s mužmi. Sebaklamu sa vyhýbam, ako aj nevyhnutným precitnutiam, ktorým sa dalo predísť. A ak má človek už raz v sebe pomenované veci, nemá chuť hrať sa, skúšať to inak. Je to akoby som sa tváril, že chlieb je kameň a zahryzol sa doň s chuťou. Ťažko by bolo dopredu presvedčiť samého seba, že to nebude mať následky. Najmä vtedy, ak už disponujete poznaním - poznaním seba a skúsenosťou falošnej či nezrelej lásky.

Pred nejakým časom som spoznal muža - trochu staršieho odo mňa, milého, pozorného, "muscle & fit", hrdého bratislavského gaya (myslím si, že on si tú hrdosť na seba na rozdiel od mnohých iných mohol aj dovoliť pre svoju osobnosť). Rád sa zabával, stretával sa s inými gaymi, no všímal som si, že prestáva veriť v lásku (a pritom som tú jeho, hoci kamarátsku cítil), začína veriť v to, že bez sexu neprežije a tak spával s mužmi, ktorých mi vždy opisoval ako sexy, mužní, milí, baliaci ho. Niekedy to boli bisexuáli, pri ktorých vedel, že pôjde iba o sex. Vnímal som, že nevidí svoju hodnotu, svoju krásu a žízni po láske rovnako ako ja. Tak, ako veľmi som ho mal rád, tak mi kontakt s ním kradol vnútornú pohodu, pretože som vedel, že sa pred chvíľou vyspal so "svojím bisexuálom," ktorý ho len pred pár dňami balil v bare na toaletách. Nakoniec z neho vyhŕklo, že on tak žiť chce, on to potrebuje. Pritom pár dní pred tým sa mi zdôveril, že si neverí, nepripadá si dosť mužný a preto nevie odolať, ak ho balí podľa neho mužnejší, milý, krajší muž. Načo čakať na lásku..., načo veriť v gay svete v intímne (spriaznenosť duší) priateľstvo bez sexu, ak neexistuje, veď taký je dnes život a nikto z toho nerobí vedu... Okrem mňa... Pohádali sme sa a viac som už o ňom nepočul... Dnes chápem, že potrebujem byť blízko muža, ktorý pozná svoju hodnotu a má hranice. Pretože aj môj otec si ochotne dával vziať svoju hodnotu, identitu, častejšie sa hral, ako prijímal zodpovednosť, aj môj otec vnútorne nikdy nedospel a dodnes si hovie vo svojich mylných presvedčeniach. Radšej vo mne videl matkou rozmaznané dieťa, ako svojho syna túžiaceho po jeho láske, zraneného odstrčením. Myslel som si, že je to už za nami, ale nedávno mi to znovu potvrdil. Brata som nikdy nemal. Neviem, aké to je byť v blízkosti muža, ktorý síce nie je dokonalý, ale aspoň s tým chce niečo robiť (s radosťou, nie so sebatrýznením či hnaný zúfalstvom)..., ktorý si možno o sebe myslí, že nevie milovať, ale chce sa pri rovnakom či inom pohlaví otvoriť aj niečomu inému ako láske zaslepenej sexom. Áno, dodnes nezvládam svojho otca, nedokázal som v sebe spracovať ani rozhodnutie svojho kamaráta. Nechal som ho ísť. Zdôraznil mi, že sa už nikdy nevráti.

Mám kamarátov a priateľov v ponímaní tohto sveta, ale nemám ich v ponímaní mojom a Bohom predostieranej bratskej lásky. Je to moja chyba, že nemám spriaznenú dušu? Mám o ňu prosiť Boha? Boh mi dal už dosť krásneho. On vie, prečo to dnes nemám a vie aj to, či a kedy to dostanem. Keď sa na to pozriem z perspektívy kresťana, my kresťania sa ochotne trápime sami. Ja som taký nikdy nebol. Som stvorený na zdieľanie radosti i bolesti síce pred Bohom, ale s priateľmi, bratmi. Ak to takto niekto nevníma a radšej sa bude zožierať sám, ja to neovplyvním ani nedokážem tento trend zastaviť. Ľudia sa dnes dokážu veľmi rýchlo stiahnuť, ignorovať, zabudnúť, ochotne podľahnú predsudkom. Ja taký nie som. Ak sa raz niekomu otvorím, tak ľahko ho zo svojho života nevylúčim. Jedine vtedy, ak mi opakovane dôjde, že ten človek ma vlastne nikdy skutočne nemal rád, iba chcel..., myslel si, že...

Chcem ti, drahý čitateľ, ktorý si sa dostal svojím zrakom až sem, že máš právo bojovať s Bohom, hnevať sa, pochybovať, odmietať fanatické frázy..., ale, prosím, daj Bohu šancu, daj mu príležitosť brániť si ťa, chrániť a viesť. Vzťah sa nebuduje iba vtedy, ak je všetko pekné a na všetkom sa vo vzťahu zhodneme. Vzťah sa buduje dovtedy, kým je živý, dynamický, je v ňom záujem o druhého, ochota premýšľať nad tým, čo mi hovorí. A Boh sa k nám neprihovára len z Písma, pretože on je režisér nášho jedinečného príbehu, ktorého obsah si tvoríme my sami, hoci texty (jednotlivé repliky) sú pre nás ako kresťanov (často však doslova hercov) vopred dané, akurát my (naše skutky, zrelosť našej osobnosti) ich máme potvrdzovať v praxi svojím šťastím. Ak šťastní nie sme, nie je to vina Boha, Písma, Cirkvi.

Necíť, prosím, vinu za to, že si gay. Boh ťa nehodnotí podľa toho, čo cítiš, ale hodnotí ťa podľa toho, ako rastieš v láske. A ak rastieš, nemôžeš byť nešťastný, nemôže ťa nič limitovať. Tvoj život bude tak kvalitný a napĺňajúci, ako živý, úprimný a trváci bude tvoj vzťah s Bohom a ľuďmi, ktorých stojí za to sa držať. Boh má diametrálne odlišné vnímanie sexu a lásky medzi ľuďmi, ako to propaguje dnešná spoločnosť. Možno aj to je odpoveď na otázku, prečo je dnes medzi mladými ľuďmi tak veľa sexu, a tak málo skutočnej lásky. Láska sa nedá zameniť za niečo iné, hoci mnohí sa údajne pomýlili. Lásku veľmi skoro preverujú skutky, no nám sa nechce čakať ani len chvíľu. Berieme to, čo príde, lebo odmietame čakať, odmietame budovať hrad pevného vzťahu tehličku po tehličke, ak máme k dispozícii formu, do ktorej za pár minút natlačíme "mokrý piesok." Navonok je to krásne, ale dnu sa nikto nedostal a ani nedostane. 

Láska nie je: "Nepustím ťa!" ani: "Daj mi to, čo potrebujem." Láska je: "Vidím do teba a nikdy a žiadnym konaním neuberiem z tvojej hodnoty, ba, práve naopak, nechám ju rásť, nevnímajúc to ako obetu, konajúc tak s radosťou." Hrad z piesku vyschne, zosype sa, ale zrúti sa aj hrad z tehál, ktorý nebol postavený na pevnom základe. Tým základom je pre nás kresťanov Boh. On dáva návod na šťastie. My sa neraz tvárime, že ho nemáme, len aby sme zakryli to, že je ťažké sa ho držať, pretože iní ľudia ho už vymenili za svoj vlastný. A ono to naoko funguje, navonok vyzerá pekne. Ako hrad z piesku. Do vnútra sa nikto nedostal a ani nedostane.

Prosím, buduj vo svojom okolí hlboké vzťahy najmä s rovnakým pohlavím. Maj na pamäti to, že aj vzťahy sa budujú rôznym spôsobom, no Boh ťa vždy pozýva zvoliť si tú ťažšiu cestu. Vo vzťahoch sa neoplatí byť netrpezlivý ani kĺzať po povrchu, hoci v ilúzii, že cez to dostaneš viac. Ak od začiatku rozvážne a trpezlivo nehľadáš podstatu vzťahu, už sa k nej zaslepený sexom či sebaklamom nedostaneš. Hlboký vzťah muža a muža sa nevybuduje sexom na druhom stretnutí ani po mesiaci či roku stretávania sa bez sexu. Neizoluj sa a ak si začneš budovať pekný vzťah založený na hodnotách, neutekaj, neignoruj len tak, komunikuj, hádaj sa, ale už neodchádzaj zo života toho druhého pre svoje pochybnosti, najmä, ak nevieš ešte odhadnúť to, či ten človek ťa vo svojom živote chce mať alebo nie, či ti dokáže alebo nedokáže byť vzorom i svetlom pred Bohom v tej najčistejšej láske.

Erik